Stredovek bol obdobím hlbokých náboženských zmien a konfliktov, ktoré formovali Európu a svet. V tomto období sa rozvíjali rôzne náboženské smery a hnutia, ktoré mali vplyv na politiku, kultúru a spoločnosť. Pozrime sa bližšie na niektoré z nich.
Islam
Dejiny islamu: Vzostup a expanzia
Zrod islamu sa spája s menom Mohamed. Toto náboženstvo vzniklo na začiatku siedmeho storočia v Arábii. Okrem Arabov tam žili aj židovské a kresťanské menšiny, ktoré sa delili na rody. Mohamed pochádzal z rodu Hášim z kmeňa Kurajš. Centrum a najsvätejšie mesto je Mekka a rok 622 je začiatkom moslimského letopočtu. Islam sa začal rýchlejšie šíriť po roku 630.
Rozšírenie islamu od roku 622 do roku 750.
Po roku 680 sa všetko zmenilo. Moslimovia boli v tejto dobe rozptýlení vo všetkých arabských krajinách a v Perzii. Po dlhodobom nepriaznivom stave sa 10.októbra začali krvavé boje o kalifát. Ich výsledkom vznikli islamské smery: Sunniti, Cháridžovci a Šiiti (i dnes je ti najpočetnejšia skupina-90% moslimov). Šiizmus sa po čase ešte rozdelil a tento rozkol sa nazýva šiitský. Napriek tomu majú všetky smery rovnaké zásady.
Po upokojení tohto stavu, teda koncom prvého desaťročia ôsmeho storočia Arabi začali s rozsiahlym dobývaním sveta. Dôvody boli rozmanité. Medzi najvýznamnejšie dobyté miesta patrí: Pyrenejský polostrov (711-714), Stredná Ázia... Od začiatku 5.stor. bolo dnešné Španielsko a Portugalsko v rukách Vizigótov, ktorí sa stali katolíkmi po konverzii kráľa Rekkereda (587). Od 8.stor. kráľovstvo začalo upadať. Vizigótski panovníci ako jediní v Európe prenasledovali Židov. Tí si od konca 7.stor. zabezpečili ochranu prostred-níctvom Arabov. S dobytými územiami vzrastal i počet islamistov. Šírenie tohto nábo-ženstva v Španielsku neznamenalo iba vojnu, ale i kultúru.
Budhizmus
Budhizmus sa rozšíril (najmä v Číne) veľmi skoro. Na začiatku stredoveku dochádza k prudšiemu rozmachu (Čína, centrálna Ázia, Mongolsko, Japonsko, Kórea...). Aj v ňom sa vyvinuli rôzne smery. Istý indický učiteľ zreformoval tibetský budhizmus a v roku 749 založil prvý kláštor. Nasledujúce učenia priniesli čínski mnísi v 12. stor. Práve z Číny sa budhizmus dostal v 9. stor. na Kóreu.
Šírenie budhizmu v Ázii.
Mystika, kacírstvo a ozbrojené povstania
Ideologický život stredoveku mal takmer výlučne náboženské formy. V týchto podmienkach každé duchovné hnutie a vôbec akýkoľvek prejav politického vedomia museli mať náboženskú formu. To platí i o revolučných činoch jak v politickej oblasti, tak i v oblasti duchovnej kultúry. Mystika začala postupne presahovať rámec cirkvi. Dejiny kacírskych hnutí stredoveku majú mnoho názvov a sú v tomto zmysle veľmi pestré.
Počiatky rozdelenia cirkvi
Jeden článok nikajsko-carihradského symbolu hlása vieru „v jednu svätú, všeobecnú apoštolskú cirkev.“ No už v tej dobe sa dlhodobá jednota z každej strany narúša. Už v 9. storočí vypukol počiatočný konflikt medzi pápežom a patriarchom. V r. 858 cisár Michal III zvrhol patriarchu Ignáca a dosadil Fótia. Pápež Mikuláš I s tým nesúhlasil a chcel, aby sa Ignác vrátil. Nakoľko sa Rímu podarilo usadiť skôr v Bulharsku, ako v Konštantínopole, ozvali sa protesty z mnohých strán. „Rímski duchovní učia Bulharov pohoršujúcemu chovaniu.“ Na základe týchto obvinení, bolo nutné odsúdiť Mikuláša I. v roku 867.
