Rozdiel medzi arcibiskupom a biskupom
Pápež Ján Pavol II. v ňom vyjadril svoju vieru v povolanie, ktoré spája kňazov s ich biskupmi v spoločenstve sviatosti a služby. Pripomenul, že sviatosťou kňazstva, ktorú prijal z rúk biskupa, sú kňazi jeho bratmi. Nadväzujúc na slová svätého Augustína, povedal: "Pre Vás som biskup, s Vami som kňaz."
List zdôrazňuje, že Zelený štvrtok je výročným sviatkom kňazstva, ktorý spája celé presbytérium každej diecézy okolo biskupa pri spoločnom slávení Eucharistie. Druhý vatikánsky koncil dal novú formu životu kňazských spoločenstiev, ktoré sú spojené s biskupom každej partikulárnej cirkvi.
Koncil jasne vyzdvihol kolegialitu biskupov v Cirkvi. Celý kňazský život a služba majú prehĺbiť a posilniť tento zväzok. Osobitnú zodpovednosť za rozličné úlohy tohto života a služby preberajú kňazské rady, ktoré majú pôsobiť v každej diecéze. Cieľom je, aby každý biskup v jednote so svojím presbytériom mohol čo najúčinnejšie slúžiť veľkej úlohe evanjelizácie.
V liste sa pápež odvoláva na tradíciu Učiteľského úradu Cirkvi, učenie Druhého vatikánskeho koncilu (konštitúcia Lumen gentium a dekréty Presbyterorum ordinis a Ad gentes), encykliku Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus a dokument De sacerdotio ministeriali. Chce sa dotknúť iba niektorých bodov, ktoré sa mu zdajú mimoriadne dôležité v tejto chvíli dejín Cirkvi a sveta.
Kňazstvo ako účasť na Kristovom poslaní
Druhý vatikánsky koncil predstavil kňazstvo ako prejav vnútorných síl, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje poslanie celého Božieho ľudu v Cirkvi. Poslanie Božieho ľudu sa uskutočňuje účasťou na službe a poslaní Ježiša Krista, ktoré má trojaký rozmer: je službou a poslaním Proroka, Kňaza a Kráľa.
Kňazstvo, na ktorom máme účasť sviatosťou kňazstva, ostalo navždy "vpísané" do našich duší prostredníctvom osobitného Božieho znaku, čiže "charakteru". Jasne nadväzuje na spoločné kňazstvo veriacich, čiže všetkých pokrstených, a súčasne sa od neho odlišuje "podstatne a nie iba stupňom".
Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo služobné, čiže hierarchické, i keď sa od seba líšia podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve. Kňaz z povolania posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, prináša v Kristovom mene eucharistickú obetu a predkladá ju Bohu v mene všetkého ľudu.
Je dôležité uvažovať o vzájomnom "vzťahu", ktorý existuje medzi hierarchickým kňazstvom a všeobecným kňazstvom veriacich. Sviatostné kňazstvo je súčasne kňazstvom "hierarchickým" i "služobným". Tvorí osobitné ministerium, čiže je "službou" spoločenstvu veriacich. Nepochádza z tohto spoločenstva, ale je Božím darom pre toto spoločenstvo a pochádza od samého Krista, z plnosti jeho kňazstva.
Kňazstvo si vyžaduje mimoriadnu neporušenosť života a služby. Kňazstvo je nám dané, aby sme nepretržite slúžili iným, ako to konal Kristus Pán, nemôžeme sa ho zriecť pre ťažkosti, s ktorými sa stretávame, a pre obety, ktoré sa od nás požadujú.
Kňazi sú poslaní ako robotníci do Pánovej vinice a majú účasť na pastierskej charizme, ktorá je znakom zvláštnej podobnosti Kristovi, Dobrému Pastierovi. Od kňazov ľudia očakávajú omnoho väčšiu a dôkladnejšiu starostlivosť a úsilie než od ktoréhokoľvek laika. Starostlivosť o spásu blížnych je vlastným odôvodnením existencie kňazského života, lebo ona mu dáva zmysel a jedine prostredníctvom nej môžeme nájsť plný význam nášho vlastného života, našu dokonalosť, našu svätosť.
