Svätý František dobre poznal svet rytierov a ideál krížovej výpravy a netreba zabúdať, že skôr ako pochopil, k čomu ho Boh volá, sám chcel vstúpiť ku križiakom, ktorých Gualtieri da Brienne zhromažďoval v Apúlii na štvrtú výpravu. Medzi nasledovníkmi svätého Františka boli rytieri aj zbožní veriaci, a stredoveké obrazy rytierov hojne rezonujú v slovách svätca z Assisi, ktorý svojich bratov prirovnal k „rytierom okrúhleho stola“ (FF 1624). To všetko uvádzame nielen pre vysvetlenie, prečo pravdepodobne prítomnosť sv. Františka v križiackom tábore počas obliehania Damietty nebola náhodná, ale aj preto, aby sme poukázali na absurdnosť pripisovať svätcovi z Assisi odpor voči krížovej výprave, ktorý nevyplýva z nijakého jeho spisu či slova, ktoré by jednoznačne svedčili o opaku.
Svätý František a piata krížová výprava
Svätý František, rovnako ako každý kresťan vo vtedajšej dobe, si želal, aby križiacke výpravy dopadli priaznivo pre stredoveké kresťanstvo, aby oslobodili Svätú zem a vyhnali moslimov, ktorí opakovanie bránili púťam alebo utláčali kresťanov. Toto tvrdenie je nespochybniteľné a ani notoricky známe udalosti v tábore Damietta nedokazujú opak. Ako je dobre známe, v predvečer dôležitého útoku svätec - inšpirovaný Bohom - bol si istý, že pre kresťanov nedopadne dobre a preto - taktiež pobádaný bratom Fra Illuminatom - „energicky sa postavil pred križiakov, varoval ich a odrádzal od útoku ohlasujúc porážku“ (FF 1190). Porazená a utrpela ťažké straty (podľa sv. O tomto dôvode možno vysloviť rôzne hypotézy alebo si dokonca myslieť, že bola Božia vôľa potrestať kresťanskú armádu za to, že čistý križiacky ideál priveľmi kontaminovala ľudskými kalkuláciami a cieľmi: anonymný kronikár - známy pod menom Heraklius - poukazuje na to, že sv. František „si všímal zlo a hriech, ktoré sa začali vzmáhať medzi ľuďmi v tábore“ (FF 2238). Blahoslavený Tomáš z Celana to komentuje ostrými slovami: „Tvrdohlavosť zvyčajne vedie k záhube, pretože keď človek dôveruje iba vo vlastné sily, nezaslúži si nebeskú pomoc. Ak totiž človek dúfa vo víťazstvo zhora, musí aj útočiť iba pod božskou inšpiráciou.“ Treba pripomenúť - ako je historicky známe -, že v piatej križiackej výprave dominovala smutná postava pápežského legáta, španielskeho kardinála Pelagia, ktorý sa z ambícií zmiešaných s nepripravenosťou neuvážene rozhodol vyzvať sultána Malika-al-Kámila. Ten, zahnaný do úzkych veľkou križiackou armádou, vyhlásil, že je ochotný vzdať sa Jeruzalema, ak križiaci zanechajú obliehanie dôležitého prístavu Damietta. konanie sv. (FF 2238). dokonca odchod sv. Vykúpenia. kresťanom. nižší cieľ. svedectvo spoločníka sv. (FF 2691). tomto bode tí, ktorí vidia vo sv. kresťanské vyznanie dal do zátvoriek. Sv. sultán“. a jeho spirituality. (porov. XIX, č. 14). teda urobil? (FF 1173). ak nie celé národy. zmysel misie sv. (FF 1174). svojej viery. ani s tým, aby sa sv. hlavy. (FF 2234). 1174), odmietol. stratégie? tajomstve. Jakub z Vitry v liste pápežovi Honoriovi III. (FF 2212). vtlačenej do jeho srdca (porov. hrubým povrazom. (FF 1856).František sa stretáva so sultánom, od Františka z Assisi (1961)
Dialóg s moslimami