Po dlhšej sérii vrážd sa dostal na trón Basileous I. Ten hneď opätovne uviedol patriarchu Ignáca. V r. 869 bol zvolaný konštantínopolský koncil, ktorý znovu potvrdil dosadenie Ignáca. No Rím sa začal správať opäť nespokojne. Na svete sa zjavil nový konflikt. Ignác zomrel a na tróne sa objavil opäť Fótios. Epopej Ignác- Fótios má v dejinách cirkvi len ten význam, že bola prvým aktom úplného rozdelenia medzi východom a Západom.
Východná schizma
16. júla 1054 prišli do Baziliky Hagia Sofia v Konštantínopole kardináli Humbert da Silva Candida a Fridrich Lotrinský sprevádzaní arcibiskupom Amalfim. Priniesli bulu vypracovanú Humbertom, ktorou exkomunikovali konštantínopolského patriarchu Michala Kerulliara.
Východná schizma v roku 1054.
No exkomunikácia bola vzájomná: v nasledujúcich dňoch Michal odpovedal v tom istom tóne. Pravdu povediac, už dávno si grécka a rímska cirkev nerozumeli. Tento rozkol sa datuje od 8. stor. (Hádali sa o úlohe obrazov, teologické hádky, úlohy relikvii, liturgie, o spôsobe uctievania....) Východ a Západ sa definitívne výrazne vzdialili. V čase, keď sa pripravovala schizma, v západných krajinách sa pripravovalo hnutie, ktorého cieľom bolo ustanoviť, aby kňazi povinne zostali slobodní a mravne čistí. Práve to, viac, než teologické rozdiely, urobilo rozkol neodvratným.
V tej chvíli si nikto neuvedomoval vážnosť toho, čo sa stalo: bolo dosť iných roztržiek a všeobecne sa predpokladalo, že aj táto sa urovná. Naozaj sa počas mnohých koncilov v dejinách cirkvi v 11.-13. storočí znovu vynárala otázka jednoty, a preto cirkevní otcovia nikdy nezabúdali pozvať zástupcov Konštantínopola. Márne: kliatbu ani antikliatbu nikto nevezme späť, až v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia za pápeža Pavla VI.
Ortodoxia
Na veľkých konciloch sa vyhlásili základné vieroučné články- dogmy kresťanstva. Kresťanské náboženstvá sa delia na: katolícke a ortodoxné (pravoslávne). Väčšina cirkví, ktoré sa volajú ortodoxné vznikli zo starobylej formy kresťanstva vo východnom Stredomorí. Grécke kresťanstvo priamo nadviazalo na spoločenstvá založené apoštolmi a vyvíjalo sa Byzantskej ríši, ktorá trvala do roku 1453. Ortodoxné spoločenstvá zjednocovali veriacich z rôznych regiónov.
Kňazi všetkých miestnych cirkví sa zišli na ekumenickom koncile. Kňazi patriarcháty uznali za svojho predstaveného jeruzalemského patriarchu a neskôr rímskeho pápeža. V 11. stor. sa rímsky biskup rozhodol zmeniť prvenstvo v lásku za právnu moc nad spoločenstvami. Väčšina východných cirkví sa proti jeho rozhodnutiu ohradila tým, že uznáva len všeobecnú autoritu ekumenického koncilu. Kresťania západnej Európy sa jeho rozhodnutím riadili a tým vznikol názov rímski katolíci. Ostatné cirkvi si ponechali názov ortodoxní. V tom spočíva schizma z roku 1054.
Križiacke výpravy
Európa a Ázia, dve sestry ľudskej civilizácie, sa na dlhú dobu stratili navzájom z dohľadu. Až križiacke výpravy im poskytli príležitosť znova sa stretnúť a pozrieť si do tváre. Bol to však pohľad hrôzy. Týmito vetami charakterizoval francúzsky historik Jules Michelet výpravy Európanov na Blízky Východ v 11. a 12. storočí. Križiacke výpravy boli konfliktom rôznych svetov. Oblasť latinského kresťanského okruhu, vychádzajúca z temnoty barbarstva sa spojila s vysoko civilizovaným, ale oslabeným svetom Byzancie. Proti nim stál moslimský svet Arabov, ovplyvnený starobylou Gréckou a Rímskou kultúrou, ktorý bojoval s hordami barbarských Turkov. Do bojov sa zapojili aj Arméni, Židia a Mongoli...
