Desiatky v Katolíckej Cirkvi: História a Súčasnosť na Slovensku

Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal syn baníka Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvín, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie, Boh vraj všetko predurčil. V roku 1564 sa Ženeva stala kalvínskym Rímom. A kalvínom cvengot mincí dodnes pripomína šelest anjelských krídel. Rozchod anglikánov s pápežstvom nemal také vznešené príčiny ako luteranizmus či kalvinizmus (išlo o rozvod kráľa) bol dovŕšený v roku 1537. Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov. S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M.

Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom. Reakcia zo strany katolíctva - vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom - bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode. V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň. Rekatolizácia sa odvíjala od Tridentského koncilu (1545-1563).

Ten zaujal zásadné stanovisko: neplatí tvrdenie, že Boh rozdelil ľudstvo na vyvolené a zavrhnuté, najpodstatnejšie zo všetkého je láska, bol potvrdený celibát. Vodcom rekatolizácie sa stal Bask Ignác z Loyoly (1491-1556), pôvodne dôstojník, ktorý sa po ťažkom zranení pri Pamplone obrátil a v roku 1540 založil Societas Jesu - Tovarišstvo Ježišovo, jezuitský rád. Už v roku 1561 pozval arcibiskup Mikuláš Oláh jezuitov do Trnavy, od roku 1856 boli v Kláštore pod Znievom, 1604 v Košiciach, 1607 v Bratislave, od roku 1615 v Humennom. O vtedajšom vplyve cirkvi svedčí, že pápež Gregor XIII. nariadil reformu kalendára na základe tridentského koncilu. V roku 1582 po 4. nasledoval 15. október, aby došlo k odstráneniu odchýlky medzi lunárnym a kalendárnym rokom. U nás bol nový kalendár prijatý o päť rokov.

Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 (dva mesiace pred smrťou Juraja Turza) ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. V roku 1623 založil internát - rímskokatolícky seminár - pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov - napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso. Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom. Pázmaň v máji 1635 otvoril v Trnave druhú univerzitu v dejinách Slovenska po Akadémii Istropolitane. Univerzita sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. Peter Pázmaň je pochovaný v Bratislave, v katedrále sv.

Významnou panovníčkou bola Mária Terézia (v rokoch 1740-1780) a čas jej panovania znamenal pre Slovensko nebývalý rozvoj. Zmeny sa začali daňovou reformou, v ktorej presadila napriek odporu zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Začala raziť kvalitné strieborné mince a „levantský toliar“ z r. 1780 bol jednou z najobľúbenejších mincí sveta. 15. júna 1762 poverila Viedenskú mestskú banku, aby na zakrytie rakúskej štátnej dlžoby vydala v šiestich emisiách 12 miliónov bankových cedúľ, čo boli prvé papierové peniaze v strednej Európe a Škarniclovej tlačiarni v Skalici udelil jej manžel právo ich tlačenia. Pre roľníkov priniesla jej najdôležitejšia reforma, urbárska regulácia, ktorú nariadila patentom z 23. januára 1767, značné uľahčenie života. Vniesla poriadok do vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Urbáre, základné právne normy slovenského vidieka do roku 1848, boli písané v slovenských oblastiach po slovensky, a zachovali sa v nich pôvodné slovenské chotárne názvy. Panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných, zakázala stredoveké mučenie, ukončila aj prenasledovanie čarodejníc. Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom meste a diplomovaných pôrodných babíc.

V roku 1773 zrušila jezuitský rád a zreorganizovala slovenské biskupstvá, vzniklo biskupstvo košické, rožňavské a prešovské gréckokatolícke. Po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám. Každý žiak základnej školy sa mal naučiť trom veciam: čítať, písať a rátať, preto sa udomácnilo pomenovanie „triviálna škola“. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu - prvú technickú vysokú školu na svete. V Senci (14. septembra 1763) založila hospodársku školu Collegium oeconomicum na výchovu odborníkov pre štátny aparát, ktorú najprv viedli piaristi. Na Slovensko chodievala pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave premenil toto mesto na kultúrnu metropolu strednej Európy. Jej spolupracovníkmi boli aj Slováci, ktorých mená zapadli v našej odosobnenej histórii. Napríklad generál Ján Revický z Oravskej stolice, Juraj Radvanský zo Zvolenskej stolice či Anton Medňanský z Trenčianskej stolice. Medzi jej blízkych poradcov patril najmä Adam František Kollár (1718-1783), syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do šľachtického stavu za zásluhy v oblasti knihovníctva a archívnictva, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“. Pretože žiadal zdanenie šľachty, šľachta ho obvinila z vlastizrady a jeho knihy zhltli plamene na bratislavskom Hlavnom námestí.

