Ľudské pokolenie v každej dobe pociťovalo potrebu kňazov, totiž ľudí, ktorí sú na základe zvereného úradného poslania prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi a tejto úlohe zasväcujú svoj život, modlia sa a prinášajú obety v mene spoločnosti, ktorá ako taká tiež je povinná vzdávať Bohu verejnú poctu, uznať v ňom svojho najvyššieho Pána, svoj prvý princíp, k nemu smerovať ako k najhlavnejšiemu cieľu, stále mu vzdávať vďaky a s ľútosťou ho odprosovať.
Vo svetle Božieho zjavenia má však kňaz ešte väčšiu dôstojnosť; už dávno ju tajomne predznačuje vznešený zjav Melchizedecha11, kňaza a kráľa, ktorého sv. Pavol zrovnáva so samým Ježišom Kristom a s jeho kňazstvom12. Podľa prekrásneho výroku apoštola kňaz je vysluhovateľom Božích tajomstiev, "vybraný z ľudí", a "ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom"13. Jeho úrad sa nevzťahuje na veci ľudské a pominuteľné, i keď sa zdá, že majú svoju hodnotu i dôležitosť, ale na božské a večné. Ako som to už neraz s bolesťou konštatoval a stále konštatujem, tieto veci môžu síce byť pre ľudskú nevedomosť vystavené opovrhovaniu a posmechu a ľudská zločinnosť a zúrivosť im môže klásť do cesty veľké prekážky, predsa zaujímajú tak v súkromných, ako aj vo verejných ľudských snaženiach popredné miesto.
V Starom zákone predpisujú sa kňazstvu, ktoré Mojžiš ustanovil z Božieho vnuknutia, rozličné povinnosti, úlohy a obrady. Zdá sa, ž Boh vo svojej starostlivosti chcel hlboko vtlačiť do duše prostého židovského ľudu základnú myšlienku, ktorá mala prenikať všetky udalosti, zákona, hodnosti a ustanovizne v dejinách vyvoleného národa: myšlienku obety a kňazstva, ktorú stále živila viera v budúceho Mesiáša, a tak sa stala prameňom nádeje, slávy, sily a duchovnej slobody.
Šalamúnov chrám, obdivuhodný pre svoje bohatstvo a lesk, pre slávnosti a obrady, ktoré sa v ňom konali, postavili nielen preto, aby bol príbytkom Božej dôstojnosti na zemi, ale aby bol aj oslavnou piesňou obety a kňazstva, ktoré, hoci bolo len tieňom a symbolom iného a dokonalejšieho, predsa sa tešilo takej vznešenosti a velebe, že víťaz Alexander Veľký sklonil čelo pred posvätnou osobou veľkňaza14; a sám Boh ukázal svoj hnev na bezbožnom kráľovi Baltazárovi, ktorý sa na hostine opovážil znesvätiť bohoslužobné nádoby15.
Apoštol národov stručne a zreteľne vyjadril všetko, čo možno povedať o veľkosti, dôstojnosti a úlohách katolíckeho kňaza, keď napísal: "Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev"16. Kňaz je služobníkom Ježiša Krista, teda nástrojom v rukách Vykupiteľa, prostredníctvom ktorého sa dielo vykúpenia šíri do celého sveta - upevňuje sa ním dielo, ktoré premenilo tvárnosť zeme. Pán Ježiš, ako to učí Tridentský koncil, pri poslednej večeri ustanovil predovšetkým kňazstvo novej zmluvy.
Toto je už pravá, a nielen symbolická obeta, ktorá naozaj uzmieruje hriešnikov s urazenou Božou velebnosťou, »lebo Boh, zmierený touto obetou, dožičí milosť a dar ľúbosti, a odpúšťa viny a nesmierne hriechy«21. A ten istý koncil to aj zdôvodňuje slovami: "Na oltári za spolupôsobenia kňaza obetuje sa ten istý, ktorý sa voľakedy obetoval na kríži, len spôsob obety je iný"22. Hľa, ako jasne je tu vyjadrená nevýslovná moc katolíckeho kňaza, ktorý na naše oltáre zvoláva samé telo Ježiša Krista a v mene Vykupiteľa prináša nekonečne velebnému Bohu najpríjemšiu obetu. Celkom oprávnene hovorí teda sv.
