Desatoro Božích prikázaní sú základné pravidlá, ktoré Boh zveril ľuďom cez Mojžiša na vrchu Sinaj. Sú vyjadrením Božej lásky k človeku a návodom, ako si zachovať pokoj v srdci, žiť v súlade s druhými a byť bližšie k Bohu. Ukazujú, ako žiť správne, v láske k Bohu aj k blížnym.
Katolícka morálka stojí na dvoch kľúčových pilieroch: na starozákonných prikázaniach daných Mojžišovi na vrchu Sinaj, a na blahoslavenstvách vyhlásených Ježišom Kristom v Programovej reči na vrchu blahoslavenstiev, ktoré sú zároveň „Magnou chartou“ Nového zákona.
Boh dal desať Božích prikázaní izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša. Izrael sa totiž po oslobodení z Egypta stal akoby dospelým. Boh, ktorý sa prejavil ako jeho osloboditeľ, s ním uzavrel zmluvu: Izrael mal poslúchať Boha a Boh mu mal za to žehnať! Tento imperatív sa stal pre izraelský ľud záväzným a Zákon, spečatený v tejto Zmluve, milosťou a auto-epifániou Boha.
Požiadavky dané Mojžišovi určovali, ako majú žiť ľudia
Prvé tri prikázania mali upriamiť zrak ľudu smerom vertikálnym. Sú to nariadenia dotýkajúce sa vzťahu človeka voči Bohu a ostatných šesť prikázaní (z druhej tabule) upriamuje pozornosť Izraela k horizontu: na vzťah človeka k iným ľuďom, k prírode a k veciam, od ktorých závisí spoločenský a sociálno-praktický život. Z povedaného vyplýva, že Desať Božích prikázaní plní aj pedagogicko-výchovnú funkciu. Absolútna záväznosť Dekalógu platí fakticky od čias Mojžiša až po naše dni. Nikto z ľudí nič lepšie nevymyslel, aj preto je každý pokus o relativizáciu požiadaviek z vrchu Sinaj nebezpečný.
Požiadavky Desatora sú na prvý pohľad veľmi jednoduché, no napriek tomu je v nich prítomná celá prirodzená morálka dohliadajúca na to, čo človek robí. Izraelu mali byť požiadavky z Desatora neustále pripomínané, a to sprostredkovane cez kňazov a prorokov, alebo aj v starozákonných spisoch a prostredníctvom židovských mudrcov (Kniha múdrosti, Kniha prísloví, Kniha Sirachova).
Večný Boží zákon (lex aeterna) sa ozýva v srdciach všetkých ľudí predovšetkým prostredníctvom svedomia (grécky syneidesis, latinsky conscientia), ktorý sa v človeku ozýva ako prirodzený zákon (lex naturalis). Prv ako sa dotkneme jednotlivých prikázaní z Desatora, je dôležité hlbšie objasniť dve otázky: Kto je Boh? Kto je človek?
Boh (grécky Theos, latinsky Deus) je ten, ktorý je od večnosti. Nemá počiatok, ani koniec. On je Alfa aj Omega. Sám nestvorený je Stvoriteľom sveta i človeka, všemohúci, vševediaci, milujúci svoje stvorenia, dávajúci poriadok všetkým veciam. V dejinách spásy sa prejavuje ako Trojjediný, teda v troch rozličných Osobách tej istej podstaty: ako Boh Otec a Stvoriteľ všetkého, ako Boh Syn a Vykupiteľ ľudstva i sveta a ako Boh Duch Svätý Posvätiteľ.
Človek (grécky anthropos, latinsky homo) je v ponímaní katolíckej teológie bytím stvoreným podľa Božieho obrazu - imago Dei (porov. Gn 1,26-27). Stvoriteľ ho chcel mať pre seba. „Boh stvoril človeka len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou ho ovenčil...“, ako to dokumentuje Žalm (8,6-7). Zo slov žalmistu možno vydedukovať, že človek je racionálnym bytím, najdokonalejším spomedzi všetkých stvorených bytí na Zemi.
