Dnes vám prinášame článok o mestskej časti Sídlisko KVP, ktorá je súčasťou okresu Košice II. Táto mestská časť Košíc susedí s troma mestskými časťami Košíc - Myslava, Západ a Sever. V počte obyvateľov je MČ Sídlisko KVP treťou najväčšou mestskou časťou Košíc. Mestská časť je zo severnej a severozápadnej strany obklopená lesmi a lúkami. Tie sú ideálnym miestom pre turistiku alebo cykloturistiku. Zároveň sú aj skvelým miestom na krátku prechádzku či venčenie psa.
Výstavba tohto sídliska sa začala v roku 1980 a mestská časť bola zriadená v roku 1990. Túto mestskú časť môžeme označiť ako typickú sídliskovú mestskú časť. Nenachádza sa v nej žiaden priemysel.
Mestská časť Košice - Sídlisko KVP bola zriadená v zmysle zákona 401/1990 o meste Košice v roku 1990, voľbou starostu a poslancov miestneho zastupiteľstva. Mestská časť je 3.najväčšou mestskou časťou Košíc v počte obyvateľov, k 31. 12. 2006 tu žilo 25 784 obyvateľov s trvalým pobytom. Vzdialená je asi 6 km západne od centra mesta. Bytovú zástavbu tvorí cca 8 000 bytových jednotiek na ploche 1,97 km2, umiestnených v panelových domoch postavených v rokoch 1983 - 1989.
Na Klimkovičovej ulici sa v roku 1995 začalo s výstavbou atypických bytových domov a jej úspešným ukončením pribudlo na sídlisku viac ako 200 nových bytov. Mladá mestská časť je bohatá na športové ihriská. Nachádzajú sa tu dve futbalové ihriská, tenisový komplex, tenisový klub, zimný štadión. Okrem toho sa tu nachádza aj workoutové ihrisko a terénna pretekárska dráha. Pre deti tu je k dispozícii známe detské ihrisko Žihadielko.
V roku 1995 bola ukončená výstavba ženského kláštora Rádu bosých Karmelitánok. Kaplnka v tomto kláštore slúži aj pre občanov mestskej časti. V čase návštevy Jána Pavla II. v roku 1995 bola v našej MČ ukončená výstavba kláštora Rádu bosých Karmelitánok, je to ich jediné pôsobisko na Slovensku a kaplnka kláštora slúži aj veriacim MČ. V štádiu výstavby sa nachádza farský kostol s už ukončeným pastoračným centrom na Triede KVP.
História a poslanie Rádu bosých Karmelitánok
História Karmelu sa na Slovensku píše od júna roku 1995, keď sestry prišli na svoje prvé pôsobisko v Košiciach. Po 12 rokoch založili druhý kláštor v Detve, ktorý je zasvätený Božiemu milosrdenstvu a Kráľovnej Karmelu. Za to vďačia o. biskupovi Mons. R. Balážovi, blahej pamäti, ktorý ich v roku 2007 veľkodušne prijal do svojej diecézy. Prvé sestry zo Slovenska sa formovali v Zakopanom v Poľsku už od roku 1991. V súčasnosti ich je vo svete okolo 10 000, 26 na Slovensku, z toho 12 v kláštore v Detve.
V karmelitánskom kláštore môže byť najviac 21 sestier v klauzúre, okrem nich môžu byť 2-3 vonkajšie sestry, ktoré zabezpečujú kontakt s vonkajším svetom - poštu, nákupy, prijímajú návštevníkov kláštora a pod.
Svetskí karmelitáni spolu s rehoľníkmi a mníškami sú synmi a dcérami Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel a sv. Terézie od Ježiša. Z toho dôvodu majú účasť na tej istej charizme ako rehoľníci, každý podľa svojho osobitného stavu života. Je to jedna rodina, ktorá sa zúčastňuje na tých istých duchovných dobrách, s tým istým povolaním k svätosti (porov. Ef 1,4; 1 Pt 1,15) a s tým istým apoštolským poslaním. Členovia Svetského rádu sú vernými členmi Cirkvi , povolaní žiť „vo vernosti Ježišovi Kristovi“ cez „priateľstvo s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“ a v službe Cirkvi. Pod ochranou Prebl. Panny Márie z hory Karmel, v biblickej tradícii proroka Eliáša a inšpirovaní učením sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána od Kríža sa usilujú prehlbovať svoj kresťanský záväzok prijatý pri sv.