Kňaz však nedostal moc len nad skutočným, ale aj nad mystickým Kristovým Telom. Nie je treba, ctihodní bratia, aby sme sa dlhšie zaoberali náukou o mystickom Kristovom Tele, ktorá je sv. Pavlovi taká milá. Podľa nej osoba vteleného Slova a všetci ostatní ľudia, na ktorých sa ako na jeho bratov rozlieva jeho nadprirodzené pôsobenie, tvoria jediné pevné spoločenstvo údov, ktorého hlavou je Kristus. V prospech týchto údov Kristovho mystického Tela je kňaz ustanovený za "správcu Božích tajomstiev"24, lebo je riadnym vysluhovateľom takmer všetkých sviatostí, ktorými ako potôčikmi prúdi Spasiteľova milosť na osoh všetkých ľudí.
Kresťan vo všetkých vážnych chvíľach života má po boku kňaza; on v zmysle moci, ktorú mu zveril Boh, môže udeliť alebo rozmnožiť v ňom milosť ako počiatok nadprirodzeného života. Sotva prišiel na svet, kňaz mu krstom umožní, aby sa zrodil pre život vznešenejší a cennejší, pre život nadprirodzený, čím sa vlastne stane dieťaťom Boha a svätej Cirkvi.
Aby bol silný a pripravený na duchovný boj, kňaz, obdarený vyššou mocou, ho sviatosťou birmovania urobí vojakom Kristovej armády. Od chvíle, ako vie rozlišovať a ceniť si anjelský chlieb, nasycuje ho týmto živým a oživujúcim pokrmom. Ak na nešťastie padol, kňaz ho vo sv. spovedi zdvihne a v Božom mene ho posilní. Ak ho Boh volá, aby si založil rodinu a tak s ním spolupracoval pri stvorení nových ľudí, čím by rozmnožil počet kresťanov nielen tu na zemi, ale i vyvolených v nebi, zasa je tu kňaz, aby požehnal jeho čistú lásku, jeho manželstvo. Keď napokon na konci života potrebujú ľudia posilu a odvahu, aby sa nebáli predstúpiť pred Boží súd, kňaz sa skloní k uboleným údom chorého a znovu ho posvätí a posilní posledným pomazaním. A keď už kňaz takto sprevádzal kresťana v jeho putovaní až k bráne neba, obradmi a modlitbami odprevadí jeho telo do hrobu v nádeji na večný život. Ba sprevádza jeho dušu až za prah večnosti, aby jej poskytol pomoc svojimi modlitbami, ak ešte nie je úplne očistená a potrebuje posilnenie.
Jednou z týchto mocí (facultates), ktoré kňaz dostáva na osoh Kristovho mystického Tela, je i taká, ktorá si zaslúži, aby sme sa ňou obšírnejšie zapodievali. Je to moc, ktorú Boh podľa slov sv. Jána Zlatoústeho "nezveril ani anjelom, ani archanjelom"25, totiž moc odpúšťať hriechy: "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané"26. Keď teda vidíme, že obyčajný človek užíva takúto moc, natíska sa nám otázka, ktorú však nevyslovujeme ako farizeji, ale ako ľudia plní úctivého obdivu: "Kto je to, že aj hriechy odpúšťa?"28.
Preto, aby som použil slová slávneho spisovateľa, ktorý píše o svätých veciach s dôvtipom, aký sa zriedka nájde u laikov - "sme presvedčení, že sme sa nedopustili nijakej nedôstojnosti, keď kňaz hlboko pohnutý vlastnou nehodnosťou a vznešenosťou svojho úradu vystiera na nás svoje posvätné ruky: keď stiesnený tým, že sa stal rozdávateľom krvi svätej zmluvy a zakaždým udivený, že môže hlásať slová, ktoré prinášajú život, sám je hriešnik a rozhrešuje iného hriešnika... Lebo naozaj sme kľačali pri nohách človeka, ktorý zastupuje Ježiša Krista... Takáto moc, ktorú kňaz dostáva osobitnou sviatosťou, nie je pominuteľná a prechodná, ale stála a večná, lebo sa mu vtláča do duše formou nezmazateľného znaku, ktorým sa stal "kňazom na veky"31 podľa vzoru Toho, na kňazstve ktorého má účasť. Keby aj pre ľudskú slabosť upadol do bludov a necností, nikdy nebude môcť zničiť toto kňazské poznačenie svojej duše.
