Jedna z možností, ako sa snažiť dokázať, že Boh neexistuje, je poukázať na isté protirečenie v tom, kým je. Dnešný článok je venovaný tzv. "paradoxu všemohúcnosti". Ale, naozaj ide o paradox?
Paradox všemohúcnosti sa často formuluje nasledovne: "Môže Boh stvoriť tak ťažký kameň, že ho nedokáže zodvihnúť?"
Socha Mysliteľa od Augusta Rodina symbolizuje hlboké filozofické zamyslenie.
Ak áno, tak je niečo, čo nedokáže (zdvihnúť kameň); ak nie, potom je tu tiež niečo, čo nedokáže (stvoriť taký kameň). V oboch odpovediach sa teda zdá, že Boh niečo nedokáže a teda, nie je všemocný. Čo teraz?
Aby sme lepšie pochopili tento paradox, pozrime sa na rôzne interpretácie všemohúcnosti:
- Absolútna všemohúcnosť: Boh môže robiť čokoľvek, dokonca aj logické protirečenia.
- Logická všemohúcnosť: Boh môže robiť všetko, čo je logicky možné.
- Všemohúcnosť v rámci vlastnej podstaty: Boh môže robiť všetko, čo je v súlade s jeho dokonalou a nemennou povahou.
Zástancovia logickej všemohúcnosti tvrdia, že stvorenie kameňa, ktorý by Boh nemohol zdvihnúť, je logické protirečenie, podobne ako otázka, či môže Boh stvoriť štvorcový kruh. Takéto otázky sú bezpredmetné, pretože definícia štvorca a kruhu sa navzájom vylučujú.
Podobne aj stvorenie kameňa, ktorý by Boh nemohol zdvihnúť, by implikovalo obmedzenie Božej sily, čo je v rozpore s definíciou všemohúcnosti. Preto, odpoveď na otázku, či Boh môže stvoriť takýto kameň, je jednoducho "nie", ale toto "nie" neobmedzuje Božiu moc, pretože sa týka logického nezmyslu.
Iní argumentujú, že skutočná všemohúcnosť neznamená schopnosť robiť logické nezmysly, ale schopnosť dosiahnuť čokoľvek, čo je v súlade s Božou podstatou a dokonalosťou.
Stvorenie Adama od Michelangela, Sixtínska kaplnka.
V kontexte tejto debaty je zaujímavé zamyslieť sa nad ďalšími aspektmi všemohúcnosti. Napríklad:
- Môže Boh zmeniť minulosť?
- Môže Boh klamať?
- Môže Boh prestať existovať?
Odpovede na tieto otázky závisia od toho, ako definujeme všemohúcnosť. Ak ju definujeme ako schopnosť robiť čokoľvek, vrátane logických protirečení, potom by Boh mohol zmeniť minulosť, klamať a dokonca prestať existovať.
Ďalším zaujímavým aspektom je porovnanie vedeckého a teologického pohľadu na stvorenie vesmíru. Vráťme sa 13,7 miliárd rokov dozadu v čase do tajomného počiatku vesmíru.
Zo stavu vesmíru, aký teraz pozorujeme, z jeho zákonitostí o teplote, hustote a jeho rozpínaní, vedci retrospektívne uvažujú, že vesmír v prvopočiatku smeruje do jedného bodu, ktorý nazývame singularita a v tomto bode bol vesmír nekonečne hustý. Tento bod sa nazýva aj horizont udalosti, za ktorým neexistuje nič fyzikálne. Ani čas ani priestor.
Dalo by sa povedať, že ak vaša myšlienka letí smerom do minulosti vesmíru, zastane práve na horizonte udalostí. Vedci vo výskumnom stredisku v švajčiarskom CERNe jasne a vedecky popísali javy, ktoré sa diali v práve vzniknutom vesmíre v prvých stotisícinách sekundy po jeho vzniku.
Od tohto momentu vesmír pozorujeme priamo či nepriamo, popisujeme jeho zákonitosti. Vyslovujeme teórie, ktoré sú vedecky merateľné a poznateľné. Samozrejme toho, čo o vesmíre vieme, je zatiaľ menej ako toho čo, o vesmíre nevieme, ale máme jednu istotu: vesmír je vedecky skúmateľný!
Čo ale nevieme, nuž samozrejme je to tá prvá stotisícina sekundy po big bangu, neviem kauzálne dokázať singularitu. Na druhú misku váh si môžeme položiť boha. Bežného nešpecifikovaného reprezentanta všetkých svetových náboženstiev, ktorý urobil simsalabim a veci sú také, aké sú. V prípade boha sa musíme uspokojiť len s tvrdením, že proste existuje.
Okrem toho, že existuje, má aj isté vlastnosti, čo ho pre vedecký pohľad robí oveľa prístupnejším. Je vševedúci, všemohúci a všadeprítomný. To sú hlavné esá božej existencie. Treba však dodať, že sú v úplnom rozpore zo zásadami obecnej logiky.
Napr. „Dokáže všemohúci boh stvoriť kameň, ktorý nezdvihne?“ Veľmi známe tvrdenie, ktoré nám jasne ukazuje, že všemohúcnosť neexistuje. Ale budiž, možno boh nie je logický, aj keď z toho ako veriaci by som mal strašný strach, lebo nelogický boh môže kľudne aj pápeža poslať do pekla. No ale o to mi nejde.