Treba poznamenať, že sv. František od začiatku svojho pôsobenia túžil po styku s moslimami. Raz cestoval do Maroka, ale musel sa vrátiť do Španielska. Po druhý raz ho na Stredozemnom mori prekvapila búrka. No v roku 1219, uprostred piatej križiackej výpravy, sa dostal do Egypta. Riskoval svoj život, plaviac sa po bojovom poli neďaleko mesta Damietta pri ústí Nílu. Tí dvaja sa zhodli. Na počudovanie, sultán dovolil Františkovi, aby sa v jeho tábore niekoľko dní modlil. A keď sultán vojnu vyhral, prekvapil kresťanské vojská miernosťou, ktorú voči nim preukazoval. Viacerí vojenskí vodcovia križiakov boli presvedčení, že sultán al-Kamil je v tajnosti kresťan. Pravda však bola taká, že bol len dobrým moslimom. Sultan al-Kamil bol synovec veľkého moslimského bojovníka Saladína, priateľa egyptských kresťanov, ktorý ich sťažnosti riešil s veľkým porozumením. Keď vypukol spor, či sa má určitá lokalita v Káhire využiť pre postavenie mešity alebo kostola, preveril situáciu osobne a rozhodol v prospech kresťanov, hoci si tým mnohých moslimov pohneval. Ako František, aj on riskoval, aby svojim ľuďom ukazoval, čo je správne. Tak ako František a sultán, aj dnešní duchovní vodcovia, zídení v Assisi, by sa mali vrátiť k tomu, čo je v ich tradíciách to najlepšie. V najnásilnejšej ére ľudstva si František uvedomil kresťanskú tradíciu nenásilia, miernosti a lásky aj k nepriateľovi.
Nový človek František a stigmy
Sv. František sa preslávil novým, úžas vzbudzujúcim zázrakom. Jedinečným privilégiom, ktoré sa v minulých stáročiach u nikoho neobjavilo. Len na našom Otcovi sa objavili sväté rany a jeho telo spodobnili s telom Ukrižovaného. Čokoľvek veľkého by sme o tom povedali, nestačí túto skutočnosť dokonale osláviť. Nemožno sa tu pýtať rozumu, pretože stojíme pred zázrakom, ani nemožno dať na stigmatizáciu príklad, pretože je javom jedinečným. Všetky túžby a želania - či na verejnosti alebo v samote - zameriaval Boží muž na kríž Pána a od prvých dôb, kedy začal Ukrižovanému rytiersky slúžiť, žiarili na ňom rôzne tajomstvá kríža. Po obrátení sa jeho duša začala rozplývať, keď Milovaný prehovoril. Či si tiež neobliekol, v najužšom napojení na kríž kajúcne rúcho, ktoré má tvar kríža? Hoci sa toto rúcho zhodovalo s predsavzatím svätca o najvyššej chudobe, ešte silnejšie než chudobu označovalo tajomstvo kríža; lebo ako duch vnútorne obliekol ukrižovaného Pána, chcel, aby ho oblieklo navonok i telo.Zjavenie sa udialo takto: Dva roky predtým, ako František vrátil svojho ducha nebu, venoval sa v pustovni na Alverne v toskánskej provincii kontemplácii, do ktorej bol úplne ponorený. Tu uzrel prilietať Serafína na kríži, ktorý mal šesť krídel a rukami i nohami bol pribitý na kríž. Dve krídla zdvíhal nad hlavu, dve boli rozpäté k letu a dve zahaľovali telo. Keď to svätec videl, udivilo ho to. Nevedel, čo by toto videnie malo znamenať. A vtedy ho zaliala sladkosť i bolesť. Hlbokou radosťou ho napĺňalo, že naňho Serafín tak milo hľadel; ale jeho pribitie na kríž ho napĺňalo bolesťou. Zmocnil sa ho nepokoj, čo by malo toto Božie zjavenie znamenať, a v obavách hĺbal nad tým, aký má zmysel. Zatiaľ čo sa hĺbaním trápil, ozrejmil sa mu zmysel zjavenia na vlastnom tele; na rukách i nohách sa mu začali objavovať také isté rany, aké videl na ukrižovanom mužovi, ktorý sa nad ním vznášal.Keď svätý Otec po dvoch rokoch šťastnou smrťou zamenil toto slzavé údolie za blaženú vlasť, dozvedeli sa o tejto podivuhodnej veci ľudia. Zišlo sa mnoho ľudí a chválili a velebili meno Pána. V prúdoch sa sem valilo celé Assisi a ľudia z okolia. Všetci si vrúcne priali vidieť to neslýchané divadlo, ktoré Boh vtedy spôsobil. Nevídanosť zázraku zmenila ich nárek na radosť a oči sa im rozšírili údivom a vytržením. Videli blažené telo, ozdobené Kristovými ranami; na rukách i nohách neboli len rany, ale samotné klince boli z jeho mäsa vytvorené silou Božou. Kiež by sa mnoho údov spojilo serafínskou láskou so svojou Hlavou - Kristom, aby ich pre boj vyzbrojil podobnými zbraňami a v nebi ich povzniesol rovnako vysoko! Kto by pri zdravom rozume mohol tvrdiť, že toto všetko neslúži k sláve Krista?
