Veľká noc má v rôznych jazykoch rôzne pomenovania. To, že veľkonočné sviatky sú jadrom kresťanskej vierouky potvrdzujú aj slová svätého apoštola Pavla, ktorý vo svojom 1. liste Korinťanom píše: „Ak Kristus nevstal z mŕtvych, márne je naše kázanie a márna je naša viera" (1 Kor. 15, 14). Viera v zmŕtvychvstalého Krista by mala byť ústredným bodom viery každého kresťana, bez ohľadu na jeho konfesionálnu príslušnosť.
Bez tejto viery, jednoducho nemožno byť kresťanom, pretože Kristus svojím zmŕtvychvstaním dosvedčil, že je naozaj Všemohúcim Bohom. Ďalší význam tohto sviatku spočíva v tom, že Ježiš Kristus svojou smrťou a následným vzkriesením premohol smrť, čím dal svojím nasledovníkom nádej, ba priam istotu, že ani človek svojou telesnou smrťou definitívne nekončí vlastnú existenciu. Telesná smrť človeka nie je jeho koncom, ale začiatkom k novému životu.
Podľa predstavy o postupnom začleňovaní zosnulého do sveta mŕtvych predkov sa takéto spomienkové stretnutia pozostalých konali napríklad druhý, tretí, šiesty, deviaty, dvadsiaty, štyridsiaty deň od úmrtia, neskôr po polroku alebo roku. Dnes ich poznáme pod názvom pohrebná, týždňová a štyridsaťdňová svätá liturgia. Sú to dni, cirkevnoslovansky nazývané: tretiny, devjatiny a četyredesjatiny. Je to starý zvyk sláviť na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti svätú liturgiu za zomrelého.
Dôležitým faktom v tomto článku je, že aj oni boli spojené s Veľkou nocou. Vôbec prvé vajce vyrobil klenotník Carl Peter Fabergé v roku 1885 na objednávku pre ruského cára Alexandra III., ktorý si želal veľkolepý veľkonočný dar pre svoju manželku Máriu Fjodorovnu. Keď cár videl, ako na jeho mladú manželku tento dar zapôsobil, rozhodol sa, že pre ňu nechá vyrobiť podobné vajce každý rok. V tejto tradícii pokračoval aj Alexandrov syn Mikuláš II. až do revolúcie v roku 1917. Carl Peter Fabergé vyrobil medzi rokmi 1885 až 1917 údajne 69 takýchto vajec, 50 z nich pre cársku rodinu Romanovcov.
Mimoriadne opatrenia, obmedzený pohyb osôb či netradičné bohosl... judaizmus [vl. m.], hebrejsky jahadut - v užšom, základnom význame najstaršie svetové monoteistické náboženstvo vychádzajúce z biblickej tradície. Názov judaizmus je odvodený od Júdu (hebr. Jehuda, lat. Juda), jedného z 12 synov Jákoba (hebr. Jaakov, neskôr Izrael, hebr. Jisrael), podľa ktorého bol nazvaný jeden z najvýznamnejších izraelských (izraelitských) kmeňov, ako aj územie, kde sídlil (→ Judsko). Špecifickou črtou judaizmu je, že jeho stúpenci (židia) sa považujú za príslušníkov jedného židovského národa (→ Židia) a pojem žid (resp. Žid) sa okrem náboženstva vzťahuje aj na národnosť; termín judaizmus potom v širšom význame označuje celý kultúrny, sociálny a náboženský systém Židov (židovstvo).
Historicky sa v judaizme spájajú tri idey: viera v jediného Boha, viera v Božie zjavenie Tóry ľudu Izraela a viera v Izrael ako národ, ktorý žije s Tórou v poslušnosti Bohu (biblický judaizmus). Judaizmus zároveň hlása vieru v prorokov, ktorých Boh vyslal na Zem, aby zvestovali jeho vôľu ľudu, v príchod (Bohom pomazaného) Mesiáša, v posmrtnú odmenu, v priblíženie sa konca sveta a vo vzkriesenie mŕtvych. Boh je nedeliteľný, večný, vševedúci, nehmotný a spravodlivý, je pôvodcom všetkého, z jeho vôle bol stvorený svet a všetko v ňom, Božia vôľa je najvyšší zákon.