Pozrime sa na boha ako stvoriteľa a položme si otázku. Ako boh existuje za horizontom udalostí, za ktorým neexistuje nič? Ak pripustíme, že boh existoval aj za horizontom udalostí, ako mohol existovať v ničote bez času a priestoru? Ako sa mohla v ňom zrodiť akákoľvek myšlienka, keď myslenie je predsa proces? Veď funkciou každého procesu je predsa čas, v ktorom plynie, ale pred horizontom udalostí žiadny čas neplynul.
A už sa ani nepýtam, akým nástrojom myslí boh, keď zjavne nemá mozog. Nejaké božie astrálne myslidlo by k svojej existencii samozrejme potrebovalo nejaký priestor. Upozorňujem, že slovo zázrak nebude stačiť, lebo to by som potom mohol tvrdiť, že mi americká vláda dlhuje miliardu dolárov. Keď sa ma spýtajú, ako je to možné, odpoveď, že je to zázrak, im asi sotva bude stačiť na vyplatenie príslušnej čiastky na môj účet.
Povedzme, že boh záhadným spôsobom nejako existuje mimo čas a priestor. Jeho samotnou podstatou je potom jednoznačne ničota v absolútnej a konečnej forme, lebo prítomnosť akéhokoľvek elementu ako myšlienka alebo skutok by vytýčili hranice priestoru a času a potom by sa už nenachádzal mimo nich a tým pádom sa cyklus nezmyselností uzatvára.
Ako boh so samotnej ničoty seba samého, stvoril teda vesmír? Kde sa zobrala jeho vôľa niečo tvoriť, kde sa vzala energia, ktorú na to potreboval? Ako boh vedel, ako skonštruovať funkčný model vesmíru, keď neexistovali žiadne poznatky ani skúsenosti pomocou, ktorých by dokázal stvoriť hoci len papierovú loďku?
Ak je boh vševedúci, znamená to, že jeho poznatky tu boli teda ešte pred ním, aby ich on potom mohol použiť na svoj boží zámer? Alebo tu všetky poznatky boli vždy a boh s nim, ale večnosť je predsa funkciou času a čas pred horizontom udalostí neexistoval. Jedna nezmyselná otázka za druhou.
Aký je rozdiel medzi bohom a veľkým špagetovým monštrom, ktoré pred horizontom udalostí malo rovnaké šance na existencii alebo lepšie povedané na neexistenciu ako boh? Hlavne ak pripustím, že napriek všetkej nezmyselnosti za to všetko môže boh v nefyzikálnom čase a priestore (ale toto je už hodne veľká hlúposť, ktorú som tu napísal), ako vieme, že v tomto čase a priestore tu miesto boha nebola prvá superstruna, ktorá vznikla úplne spontánne a postavila hranice singularity a tým aj big bangu?
Kresťania veria v to, že Boh je všemohúci (omnipotens). Ak ostaneme v rámci dilemy, ktorú sa táto otázka snaží vytvoriť, zaskočí nás. Ak odpovieme „áno“, našli sme niečo, čo Boh nedokáže (zodvihnúť kameň), a preto o ňom nemôžeme povedať, že je všemohúci. Zdá sa teda, že samotná idea všemohúcnosti je súca na zahodenie do filozofického koša, pretože vedie k logickým sporom.
Sv. Tomáš neodpovedá priamo na túto otázku, ale s hľadaním odpovede nám môže pomôcť jeho zamyslenie nad tým, čo vlastne znamená Božia všemohúcnosť (ST I, q. 25, a.
Po prvé, niečo môže byť „možné“ vo vzťahu k nejakej schopnosti (ad aliquam potentiam). Pre mňa ako zdravého jedinca druhu Homo Sapiens Sapiens je možné otvoriť si plechovku limonády, či dokonca hrať šach, ak by som tréningom vo svojej mysli aktualizoval túto dispozíciu. Po druhé, niečo môže byť možné absolútne.
Sv. Tomáš hovorí, že ide o „vzťah pojmov“ (ex habitudine terminorum), my môžeme pre jednoduchosť povedať, že ak je niečo možné absolútne, skrátka to znamená, že nejde o kontradikciu. Čo si však, naopak, absolútne nedokážeme predstaviť, sú logické spory, ako „ženatý starý mládenec“ či „kruhový štvorec“.
Samotný Tomáš používa ako príklad sporu výrok „človek je osol“ (tu sa radšej zdržme chytráckych poznámok). Takéto koncepty nemôžu byť ani len v našej mysli, a už vonkoncom nedokážu byť aktualizované.
Keď sa potom snažíme povedať, že Boh je všemohúci, používame druhý koncept možného, čiže ten, ktorý súvisí s absolútnou možnosťou. A, ako sme už ukázali, do množiny vecí dosiahnuteľných takouto všemohúcnosťou nespadajú logické kontradikcie.
Ako to ale súvisí s našou otázkou o kameni? Jednoducho - idea všemohúceho a zároveň obmedzeného Boha je logickým sporom. Boh je všemohúcim v tom zmysle, že je schopný všetkého, čo je logicky prijateľné. To nie je útok na jeho všemohúcnosť. Na otázku z nadpisu teda nedokážeme odpovedať „áno“ alebo „nie“.