Znakom ľudskej dôstojnosti je okrem rozumu aj slobodná vôľa. Na strane druhej je osoba tajomstvom - mystériom pre seba i pre druhých. Okrem viditeľného materiálneho tela má aj duchovnú dušu. Je bytím s duchovnou tvárou a zároveň pútnikom na ceste (homo viator), to znamená niekým, kto hľadá pravdu, ako to akcentoval francúzsky filozof a predstaviteľ filozofie existencializmu Gabriel Marcel (1889 - 1973). Pravda, ktorú hľadá, je svetlom, preto je úlohou človeka starať sa o to, aby mu toto svetlo nezhaslo.
Základom morálky sú morálne princípy a zásady. Morálka je teologickou vedou a zároveň duchovnou aktivitou. Morálna teológia sa usiluje aplikovať zjavené Božie pravdy a rozumné pravdy do života, a to takým spôsobom, aby prispievali k harmonickému formovaniu morálneho charakteru jednotlivca a aj celej spoločnosti.
Cieľom katolíckej morálnej teológie je napomáhať premene človeka a prispievať tak k jeho postupnej deifikácii (zbožšteniu) podľa Božích požiadaviek. Morálka učí ako sa má človek správať podľa kritérií mravnosti, ktoré sú výsledkom dodržiavania zákona lásky. Mravný život je krásnym životom. Predpokladá dlhý proces morálneho vyzrievania, ktorému predchádza hlboká ľudskosť. V ľudskosti sa odráža Lex divina - absolútny zjavený Boží zákon vo forme Dekalógu daného Mojžišovi, ako aj v Ježišovej Programovej reči, a tiež aj v dobrých ľudských skutkoch pod vplyvom rozumného myslenia, ktoré vytvárajú základnú platformu pre pozitívne zákony (lex humana).
Morálny život (oproti ľudskosti) je všeobecnou ponukou k svätosti. O svätých preto hovoríme ako o dokonale dobrých a krásnych ľuďoch. Každá epocha v kontexte dejín má takýchto celostne múdrych jednotlivcov. Sú to svätí pustovníci, mučeníci, kontemplatívni ľudia, autentickí svedkovia pravdy, ktorí pochopili, že Božie zákony sú absolútne dokonalé oproti pozitívnym a menlivým ľudským zákonom.
Ľudské vlastnosti sú vlastné všetkým ľuďom, veriacim aj neveriacim. Pravdou ale je, že žiadne zo svetových náboženstiev neprinieslo väčšie svedectvo o ľudskosti ako práve kresťanstvo, ktoré výraznou mierou prispelo k pozitívne sa formujúcej identite európskych národov, k ich vzdelanosti a bohatej kultúre.
Sekulárny svet, v ktorom žijeme, je vlastne svetom „bez Boha“, svetom nezávislým na Bohu Stvoriteľovi všetkého existujúceho, preto sa ľudstvo nachádza v slepej uličke, ktorá neponúka žiadne východiská a ani nádej pre budúcnosť. Božie prikázania a Ježišove požiadavky blahoslavenstiev z Reči na vrchu sú nadčasové. Je to pozvanie ľudí k pravému šťastiu na zemi, ale aj k blaženej večnosti v Božom kráľovstve.
Morálne princípy a zásady sa v žiadnej epoche nezaobídu bez hodnôt, ktoré nachádzame a postupne objavujeme vo večnom poriadku bytí. Ľudský život je nepredstaviteľný bez hodnôt. Hodnoty predstavujú vzácne kvality, ktoré motivujú ľudí k morálnym skutkom. Všetci ľudia majú v sebe cit pre hodnoty a vzťahujú sa k nim.
