14 Narodil sa kráľ | Animované biblické príbehy pre deti
Vianoce by sme mohli nazvať aj sviatkami dobrých správ. Čo sa to vlastne na tie prvé Vianoce stalo? Prečo má narodenie práve tohto chudobného dieťaťa taký význam? Boží posol o ňom povedal, že je „Spasiteľ, Kristus, Pán“.
„Spasiteľ“ znamená, že je Bohom poslaný záchranca človeka a ľudstva. Názov „Kristus“ je z gréckeho výrazu, ktorý znamená pomazaný, čiže naplnený Božím Duchom. A napokon „Pán“ nie je zdvorilostné oslovenie niekoho - slovo „Kyrios“ (Pán) používal grécky text Starého zákona na označenie samého Boha.
Evanjelista Lukáš vo svojom evanjeliu píše o udalostiach narodenia: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2, 6 - 7)
Anjel o Ježišovom narodení pastierom zvestuje: „Nebojte sa. Veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach.“ (Lk 2, 10-12)
Podľa čoho mali pastieri spoznať, že sa narodil Mesiáš - Spasiteľ? Toto vám bude znamením: nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach…
A tak sa vybrali hľadať, aby sa presvedčili, či sa skutočne v Betleheme stalo to, o čom hovorila tá postava. A čo? Našli! Našli Máriu, Jozefa a Nemluvňa ležiace v jasliach.
Evanjelista ešte píše, že všetci sa začudovali, že prišli pastieri a že rozprávali o stretnutí s anjelom. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.
Toto ohlasovanie sa stáva osobitne naliehavé dnes, keď v nás vyvolávajú strach stále početnejšie a závažnejšie ohrozenia života ľudí a celých národov, najmä života slabých a bezbranných. Už II. vatikánsky koncil v jednom zo svojich výrokov, ktorý si až dosiaľ zachoval dramatickú aktuálnosť,rozhodne odsúdil mnohé zločiny a útoky proti ľudskému životu.
História miesta narodenia Ježiša Krista
Tu sa teda narodil Ježiš Kristus. Sv. Lukáš teda tri razy tvrdí (Lk 7, 12, 16), že narodený Ježiš bol položený do jasličiek. Grécke slovo fatné označuje válov, jasle, z čoho kŕmia sa zvieratá. Predpokladá to teda miesto určené pre dobytok, teda maštaľ, alebo aspoň miesto, kde príležitostne sa tieto pred nepohodou môžu uchýliť.
Z histórie vieme, že cisár Konštantín, alebo lepšie povedané jeho matka Helena roku 326 dala nad touto jaskyňou vystaviť baziliku, ktorá z väčšej čiastky je totožná s miestom a budovou dnešnou. Ona dala vystaviť baziliku na tom mieste, ktoré sa v jej dobe všeobecne pokladalo za miesto, kde sa narodil Spasiteľ.
No, po roku 135 istotu o totožnosti miesta história zaručuje, a to až po rok 326. O roku 135 píše sv. Hieronym, že v tento čas rímsky cisár Aelius Hadrián potlačil jeruzalemskú vzburu Bar-Kochbu. Jeruzalem premenil v rímsku osadu Aelia Capitolina a na Kalvárii postavil na počesť boha Jupitera (Jovus) pohanský chrám.
V Betleheme najsvätejšie miesto bolo tiež zneuctené. Jaskyňu zasvätil modlám Tamúz-Adonisovi. Hieronym hovorí, že jaskyňa je tá istá, kde sa narodil Spasiteľ a zneuctenie bolo úmyselné: „Aj v Betleheme, na najvznešenejšom to mieste sveta, o ktorom spieva žalmista: Pravda vyšla zo zeme - jaskyňa bola znesvätená Tamúzom-Adonisom a tam, kde kedysi po prvý raz zaplakalo Dieťatko, oplakával sa potom milenec Venušin.“
Táto profanácia bola však čiastočne príčinou, že kresťania o stratené miesto sa zaujímali, túžili ho dostať späť a bola tiež okolnosťou, čo podmienila, že v časoch Konštantínových toto miesto bolo zas vrátené prvotnej úcte.