Eucharistické zázraky
Mnohí z nás sa už stretli s pochybnosťami o Ježišovej prítomnosti v Eucharistii. Eucharistia je tajomstvo, ktoré presahuje ľudské myslenie. Božou odpoveďou na naše úprimné pochybnosti sú eucharistické zázraky. Patríte aj vy medzi ľudí, ktorí majú radi dôkazy? Aké by to bolo, keby Ježiš nikdy nevystúpil do neba? Podarilo by sa nám s ním aspoň na chvíľu stretnúť? Stáli by sme v dave a čakali, kým prejde okolo nás? Boh však pre nás chcel niečo oveľa lepšie. Chcel sa dať každému jednému z nás - celý a úplne. Preto nám zanechal Eucharistiu, aby sa na každej svätej omši stalo z kúska chleba a vína jeho telo a krv. Eucharistia je tajomstvom, pretože aj napriek tomu, že navonok ostáva všetko rovnaké, dochádza k zmene substancie. Naša viera v Ježišovu prítomnosť v Eucharistii stojí na jeho slovách, nie na zázrakoch. Kresťania nemajú povinnosť veriť v eucharistické zázraky, dokonca ani v tie, ktoré sú uznané Cirkvou, dôležitá je viera v Ježišovu prítomnosť v Eucharistii. Ako často však aj v tom zlyhávame a pochybujeme, alebo len naše činy a prežívanie naznačujú, že si nie tak celkom uvedomujeme, že v tom kúsku chleba je naozaj Boh. Ak je naša viera slabá, môže nás povzbudiť, že mnoho eucharistických zázrakov sa začalo práve pochybnosťami o skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Eucharistické zázraky sú akousi odpoveďou na ľudské zlyhanie a dôkazom veľkej Božej túžby po človeku.Katolícka cirkev je veľmi dôsledná pri posudzovaní eucharistických zázrakov. Pravda je pre ňu dôležitejšia ako senzácia. Každý zvláštny jav treba nahlásiť biskupovi, ktorý nariadi jeho prešetrenie a zostaví tím expertov, ktorých úlohou je zhromaždiť dôkazy, preskúmať ich a vypočuť svedkov. V prípade eucharistických zázrakov ide zväčša o teológov, lekárov, molekulárnych biológov, kardiológov, expertov na tkanivo a krv. Tím vedcov sa na základe skúmania v laboratóriách snaží nájsť prirodzené vysvetlenie daného úkazu.
Zázrak v Lanciane
Jeden z najznámejších eucharistických zázrakov sa stal v talianskom meste Lanciano. Okolo roku 750 tam žil baziliánsky mních, ktorý pochyboval o tom, že je Ježiš naozaj prítomný v Eucharistii. Modlil sa a úprimne zveroval Bohu svoje pochybnosti. Keď tak raz slúžil omšu, tak sa hostia naozaj premenila na telo a víno na krv. Boh vypočul jeho modlitbu a upevnil jeho vieru. V rokoch 1970 - 1971 nariadil preskúmanie premenenej hostie a piatich hrudiek zrazenej krvi pápež Pavol VI. Vedecký výskum prebiehal pod vedením profesora Odoarda Linola, ktorý potvrdil, že hostia sa premenila na kúsok ľudského srdcového svalu. Na základe poznatkov vedy je nevysvetliteľné, že kúsok svalu a päť hrudiek zrazenej krvi vydržali celé storočia bez akýchkoľvek konzervačnýchlátok a techník. Pri skúmaní hrudiek krvi dokázali vedci určiť aj krvnú skupinu AB, teda rovnakú ako na Turínskom plátne. Ďalším nevysvetliteľným javom je hmotnosť hrudiek krvi.Zázrak zo Sokołky