Kľúčový význam pre udalosti tejto doby malo náboženstvo - kresťanstvo u križiakov a Byzantíncov a islam u Turkov a Arabov. Toto obdobie je charakteristické aj vnútorným rozkolom v týchto náboženstvách. Kresťanstvo sa rozdelilo na západné a východné (ortodoxné) a islam na sunnitskú a šítsku vetvu. Všetky tieto okolnosti sa premietli do vzájomných vzťahov aktérov výprav a stali sa dôvodom na obrovské krviprelievanie na vzájomnú nenávisť, ktorá pretrváva dodnes.
Križiacke výpravy v rokoch 1096-1291.
1. Križiacka výprava (1096-1099)
Pápež Urban II. vyhlásil križiacku výpravu proti neveriacim na východe za (pôvodným) účelom dobyť Svätú zem. Pod týmto pozlátkom sa však schovávali mnohé iné politické ciele. Hlavou križiackej výpravy sa mal stať biskup Adhémar z Le Puy. Raimond z Toulouse sa stal pápežovým poradcom a viedol križiakov z južného Francúzska. Flámskym a dolnonitriankym rytierom velil Godefroi z Bouillonu. Sicílsky Normani pochodovali pod zástavou Bohemuda a Tankreda a k výprave sa pripojil aj brat kráľa Filipa II. Hugo z Vermandois. Motiváciou pre chudobu bolo odpustenie pozemských hriechov.
Peter Pustovník, fanatický mních hlásajúci vieru medzi prostým ľudom a vyzývajúci poddaných, aby sa pridali k výprave získal obrovské masy chudobných sedliakov, ktorý sa bez ohľadu na to, či vôbec vedia kde Jeruzalem leží vybrali do Svätej zeme. Na Byzantsko-uhorskej hranici nastali problémy s inštrukciami a hladní roľníci sa vybrali rabovať južné Uhorsko. Nakoniec ich však byzantský cisár Alexios I. usmernil a po prekročení úžiny Bospor sa dostali pred prvé turecké mesto Nikája. Po krátkom obliehaní sa mesto vzdalo.
Skutočné rytierske križiacke vojská prišli až v auguste 1096. K prvému významnému mestu, Antiochii, prišli 20. októbra 1097. Obyvateľmi boli prevažne arménsky kresťania a sýrski jakobiti (aj napriek tomu mesto patrilo moslimom). Po dlhom a úmornom obliehaní sa Bohemudovi podarilo dobyť Antiochiu. Zaujímavé bolo nekresťanské správanie kresťanov, ktorí pochovávaných moslimov vyhrabávali a okrádali im šperky. Z nečakaného víťazstva sa však dlho neradovali. Čakal ich stret s mohutnou armádou seldžuckého veliteľa Körbhuga. Nízku morálku križiakov však pozdvihol (dodnes pochybný) nález kopije, ktorou bol pravdepodobne prebodnutý Ježiš Kristus. Turecký veliteľ dovolil armáde nastúpiť si pred brány mesta a zaujať bojové formácie. Z presvedčenia o víťazstve ho križiaci okamžite vyviedli. Po dlhých bojoch Körbugha začali opúšťať spojenci až napokon križiaci mohutnou ofenzívou rozbili turecké vojsko.
Medzitým sa Balduin diplomatickou cestou zmocnil tureckej Edessy a vyhlásil sa za grófa. Porušil tým zmluvu s Byzanciou, ktorá pôvodne mala dostať Edessu pod svoju vládu. Balduin sa tak stal zakladateľom prvého latinského štátu na východe. 7. júna 1099 prišlo križiacke vojsko pod hradby Svätého mesta. Mesto však nevyzeralo, že by sa chcelo vzdať. Križiakom chýbala obliehacia technika a stroje, ktorými by prekonali mohutné hradby mesta. Na dlhé obliehanie nebol čas pretože prišla správa, že na ceste je obrovské egyptské vojsko. Križiakom pomohla náhoda, keď neďaleko kotvila loď anglických tesárov, ktorí postavili obliehacie stroje a križiaci mali otvorenú cestu. Nastalo plienenie obyvateľstva a križiaci sa brodili v krvi. Na trón posadili Godefroia, no ten len prijal titul Ochranca Božieho hrobu. Keďže križiaci svoju úlohu splnili postupne sa vracali domov. Pre moslimov strata Jeruzalema nemala veľký význam a vyjednávať s krvilačnými kresťanmi sa pravdepodobne nedalo.