Z týchto údajov vidíme, že od roku 135 až po 326 je tradícia zaručená. Teraz nám neostáva iné, len odpovedať na otázku, ako sa mohla zvesť o narodení Ježišovom udržať u Betlehemčanov až do roku 135. Lebo veď v čase, v ktorom sa narodil Ježiš Kristus, nik nevedel o Ňom, kto je a čím je.
Dôležitosť ústneho podania a Panna Mária
Nesmieme však zabudnúť na okolnosti, v akých sa narodil Ježiš Kristus. Veď ako sme už uviedli, najprv pastieri z Božej vôle poznali, kto je On a čím bude.
Títo jednoduchí ľudia, nemajúci mnoho myšlienkových starostí, iste po tom zázračnom oznámení jaskyňu nespúšťali s očí. A čo viac, ako evanjelium tvrdí, keď sa vrátili po prvej poklone od jaskyne, „rozprávali vec, ktorá im bola povedaná o tom Dieťati“, rozprávali to zaiste ostatným v Betleheme a o týchto zas evanjelium pokračuje: „a všetci, ktorí to počuli, divili sa nad tým, čo im bolo povedané od pastierov“. A ústne podanie alebo novota v Palestíne sa oveľa rýchlejšie šíri ako u nás v nejakej komunite.
Vieme aj to, že Panna Mária od prvých, ak to tak možno povedať, svätodušných sviatkov až do svojej smrti žila v Jeruzaleme. Koľko ráz prešla tých 9 km z Jeruzalema do Betlehema, aby znova a znova videla miesto a pokľakla na ňom s duchom veriacim, tým viac, že ona bola Matkou Božieho Syna?!
Ďalej vieme, že rozprávanie o detstve Ježiša Krista, zachovaná nám v prvej a druhej hlave sv. Lukáša, pochádza z úst Panny Márie. Naznačuje to slovami: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“
Z uvedených slov môžeme celkom s istotou urobiť záver, že tradícia o jaskyni do roku 326 je zachovaná a jej svedectvo je pravdivé.
Ochrana baziliky Narodenia Pána v priebehu storočí
Roku 614 vtrhli do Palestíny Peržania, zničili tu všetky kresťanské svätyne okrem betlehemskej baziliky. Túto ušetrili preto, ako to tvrdí list z koncilu jeruzalemského z roku 836, lebo vojaci Husrava I. na fasáde videli zobrazenú poklonu mágov a spoznali na nej svojich ľudí, oblečených do drahocenných perzských šiat. Pokladali ju teda asi za svoju.
Aj roku 638 Arabi znova ušetrili baziliku. Totižto bojovný kalif Omar vybral si strednú apsidu za výlučné miesto svojej modlitby. Apsida smerovala k Mekke. Toto zachránilo i v blízkej budúcnosti miesto tak pamätné a poklonyhodné od zneuctenia. Ba ešte i za zúrivého kalifa al-Hakima (1009), ktorému nič kresťanské neušlo, bazilika vyviazla z nebezpečenstva. Príhoda bola tak zriedkavá, že ju bolo treba pripísať zvláštnej ochrane Božej, zázraku.
Roku 1099, keď povstalo rímske Jeruzalemské kráľovstvo, Betlehem a s ním i bazilika je znovu v rukách kresťanských a dostáva sa jej patričnej úcty. Do tejto doby spadajú aj prvé činy Grékov. Najprv zaistili si zmluvami niektoré funkcie, potom i miesta v bazilike. Z týchto čias datuje sa i mozaika na hlavnej bráne, kde je vyobrazený strom Jišaj (Jesse), na ratolestiach jeho sú proroci a korunu stromu končí Panna Mária s Ježiškom. Aj nástenná mozaika vo vnútri baziliky je z toho istého času (1148-80). Roku 1187 za sultána Saladina bazilika zase len zázrakom bola zachránená od spustošenia.
