Tohtoročné vianočné sviatky prinesú situácie, v ktorých nemusia mať bežní veriaci jasno. Raz za čas sa tá diskusia medzi rímskokatolíkmi objaví. Katolíci majú povinnosť v nedeľu a prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši - tak si to mnohí pamätajú z hodín náboženstva.
V praktickom živote si však môže veriaci klásť otázku, čo ak chce ísť na omšu v nedeľu večer, no tá je už „zo sviatku“, ktorý je nasledujúci deň. Má potom platnú nedeľnú omšu? Musí ísť do kostola aj na druhý deň? Práve tohtoročné obdobie Vianoc prinesie až tri situácie, ktoré môžu ľudí v tejto otázke zmiasť. Veriaci sa môžu pýtať, ako je to s platnosťou svätej omše v takýchto prípadoch.
Napríklad ak niekto pôjde v nedeľu 24. decembra na svätú omšu večer o 21.00, ale bohoslužba bude už zo slávnosti Narodenia Pána, počíta sa mu táto omša za obe - teda ako nedeľná a zároveň aj z Božieho narodenia z 25. decembra?
V tejto súvislosti je dobré vedieť, že ak po nedeli nasleduje prikázaná slávnosť a veriaci príde na omšu v nedeľu večer, tá už bude z prikázanej slávnosti. Napríklad podľa cirkevného právnika a farára v Dlhej nad Oravou Jána Dudu sa „ukazuje, že veriaci, ktorý sa zúčastní na sv. omši (nezávisle od liturgického formulára sv. omše) v nedeľu večer, nie je už morálne povinný zúčastniť sa na sv. omši na slávnosť, ktorá nasleduje po nedeli.“
„Podobne to platí aj v prípade, ak na sobotu pripadá prikázaný sviatok a on sa zúčastní na sv. omši v sobotu večer, už nie je morálne povinný zúčastniť sa na sv. omši na sviatok, ktorý nasleduje po sobote.“
Veľká noc je najvýznamnejší sviatok v kresťanskom kalendári.
Pôst a zdržiavanie sa mäsa
Mnoho veriacich sa na Štedrý deň postí. Buď od mäsa, alebo niektorí nejedia vôbec až do večere. Podľa aktuálne platných noriem, ktoré sa nachádzajú v Kódexe kánonického práva, dňami prísneho pôstu a zdržiavania sa mäsitého pokrmu sú Popolcová streda a Veľký piatok (kán. 1251).
Dňami pokánia sú všetky piatky roka a celé pôstne obdobie. V tieto dni sú veriaci zaviazaní vykonať skutok pokánia vrátane odopretia mäsitého pokrmu. (kán. 1250) „Ak teda 24. decembra pripadne na piatok, platí zdržiavanie sa mäsitého pokrmu.“
Na Štedrý deň, u nich nazývaný Navečerie Roždestva, zachovávajú prísny pôst až do večera. Podobne aj v predvečer Bohozjavenia (5. januára).
Polnočná omša a jej platnosť
Hoci sa to môže zdať úplne jasné, predsa len možno vnímať u niektorých ľudí pochybnosti, ako je to s platnosťou tzv. polnočnej omše. V niektorých rímskokatolíckych farnostiach býva táto polnočná omša ešte pred polnocou, napríklad 24. decembra o 22.00. Je takáto omša s platnosťou na 25. decembra?
Kňaz Milan Puškar hovorí, že tzv. vigília má rovnakú platnosť ako samotná slávnosť. Veriaci sa však zúčastnil na svätej omši zo slávnosti Narodenia Pána aj vtedy, keď bol na svätej omši v predvečer slávnosti.
Polnočná omša v Betleheme.
Špecifické situácie počas sviatkov
Tento rok nastane počas sviatkov až dvakrát situácia, keď po nedeli nasleduje prikázaná slávnosť. (4. adventná nedeľa je Štedrý deň, potom 31. decembra). „V tomto prípade sa jedna svätá omša, večer o 21.00, neráta za obidve slávenia.