Kollár sa v rámci reformy školstva významne podieľal na spracovaní Ratio educationis, organizačného poriadku pre školy z 2. augusta 1777. Slávnym spolupracovníkom Márie Terézie bol poľný maršal Andrej Hadík, ktorý pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z Turca. Jeho husársky pluk pozostával z Chorvátov, Slovákov a Maďarov, veliacou rečou bola nemčina. Jeho najväčším vojenským úspechom bolo dobytie hlavného mesta Pruska Berlína počas sedemročnej vojny (1857-1863). Hadík obsadil Berlín a jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba 10 mužov. Touto odvážnou akciou sa Hadík natrvalo zapísal do análov vojenskej histórie. Tento Hadíkov čin si pamätá svet ako „husársky kúsok“, čo je pomenovanie riskantného, odvážneho a úspešného činu. V roku 1774 sa stal poľným maršalom, čo je najvyššia vojenská hodnosť, ktorú okrem neho nedosiahol žiadny iný Slovák. Pri obliehaní Berlína sa vyznamenal aj iný Slovák, husár Ladislav Škultéry-Gábriš, rodák z Mojtína. V roku 1775 sa stal vicekaprálom a o tri roky kaprálom. V armáde bol 81 rokov a zúčastnil sa 22 vojenských ťažení. Podľa všetkého bol najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii.

Nástupcom Márie Terézie bol jej najstarší syn Jozef II. Vládol desať rokov po jej smrti (1780-1790) a angažoval sa takmer vo všetkých oblastiach života monarchie od armády po obmedzenie príliš nákladnej ženskej módy. V priebehu desiatich rokov vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, ako ich štátny aparát stačil uvádzať do života. Obmedzil cenzúru, zreformoval školstvo, zriaďoval štátne nemocnice a sirotince a zaviedol nový trestný zákonník rušiaci trest smrti, vybudoval však i rozsiahlu tajnú políciu. Dokonca v rámci reforiem predpisoval aj počet sviečok na oltároch. S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal, prišli už v druhom roku jeho vlády, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom. V tom istom roku zrušil nevoľníctvo, bývalých nevoľníkov vyňal z priamej závislosti od vrchnosti, pravda - len v rakúskej časti monarchie. V „našej“, uhorskej časti sa tak stalo pre odpor „slobodymilovnej“ maďarskej šľachty až o štyri roky, 25. augusta 1785. S odstupom času sa však zdá, že najdôležitejšie rozhodnutie prijal Jozef II. 11. mája 1784: rozhodol sa nahradiť latinčinu - jazyk úradov, snemu, škôl - nemčinou, a to v celej monarchii. Tento akt možno považovať za začiatok konca monarchie, ale aj za štart národného prebudenia vlastne všetkých jej národov.

Úspech povstania Štefana Bočkaja zakotvený viedenským mierom z roku 1606 zaručoval náboženskú slobodu šľachte a mestám. Neskôr bola rozšírená aj na poddaných (1608). Pod Turzovým patronátom sa uskutočnila synoda evanjelickej cirkvi v Žiline 1610, na ktorú nadväzovala synoda v Spišskom Podhradí 1614. Tieto synody znamenali organizačné dobudovanie evanjelickej cirkvi zriadením superintendencií ako vyšších organizačných foriem. Evanjelici sa definitívne vymanili spod katolíckej hierarchie. Na šírenie reformácie katolícka cirkev reagovala až v polovici 16.stor. Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh, začal hneď po nástupe do funkcie s rekatolizáciou (1553). Bol za náboženskú toleranciu a proti protestantizmu chcel pôsobiť poučovaním, vzdelanosťou. Začal s reformou školstva. Na Trnavskej katolíckej synode roku 1560 rozhodol, že pri každej fare má byť škola. V úsilí o rekatolizáciu pokračovali jeho nástupcovia František Forgáč a najmä Peter Pázmaň, ktorý založil univerzitu v Trnave - 1635.