Hodnoty vzbudzujú úctu, rešpekt, obdiv, nabádajú ľudí k mravnému konaniu a dávajú zmysel a cieľ životu. Od nich sa odvíjajú zákony a normy, ktoré sú buď:
- absolútne a zjavené, to znamená nemenné a večné, napr. Dekalóg;
- prirodzené (prirodzený zákon v nás - svedomie), ktoré sú pre každú osobu absolútne záväzné;
- pozitívne a rozumné zákony a normy, ktoré aj napriek tomu, že sú menlivé, zaväzujú k povinnosti a nabádajú k osobnej zodpovednosti za všetky skutky a rozhodnutia (individuálne aj kolektívne).
Morálny poriadok (ordo moralis) a jeho štruktúry sa v praktickej rovine vyvodzuje zo Zjavenia, ktoré cez normy a pravidlá rezonuje aj v pozitívnych zákonoch. Z tohto dôvodu sa morálna teológia opiera: o metafyziku (postihnuteľnú ľudským rozumom), o ontologickú pravdu o ľudskej prirodzenosti, a tiež aj o morálnu záväznosť rozumných ľudí, ktorí majú morálnu povinnosť voči zjavenému, prirodzenému a aj pozitívnemu zákonu. Ľudské poznanie, dejinnú skúsenosť a napokon aj praktický cieľ života majú byť orientované k dobru.
Desatoro prikázaní, celý film
Morálka podľa Dekalógu
Desatoro je známe takmer každému človeku. Mnoho ľudí ho považuje iba za akýsi morálny kódex, ktorý by mal človek dodržiavať a doslovné znenie platilo iba v čase Starého Zákona. Boh v Písme je však nadčasový, preto pre veriacich i neveriacich platí „desatoro“ i dnes.
I. Božie prikázanie: Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa! (Ex 20,2-17; Dt 5,6-21)
Prvé Božie prikázanie akcentuje príkaz: klaňať sa iba jedinému pravému Bohu (Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba) a zákaz chodiť za cudzími bohmi. Žiadni cudzí bohovia nesmú byť zo strany Izraela predmetom kultu ani adorácie. Boh netoleruje žiadne iné božstvá. On odmieňa iba tých, ktorí ho milujú, ale trestá neveru. Prvé prikázanie teda evidentne odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus) a prikazuje odmietať všetky zlaté, strieborné, medené, drevené či hlinené modly.
Hriechom proti prvému Božiemu prikázaniu je aj ateizmus, keďže je odmietnutím Boha a popretím jeho existencie. Ľudstvo, ktoré chce byť nezávislé na Bohu, a vieme to zo skúsenosti, sa takmer vždy ocitá a napokon aj zmieta vo vlastnom chaose. Jedine Boh - Boh Abraháma, Izáka a Jakuba je živý. On dáva život a kontinuálne zasahuje do ľudských dejín. Tak ateizmus, ako aj modloslužba, sú v prvom Božom prikázaní nezlučiteľné so spoločenstvom Boha. A naopak, veriť v Boha a vydávať o ňom svedectvo je vyjadrením lásky k Trojjedinému Bohu.
Boh vždy zostáva absolútne verný svojim prisľúbeniam. Tu je dôvod, prečo sa má človek klaňať jedine jemu. Nemať iných bohov predpokladá úctu a bázeň pred absolútnym Božím majestátom. V praxi to znamená odmietať všetky formy okultných praktík, uctievanie satana, veštenia, túžby nakloniť si skryté mocnosti, alebo zbožšťovať veci.
V súčasnosti sme svedkami nového oživenia pohanských kultov po celom svete. Stačí pripomenúť sviatok slnovratu, satanistické rituály, kult amazonskej pachamamy (bohyňa plodnosti), prehnané vyzdvihovanie vedy, akým je v poslednom čase napríklad vakcína proti ochoreniu Covid-19 prirovnávaná až „k druhému narodeniu Pána Ježiša Krista“, alebo „k najväčšiemu daru Vianoc“. Mnohí ľudia v 21. storočí však veria iba v seba samých, v osud, spoliehajú sa na vedu a vedcov, na veštcov a na horoskopy. V našej dobe sa strácajú rozdiely medzi dobrom a zlom, medzi Bohom a bohmi, ba vlastne už niet ani hriechu, lebo všetko ... Desať Božích prikázaní je pomocou a spoľahlivým usmernením pre život človeka, ktorý chce žiť v harmónii s Božími zákonmi.