Veriaci môže ísť v nedeľu doobeda na svätú omšu, je to 4. adventná nedeľa, večer ísť nemusí - zúčastniť sa na vigílii alebo omši v noci nie je povinnosť, ak pôjde na svätú omšu počas dňa alebo večer 25. Avšak ak sa niekto rozhodne ísť na svätú omšu 24. decembra až večer (niektorá vigílna svätá omša), ráta sa to, že zadosťučinil nedeľnému príkazu, aj napriek tomu, že svätá omša už nie je adventná, ale zo slávnosti.
Samozrejme ho zaväzuje aj účasť na druhý deň 25. decembra na svätej omši. Tento princíp platí aj v prípade nedele 31. decembra 2023 a slávnosti Bohorodičky Panny Márie, ktorá je 1. januára.
V prípade Zjavenia Pána bude situácia podobná, ale s tým rozdielom, že už v piatok 5. januára bude večer slávená svätá omša zo slávnosti Zjavenia Pána. Počas soboty 6. januára budú všetky sväté omše zo slávnosti vrátane večernej, keďže slávnosť má prednosť pred sviatkom, ktorý bude následne 7. januára.
Pôstne obdobie a Veľká Noc
Veď Pôstne obdobie svojou dvojakou povahou pripravuje katechumenov i veriacich na slávenie veľkonočného tajomstva. Celé kresťanské zasvätenie má veľkonočný ráz, pretože je naozaj prvou sviatostnou účasťou na Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Preto má Pôstne obdobie ako čas očisťovania a osvietenia znova nadobudnúť plný význam najmä prostredníctvom skrutínií a odovzdaní.
Pôstne nedele majú vždy prednosť pred všetkými sviatkami Pána a pred všetkými slávnosťami. Veriacim sa odporúča živšia a bohatšia účasť na liturgii Pôstneho obdobia a na kajúcnych sláveniach. Osobitne ich treba upozorniť na to, aby podľa zákona a tradícií Cirkvi pristúpili v tomto čase k sviatosti pokánia, aby sa tak mohli s čistým srdcom zúčastniť na veľkonočných tajomstvách.
Veľký týždeň sa začína Kvetnou nedeľou, čiže Nedeľou utrpenia Pána, v ktorej sa spája predzvesť kráľovského triumfu Krista so zvesťou o jeho umučení. Cirkev slávi každý rok veľké tajomstvá ľudského vykúpenia od večernej omše vo Štvrtok Pánovej večere až do vešpier Nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Tento časový úsek sa výstižne volá „trojdním ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného“ a aj „Veľkonočným trojdním“, lebo sa v ňom sprítomňuje a uskutočňuje tajomstvo Veľkej noci, to jest Pánov prechod z tohto sveta k Otcovi.
Veľkonočný pôst v prvých dvoch dňoch trojdnia, keď sa Cirkev podľa dávnej tradície postí, „lebo jej vzali ženícha“, je posvätný. V Piatok umučenia a smrti Pána treba všade zachovať pôst a zdržiavať sa mäsitého pokrmu. Omša na pamiatku Pánovej večere sa má sláviť vo večerných hodinách, v čase najvhodnejšom na účasť celého miestneho spoločenstva.
Veriacich treba vyzvať, aby po omši Pánovej večere venovali v kostole určitý čas v noci primeranej poklone Najsvätejšej sviatosti, slávnostne uloženej v tento deň.
Na to, aby slávenie Veľkonočného trojdnia bolo dôstojné, treba mať poruke dostatočný počet prisluhujúcich a miništrantov, ktorých bude nevyhnutné náležité poučiť o všetkom, čo majú konať.
Veľkonočná vigília.
„Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa.“ Túto zásadu treba doslovne chápať. Už od začiatku Cirkev každý rok slávila Veľkú noc, ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou.
Pretože ide o pravdivosť znaku, veľkonočnú sviecu (paškál) treba pripraviť z vosku, každý rok novú, jedinú, dosť veľkú, nikdy nie umelú, lebo iba tak bude môcť naznačiť, že Kristus je svetlo sveta. Procesiu, ktorou ľud vchádza do kostola, sprevádza jediné svetlo veľkonočnej sviece. Ako synov Izraela viedol v noci ohnivý stĺp, kresťania zasa kráčajú za zmŕtvychvstalým Kristom.