Ďalším zaujímavým eucharistickým zázrakom, ktorý môžeme podložiť vedeckými dôkazmi, je zázrak zo Sokołky z roku 2008. Na svätej omši v kostole svätého Antona spadla nešťastnou náhodou počas rozdávania svätého prijímania na zem jedna hostia. Kňaz ju zodvihol a keďže bola zašpinená, vložil ju do vascula, teda malej nádobky s vodou. Po omši zobrala kostolníčka, rádová sestra Julia Dubowska, vasculum do sakristie a premiestnila jeho obsah do inej nádobky a zamkla ju do trezora. V nasledujúcich dňoch sa chodila pozerať, či sa už konsekrovaná hostia vo vode rozpustila. Ide o normálny postup, keďže Ježiš je prítomný v Eucharistii od momentu premenenia až dovtedy, kým pretrváva spôsob chleba a vína. Za normálnych okolností sa hostia vo vode rozpustí za niekoľko dní. Táto hostia sa však ani po pár dňoch vo vode nerozpustila a sestra Julia si všimla v jej strede niečo, čo vyzeralo ako krvavočervený kus mäsa. Tento podivuhodný úkaz bol nahlásený arcibiskupovi, ktorý vec preskúmal, nariadil vybratie hostie z vody a uchovanie v bohostánku v kaplnke Božieho milosrdenstva. V roku 2009 poveril vedeckým preskúmaním hostie Máriu Sobaniec-Lotowskú a Stanislawa Sulkowského. Výsledky rozboru oboch profesorov boli identické: časť hostie sa premenila na svalové tkanivo charakteristické pre ľudské srdce v okamihu smrteľnej agónie.
Ďalšie eucharistické zázraky
Aj mnoho iných eucharistických zázrakov vo svete zanechalo hmatateľné svedectvo. V roku 2015 sa internetom šírili informácie o eucharistickom zázraku v Salt Lake City. Počas omše dal kňaz Eucharistiu dieťaťu, ktoré ešte nebolo na prvom svätom prijímaní. Príbuzní hostiu vrátili a kňaz ju dal do nádoby s vodou, rovnako ako to bolo v Sokolke. Na tretí deň sa na nej objavil červený fľak pripomínajúci krv. Fotka krvavočervenej hostie obletela svet a informácia o eucharistickom zázraku sa šírila ako lavína. Biskup dal tento jav preskúmať a vedci zistili, že nejde o žiadny zázrak. Krvavočervené sfarbenie spôsobila červená pleseň. Záver skúmania znel: zázrak sa nestal. Táto informácia sa však už nešírila až tak ako tá predošlá, a tak sa v mnohých jazykoch môžete aj teraz na internete dočítať o eucharistickom zázraku zo Salt Lake City s fotkou hostie s červeným fľakom.V historických prameňoch sa môžeme dočítať aj o eucharistických zázrakoch, ktoré sa mali stať na území Slovenska. Mnohí o tom ani netušia, ale aj stavba jedného z najkrajších kostolov na Slovensku sa spája s eucharistickým zázrakom. Pred približne 650 rokmi v pôvodnom Kostole svätej Alžbety v Košiciach kňaz nechtiac vylial konsekrované víno z kalicha na korporál. Na bielom plátne sa vytvoril obraz Kristovej tváre. Vďaka tomuto zázraku sa Košice stali známym pútnickým miestom. Prichádzalo tu toľko pútnikov, že na mieste pôvodného Kostola svätej Alžbety začali stavať nový, väčší. Relikvia, ktorú uctievali mnohí pútnici v Košiciach, bola pravdepodobne zničená v 17.Prehľad niektorých eucharistických zázrakov:| Miesto | Rok | Popis |
|---|---|---|
| Lanciano, Taliansko | Okolo 750 | Hostia sa premenila na kúsok ľudského srdcového svalu a víno na krv. |
| Bolsena, Taliansko | 13. storočie | Z hostie začala vytekať krv na korporál. |
| Siena, Taliansko | 18. storočie | Hostie sa zachovali bez rozkladu po dlhú dobu. |
| Chirattakoname, India | 2001 | Na hostii sa zjavili tri červené škvrny pripomínajúce tvár muža (Ježiša?). |
| Santarém, Portugalsko | 13. storočie | Z ukradnutej hostie uložená v skrinke vychádzalo svetlo. |
| Sokołka, Poľsko | 2008 | Časť hostie sa premenila na svalové tkanivo charakteristické pre ľudské srdce v okamihu smrteľnej agónie. |