Podobne biskup Benedikt Kišdy zriadil 1657 univerzitu v Košiciach. Protestanti sa pokúšali založiť vysokú školu v Trenčíne, kde im boli naklonení tamojší zemepáni Ilešháziovci, ktorí však neskôr prestúpili na katolicizmus, takže z toho zišlo. Keďže cisársky dvor protestantom nedovolil založenie vysokej školy, zriadili v Prešove kolégium s vyššími triedami (1667). Časť českej protestantskej inteligencie sa po porážke na Bielej Hore 1620 usadila na Slovensku, kde vďaka stavovským povstaniam boli náb. pomery pre protestantov výhodnejšie. Juraj Tranovský vzdal evanjelický spevník Cithara sanktorum (1636). Benedikt Sološi vydal katolícky spevník Cathus catholici (1655). Viedenský dvor sa usiloval využiť protihabsburské povstania šľachty na to, aby presadil násilnú rekatolizáciu. Ale nedarilo sa mu to presadiť do dôsledkov, lebo až do posledných desaťročí 17.stor. tu bola turecká hrozba. Šopronský snem 1681, ktorý cisár zvolal len v obave z úspechu Tokoliho povstania, povolil protestantom v každej stolici postaviť 2 artikulárne kostoly (ak ich ešte nemali). Podobne v mestách si mohli postaviť nové kostoly, ale iba na okraji, a to drevené a bez veže. Roku 1687 snem priznal jezuitom domovské právo v Uhorsku, uznal supremáciu katolíckej cirkvi, ale ponechal určité práva aj protestantom (nemali byť nútený ku katolicizmu).

Rekatolizácia na konci 17. a v priebehu 18. storočia bola okrem iného úspešná aj preto, že kat.cirkev pôsobila všetkými duchovnými i umeleckými prostriedkami na široké vrstvy (výzdoba oltárov, chrámová hudba, baroková architektúra...) Evanjelické a kalvínske bohoslužby boli strohé pôsobili väčšmi slovom ako emóciami. Katolícka cirkev vyvíjala aktivitu aj smerom k pravoslávnym žijúcim na východnom Slovensku. Podarilo sa to roku 1646 vznikom užhorodskej únie na základe ktorej vznikla grécko-katolícka cirkev. Ponechala si svoje pôvodné obrady, ale uznala zvrchovanosť pápeža a kat. cirkev. hierarchie.

Pokračovanie rekatolizácie v 18. storočí

Slovensko patrilo medzi územia, kde sa veľmi dobre rozšírila rekatolizácia a postupne si získala veľa prívržencov, takže na konci 16. stor. sa k nej hlásila väčšina obyvateľstva. V tomto smere nepochybne vedúcu úlohu zohrávali slobodné kráľovské mestá. Keď sa od čias Petra Pázmana u nás rozvinula protireformácia a rekatolizácia, náboženský obraz Slovenska sa zmenil a katolícki obyvatelia nadobudli postupne početnú prevahu. Rozhodujúce bolo v tomto smere obdobie od Šopronského snemu do vydania Tolerančného patentu, keď sa vytvorila situácia, že protestanti boli vystavení veľmi surovému útlaku nielen v mestách, ale i všade inde.

Program všeobecnej rekatolizácie uskutočňovala katolícka cirkev, v rámci ktorého si za hlavný cieľ vytýčila získať postupne na svoju stranu všetko kresťanské obyvateľstvo krajiny. Zvlášť veľkú pozornosť venovala slobodným kráľovským mestám. Okrem samotnej rekatolizácie miest, si katolícka cirkev kládla ešte jeden cieľ, a to zveriť vedenie v mestách do rúk katolíkov, rezervovať im v mestských radách i iných orgánoch samosprávy čo najviac miest a protestantov postupne zo všetkých týchto pozícií vytlačiť. o absolutistickú vládu v Uhorsku a o úplné potlačenie protestantov. Snem obnovil zásadu, na ktorej stavy oddávna trvali, že v Uhorskom kráľovstve vládne náboženská sloboda. To však bolo veľmi vzdialené tomu, čo pod týmto pojmom chápeme dnes. Podmienky, za ktorých mohli po roku 1681 u nás existovať a vyvíjať svoju činnosť evanjelická a v maďarských etnických oblastiach aj reformovaná (kalvínska) cirkev, boli ťaživé a ponižujúce.

