Existuje len málo filozofov, ktorých vplyv bol (a stále je) taký silný, ako vplyv Karla R. Poppera. Popper je tiež jeden z mála mysliteľov druhej polovice 20. storočia, ktorý si svojou prácou získal širokospektrálne uznanie a rešpekt. Samotná skutočnosť (že je Popperovo dielo mnohými považované za akoby nekritizovateľné) je preto dostatočným dôvodom k skúmaniu jeho nedostatkov.
Popperova Kritika Indukcie
Jedným zo základných prvkov Popperovej metodologickej koncepcie je kritika klasického induktivizmu, t. j. kritika usadzovania na základne jednotlivých pozorovaní. Závery utvorené pomocou indukcie podľa Poppera nie sú adekvátne a indukcia ako taká nie je relevantnou metódou pri vedeckom skúmaní: „Psychologická i logická náuka o indukcii sú teda obe rovnako nesprávne...“ (POPPER, K. R., LORENZ, K.: Budoucnost je otevřená, s.27).
Popper udáva známy príklad s bielymi labuťami, ktorý ma podporiť toto jeho presvedčenie: „Bez ohľadu na to, koľko prípadov bielych labutí sme pozorovali, neospravedlňuje to záver, že všetky labute sú biele “ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s. 3,4) . Popper vychádza z Humeovho príkladu s východom Slnka - to, že Slnko vyšlo dnes, ešte nemožno pokladať za spoľahlivý dôvod myslieť si, že Slnko vyjde aj zajtra. Problémom je tu logická odôvodnenosť induktívneho usudzovania - na zdôvodnenie indukcie ako platného spôsobu uvažovania je možné použiť tiež len induktívny druh argumentu (hlavné Popperove argumenty v prospech anti-induktivizmu sa nachádzajú v úvodných častiach Logiky vedeckého skúmania).
Čierna labuť ako príklad falzifikácie
Podľa Poppera teda indukcia nemá vo vede žiadnu úlohu. Namiesto nej formuluje Popper hypotetický deduktivizmus ako jedinú relevantnú formu postupu vo vede. Vedec podľa tejto koncepcie predkladá odvážne myšlienky a idey, pričom ich vznik Poppera nijako zvlášť nezaujíma. Vznik hypotéz teda nie je u Poppera centrom jeho záujmu. Zaujíma sa až o fázu testovania hypotézy.
Kritika Popperovho Odmietnutia Indukcie
Popperovo odmietnutie indukcie ako takej však narazilo na silnú kritiku. Anticipácia či intuícia totiž nepostačuje k vysvetleniu postupu, ktorý vedci používajú. Čistý deduktivizmus by v konečnom dôsledku spôsobil infláciu hypotéz - vedci by mohli naplno rozvinúť svoju fantáziu a tvoriť každý deň desiatky nových a odvážnych teórii.
Iným nedostatkom odmietnutia indukcie je fakt, že toto odmietnutie nám nedovoľuje prisúdiť aspoň čiastočnú pravdivosť tej teórii, ktorá prejde prísnymi testami. Popper síce používa pojem koroborácia, čím myslí získanie podpory pre teóriu, ktorá testami úspešne prejde - toto hodnotenie je však hodnotením ex-post. Je založené na induktívnom uvažovaní, teda že ak teória prejde testom T1 až Tn, možno o nej povedať, že sa osvedčila. Ak však odmietneme induktivizmus ako taký, potom fakt, „že teória prešla prísnymi testami, neprináša - pokiaľ to nedovoľuje argumentovať induktívne - epistemologický prospech.“ (Fajkus, Filozofie a metodologie vědy. s.98).
Falzifikacionizmus ako Metóda a Demarkačné Kritérium
Falzifikacionizmus má v podstate dva ciele: stanoviť legitímny postup vo vede a tým vymedziť jej hranice. Falzifikacionizmus je teda metóda a zároveň demarkačné kritérium vedy. Popperovým základným predpokladom je, že metodológia by nemala riešiť otázky vzniku hypotéz, ale len spôsob ich overovania.