Po týchto časoch Gréci začínajú sa čím viac natískať do svätyne, takže už v 13. storočí hlavná loď patrí im, ostatné čiastky baziliky sú však spoločné s rímskokatolíkmi, jaskyňa patrí františkánom. Roku 1757 s firmanom (dekrétom) od sultána Osmana III. dostanú Gréci celú baziliku i s jaskyňou. Boje potom ťahajú sa až do roku 1918 a len po tomto roku, keď anglická vláda zaručila bezpečnosť, tak osobnú ako i náboženskú, na tomto mieste pokoja je spolužitie možnejšie. Neraz sa stalo, že grécki frátri pri katolíckej bohoslužbe robili výtržnosti a nejedného z našich i dokaličili.
Význam Vianoc v súčasnosti
V našich časoch, predovšetkým v Európe, sme svedkami istého druhu potierania podstaty Vianoc: v mene akéhosi falošného rešpektu, ktorý nie je kresťanský, a za ktorým sa často ukrýva snaha vytlačiť vieru na okraj, sa z tohto sviatku odstraňuje akákoľvek súvislosť s Ježišovým narodením. V skutočnosti je však práve táto udalosť [Ježišovho narodenia] tými jedinými skutočnými Vianocami!
Bez Ježiša neexistujú Vianoce; je to nejaký iný sviatok, avšak nie Vianoce. Ak je v centre on, potom aj všetko navôkol, čiže svetielka, zvuky, rozličné miestne tradície, vrátane typických jedál, všetko prispieva k vytvoreniu atmosféry sviatku, avšak s Ježišom v centre.
Prostredníctvom ohlasovania Cirkvi, sme my, tak ako pastieri z Evanjelia (porov. Lk 2,9), vedení hľadať a nachádzať skutočné svetlo, to Ježišovo, ktorý, stávajúc sa človekom tak ako my, sa ukazuje prekvapujúcim spôsobom: rodí sa z chudobného neznámeho dievčaťa, ktoré ho privedie na svet v maštali, len s pomocou manžela... Svet si nič nevšimne, avšak v nebi anjeli, ktorí vedia o čo ide, jasajú!
A takto sa nám Boží Syn ukazuje aj dnes: ako Boží dar ľudstvu, ktoré je ponorené do noci a do mrákav spánku (porov. Iz 9,1). Ešte aj dnes sme svedkami toho, že častokrát ľudstvo uprednostňuje tmu, lebo vie, že svetlo by odhalilo všetky tie činy a tie myšlienky, za ktoré by sa muselo červenať a hrýzlo by ho svedomie.
Prijatie Božieho daru
Môžeme si teda položiť otázku, čo znamená prijať Boží dar, ktorým je Ježiš. Ako nás to on sám naučil prostredníctvom svojho života, znamená to dennodenne sa stávať nezištným darom pre tých, ktorých stretávame na našej ceste. Preto si na Vianoce vzájomne dávame dary.
Tým skutočným darom pre nás je Ježiš, a tak ako on, aj my chceme byť darom pre druhých. Apoštol Pavol nám ponúka zhrňujúce vysvetlenie, keď píše - a tieto Pavlove slová sú krásne: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby [...] sme žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne» (Tít 2,11-12).
Božia milosť „sa zjavila“ v Ježišovi, v tvári Boha, ktorého Panna Mária priviedla na svet ako každé dieťa tohto sveta, on však neprišiel „zo zeme“, prišiel „z neba“, od Boha. Týmto spôsobom, prostredníctvom vtelenia Syna, nám Boh otvoril cestu nového života, založeného nie na egoizme, ale na láske.