3. križiacka výprava (1189 - 1192)
Sultán Saladin drvivo porazil franské vojsko Raimonda III. V bitke pri Hattine (1183) všetky latinské štáty sa ocitli prakticky bez ochrancov. Saladin po ľahkom dobytí Jeruzalema dokázal svoju veľkorysosť tým, že nechal Frankov vykúpiť sa a voľne odísť z mesta. Takýto osud Jeruzalema si západná cirkev nepredstavovala. Začala obrovská agitácia za križiacku výpravu. Roku 1188 sa pred Reqensburgom zhromaždilo obrovské vojsko na čele s Fridrichom I. Barbarossom. Za krátko boli v Byzancii a začali prvé problémy s Turkami. V meste Seleukie pri prechode cez rieku Salef sa starý cisár utopil. Náhle prišlo vojsko o množstvo vojakov húfne sa vracajúcich domov. Zbytok vojska dorazil do Antiochie a z nej sa pustila ďalej len bezvýznamná skupinka, ktorá nezohrala žiadnu významnú úlohu.
Na jar 1189 pristál neďaleko Filip II. August a krátko po ňom aj Richard Levie Srdce. Tieto dve armády spoločne dobyli Akku. Filip sa vrátil do Európy, ale vojsko nechal v područí Richarda. Ten s celým vojskom (krytý flotilou) tiahol na Jeruzalem. 7. septembra narazil na pripravenú seldžuckú armádu. Richard použil metódu Turkom dosiaľ neznámu. Do radu nastúpené rytierske vojsko odrážalo každý nájazd anglickými lukostrelcami riedených moslimov. Zbytok Turkov sa sústredil na obranu Jeruzalema a Saladin nechal zrovnať so zemou mesto Askalon, aby ho nedostali križiaci. Postupujúci Richard sa však vzápätí po správe o postupujúcom egyptskom vojsku stiahol do Askalonu, vybudoval hradby a až po 4 mesiacoch vydal rozkaz k útoku na Jeruzalem. Pred jeho bránami sa však zastavil a na počudovanie Saladina, ktorý by len sotva svojim slabým vojskom dokázal čeliť križiackej presile (i keď vydal rozkaz zasypať všetky studne) sa križiaci stiahli a Richard uzavrel so sultánom päťročný mier. Jeruzalem sa tak stal voľne prechodným ako moslimom tak aj kresťanom.
Vznik rytierskych rádov
Pretože i napriek vzniku Jeruzalemského kráľovstva húfy moslimov obťažovali pútnikov zo Západu, založil drobný rytier Hugo z Payns s priateľom Godefroiom z Saint-Omer roku 1119 osemčlennú skupinu rytierov, poskytujúcu ochranu pútnikom, vyskytujúcim sa medzi Jeruzalemom a Jaffou. Zakrátko sa pre svoje počestné úmysly stali slávnymi, ich rady sa rozrastali a ich patrónom sa stal sám Balduin II. Neskôr obdržali pokyn od cirkvi aby bojovali proti neveriacim. Rád sa volal Templári a ich znakom sa stal biele rúcho s červeným krížom.
Zo zdravotnej organizácie Hospitalis sa rôznymi nadáciami stal bohatý a hrdý rád, ktorý postupným členstvom západných rytierov pribral okrem liečiteľských povinností taktiež úlohu šíriť náboženstvo.
Kresťanská cirkev v ranom stredoveku
Po legalizácií sa vytvorila silná a pevná organizácia na čele s biskupmi, ktorí spravovali jednotlivé cirkevné okruhy - diecézy. V polovičke 5. st. tvorilo päť stredísk patriarcháty, ktorých biskupovia dostali titul patriarchov. Carihrad, Rím, Alexandria, Antiochia a Jeruzalém. Vo východnej časti dosiahol vedúce postavenie roku 381 patriarchát carihradský. V polovičke 5. st. boli ale cisári Byzancie uznaní za nositeľov najvyšších práv v církvi a bol im daný titul cisár - archierej. Aj keď za najvyšší orgán církvi bol aj naďalej považovaný koncil, právo zvolať ho mal len cisár.
Iná situácia bola na západe. V polovičke 4. st. začal rímsky biskup používať titul pápež. Formálne boli závislí na Byzancii, no ich obrovský pozemkový majetok z nich robil nezávislých. V snahe dostať sa na prvé miesto opierali sa o tradíciu a prehlásili svoj biskupský stolec na založený sv. Petrom. Svoj obrovský pozemkový majetok zase nazvali dedičstvom sv. Petra ( Patrimonium sancti Petri) V snahe dosiahnúť prvenstvo dopustil sa pápež Lev I. (440 - 461) podvodu.