Avšak okrem tohto kňazského znaku a moci, o ktorej sme hovorili, vo sviatosti posvätenia kňazstva dostáva aj iné mimoriadne milosti, pomocou ktorých, ak bude osobne a dobrovoľne spolupracovať s účinkovaním Božej milosti - všetky ťažké povinnosti vznešeného stavu, na ktorý bol pozvaný, bude môcť vykonávať dôstojne a bez strachu ponesie hroznú zodpovednosť, spojenú s kňazským úradom, ktorej sa tak báli i najväčší atléti kresťanského kňazstva, ako sv. Ján Zlatoústy, sv. Ambróz, sv. Gregor Veľký, sv.
Kňaz sa stáva Kristovým služobníkom a rozdávateľom Božích tajomstiev32 "hlásaním slova"33, ktoré je jeho neodcudziteľným právom a zároveň povinnosťou, predpísanou samým Vykupiteľom: "Choďte teda, učte všetky národy... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal"34. Uprostred rôznych poblúdení ľudského rozumu, nakazeného falošnou slobodou, ktorá ho vymaňuje z područia akéhokoľvek zákona a nestavia mu už žiadne zábrany, uprostred strašných pokleskov ľudskej zloby, týči sa Cirkev ako osvetlený maják; odsudzuje každý odklon od pravdy ľudskej zloby, a všetkým i každému osobitne ukazuje pravú cestu. Ale beda nám, keby to svetlo - nehovorím, vyhaslo, lebo to sa na základe prisľúbenia Ježiša Krista nikdy nemôže stať - ale keby sme mu zabránili rozlievať svoje lúče! Na vlastné oči vidíme, kam až zašlo ľudské pokolenie, keď pyšne odmietlo Božie zjavenie a samo kráča v mene takzvanej správnej vedy, založenej na mylných filozofických a morálnych zásadách. Źe neupadlo úplne do svojich poblúdení a hriechov, za to môže ďakovať učeniu kresťanskej pravdy, ktorá sa stále šíri do celého sveta.
Ak ďalej uvažujeme o príkazoch, ktoré musí kňaz často vštepovať do sŕdc, aby zadosťučinil povinnostiam svojho stavu, ak pochopíme vnútornú silu, ktorá z tohto plynie, uvedomíme si, aký veľký a požehnaný je vplyv kňaza na mravné povznesenie a na zabezpečenie pokoja medzi národmi. Robí tak najmä vtedy, keď starým i mladým pripomína dočasnosť prítomného života, nestálosť pozemských dobier, keď zdôrazňuje hodnotu duchovných vecí a nesmrteľnosť duše, prísny súd večného Sudcu, ktorý spravodlivým a neomylným pohľadom skúma srdcia všetkých "a odplatí každému podľa jeho skutkov"37. Zaiste nič nie je vhodnejšie, ako takéto a podobné poučenia, aby sa zmiernila žiadostivosť po rozkošiach a časných veciach, ktoré dnes natoľko kazia a zneuctievajú ľudí, že rôzne spoločenské triedy ženú do nepriateľského boja, miesto toho, aby si pomáhali vzájomnou spoluprácou.
Slávna skúsenosť, stará už skoro dvadsať storočí, dokazuje spasiteľnú účinnosť kňazského slova, v ktorom sa verne zobrazuje a odráža "živé Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha"39, takže pobáda duše k vynikajúcim skutkom a poskytuje im vznešené vnuknutia. Všetky dobrodenia, ktoré kresťanská kultúra vniesla do ľudskej spoločnosti, majú svoj koreň a počiatok v slovách a v skutkoch katolíckeho kňazstva.
Kňaz je napokon verejným a úradným orodovníkom ľudstva u Boha, čím takisto pokračuje v poslaní Krista, ktorý "strávil celú noc v modlitbe s Bohom"41 a "žije stále, aby sa za nás prihováral"42. Preto je jeho povinnosťou v mene Cirkvi prinášať Bohu nielen obetu vo vlastnom slova zmysle, ale aj "obetu chvály"43, t.j. spoločné a verejné modlitby. On totiž denne vzdáva Bohu náležitú úctu žalmami, prosbami a spevmi, ktoré sú zväčša vyňaté zo Svätého písma, a tak plní svoju veľmi potrebnú povinnosť: orodovať za ľudstvo, ktoré je dnes v úzkostiach a viac ako predtým potrebuje Božiu pomoc. Keď už súkromná modlitba sa teší takým veľkým a vznešeným prisľúbeniam44, o koľko účinnejšia je tá, ktorá sa koná úradne v mene Cirkvi, milovanej nevesty Vykupiteľa! A kresťania, i keď v šťastí často zabúdajú na Boha, predsa si v hĺbke srdca zachovávajú dôveru v modlitbu, lebo cítia, že u Boha všetko vymôže. Preto sa vo všetkých životných okolnostiach, v osobných alebo spo...