Katolícka cirkev sa šance, ktorú jej poskytli uznesenia Šopronského snemu, pevne chytila. Sústredila sa pritom predovšetkým na mestá, kde výrazne prevládalo protestantské obyvateľstvo, no svoju iniciatívu v tomto smere nesmierne prehnala. Protestantské kostoly v období rekatolizácie existovali len v Bratislave, Modre, Trenčíne, Banskej Štiavnici, Kremnici a vo všetkých piatich východoslovenských kráľovských mestách. V Košiciach bol evanjelický aj kalvínsky kostol. V slobodných kráľovských mestách mohol pôsobiť iba jeden, najviac dvaja protestantskí kňazi. Na rozdiel od toho mohli katolíci mať okrem farára aj niekoľko kaplánov a v každom meste vznikol prinajmenšom jeden kláštor. Pod vplyvom výraznej prevahy katolíckych duchovných sa pomerne rýchlo menila aj duchovná atmosféra našich miest. Protestanti predstavovali väčšinu už len v Banskej Bystrici, Brezne, Krupine, Kežmarku, Ľubietovej, Modre a vo Zvolene.

V čase vydania Tolerančného patentu, keď sa počet obyvateľov Slovenska pohyboval zhruba okolo jeden a pol milióna, sa podarilo katolíckej cirkvi náboženský obraz Slovenska zmeniť na približne 3:1 v prospech katolíkov a v neprospech protestantov. Tí si zachovali početnú prevahu iba v turčianskej a gemerskej stolici. Katolícku cirkev výrazne posilnili aj ortodoxní kresťania východného Slovenska, ktorí prijali užhorodskú synodu (v r. 1646), v zmysle ktorej uznali pápeža za svoju hlavu, a tak sa počítali za katolíckych kresťanov východného obradu. Pozície katolíckej cirkvi sa posilnili aj zriadením nových biskupstiev: Spišského, Banskobystrického a Rožňavského v roku 1773 a Košického v roku 1804. Pre náboženský obraz Slovenska je dôležité poznať aj počet a rozloženie židovského obyvateľstva, ktoré bolo veľmi nerovnomerné.

V slobodných kráľovských mestách Židia vôbec nežili, lebo tu im kráľ na v 16. storočií zakázal bývať. Štatistika uvádza, že v roku 1778 žilo na Slovensku asi 15 tisíc Židov. Pribudlo ich až vďaka infiltrácii z Haliče, ktorú pripojili k monarchii na konci vlády Márie Terézie.Výsledkom silného náporu rekatolizácie bol značný vzostup religiozity slovenského obyvateľstva. Už v tomto období sa výrazne rozvinul mariánsky kult so svojimi pútnickými strediskami - Šaštín, Marianka, Staré Hory, Gaboltov a Levoča. Paralelne s tým stále rástol počet kňazov. Svoju činnosť v tomto období naplno rozvinuli jezuiti.

Archívne pramene uvádzajú aj také ponižujúce skutočnosti, keď katolícke inštitúcie sledovali, či evanjeličky a kalvínky, ktoré sa vydali za katolíkov, vychovávajú svoje deti v katolíckom duchu, či sa evanjelické deti vzdelávané v katolíckych školách aj doma modlia ruženec, či sa evanjelickí remeselní majstri zúčastňujú so svojimi zamestnancami a rodinnými príslušníkmi na procesiách Božieho tela, dodržiavajú katolícke sviatky a pôsty. V prípade, že niekto nedodržal nariadenie, žiadali katolícke inštitúcie svetské orgány o zákroky proti opovážlivcom. Ak zotrvávali pri týchto priestupkoch, usilovali sa o ich vypovedanie z krajiny.

Rosolutio Carolina

Uznesenie Carolina Resolutio (v slovenčine: Rozhodnutie kráľa Karola), bolo vydané. 21. marca 1731 a upravuje práva protestantov až po Tolerančný patent ktorý vydal Jozef II. Podľa nariadenia Náboženskej slobody luteráni a kalvíni môže vykonávať svoje obrady v celej krajine iba vo forme súkromných uctievaní. Protestanti, môžu verejne vykonávať svoje náboženstvo, iba na miestach kde to je zakotvené v zákone z roku 1681. V zákone z Národného zhromaždenia v meste Sopron.

Protestanti žijúci inde patrili pod dohľad miestneho katolíckeho farára, museli mu taktiež platiť. Katolícké cirkevné orgány, vykonávali dozor nad protestantskou cirkvou, a tak katolícki biskupi rozhodovali aj o protestantských manželských sporoch Katolícke a protestantské manželstvo bolo uzatvárané len katolíckym kňazom. Štátni zamestnanci museli prisahať na dekrét, ktorý zahŕňal Pannu Máriu a mená svätých - na ktorých protestanti nemôžu prisahať, a preto sa stali úradnícke miesta pre protestantov prakticky nedosiahnuteľné. Uznesenie Carolina vyvolala medzi protestantmi a aj katolíkmi nespokojnosť, napriek tomu až do roku 1781 zostalo v platnosti.