Osobitná starostlivosť o spásu iných, o pravdu, o lásku a svätosť celého Božieho ľudu, o duchovnú jednotu Cirkvi, sa uskutočňuje rozličnými spôsobmi. Kňazi spĺňajú svoje kňazské povolanie v dušpastierskej práci vo farnostiach, v misiách, vo vyučovaní a výchove mládeže, v rozvoji sociálneho a kultúrneho života, pri trpiacich, chorých alebo opustených.
Napriek rozmanitosti ciest, kňazi sú vždy a všade nositeľmi svojho osobitného povolania: sú nositeľmi milosti Krista, Večného kňaza, a charizmy Dobrého pastiera. V tomto spočíva "umenie umení", na ktoré ich Pán Ježiš povolal. Majú sa usilovať byť "umelcami" dušpastierskej činnosti, ako svätý Vincent z Paoly, svätý Ján Avilský, svätý Arský farár, svätý Ján Bosco, blahoslavený Maximilián Kolbe a toľkí iní. Nejestvuje iné pravidlo, len aby sa v našej dobe a v našej kňazskej činnosti "prispôsobili" našim časom a aktuálnosti sveta.
Kňazská osobnosť musí byť jasným a zreteľným znakom a smernicou pre druhých. Ľudia chcú v kňazoch vidieť predovšetkým tento kňazský znak a smernicu. Naša pastoračná činnosť vyžaduje, aby sme boli blízko k ľuďom a k všetkým ich problémom, či osobným, rodinným, alebo sociálnym, no vyžaduje tiež, aby sme pristupovali ku všetkým týmto problémom "ako kňazi". Iba vtedy uprostred všetkých týchto problémov ostaneme sami sebou.
Spolu so všetkými ľuďmi musíme veľmi prezieravo hlásať pravdu a spravodlivosť, ktorých pravý a definitívny rozmer môžeme nájsť iba v evanjeliu, ba v samom Kristovi. Našou úlohou je slúžiť pravde a spravodlivosti v rozmeroch ľudskej "dočasnosti", no vždy v perspektíve večnej spásy.
Ani jeden kňaz si nesmie zaslúžiť názov "nájomníka", čiže toho, "komu ovce nepatria", ktorý "keď vidí prichádzať vlka, zanechá ovce a ujde, a vlk ich uchvacuje a rozháňa; on je nájomník a nezáleží mu na ovciach". Každý dobrý pastier sa stará, aby ľudia "mali život a mali ho v hojnosti", aby sa "nikto z nich nestratil", ale aby mal večný život.
Pápež sa v liste dotýka aj problému kňazského celibátu a odvoláva sa na príklad samého Pána Ježiša, na učenie apoštolov a na celú tradíciu. Latinská cirkev chce, aby všetci tí, čo prijímajú sviatosť kňazstva, zvolili si toto "bezženstvo pre nebeské kráľovstvo".
Zjavenie Pána a znamenia čias
Slávnosť Zjavenia Pána pripomína, ako Ježiš dáva spoznávať svoju podstatu, že je Mesiášom a Vykupiteľom. Ježiš sa zjavuje každému národu a každej skupine osôb znameniami, ktoré sú pre nich vhodné a pochopiteľné.
Druhý vatikánsky koncil venoval pozornosť znameniam doby, v ktorých vidí pôsobiacu Kristovu prítomnosť: zmysel pre solidaritu a ľudskú vzájomnosť, kresťanský ekumenizmus, zdôrazňovaná úloha laikov, oslobodenie ženy alebo nový význam náboženskej slobody. Cirkev má tieto znamenia skúmať a rozlišovať.
Ježiš koná svoje mesiášské znamenia aj dnes, ale všimnúť si ich a radovať sa z nich môžu len tí, ktorí sú pozorní, vnímaví, pokorní, empatickí, altruistickí - otvorení pre druhých, ktorí pôsobením Kristovej sily a jeho Ducha zakúsia obrátenie a opäť sa prebudia k životu.
Výsostné znamenie je hlásanie radostnej zvesti chudobným, nielen materiálne chudobným, ale skôr duchovne chudobným. Kristus nám ukazuje, že aj uprostred ľudskej beštiality môžu vykvitnúť krásne vzory hrdinskej svätosti. V nich sa nám znovu zjavuje Kristus, oslávený a stále žijúci.