Aktuálnosť charizmy pre Cirkev a pre dnešný svet: Je to svedectvo o existencii živého Boha, ktorý býva uprostred nás. Keď sa vo svete tak veľmi vzmáha hriech, pre ľudí má veľký význam život modlitby, úprimného priateľstva s Bohom a pokánia. Dôverný vzťah s Ježišom. To sa potom odráža aj v našich sesterských vzťahoch, tak ako v rodine. Možno aj plnší ako vo svete. Tým, že vo svete je tak veľa informácií a vnemov, človek už nie je schopný ani všetko vnímať, tým menej nájsť podstatu. V kláštore, kde je dojmov a rozptýlení menej, aspoň dúfam, viac vníma to podstatné. Ak sa v reholi chce naozaj dobre žiť s Bohom, je tu vytvorené prostredie a podmienky na to, aby človek duchovne rástol.
Povolanie do klauzúry je Boží dar, vďaka ktorému sa človek cíti slobodne. A keď niekedy treba ísť von napr. k lekárovi, človek už čaká, kedy bude zasa doma. Tých možností ale nie je veľa. Nie každý má však tento dar.
Spoločenstvo je taký rodinný vzťah, ktorý prináša radosti aj starosti. Je to aj priestor, kde dozrievame ako osobnosti a najviac sa spoznávame. A je to aj ako zrkadlo pre spytovanie svedomia, ako sa modlím, ako vzťah s Bohom prenášam do kontaktu so spolusestrami. Tým, že si nás Boh vybral pre život v Karmeli, máme jeden cieľ a to nám veľmi pomáha. Môžeme sa navzájom povzbudiť, modliť sa jedna za druhú, keď niektorá z nás niečo ťažšie prežíva, a byť si navzájom oporou. V takej uzavretej komunite sa to všetko vycíti a spoločne to prežívame. Samota srdca na nás najviac dolieha v obdobiach, keď prichádzajú rôzne pokušenia a zlé myšlienky. Každá to prežíva inak v rôznych obdobiach života. Myslím, že najlepším liekom je priateľstvo s Bohom a skúsenosť jeho lásky, ku ktorej sa môžeme vo viere vracať aj vo chvíľach pokušení.
Samozrejme, telefonujú aj píšu. Máme jednu vonkajšiu sestru, s ktorou ako prvou komunikujú, keď prídu osobne. Jednotlivci prichádzajú aj na duchovné cvičenia, do ticha, môžu sa modliť spolu s nami. Hlavné je držať sa Ježiša. Pamätajme na to, kto nás povolal pre tento život.
Život v Karmeli má byť životom tichým a celkom obráteným k Bohu. Vonkajšie silentium nám má pomáhať k tomu vnútornému, ako pomoc k modlitbe, aby sme viac počúvali Boha vo svojom vnútri a komunikovali s ním. Počas dňa sa nemáme len tak voľne rozprávať o hocičom, ale len to najnutnejšie, čo treba dohodnúť ohľadom práce. Aj tá práca, pokiaľ sa dá, je samostatná. Každá pracuje sama, žije sama vo svojej cele, máme tiež dielne, v ktorých napr. šijeme, vyšívame a maľujeme ornáty a štóly, vyrábame ružence, plastiky zo sadry, zdobíme sviece a iné veci. Dve hodiny cez deň máme rekreáciu, kde sa môžeme vyrozprávať. Keď k nám mnohí prichádzajú, čudujú sa, že stále zvoníme. Jednou z foriem nášho relaxu je aj fyzická práca v záhrade. Máme veľkú záhradu, takže roboty je dosť, aj pohybu. A tiež všetky domáce práce si robíme samy. Cez veľké rekreácie (to sú niektoré sviatočné dni, keď môžeme slobodne rozprávať), si niekedy zahráme v záhrade aj loptové hry, alebo sa v zime posánkujeme. Jedna známa fyzioterapeutička nám ukazovala aj základné cviky, dobré na chrbticu. Aj v ZŽ minule písali, že na to netreba ani veľa miesta, ani veľa času. Filmy pozeráme len náboženské, aj to len zriedkavo. Rady si aj zaspievame, mávame aj nácviky spevu. Z kláštorného areálu nevychádzame. Je to prísna pápežská klauzúra. A potom samota. V Karmeli je pustovnícky spôsob života, ktorý však je v harmónii so životom sesterského spoločenstva. Modlitba a kontemplácia má prenikať celý náš život, aby sme kráčali v prítomnosti živého Boha podľa vzoru proroka Eliáša, v neustálom cvičení sa vo viere, v nádeji a v láske.