Diakon prednesie veľkonočný chválospev, ktorý v podobe rozsiahlej lyrickej básne ospevuje celé veľkonočné tajomstvo vložené do plánu spásy. Ak je to potrebné, najmä ak nie je poruke diakon a ak ho nemôže predniesť ani celebrujúci kňaz, možno túto úlohu zveriť spevákovi.
Druhú časť vigílie tvoria čítania zo Svätého písma. Opisujú význačné udalosti dejín spásy. Veriaci majú o nich nerušené rozjímať. Obnovený obrad vigílie obsahuje sedem čítaní zo Starého zákona, vybraných zo Zákona a z Prorokov a prevzatých z najstaršej tradície východnej i západnej Cirkvi, a dve čítania z Nového zákona, z Apoštola a z evanjelia.
Typologický význam Starého zákona spočíva v Novom zákone a stáva sa zjavným modlitbou, ktorú celebrujúci kňaz hovorí po jednotlivých čítaniach; je však užitočné uviesť veriacich do čítania krátkym príhovorom, aby tak lepšie chápali jeho význam.
Po skončení čítania zo Starého zákona sa spieva oslavná pieseň Sláva Bohu na výsostiach, pritom podľa miestnych zvykov zvonia zvony, prednesie sa modlitba (kolekta) a prechádza sa k čítaniam z Nového zákona. Potom všetci vstanú; kňaz intonuje trikrát Aleluja postupne vždy vyšším hlasom, ľud to isté opakuje.
Tretiu časť vigílie tvorí krstná liturgia. Kristova a naša Veľká noc sa teraz slávi vo sviatosti. Naplno sa to vyjadruje v kostoloch, v ktorých je krstný prameň, predovšetkým ak sa slávi kresťanské zasvätenie dospelých alebo aspoň krst detí. Aj keď nie sú krstenci, vo farských kostoloch treba požehnať krstnú vodu. Nasleduje obnovenie krstných sľubov. Uvádza sa príhovorom celebrujúceho kňaza. Veriaci stoja, držia v rukách zažaté sviece a odpovedajú na otázky. Potom ich celebrant pokropí vodou. Tieto úkony a slová im pripomínajú krst, ktorí prijali.
Štvrtú časť Vigílie a jej vrchol tvorí slávenie Eucharistie. Je vhodné, aby sa v prijímaní vo Veľkonočnej vigílii dosahovala plnosť eucharistického znaku prijímaním pod spôsobmi chleba a vína. Liturgia Veľkonočnej vigílie nech sa koná tak, aby mohla poskytnúť kresťanskému ľudu celé bohatstvo modlitieb a obradov.
Pri ohlasovaní Veľkonočnej vigílie treba dbať na to, aby sa nepredstavovala ako posledné chvíle Bielej soboty. Je lepšie povedať, že Veľkonočná vigília sa slávi vo Veľkonočnú noc ako jediný bohoslužobný úkon. Omšu na Veľkú noc treba sláviť čo najslávnostnejšie.
Veľkonočná svieca (paškál), ktorá má miesto pri ambóne alebo pri oltári, nech sa zažíha aspoň na všetky väčšie liturgické slávenia v tomto období, či už pri omši alebo pri ranných chválach a vešperách, a to až do Nedele zoslania Ducha Svätého. Po nej sa veľkonočná svieca s príslušnou úctou uchováva pri krstiteľnici a tam sa od nej pri slávení krstu zažíhajú sviece pokrstených.
Slávenie Veľkej noci pokračuje vo Veľkonočnom období. Nedele tohto obdobia sa označujú ako veľkonočné a majú prednosť pred všetkými sviatkami Pána a slávnosťami. Ak pripadnú nejaké slávnosti na nedeľu, anticipujú sa v sobotu.
Na Veľkonočnú nedeľu si Katolícka cirkev pripomína zmŕtvychvstanie Ježiša Krista - najväčší Kristov zázrak a základnú pravdu kresťanskej viery. Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva (prvá nedeľa po Veľkej noci).
Obdobie päťdesiatich dní od Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania do Nedele Zoslania Ducha Svätého sa slávi v radosti ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa“.