Kto by mal byť diakon?
Tieto otázky nám pomôže zodpovedať porovnanie úradu diakona a úradu staršieho. Primárnymi duchovnými vodcami cirkvi sú starší. Tí sú v Novej zmluve nazvaní tiež biskupmi alebo kazateľmi. Starší vyučujú alebo kážu Slovo a sú pastiermi duší tých, ktorí sú v ich starostlivosti (Ef 4:11; 1Tim 3:2; 1Tim 5:17; Tít 1:9; Heb 13:17). Diakoni majú taktiež dôležitú úlohu v živote a zdraví miestneho zboru, ale ich rola je iná než rola starších. Tento rozdiel je založený na vzorci, ktorý nachádzame v Skutkoch 6:1-6. Apoštoli sa venovali „modlitbe a službe Slovom“ (v. 4). Toto rozdelenie práce je podobné aj v prípade úradu staršieho a diakona. Tak ako to bolo u apoštolov, primárna úloha starších je kázanie Božieho slova.
Jediný text v Biblii, ktorý spomína kvalifikačné charakteristiky diakonov je 1. Timotejovi 3:8-13. Podobnosti medzi kvalifikáciou pre diakonov a starších/biskupov v 1. Timotejovi 3 sú markantné. Podobne ako starší, diakon nesmie byť závislý (v.3), ani chamtivý (v.3), mal by byť bez úhony (v.2; Tít 1:6), muž jednej ženy (v.2), a mal by byť schopný spravovať svoje deti a domácnosť (v.4-5). Ďalej sa tieto kvalifikačné charakteristiky sústreďujú na morálny charakter človeka zastúpujúceho tento úrad: diakon musí byť zrelý a morálne čistý.
Požiadavky na diakona
- Nie dvojtvárni v reči (v.8): Tí, ktorí sú dvojtvárni v reči, hovoria určitým ľuďom jednu vec, ale ďalším potom inú, alebo hovoria jednu vec a myslia tým inú. Majú dve tváre a sú neúprimní.
- Nie oddaní vínu (v.8): Muž je diskvalifikovaný pre úrad diakona, ak je závislý na víne alebo inom silnom nápoji.
- Pevní vo viere a živote (v.9): Pavol tiež naznačuje, že diakon musí uchovávať „tajomstvo viery… v čistom svedomí“. Fráza „tajomstvo viery“ je jednoducho jeden zo spôsobov ako Pavol hovorí o evanjeliu (1Tim 3:16). Toto vyhlásenie preto odkazuje na potrebu diakonov pevne sa držať pravého evanjelia, bez zaváhania. Táto kvalifikácia však nezahŕňa iba presvedčenia človeka, pretože týchto presvedčení sa musí aj držať „v čistom svedomí“.
- Bezúhonní (v.10): Pavol píše, že diakoni „sa musia najprv osvedčiť a potom, ak sú bezúhonní, nech konajú diakonskú službu“ (v.10). „Bezúhonný“ je všeobecný pojem odkazujúci na celkový charakter človeka. Aj keď Pavol nešpecifikuje, aký druh preskúšania by to mal byť, minimálne by však mali byť preskúmané kandidátove osobné pozadie, reputácia a teologické presvedčenia.
- Zbožná manželka (v.11): Debatuje sa, či verš 11 hovorí o manželke diakona, alebo o žene diakonke. Pre dobro tejto diskusie budeme predpokladať, že tento verš hovorí o vlastnostiach manželky diakona. Podľa Pavla musia byť manželky diakonov „čestné, nie ohováračné, ale triezve a vo všetkom verné“ (v.11). Manželka, rovnako ako jej manžel, musí byť dôstojná alebo vážená. Po druhé, nesmie byť ohováračná alebo roznášať klebety. Diakonova manželka musí byť triezvo uvažujúca alebo mierna. To znamená, že musí byť schopná robiť dobré úsudky a nesmie byť zapojená do vecí, ktoré by mohli takýto úsudok poškodiť. Nakoniec, má sa „venovať každému dobrému dielu“ (1Tim 5:10).