A nakoniec posledný dôležitý aspekt: na Vianoce môžeme vidieť, ako sú ľudské dejiny, ktorými hýbu mocní tohto sveta, navštívené Božími dejinami. A Boh do nich zapája tých, ktorí sú vytisnutí na okraj spoločnosti, ako prvých adresátov jeho daru, čiže spásy, ktorú Ježiš priniesol. S maličkými a opovrhnutými Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť.
Tieto osoby, reprezentované pastiermi z Betlehema, «ožiarila Pánova sláva» (Lk 9-12). Boli vylúčení na okraj, neobľúbení, opovrhovaní, a práve im sa zjavila tá veľká novina ako prvým. S týmito osobami, s maličkými a opovrhovanými, Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase, a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Týmto ľuďom, ktorých reprezentujú betlehemskí pastieri, sa zjavuje veľké svetlo, ktoré ich vedie priamo k Ježišovi.
Drahí bratia a sestry, otvorme v týchto dňoch myseľ a srdce, aby sme prijali túto milosť. Ježiš je Božím darom pre nás a ak ho prijmeme, aj my sa tak môžeme stať pre druhých Božím darom, predovšetkým pre tých, čo nikdy nezakúsili pozornosť a nehu. Veď koľko ľudí vo svojom živote nikdy nezakúsilo pohladenie, láskavú pozornosť, gesto nehy... Vianoce nás podnecujú urobiť to.
Od polnočnej svätej omše hľadíme na Ježiška, položeného v jasličkách. Možno spomíname na to, čo sa udialo pred dvetisíc rokmi. Možno sa nám to zdá príliš vzdialené a zaprášené prachom minulosti. Ale čo keby sa Ježiš narodil aj v nás? A nielen na Vianoce, ale každučký deň.
Nie, nejde o žiadnu herézu. Skutočne sme povolaní k tomu, aby sme prijali (počali) Ježiša vo svojom srdci a niesli ho (porodili) svetu. (Nielen) na Vianoce Boh hovorí rečou lásky. Darca sa stáva darom. A pozýva nás, v tomto čase tak špeciálne, aby sme aj my po ňom túžili a prijali ho. Aby sme prijali Darcu, ktorý sa stáva darom, a sami sa stali darom Darcu.
Svätý Bernard z Clairvaux sa pýtal: „Ježiš, čo ťa urobilo takým malým? Láska.“ Túžiť po Bohu, túžiť po viere, nádeji a láske. Túžiť mu byť blízko a žiť svoj život s ním. Život, ktorý naozaj stojí za to.
„Ježiš na vás stále čaká v tichu,“ povedala svätá Matka Terézia. Ticho ako priestor, aby sa v nás Ježiš mohol narodiť. Potrebujeme sa stíšiť, utiahnuť, ponoriť do ticha - ponoriť do Boha. Objavovať ho v tichu - nájdeme ho v hĺbke svojho srdca, keď sa uchýlime do ticha. Práve tam môžeme v intimite a dôvere poznávať Božiu nepochopiteľnú a neohraničenú lásku ku každému z nás. Práve to je priestor, kde sa v nás rodí Ježiš. On rád prichádza v tichu.
Ustavične niekam utekáme. Sme tam a potom zas inde, beháme z miesta na miesto, v jednej sekunde sme ponorení v minulosti a utápame sa ňou a v druhej sa obávame budúcnosti. Ak chceme, aby sa v nás Ježiš narodil, potrebujeme byť prítomní dnes - nie zajtra ani včera. A to všetkým, čo robíme, čím sme.
Predstavme si totálne zahádzanú miestnosť, cez ktorú máme problém vôbec prejsť, nieto tam ešte normálne existovať. A predstavme si, že by sme do takejto izby priviedli svoje novonarodené bábätko a chceli by sme, aby tam žilo. Ak by sme mu vôbec našli miesto, kde by mohlo spinkať, asi by sa tam necítilo veľmi príjemne. Aj Ježiš potrebuje v našom srdci priestor. Vytvorme mu ho.