Život v Karmeli:
- Vstávame ráno o piatej.
- Nasledujú ranné chvály a hodina vnútornej modlitby.
- O siedmej máme svätú omšu, ktorú nám slúžia kňazi z farnosti.
- Po nej máme pätnásťminútové vďakyvzdávanie, modlitbu cez deň predpoludním a raňajky.
- Do jedenástej pracujeme a potom máme duchovné čítanie.
- O trištvrte na dvanásť máme modlitbu cez deň napoludnie a obed.
- Po obede hodinová rekreácia, modlitba cez deň popoludní, mariánske litánie a silentium.
- Od pätnástej opäť pracujeme, potom máme o 16:40 vešpery, hodinu vnútornej modlitby a o osemnástej večeru.
- Po nej opäť hodinu rekreácie a o 20:40 posvätné čítanie a kompletórium.
Deň v živote klavírnej mníšky | s klariskou Johnom Marie #klavór #mníška #nábožnýživot
Zdravo, vegetariánsky, bez mäsa. Mnohí, čo sem prídu, si myslia, že budú hladní, ale potom sú spokojní. Jeme veľa zeleniny na rôzne spôsoby, napr. vyprážanú cukinu, plnenú cukinu, cukinové placky J. Jeme však aj ryby, syry, vajíčka. Už v prvotnej regule bolo napísané, že pustovníci sa majú zriecť mäsa, s výnimkou, keby boli na cestách. V kuchyni sa striedame po týždni a každá si niečo vymyslí, aby to bolo pestré. Máme pôsty predpísané, ale môžu byť aj dobrovoľné, vždy však so súhlasom priorky. V piatok napríklad nejeme mlieko ani mliečne výrobky a vajcia. Raz do mesiaca máme v piatok prísny pôst len o polievke na obed. V Pôste sú tri dni bezmliečne - streda, piatok a sobota.
Farnosť Božieho milosrdenstva
Košické Sídlisko KVP je domovom neobyčajnej farnosti, známej po celom Slovensku. Farnosť Božieho milosrdenstva dennodenne šíri Božie milosrdenstvo prostredníctvom modlitby a rozjímania v priamych televíznych prenosoch. Navštívte s nami košickú farnosť Božieho milosrdenstva, kde sa každý cíti tak trochu ako doma.
Vznik a Výstavba Farnosti
Farnosť zriadili v roku 1994 s tým, že sídlo farnosti bolo najprv v trojizbovom byte na Bauerovej ulici. Sväté omše slávili najprv v škole či v kryte civilnej ochrany, neskôr už na súčasnej fare, ale i priamo na stavenisku. Kostol totiž stavali dlhých dvanásť rokov.
Kostol chceli pôvodne zasvätiť Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. No keď v roku 1995 prišli na sídlisko sestry bosé karmelitánky, za patrónku si zvolili práve Pannu Máriu a jej Nepoškvrnené Srdce. Museli preto hľadať ďalej. Rozhodli sa teda pre Božie milosrdenstvo. Aj podľa súčasného farára Petra Sykoru, ktorý do farnosti prišiel pred štyrmi rokmi, sa ukázalo, že to bola skvelá voľba. „Je to najkrajší a najdôležitejší titul, najzákladnejšia vlastnosť Boha,“ usmieva sa a vysvetľuje, „milosrdenstvo potrebujeme všetci, špeciálne v tejto dobe. Učíme sa, aby sme sami boli milosrdní.“ Rovnako to vníma aj kaplán Tomáš Svat: „Doba sa síce mení, ale ľudské srdce zostáva rovnaké.
Začiatkom septembra oslávili 10. výročie konsekrácie netradičného chrámu v tvare archy.
Božie Milosrdenstvo v Srdci Farnosti
„Chytilo sa to, aj keď vtedy tento kult ešte na Slovensku populárny nebol. Prvou svätou omšou v Kostole Božieho milosrdenstva boli primície Miroslava Lišku v roku 2011. Aj v deň konsekrácie 1. septembra 2012 bolo ešte veľa vecí provizórnych. A mnoho ich je provizórnych doteraz - oltár, dlažba či krížová cesta. Pýtame sa teda, či ich od začiatku sprevádzalo Božie milosrdenstvo. „Jój, a koľkokrát!