Falzifikacionizmus je preto spôsob testovania hypotéz, ktorého účelom je tieto testované hypotézy vyvrátiť. Popperov falizikacionizmus je teda postavený na porovnávaní testovanej hypotézy s pozorovanými výsledkami experimentov. Toto porovnávanie však nemá kompetenciu danú hypotézu verifikovať. Úlohou vedca by mala byť skôr snaha o vyvrátenie/falzifikáciu testovanej hypotézy: „preto, že naším cieľom je nastoľovať teórie ako najlepšie to dokážeme, je nutné ich čo najprísnejšie testovať; musíme sa pokúsiť odhaliť ich nedostatky, pokúsiť sa ich falzifikovať.“(POPPER, K. R.: Bída historicismu, s.
Hneď v úvode sa však stretáva Popperov falzifikacionizmus s prvým problémom. Ťažko uveriť, že by sa vedci, ktorí trávia dlhé roky pozorovaním a následnou formuláciou svojich hypotéz, snažili testami tieto hypotézy vyvrátiť a nie dokázať. Profesor Jiří Heřt mieril práve na túto skutočnosť, keď o Popperovej predstave o vedcoch a ich postupoch hovorí: „Možná, že taková věda a takoví vědci, kteří jen bojují, vyvracejí a falsifikují, existují, ale já žádného takového neznám.
Prirodzenou snahou vedcov je totiž tvorba nových teórii, ktoré majú za cieľ vysvetliť istý výsek skutočnosti. Pri tomto postupe zohrávajú testy nepochybne dôležitú úlohu. Ich cieľom však nie je, ako predpokladá Popper, vytvorené teórie výhradne falzifikovať.
Karl Popper
Ako už bolo povedané, hlavným Popperovým cieľom je zmysluplné definovanie falzifikácie ako metódy vedy a falzifikovateľnosti ako jej demarkačného kritéria. Podľa názoru autora tejto práce sa však Popper dopustil terminologickej nejednoznačnosti. Pojem falzifikácia totiž niekedy znamená snahu o vyvrátenie, inokedy vyvrátenie samotné a nakoniec niekedy akoby splýval s pojmom testovanie.
Keď napríklad definuje vedecké tvrdenie ako také, ktoré „musí byť takej povahy, aby mohlo byť testované“ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s.28 . Vedecké je teda to, čo sa dá testovať, čo je testovateľné) a zároveň o hypotézach, ktoré majú mať vedecký status hovorí, že musia „byť v zásade vyvrátiteľné“(POPPER, K. R.: Bída historicismu, s. 106.
Falzifikácia je potom dôsledok procesu testovania, v ktorom nezhoda medzi pozorovanými a predpokladanými výsledkami testov má za následok vyvrátenie danej teórie. Popper predpokladá, že na odmietnutie testovanej hypotézy postačuje jeden negatívny výsledok testu, pričom prostriedky, ktoré by k odmietnutiu testovanej hypotézy zabránili, odmieta. Pripúšťa, že tieto prostriedky existujú: „Vždy je možné nájsť nejaký spôsob, ako sa falzifikácii vyhnúť, napríklad ad hoc zavedením nejakej pomocnej hypotézy, alebo ad hoc zmenou nejakej definície“ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s. 21). Odmieta však ich relevanciu.
Nezávislosť Výsledkov Testov
Iným dôležitým predpokladom pri zdôvodňovaní správnosti falzifikacionizmu je, že výsledky testov samé o sebe majú schopnosť vyvrátiť testovanú hypotézu a to tým, že v Popperovej koncepcii sú tieto výsledky akoby nezávislé na teórii, ktorá sa práve testuje. Inak povedané, teórie sa majú konfrontovať s inou empirickou bázou ako s tou, z ktorej boli tieto teórie odvodené - teórie sa majú konfrontovať s takou empirickou bázou, ktorá nie je nasiaknutá interpretáciou práve testovanej teórie.