Podľa Zajonca možno predpokladať, že aj u slovanského obyvateľstva územia dnešného Slovenska vo veľkomoravskom období boli realizované praktiky, ktorých prvky ostali súčasťou viacerých vianočných, najmä štedrovečerných zvykov. Pre nich boli určené aj orechy alebo hrach hodené do kúta. Pravdepodobne oslovením zosnulých predkov s cieľom pozvať ich na hostinu bolo zvolanie pred začiatkom štedrovečernej večere: „Dedo, babo, poďte s nami jesť!“ Tento zvyk bol na severovýchodnom Slovensku súčasťou Štedrého večera ešte v druhej polovici 20.
Kresťanskí veriaci zapaľujú na hroboch svojich zosnulých sviece. Pripomínanie mŕtvych členov rodiny sa stalo súčasťou viacerých sviatkov ako Veľká noc, Turíce, ale hlavne sviatku Všetkých svätých a tzv. dušičiek. Na Vianoce sa zvyklo prestierať aj pre mŕtveho príbuzného. Pohrebné zvyky a obrady sa postupne zmenili na dedinách ale predovšetkým v mestách. Na každom cintoríne je už dom smútku.
Gréckokatolícke Tradície
Čo sa týka samotných pomníkov, symbolikou je len kríž a najlepšie trojramenný, ktorý je charakteristický pre gréckokatolícku cirkev. Okrem samotného pohrebného obradu sa u gréckokatolíkov slúžia aj liturgie počas spomienkových dní na zomrelých.
Trebník (obradná kniha) Petra Mohyly vysvetľuje aj duchovný zmysel týchto dní: „Spomienka na tretí deň nám naznačuje, že zosnulý veril v Krista, ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych a tiež, že zosnulý sa v celom svojom živote snažil napĺňať tri teologálne čnosti: vieru, nádej a lásku. Pri spomienke na deviaty deň prosíme Boha, aby na príhovor deviatich anjelských činov daroval odpočinutie zosnulému so svätým na mieste anjelov. Spomienka na štyridsiaty deň je na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Pána Ježiša a na pamiatku jeho štyridsaťdňového prebývania na zemi po zmŕtvychvstaní.
V gréckokatolíckom prostredí sa ešte aj dnes v niektorých farnostiach dodržiava zvyk na druhý alebo tretí deň po Pasche (Veľkej noci), prípadne na Tomášovu nedeľu, robiť sprievod na cintorín. Tam sa potom na hroboch slúži panychída s paschálnymi spevmi. Táto prax obsahuje v sebe bohatú symboliku. Živí v čase Vzkriesenia odchádzajú k zosnulým, aby sa s nimi podelili o radostnú zvesť: Kristus vstal z mŕtvych.
Vlastným miestom spomienky a modlitieb za zosnulých je vo Východnej cirkvi byzantsko-slovanského obradu päť zádušných sobôt. Hoci v gréckokatolíckej cirkvi sa, podľa vzoru Západnej cirkvi, slávi s veľkou dôstojnosťou aj pamiatka zosnulých (2. novembra). Zádušné soboty sa slávia každý rok v súvislosti so slávením Paschy.
To znamená, že prvá zádušná sobota je vždy pred mäsopôstnou nedeľou. Druhá, tretia a štvrtá zádušná sobota sú zároveň 2., 3. a 4. sobotou Veľkého pôstu a posledná, piata zádušná sobota, pripadá na sobotu pred sviatkami Svätej Päťdesiatnice - Zostúpenia Svätého Ducha. V tieto soboty sa slúžia zádušné sv.
Ak sa dnes usilujeme pochopiť ich svet, riešime otázku toho, čo oni kedysi považovali pre seba za najdôležitejšie. Sviatky ktoré oslavovali nám poskytujú odpoveď aj tým ako ich slávime my. Nie je až tak dôležité, že niektoré sviatky prevzali iné ideológie a tým napomohli ich prežitiu, lebo nové ideológie preberali tie sviatky a ich termíny, ktoré boli v tom čase najpopulárnejšie.
Sviatok duchov predkov patrí medzi tie najviacej pripomínané, nielen u nás, ale po celom svete. Kedysi to bol deň, keď končila jeseň a začínala zima. Bolo tomu tak tam, kde rok delili na štyri ročné obdobia. V krajinách, ktoré ležia oveľa bližšie k rovníku, delili rok len na dve ročné obdobia, na leto a zimu a sviatok duchov predkov preto kládli na koniec leta a začiatok zimy.