V druhej chceme dokončiť presbytérium, položiť mramorovú podlahu a vyriešiť vstup tak, aby bolo ľuďom v zime teplejšie. V tretej etape by bola krížová cesta, ktorá je pekná, ale provizórna. Farníci Milan Pach a Eva Eperješiová považujú ruženec Božieho milosrdenstva za veľmi intenzívne prepojenie človeka s Bohom.
Silným bol podľa kňazov aj veriacich Jubilejný rok Božieho milosrdenstva v roku 2016. „Bolo úžasné sledovať, ako každú nedeľu prišla do našej farnosti skupina pútnikov z rôznych kútov Slovenska. Počas spovedí, svätých omší či pútí bolo cítiť, že Božie milosrdenstvo je čoraz viac v kurze. „A o polroka neskôr, v máji 2017, sme začali vysielať priame prenosy korunky Božieho milosrdenstva.“
Nenápadná farnosť na sídlisku sa čoraz viac dostávala do pozornosti. „Ľudia potrebovali blízkosť a cez online kontakt farníkov s kňazmi, cez krížové cesty i požehnania sa podstata Božieho milosrdenstva dostala veľmi rapídnym spôsobom mimo hraníc farnosti.
„Pán Boh si všetky tieto cesty - televíziu, rádio aj Katolícke noviny - použil nato, aby milosrdenstvo priblížil ľuďom do sŕdc,“ myslí si duchovný otec farnosti Peter Sykora. Ruženec Božieho milosrdenstva sa spolu s nimi denne modlí celé Slovensko. Prečo je taký obľúbený? „Lebo je krátky,“ smejú sa zhodne kňazi. A hoci sa najviac hovorí o korunke Božieho milosrdenstva, dôležité sú aj zvyšné tri formy uctievania tohto tajomstva.
„S meditáciou milostivého obrazu, ktorý bol namaľovaný v Łagiewnikoch, sú spojené odpustky. Alebo hodina milosrdenstva sa často spája s korunkou, no je to samostatný úkon, môžeme sa ju modliť kedykoľvek cez deň. Pripomína, že hoci sa často hovorí korunka k Božiemu milosrdenstvu, správne je to korunka Božieho milosrdenstva.
Aktivity a Život Farnosti
Stále sú rozrastajúcou sa komunitou, z 25-tisícového sídliska je takmer polovica farníkov. Tvorí ich mnoho mladých rodín a detí, preto aj pastoráciu zameriavajú na ne. Kaplán Tomáš Svat vníma pri pastorácii mladých dve výzvy. „V prvom rade je to všeobecná túžba byť prijatý.
„Mladí často žijú v predstavách, že viera a vzťah s Bohom sú odtrhnuté od reálneho sveta, že to patrí do kategórie rozprávok. Takže výzvou je pomôcť im porozumieť realite duchovného života, porozumieť Písmu, náuke Cirkvi.
„Deti sa oblečú za rôznych svätých, predstavia ich, majú pripravené hry, súťaže. Nezabudnuteľný bol maličký, asi trojročný Ján Pavol II.,“ spomína kaplán Radoslav Gönci. „Každoročne sú tu krsty katechumenov, birmovanie dospelých.
„Modlitby a kávy nie je nikdy dosť, preto po poludňajších nedeľných omšiach pred kostolom a v priestoroch fary kávičkujeme a človek sa má s kým porozprávať.
„Urobili nám cyklus duchovných obnov a prednášok a voviedli nás do tajomstva Božieho milosrdenstva, jeho významu, zmyslu a foriem uctievania.
Farnosť žije viacerými slávnosťami. „Samostatne sa tu slávi sv. Faustína, sv. Ján Pavol II., sviatok Božieho milosrdenstva, samozrejme Vianoce, Veľká noc, výročie konsekrácie kostola spojené s farským dňom, dokonca založenie farnosti, ktoré sa nikde vo svete neslávi,“ vymenúva farár.
„Sme živá farnosť, ale nemôžeme sa s tým uspokojiť. „Preto naším povolaním nie je ísť za človekom a ťahať ho na korunku, ale to, aby z nás cítil radosť, pokoj a pokoru z evanjelia, ktorú zažívame. Lebo dnes je to podpultový tovar.