Zároveň však Popper hovorí: „Môj názor je stručne povedané to, že bežný jazyk je plný teórii; že pozorovania sa dejú vždy vo svetle teórií; že je to len induktivistický predsudok, čo vedie ľudí k predstave, že by mohol existovať jazyk javov, nezávislý na teóriách a odlíšiteľný od teoretického jazyka...“ (POPPER, K. R.: Logika vědeckého zkoumání, s. 41, pozn. pod čiarou). Ako je však potom možné, že výsledky experimentov majú schopnosť vyvrátiť hypotézu, keď samé akoby boli teóriou nasiaknuté?
Popper sa podľa autora tejto práce dopúšťa protirečenia: na jednej strane predpokladá existenciu čistých faktov - empirickej bázy, ktorá je teóriou nezaťažená a má teda schopnosť túto teóriu vyvrátiť, a na strane druhej existenciu týchto čistých faktov odmieta. Alebo ešte inak: ak sa pozorovania dejú v kontexte prijatých teórií, tak sa v tomto kontexte dejú aj vedecké testy. Výsledky týchto testov sú potom už dopredu nasiaknuté teóriami, čo znamená, že úpravou teoretických predpokladov je možné falzifikujúci výsledok testu úspešne odstrániť.
Ďalšie Nedostatky Popperovej Koncepcie
Popperova koncepcia má však aj ďalšie nedostatky. Nie je to len pojmová neustálenosť a nejasná úloha empirickej bázy, čo nedovoľuje akceptovať falzifikacionizmus ako univerzálnu metódu všetkých empirických vied. Podľa Poppera sa vývoj vo vede uberá nekumulatívnou, revolučnou cestou. Hypotézy odvodené z teórie sa pomocou prísnych testov falzifikujú, čím strácajú platnosť. Nahrádzané sú teóriami novými, z ktorých sú opäť odvodené hypotézy.
Popperovou požiadavkou preto je, aby boli hypotézy, ktoré majú byť testované, predkladané vo falzifikovateľnej podobe, teda aby falzifikovateľnosť bola ich vlastnosťou. Ako však zistiť, či je hypotéza falzifikovateľná, teda vedecká? Popper uvádza niektoré príklady ako marxizmus či tautológie, ktoré falzifikovateľné nie sú, čo znamená, že nie sú ani vedecké.
Okrem týchto príkladov, ktoré sa za nevedecké dajú označiť aj bez použitia kritéria falzifikovateľnosti, je však určenie falzifikovateľnosti nových hypotéz neprekonateľnou prekážkou. Kritérium falzifikovateľnosti je totiž určiteľné až ex-post. Apriórna falzifikovateľnosť, ako aj nefalzifikovateľnosť sa vedecky nedá stanoviť.
Kapitola 1.4: Karl Popper a logika falzifikácie
O falzifikovateľnosti hypotézy sa s konečnou platnosťou dozvedáme, až keď je sfalzifikovaná. V tomto prípade vieme, že bola skutočne vedecká (falzifikovateľná). Avšak keďže je už sfalzifikovaná, je zároveň aj neplatná. Nemožno sa na ňu ďalej odvolávať a vo vede má už len malé využitie. O novej teórii, ktorá nahradila pôvodnú (vedeckú) teóriu, však nemôžeme s určitosťou tvrdiť, že je falzifikovateľná (vedecká). S určitosťou to budeme môcť povedať, až keď sú hypotézy z nej odvodené úspešne sfalzifikované.
Riešením by mohlo byť odvolanie sa na testovateľnosť, teda odvolať sa na fakt, či je z teórie možné vyvodzovať závery, ktoré sa môžu podrobiť testom. Toto kritérium je už však obsiahnuté v pojme testovateľnosti hypotéz a pojem falzifikovateľnosti by sa preto javil ako nadbytočný. Ako však už bolo povedané, autor predpokladá, že testovateľnosť a falzifikovateľnosť nie sú synonymá. Potom ale platí, že spoliehanie sa na to, že niekto niekedy hypotézu vyvráti, teda že potvrdí falzifikovateľnosť testovanej hypotézy, je spoliehaním sa na nejasnú budúcnosť alebo lepšie povedané, je to spoliehanie sa na netestovateľný predpoklad.