Cirkev nás povzbudzuje, aby sme boli vernými vyznávačmi a ctiteľmi jediného, pravého Boha a dali mu najlepšie miesto vo svojom živote. Nemáme podľahnúť lživým ilúziám a dočasným módam, ktoré zanechávajú za sebou tragické duchovné prázdno. Máme odmietať vábenie peňazí, konzumu a ľstivej moci a milovať Krista, ktorý je skalou, na ktorej si budujeme svoju budúcnosť a spravodlivejší, solidárnější svet.
Dogmatická konštitúcia o Cirkvi
* Kolégium sa nechápe v striktne právnom zmysle, ale ako ustálená skupina, ktorej zloženie a autoritu treba odvodiť zo Zjavenia.* Niekto sa stáva členom kolégia biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a členmi kolégia.* O kolégiu, ktoré nejestvuje bez svojej hlavy, sa hovorí, že aj ono je nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou.* Rímsky pápež ako najvyšší pastier Cirkvi môže v každom čase ľubovoľne vykonávať svoju moc, ako to vyžaduje jeho úrad.| Pápež | Dokument | Téma |
|---|---|---|
| Ján Pavol II. | List kňazom | Úloha kňazov a biskupov v Cirkvi |
| Pius XI. | Ad Catholici Sacerdotii | Katolícke kňazstvo |
| Druhý vatikánsky koncil | Dogmatická konštitúcia o Cirkvi | Kolégium biskupov a jeho vzťah k pápežovi |
Posolstvo pápeža Františka
Pápež František poslal posolstvo, v ktorom hovorí o sviatku Nanebovstúpenia Pána, ktorý pripomína Ježišovu rozlúčku s apoštolmi a s týmto svetom. Zdôrazňuje, že po nanebovstúpení sa apoštoli vracajú do Jeruzalema "plní radosti", lebo im Ježiš prisľúbil silu Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpi na Turíce. Radosť Ducha je jediná sila, ktorá nám umožňuje hlásať evanjelium, vyznávať vieru v Pána. Spása je stretnutie s Ježišom, ktorý nám chce dobre a odpúšťa nám, zosiela nám Ducha, ktorý nás utešuje a bráni. Tajomstvo zaľúbenia nemôže začínať inak, ako radostným a vďačným nadšením.
Pápež pripomína, že Cirkev rastie vo svete vďaka príťažlivosti a nie vďaka prozelytizmu. Ak nasledujeme Ježiša šťastní, lebo nás priťahuje, druhí si to všimnú a môžu ostať prekvapení. Radosť z ohlasovania evanjelia vždy žiari na pozadí vďačnej spomienky. Nemožno žasnúť z donútenia. Iba takto môže vykvitnúť zázrak nezištnosti, sám osebe nezaslúžený dar. Ak nemôže byť pravda a viera, šťastie a spása naším vlastníctvom, cieľom, ktorý sme dosiahli pre naše zásluhy, potom možno Kristovo evanjelium ohlasovať len s pokorou.
Ďalšou črtou autentického misijného diela je trpezlivosť, s ktorou Ježiš milosrdne sprevádza ľudí v ich raste. Misionárske srdce chápe reálne podmienky, v ktorých sa nachádzajú skutoční ľudia s ich obmedzeniami, hriechmi, krehkosťou, a stáva sa „slabým pre slabých”. Ježišovo posolstvo spásy odjakživa prichádza k ľuďom tam, kde sa práve nachádzajú, a k takým, akí sú, v ich aktuálnom živote. Boží ľud prosí o dar Ducha: svoje očakávanie vyjadruje jednoduchými slovami modlitieb a nikdy sa neuspokojí s vlastnou sebestačnosťou. Svätý Boží ľud zhromaždený a pomazaný Pánom sa mocou tohto pomazania stal neomylným „vo viere”. Každé misionárske nadšenie, ak je vedené Duchom Svätým, sa prejavuje zaľúbením v chudobných a maličkých, ktoré je znakom a odrazom ich uprednostňovania Pánom.