Je isté, že pod inými bohmi sa nemyslia iba nejaké drevené figuríny znázorňujúce cudzie božstvá, ale úplne reálne modly nášho každodenného života - majetok, kariéra, blahobyt, rodina, moc, peniaze a ďalšie záležitosti, ktoré má človek sklon stavať nad svojho Boha. Ľahko sa mu potom vymknú spod kontroly a úplne ho zotročia.
2. Nezneužiješ meno pána, svojho Boha.
Človek, ktorý zabudol na svojho Boha, pôvodcu a udržiavateľa všetkého živého, isto zabudol aj na svoj duchovný pôvod. Keď jeho meno užíva ako nadávku alebo bežnú frázu, bez úcty a lásky, prípadne v jeho mene robí neprávosti, môže si vďaka druhému prikázaniu uvedomiť, že mu uniklo v živote to najdôležitejšie a kráča opačným smerom.
3. Deň sviatočný máš svätiť.
Tretie prikázanie radí, aby sa človek popri svojich svetských záležitostiach aspoň siedmy deň venoval duchovnému životu. Veď ak bez potravy zomrie telo, ako skončí duch bez potravy duchovnej?
4. Máš ctiť otca i matku.
Prikázanie nabáda ľudí k úcte stavu otcovstva a materstva. Iba keď otec a matka berú svoje poslanie výchovy s plnou vážnosťou a zodpovednosťou, môže výchova priniesť požehnanie. Vtedy si ich aj deti ctia prirodzene, cítiac veľkosť ich ducha. Žiaľ, mnohí rodičia toto prikázanie porušujú, čím oberajú deti o vnútorné hodnoty, ktoré mali byť pre ne nenahraditeľnou oporou v celom ich živote.
5. Nezabiješ.
Toto slovo neznamená iba "nezavraždíš", ale aj "nezabiješ" a "neubiješ". Človek nemá zabíjať alebo podporovať zabíjanie, ale ani ubíjať iných duševne - čo neraz spôsobí ďaleko väčšie škody. Rodičia nemajú ubíjať v deťoch ich prirodzené vlohy iba preto, že sa nezhodujú s ich prianím, ani ich lásku alebo priateľstvá pre svoju malichernú svetskú vypočítavosť.
6. Nenarušíš manželstvo.
Čistá láska medzi dvoma ľuďmi má byť pre každého posvätnou. Beda človeku, ktorý zapríčiní narušenie harmónie takéhoto manželstva - či už z nečistej žiadostivosti, ktorá pri nezdravom fantazírovaní zosilnie a prerastie v čin, alebo z rozumovej vypočítavosti rodičov sledujúcich svoje vlastné ciele, či z iných dôvodov. Keď však v manželstve láska nie je a nevládne v ňom žiadna harmónia, nie je čo rozbiť.
7. Nebudeš kradnúť.
K majetku blížneho patrí okrem hmotných vecí aj jeho povesť, verejné uznanie, jeho myšlienky a dôvera, ktorej sa mu dostáva od druhých.
8. Nevydáš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
Pretože ľuďom chýba jednotný vysoký cieľ ich života, ohováranie sa stalo obľúbeným zvykom ľudí nemajúcich si čo hodnotné povedať. Hmotný útok však možno napraviť ľahšie než útok na dušu, ktorá trpí podkopaním povesti.
9. Nebudeš bažiť po žene blížneho svojho.
Toto prikázanie je namierené proti nezdravo prepestovaným telesne-zvieracím pudom.
10. Nebudeš žiadostivý majetku blížneho svojho a všetkého, čo je jeho.
Závisť je zdrojom mnohého zla, nečestnosti a vypočítavosti. Jej plodom je zakázaná žiadostivosť, ktorá sa stala motívom väčšiny ľudských činov vedúcich k zhonu a bezohľadnému zhromažďovaniu na úkor iných, na úkor prírody, na úkor zdravia...