Úcta k duchom predkov súvisí so smrťou, ktorá je protipólom narodenia. Jeho sviatok pripadá dnes na dni jarnej rovnodennosti, v kresťanskom kalendári na Veľkú noc. Pôvodným termínom počiatku jari však bol termín blízky k našim Hromniciam. O jeho zabudnutie, resp. o presun na iné dni roka sa zaslúžila oslava dní narodenia v podobe Vzkriesenia v termíne prispôsobenému židovskému kalendáru. Dnes by sme tento deň najskôr slávili ako deň detí či novonarodeniatok, má však všeobecnejší charakter oslavy života a najmä plodnosti. Kresťanský sviatok pritom s ľudovým zvykoslovím vôbec nesúvisí.
Nie preto, že by si ľudia neuvedomovali dôležitosť zrodu a mladej generácie pre budúcnosť, ale preto, že generácie, ktoré tvorili dospelú spoločnosť, si uvedomovali svoju dočasnosť na tomto svete a prostredníctvom viery v duchov predkov si budovali vlastnú nesmrteľnosť. A čo bolo ešte dôležitejšie, najstaršia generácia si zabezpečovala úctu k sebe už počas svojho života, čo malo pre nich na sklonku života veľký ekonomický a spoločenský význam. Ich duchovia sa totiž onedlho mali stať tými mocnými ochrancami vlastného rodu a preto si ich bolo potrebné obchádzať, aby mu zostali naklonení aj potom, keď nastane ich čas.
Stretávame sa s tým počas „Zadušnice“ u Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, Bulharov, Srbov... Napr. dodnes v Bulharsku sa sviatok duchov predkov slávi trikrát do roka - Veľká zadušnica je prvýkrát v sobotu pred prvou pôstnou nedeľou po skončení fašiangov, čo približne zodpovedá dávnemu termínu konca zimného obdobia, druhýkrát v sobotu koncom mája alebo začiatkom júna, 50 dní po Veľkej noci, čiže našich Turiciach, je Čerešňová zadušnica a začiatkom novembra v sobotu pred dňom Archanjela je tretia Archanjelova zadušnica v roku. Na Slovensku sa duše predkov vracali na Turice na zem, konali sa zádušné omše, na hroby sa dávali vajíčka a zelené vetvičky.
Príbuzní sa u pravoslávnych dodnes na Zadušnice schádzajú na hroboch svojich predkov nielen preto, aby tam položili kyticu kvetov, zapálili sviečku a pomodlili sa, ale aby ich pohostili jedlom a pitím, pričom sa k tejto hostine sami pridajú a hostia aj ostatných v blízkosti.
Oheň bol nielen u Slovanov predmetom mimoriadnej úcty. Zvykmi a obradmi z pohanských čias Slovanom blízke pobaltské národy si úctu k nemu udržali vo väčšej miere ako Slovania. Napr. u Litovcov bola úcta k ohňu nielen povinná, ale dbalo sa aj o to, či bol riadne založený a udržiavaný z estetického hľadiska. Pri jeho zakladaní museli všetci prítomní sledovať dej, nesmeli sa rozprávať ani pozerať inde, či otáčať sa. Jeho zapálenie a udržiavanie, hlavne na posvätných miestach bolo privilégiom istých členov rodu.
Spojenie ohňa s duchmi predkov u Slovanov umocňoval žiarový spôsob pochovávania, čiže spaľovanie mŕtvych. Nie je preto žiadny div, že v plápolajúcom ohni dokázali zbadať obrazy svojich predkov.
V tom čase na hore, ktorá sa nazýva Petřín, bol vo veľkom ťažený kameň a predávaný do mesta (pozn. do Prahy). Tí, ktorí skalu lámali si potom u jedného veľkého duba postavili príbytok veľký ako dom a tam počas zimy robili veľký oheň, aby sa zohriali. A v tom ohni čudné postavy ľudského vzhľadu sa im ukazovali tak, ako by to niečo posvätné bolo. Veľmi sa to roznieslo a pohania aj kresťania niektorí počas noci tam behali a drevo na oheň prikladali a vidiac ľudí im podobných v tom ohni hovorili, že aby duše otcov a svojich predkov od hriechu očistili, tak hádzali do ohňa chlieb a peniaze ako obeť.
Keď sa o tom dozvedel knieža Boleslav a bol poučený od kňazov, že to boli diabli v ľudskej podobe, poslal tam svojich služobníkov, aby oheň zahasili a dub vyťali. Pohania to niesli veľmi ťažko, vrac...