Spor Heliocentrizmu a Geocentrizmu
Spor heliocentrizmu a geocentrizmu sa dnes vníma ako spor teologického pohľadu na svet (geocentrizmus) a pohľadu racionálneho, zdôvodneného či vedeckého (heliocentrizmus). Na jednej strane sú obhajcovia stredového postavenia Zeme - aristotelici, cirkevné kruhy a teológovia. Stredovosť Slnka naopak obhajujú skôr vedci, racionálni ľudia a ľudia, ktorí nechcú žiť dogmatickým životom. K takejto charakteristike by sa dalo ešte pridať, že šlo o spor „tmárskej inkvizície“ a „osvieteného“ Galilea, ktorý pohľadom cez ďalekohľad uvidel svet taký, aký naozaj je.
Hlavným dôkazom Galilea, ktorý mal potvrdiť jeho teóriu o heliocentrizme, bol ním vylepšený ďalekohľad. Prirodzeným pozorovaním sa totiž zdalo, že Zem sa nehýbe a že skôr nebeské telesá obiehajú okolo nej. Preto sa Galileo rozhodol svojich oponentov presvedčiť - 24. a 25. apríla 1610 sa uskutočnili viaceré pozorovania cez ďalekohľad v dome Galileiho názorového oponenta Maginiho.
Galileov ďalekohľad
Z týchto pozorovaní sa zachovala korešpondencia medzi Keplerom a jeho žiakom Martinom Horkým ako aj medzi Keplerom samotným a Galileom. Očakávania, ktoré vyvolával nový Galileiho prístroj, sa odzrkadľovali v liste Horkého, ktorý bol smerovaný jeho učiteľovi Keplerovi: „Z 24. na 25. apríla som dňom a nocou vôbec nespal, ale som Galileiho prístroj testoval tisíckami spôsobov...“(FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 116).
Bolo prirodzené, že skôr ako by vedci mali skúmať výsledky namerané a prezentované Galileom, pokúsia sa najskôr overiť dôveryhodnosť prístroja, pomocou ktorého Galileo svoje výsledky získal. Horký zameral ďalekohľad na veci „ako hore tak aj dole“(Tamtiež). Dôvodom bol fakt, že pozorovania pozemských objektov cez ďalekohľad sa dali priamo konfrontovať s týmito pozemskými objektami. Galileiho ďalekohľad sa pri týchto testoch ukázal ako pomerne presný a dôveryhodný nástroj.
Problém však nastal, ak sa ďalekohľad nasmeroval na oblohu. Horký priamo píše: „na nebi nás klame, napríklad niektoré stálice ((uvádza sa napr. Spica Virgnis a tiež pozemský plameň)) sú vidieť dvojmo“(tamtiež). Táto schôdzka vedeckých kapacít skončila pre Galilea fiaskom.
Horký v tejto súvislosti poznamenáva, že Galileo odišiel z miesta pozorovania smutný a Maginimu ani nepoďakoval za údajne skvelé jedlo. Môže byť prirodzene vznesená námietka o dôveryhodnosti týchto správ. Sám Horký bol skôr zástanca geocentrizmu a tak si mohol výsledky pozorovaní, ktoré spochybňovali dôveryhodnosť ďalekohľadu, vymyslieť. Za svedka však uvádza „20 učených mužov... vznešených doktorov...“(FEYERABEND, P. K.: Rozprava proti metodě, s. 117).
Tento záver tiež podporuje fakt, že Kepler neskôr napísal Galileovi o správach, ktoré mu poslali významní učenci: „Nechcem pred Vami skrývať, že veľa Italov poslalo do Prahy dopisy, v ktorých tvrdili, že tieto hviezdy (Jupiterové mesiace) nemohli vo Vašom ďalekohľade vidieť“(tamtiež). Nešlo teda len o skepticizmus Horkého - Galileiho ďalekohľad a výsledky ním zistené, boli spochybnené množstvom vtedajších vedcov, ktorí sa ho rozhodli testovať.