Tolerančný patent

Roku 1780 nastúpil na trón syn Márie Terézie Jozef II. O rok neskôr, 25. októbra 1781podpísal vo Viedni Tolerančný patent, ktorý zaručoval náboženskú slobodu evanjelikom augsburského vyznania, evanjelikom helvétskeho vyznania a nezjednoteným grékom.

Články Tolerančného patentu zaručujú právo na služby Božie súkromné všade aj v dcérocirkvách, bez obmedzovania aj s prístupom do kaplniek súkromných príbytkov veľmožov a šľachticov s možnosťou stavať kostoly, modlitebnice bez veží, zvonov a bez vchodu do ulice; fary, školy, kde je aspoň 100 rodín a to aj nové, ale bez priveľkého obťaženia ľudu, aby sa neohrozila schopnosť platiť dane. Kňazi majú právo navštevovať aj chorých, aj v žalároch a sprevádzať na popravisko, navštevovať dcérocirkvi. Oslobodzujú sa od vizitácií rímsko-katolíckych biskupov a povoľuje sa vizitovanie ich vlastnými superintendentmi. Môžu mať zhromaždenia, synodu.

Nekatolíkom sa zabezpečujú občianske práva v dosiahnutí verejného úradu, akademických hodností, majstrovského a majetkového vlastníctva, oslobodení sú od katolíckej prísahy a od účasti na katolíckych obradoch aj v cechoch. Pre náboženstvo nesmie byť nikto trestaný. Tolerančnými kostolmi nazývame tie, ktoré boli postavené v rokoch 1781-1800. Bolo to v novozriadených 151 zboroch 131 kostolov. Boli to zväčša jednoduché chudobné, spočiatku iba modlitebne bez veže, bez zvláštneho slohu. Povolenia získavali neľahko. Žiadatelia museli dokázať, že majú dostatočný počet evanjelických rodín, dostačujúce finančné prostriedky, nemajú dlh na dani a sú aspoň 1 hodinu cesty od najbližšieho evanjelického kostola.

Tolerančný patent potreboval vysvetlenia a spresnenia. Tie boli dané vo viacerých nariadeniach. Podľa intimátu z 1. augusta 1786 smeli evanjelici používať zvony. Intimát z 2. januára 1787 dovolil evanjelikom stavať veže.

Kresťania východného obvodu na Slovensku v 16. a 17. storočí

Až do poslednej tretiny 17. storočia sa konfesionálne pomery v severovýchodnom Uhorsku vyznačovali, podobne ako na ostatnom území, relatívnou uzavretosťou konfesionálnych hraníc. Zmiešané lokálne spoločenstvá sa nevyskytovali o nič častejšie ako v ostatných častiach horného Uhorska. Výnimku tvorili mestské sídla, v ktorých bola heterogenita - etnická i konfesionálna - sprievodným javom od raného stredoveku.

Konfesionálne zmiešané obce sa do polovice 17. storočia vyskytovali v prípadoch, keď jednu dedinu vlastnili katolícki i protestantskí zemepáni a patróni kostola, alebo to bol dôsledok neúspešnej snahy zemepána o rekatolizáciu celej obce. Prvým dôležitým momentom, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj náboženských pomerov v hraničnej oblasti západného a východného kresťanstva smerom k vytvoreniu konfesionálne pluralitného prostredia, bola Užhorodská únia. V roku 1646 ju uzavrelo 63 kňazov z východného Slovenska a priľahlých oblastí dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny za rovnakých podmienok, za akých 50 rokov predtým prijali úniu s Katolíckou cirkvou pravoslávni biskupi z územia Poľsko-litovského kráľovstva.

Išlo o uznanie pápežského primátu, rešpektovanie tzv. filioque (dogma o tom, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna) a iných dogmatických rozdielov, ktoré za takmer 600 rokov schizmy vznikli medzi východnou a západnou cirkvou. Zachovanie východnej liturgie a cirkevnej tradície, možnosť pôsobenia ženatých kňa...

tags: #desiatky #katolicka #cirkev