Obrovskú úlohu malo hneď od počiatku rehoľníctvo. Mnísi zakladali spoločné domovy - kláštory- ktoré sa ale veľmi skoro stali veľmi bohatými organizáciami. Od doby Benedikta z Nursie (480 - 543), ktorý založil montekassínsky kláštor, kláštory a mnísi aktívne pomáhali pápežskej stolici a stali sa často spolutvorcami pápežskej politiky.
Založenie pápežského štátu
Charakteristickým rysom pápežskej politiky bolo, že sa vždy opierala o najsilnejšiu politickú moc v blízkom okolí. Keď do Itálie vpadli 568 Langobardi a uzatvorili dohody s Byzanciou, pápeži uzatvárali zmluvy raz z jednou inokedy s druhou stranou, vždy podľa potreby. Keď začala vzrastať sila franckého štátu, začali sa aj oni orientovať na túto mocnosť. V rokoch 754 a 755 podnikol Pipin Krátky dve ťaženia do Itálie, porazil Langobardov, odobral im rímsku oblasť aj ravenský exarchát a roku 765 ich odovzdal pápežovi. Tým bol položený základ vzniku pápežského štátu. Od tých dôb si pápež na tomto území počínal ako svetský panovník.
Aby bola ospravedlnená svetská moc pápežov, zhotovil Štefan II. falošnú listinu, tzv. Konštantínov dar, v ktorej mal cisár darovať rímskemu pápežovi rovnakú moc ako má on sám, odovzdáva mu Rím, italské mestá, všetky krajiny na západe a sám vraj odchádza do Konštantinopolu.
Rozkol
K všeobecným príčinám rozporov sa v 9. st. priradil aj teologický spor o tzv. filioque , teda či pochádza duch svätý len z boha - otca ( postoj Východu) alebo aj z boha - syna ( Západ). Koncil východných biskupov 867, ktorý zvolal do Carihradu Fotios, uvalil kliatbu na pápeža Mikuláša I. a jeho zasahovanie do záležitosti východnej cirkvi označil za neprípustné. V polovičke 11. st. vznikol spor medzi patriarchov Michalom a pápežom Levom IX. o to, komu má podliehať juhotalianské duchovenstvo. To bol definitívny koniec. 1054 položili pápežskí legáti na oltár chrámu sv. Sofie listinu, ktorá dala do kliatby patriarchu Michala , nato cirkevný snem byzantského duchovenstva, ktorý na patriarchovu žiadosť narýchlo zvolal cisár, uvalil kliatbu na pápežských legátov. Po tomto obidve cirkvi vyhlásili, že sú úplne nezávisle. Označovali sa ako rímsko - katolická a východná gréckokatolícka.
Clunijské hnutie
V 10. a 11. storočí cirkev upadala. Bola však stále jedným z najväčších pozemkových vlastníkov. Kláštory sa čulo zapájali do obchodu a často boli aj strediskami úžerníctva. Úpadok bol pre nich nevýhodný, preto z prostredia kláštorov vyšli prvé pokusy o nápravy. Na upevnení pápežstva mali veľký záujem aj biskupi v západoeurópskych krajinách, ktorí boli vo veľkej miere závislí od miestnych feudálov. Podriadenosť vzdialenému Rímu sa zdala byť oveľa výhodnejšia ako miestna moc. S rozsiahlym programom vystúpili mnísi z kláštora v Cluny, vo francúzskom Burgundsku. Koncom 11. storočia sa hnutie rozšírilo ďaleko za hranice Francúzska. Bola zavedená prísna disciplína v kláštoroch, upevnila sa cirkevná disciplína, pretože skazenosť duchovenstva podrývala ich autoritu u jednoduchých ľudí. Požadovali prísny celibát, aby duchovný nerozkrádali cirkevní majetok a nemohli ho odkazovať svojím potomkom. Požadovali nezávislosť na svetských feudáloch a vystupovali aj proti tzv. simonii, teda aby cisári alebo králi predávali cirkevné hodnosti. Novotám pomohol aj neporiadok v Nemecku a roku 1059 pápež uzavrel spojenectvo s Normanmi, ktorí sa usadili v južnej Itálii. Richard a Róbert Guiscardovci uznali pápeža a sľúbili ochraňovať v budúcnosti jeho záujmy.