Aby sme mu urobili priestor, potrebujeme neraz zo svojho srdca mnohé veci vyhodiť, zrieknuť sa ich. Možno sa potrebujeme zrieknuť aj nejakých fyzických vecí, no v prvom rade potrebujeme dať Ježišovi všetky svoje hriechy. Otvoriť svoje ruky (a srdce), aby z nich vypadli všetky naše previnenia. Hodiť ich do Božieho milosrdenstva. Pomôže nám v tom sviatosť zmierenia i pôst a modlitba.
Aby sme doslova upratali svoje srdce, vyzdobili ho na Ježišovo narodenie. Ak zo svojho srdca (a života) povyhadzujeme všetko, čo nás odďaľuje od Boha, nemôžeme ho nechať prázdne. Potrebujeme ho naplniť. Naplno. A nie len tak niečím, ale niekým - samým Ježišom. Sýtiť sa jeho slovom (Svätým písmom), modlitbou, sviatosťami, spoločenstvom Cirkvi, rozjímaním či náboženskou literatúrou. A dovoliť Ježišovi, ktorý sa v nás rodí, aby nás formoval tak, ako chce on. Aby nás pretváral na svoj obraz a podobu, na seba samého. Aby bol on v nás a my sme jeho srdcom mohli milovať svet.
Napokon, Ježiš sa nerodí v našom srdci pre to, aby sme si ho nechali pre seba, zamkli ho vo svojom srdci. Ježiš chce von! „Prijmi z rúk Panny Márie maličkého Ježiška a nes ho stále so sebou do celého sveta s posolstvom jeho pokornej dôveryplnej odovzdanosti, jednoduchosti a chudoby, miernosti a pokoja, radosti a lásky,“ znela myšlienka, ktorú som raz dostala na malom obrázku. Toto je vianočná pozvánka - prijať Ježiša a dávať ho ďalej.
Lebo - slovami svätého Augustína - „preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom“. A Človek, ktorý sa kvôli nám stal človekom, sa chce (na)rodiť aj v nás.
Narodenie Ježišovo
| Verš | Text |
|---|---|
| 1 | V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta popísať celý svet. |
| 2 | Tento prvý popis bol vtedy, keď sýrskym vladárom bol Kyrenios. |
| 3 | Išli preto všetci, aby sa dali zapísať, každý do svojho mesta. |
| 4 | Vybral sa teda aj Jozef z Galiley z mesta Nazareta do Judska do mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem, pretože bol z domu a z rodu Dávidovho, |
| 5 | aby sa dal zapísať so svojou snúbenicou Máriou, ktorá bola v po žehnanom stave. |
| 6 | Keď tam boli, naplnili sa dni, aby porodila. |
| 7 | I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto. |
| 8 | A boli v tom kraji pastieri, ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo. |
| 9 | A hľa, anjel Pánov postavil sa vedľa nich a sláva Pánova ich osvietila. I báli sa bázňou veľkou. |
| 10 | Ale anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, |
| 11 | lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. |
| 12 | A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach. |
| 13 | A hneď s anjelom sa zjavilo množstvo rytierstva nebeského, ktorí chválili Boha a volali: |
| 14 | Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! |
| 15 | Keď anjeli odišli od nich do neba, povedali si pastieri: Poďme až do Betlehema a pozrime sa, čo sa to stalo, čo nám oznámil Pán. |
| 16 | Poponáhľali sa teda a našli Máriu a Jozefa i nemluvniatko uložené v jasliach. |
| 17 | Keď to videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o dieťatku. |
| 18 | A všetci, ktorí to počuli, divili sa tomu, čo im pastieri hovorili. |
| 19 | Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci. |
| 20 | Potom sa pastieri vrátili, oslavujúc a chváliac Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. |
Podľa vydania Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v ČSSR v Spojených biblických spoločnostiach (Londýn) z roku 1979.