- Muž jednej ženy (v.12): Najlepšou interpretáciou tejto ťažkej frázy je chápať ju ako odkaz na vernosť manžela k manželke. Musí byť „mužom jednej ženy“.
Vo všeobecnosti platí, že ak je morálna kvalifikácia uvedená pre starších, ale nie pre diakonov, tak sa stále vzťahuje aj na diakonov. Rovnako to platí pre kvalifikačné charakteristiky uvedené pre diakonov a nie pre starších. Napríklad, diakon by nemal byť dvojtvárny v reči (v.8). Napriek tomu by sme si mali všímať rozdiely v kvalifikáciách, pretože buď predstavujú vlastnosť, ktorá je zvlášť vhodná pre človeka v tejto funkcii, aby mohol plniť svoje povinnosti, alebo sa tu jedná o problém špecifický pre miesto, kam Pavol píše (v tomto prípade Efez).
Kým úrad staršieho je v moderných cirkevných zboroch často ignorovaný, úrad diakona je často nepochopený. Na základe Novej zmluvy je úlohou diakonov predovšetkým slúžiť. Nová zmluva neposkytuje veľa informácii ohľadne úlohy diakonov. Požiadavky v 1. Timotejovi 3:8-12 sa sústreďujú na charakter a rodinný život diakona. Avšak nejaké indície o funkcii diakonov nachádzame, keď porovnáme požiadavky na nich s požiadavkami na starších.
Asi najvýraznejší rozdiel medzi staršími a diakonmi je, že nemusia byť „schopní učiť“ (1Tim 3:2). Diakoni sú povolaní „držať“ sa viery s čistým svedomím, ale nie sú povolaní „učiť“ tú vieru (1Tim 3:9). Tak ako starší, diakoni musia dobre spravovať svoj dom a deti (1Tim 3:4, 12). Ale keď Pavol hovorí o diakonoch, vynecháva úsek, kde porovnáva spravovanie domácnosti so starostlivosťou o Božiu cirkev (1Tim 3:5). Aj keď Pavol naznačuje, že človek sa musí osvedčiť skôr, než môže zastávať úrad diakona (1Tim 3:10), požiadavku, že nesmie byť novo obrátený, nikde nenachádzame. Pavol poznamenáva, že ak je starší nedávno obrátený, mohol by spyšnieť (1Tim 3:6). Jedným z dôsledkov tejto odlišnosti by mohlo byť, že tí, ktorí zastávajú úrad starších, sú náchylnejší na pýchu, pretože sú vodcami nad cirkvou. Naopak, pre diakona, ktorý je skôr v role služobníka, nie je pravdepodobné, že by spadol do rovnakého hriechu.
Okrem záverov, ktoré môžeme vyvodiť z rozdielov v kvalifikáciách, Biblia jasne nenaznačuje funkciu diakonov. Napriek tomu na základe vzorca v Skutkoch 6 s apoštolmi a siedmimi, sa javí za najlepšie vnímať diakonov ako služobníkov, ktorí robia čokoľvek potrebné, aby umožnili starším vykonávať ich Bohom dané povolanie viesť a učiť zbor. Tak ako apoštoli delegovali administratívne zodpovednosti na siedmych, tak majú starší delegovať určité zodpovednosti na diakonov, aby sa starší mohli sústrediť na iné.
Úlohy diakonov
Za aké úlohy by mohli byť dnes diakoni zodpovední? Mohli by byť zodpovední za čokoľvek, čo nesúvisí s vyučovaním a pastierskym vedením zboru.
- Vybavenie: Diakoni by mohli byť zodpovední za správu zborového majetku.
- Financie: Aj keď by starší pravdepodobne mali dohliadať na finančné aktivity zboru (Sk 11:30), najlepšie by mohlo byť prenechať vybavovanie každodenných záležitostí diakonom.
Zatiaľ čo Biblia ukladá starším úlohy v oblasti vyučovania a vedenia zboru, úloha diakonov je viac zameraná na službu. To znamená, že sa majú starať o fyzické a momentálne potreby zboru. Napriek tomu, že diakoni nie sú duchovnými vodcami zboru, ich charakter je nanajvýš dôležitý, a preto by mali byť diakoni osvedčení a mali by napĺňať biblické kvalifikácie stanovené v 1.