Medzi veriacimi je rozšírený názor, že sobotná omša s nedeľnou platnosťou je určená pre tých, ktorí musia nedeľu stráviť v práci alebo sa z iného, vážneho dôvodu nemôžu zúčastniť na bohoslužbe v nedeľu. Je to však naozaj tak? Na náboženstve nás učili, že ak nemôžeme z vážnych dôvodov ísť na svätú omšu v nedeľu, môžeme ísť v sobotu večer s platnosťou na nedeľu.
„Vec sa má tak, že v sobotu večer je už nedeľa, ako keď aj slávnosť sa začína večer predchádzajúceho dňa,“ vysvetľuje liturgista. Podľa židovských zákonov „šabbat“ je deň odpočinku a slávenia, ktorý sa začína v piatok pri západe slnka a končí sa v sobotu po zotmení.
Po Druhom vatikánskom koncile bolo prijaté rozhodnutie zakotviť starobylú tradíciu „vigílnych“ svätých omší v kánonickom práve. Podľa viacerých liturgistov je to pápež Pius XII. apoštolskou konštitúciou Christus Dominus z roku 1953. Tento dokument ustanovuje novú prax eucharistického pôstu, ale povoľuje aj sväté omše v inom čase ako ráno.
Cirkev nevymyslela slávenie sviatku, z nášho pohľadu v „predvečer nasledovného dňa“. V starovekom svete nemerali čas chronometrami, ktoré máme k dispozícii dnes. Neurčovali našich 24 hodín. Jedno z odôvodnení tejto praxe pochádza z tradície hebrejskej Paschy.
Podľa liturgistu Maria Righettiho zmätok nastal aj zvykom kvalifikovať eucharistickú slávnosť v sobotu večer ako „predsviatočná“, ako píše v druhom zväzku diela História liturgie, čo nie je chybné označenie, ale môže nepriamo uviesť do omylu.
Uvedomujete si, aké je to absurdné? Dovolenie " sláviť nedeľnú a sviatočnú sv. omšu už v predvečer" vydal Rím v roku 1965 pre Nemecko na skúšobnú dobu päť rokov. Ako dôvod sa vtedy uviedol nedostatok kňazov, ktorí v nedeľu museli slúžiť viac sv. omší, ale aj turistika či cestovný ruch.
Samozrejme sa toto dovolenie uvádzalo do praxe s istou opatrnosťou. Avšak dobré skúsenosti prispeli k tomu, že v roku 1969 Nemecko dostalo trvalé dovolenie slúžiť sv. omše v sobotu večer s platnosťou na nedeľu. Nový Kódex cirkevného práva z roku 1983 už počíta pre celú katolícku cirkev s touto možnosťou.
Obavy, že by anticipované sv. omše mohli zatemniť zmysel nedele sú samozrejme opodstatnené. Ak zoberieme do úvahy moderný tred prežívanie víkendu, sobotný večer sa javí pre niektorých ako čas ukončenia všetkých prác, pre mladých ako emocionálne vyvrcholenie týždňa. Ukončený týždeň je fyzicky i psychicky do značnej miery zvládnutý a nový ešte nie je bezprostredne pred nami.
A tak v sobotu je človek na základe tohto prístupnejší. Vzhľadom k tomu, ako dnes rýchlo a nekľudne žijeme, sa sobotný večer s jeho stíšením javí ako čas vhodný pre osobné, vnútorné slávenie. Aj preto v našej farnosti po večernej sv. Rovnako aj blízkosť noci poukazuje na pamiatku Ježišovho vzkriesenia zo soboty do nedele. Takto chápaná večerná sv. omša môže a má byť skutočným začiatkom prežívania nedele, čo je aj v zhode s najstaršou kresťanskou tradíciou slávenia.
Pre svoj veľkonočný charakter dostáva sobotná sv. omša určite plnší význam ako nedeľná sv. omša večer. Ak do tohto pohľadu zahrnieme aj dôvod praktický - nedostatok kňazov a nadmerné slúženie nedeľných sv. Ostáva už len otázka, kde v takomto prežívaní viery má miesto nedeľná sv. omša večer?