Balamandské vyhlásenie spôsobilo značne kontroverzné prijatie a ohnivé diskusie. Je to tým, že sa prelamuje do niektorých zažitých stereotypov v chápaní seba a vzťahov k iným cirkvám na strane katolíckej i pravoslávnej. Upriamuje pohľad na spoločnú historickú skúsenosť, na starobylú tradíciu chápania jednoty ako spoločenstva miestnych cirkví vo viere a sviatostiach. Je to výzva pre všetkých na odpustenie a ochotu prekonať nejednotu.
Na pozadí Balamandského dokumentu teologická komisia uvádza nasledovné: Začiatok teologického dialógu medzi katolíkmi a pravoslávnymi začína v 60-tych rokoch ako reakcia na II. vatikánsky koncil a vsepravoslávne konferencie na ostrove Rhodos. Súhlas na začatie dialógu sa zrodil pri návšteve pápeža Jána Pavla II. na Fanare v roku 1979 a za ním nasledujúce oznámenie konštantinopolského patriarchu Demetria I. o vytvorení zmiešanej teologickej komisie, s čím súhlasili všetky miestne pravoslávne cirkvi.
Vlastnému dialógu v rámci zmiešanej komisie predchádzali tri stretnutia Pravoslávnej technickej teologickej komisie. Tretia konferencia v Chambesy (Švajčiarsko) 25. - 27. júna 1978 stanovila prvoradé ciele ekumenickej diskusie. Cieľom je nastolenie plného spoločenstva medzi Rímskokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou na základe jednoty vo viere, spoločne zdieľaného života a Tradície ranej cirkvi a prostredníctvom slávenia jednej eucharistie. Metódou dialógu je začínať od vecí, ktoré obe cirkvi spájajú, čo však nesmie znamenať vyhýbanie sa tomu, čo ich rozdeľuje.
Ide len o vybudovanie dialógu v pozitívnom duchu, ktorý by mal nakoniec prevážiť aj v interpretácii problémov, ktoré sa za storočia rozdelenia nahromadili. Je nádej, že postupne sa odbúrajú isté prekážky, ktoré bránia návratu oboch cirkví k spoločne zdieľanému životu.
Prvé zasadanie Komisie sa uskutočnilo na Pathmose a Rhode v roku 1980. Práca subkomisií bola zhrnutá 25. - 30. mája 1981 v Benátkach a bolo vydané komuniké. Druhé zasadanie v Mníchove 30. 6. - 8. 7. Tretie zasadanie na Kréte 30. 5. - 8. 7. Rok na to jeho výsledky boli zverejnené na zasadaní koordinačného výboru v Opoli (Poľsko). Štvrté zasadanie sa konalo v Bari 29. 5. - 7. 7. 1986 a pokračovalo v obidvoch predošlých témach. Opolský dokument výrazne prepracovalo. Zasadanie pokračovalo o rok na tom istom mieste. Piate zasadanie, v monastieri Nový Valaam (Fínsko) 19. - 27. 6.
Koniec 80-tych a začiatok 90-tych rokov boli poznamenané zhoršením vzťahov medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Hlavnou príčinou boli neprijateľné násilné metódy, akými gréckokatolícke cirkvi obnovovali svoj legálny farský život po podzemnej existencii. Najbolestnejším pre pravoslávnych bol tento násilný proces na západnej Ukrajine. Napätie bolo také, že viedlo k masovému neporiadku, bitkám a zaberaniu chrámov, k vyháňaniu pravoslávnych z miest ich bohoslužieb. Gréckokatolícke periodiká viedli diskreditačnú kampaň proti pravoslávnym Moskovského patriarchátu. Nebolo možné sa skontaktovať priamo s gréckokatolíkmi, pretože opustili tzv.
Tá vznikla v januári 1990, pozostávala z reprezentantov Moskovského patriarchátu, Rímskokatolíckej cirkvi, Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi a z katolíkov východného obradu zo západnej Ukrajiny. Gréckokatolíci sa z komisie stiahli pod tlakom extrémistických členov ukrajinského politického.
Balamandský dokument vyvolal nemalý ohlas a bol prijatý kontroverzne. Niektorí, ako pravoslávni tak katolíci, ho chápu ako významný krok vpred, iní zasa bijú ma poplach, vidiac v ňom vývoj nebezpečným smerom.
Reakcie na Balamandské vyhlásenie
Po vysvetlení dôvodov, ktoré viedli k rokovaniu o téme únie, objasňuje sa pojem ekumenického dialógu. Jeho výsledné dokumenty nemajú povahu záväzných dogmatických vyjadrení. Sú zverejnením toho, ako sa vyvíja chápanie preberaných otázok v pohľade členov komisie. Predkladajú sa cirkevným predstaviteľom, teológom a ľudu ako námet na reflexiu. Poctivá reflexia danej témy je nutná na dozretie konečného riešenia, je zaisťovacou skúškou správnosti pred akýmkoľvek oficiálnym a záväzným rozhodnutím. Takouto reflexiou je aj nasledujúca odpoveď severoamerickej konzultačnej skupiny.
Ďalším dôsledkom dokumentu je vylúčenie "ideových" základov prozelytizmu. Ak toto rímskokatolícka cirkev prijme, zásadne sa zmení postavenie uniatských cirkví voči pravoslávnym, prestanú byť príčinou podozrievania a napätia. Je to krok k obnoveniu vzájomnej dôvery.
Prozelytizmus, ktorý sa usiluje vzbudiť nespokojnosť človeka so svojou cirkvou a tak ho previesť do druhej cirkvi, je odmietnutý. Tento nový pohľad je na katolíckej strane možný vďaka zásadnej zmene v pohľade na podstatu Cirkvi po II. vatikánskom koncile. Dôraz sa z právnej stránky presunul na spoločenstvo človeka s Bohom v Kristovi a na vzájomné spoločenstvo kresťanov medzi sebou, čo je návrat k starokresťanskému ponímaniu ekleziológie. Čo sa týka uniatizmu v podobe existencie východných katolíckych cirkví, tie majú právo existovať dovtedy, kým sa neobnoví plná jednota pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi. Majú právo si zachovať svoju identitu, ktorá je formovaná aj špecifickou skúsenosťou s komunistickým prenasledovaním. Za týmto pomenovaním sa skrýva vzájomná úcta k pastierskej službe druhej strany, spoločná zodpovednosť za Božiu Cirkev a jej smerovanie.
Kritické hlasy a obrana Balamandského vyhlásenia
35 bodov, na ktorých sa v Balamande zhodli katolícka a pravoslávna strana, boli neskôr pravoslávnym svetom prijaté rôzne, od oficiálnej akceptácie miestnou synodou (napr. Rumunská cirkev), cez prijatie bez synodálnej ratifikácie (napr. Moskovský patriarchát) až po jasné odmietnutie (teológovia Gréckej cirkvi).
Profesor Romanides vo svojom článku zaujíma k Balamandskému vyhláseniu jednoznačne odmietavé stanovisko. Považuje konferenciu a jej výsledok za pokračovanie vyše tisícročného politického úsilia západného franského sveta o podmanenie si kresťanského východu. Svoje stanovisko podporuje podrobným historickým prehľadom. Hoci Rímska cirkev sa za posledných niekoľko rokov značne zmenila, aspoň podľa jej oficiálnych dokumentov a mnohých gest voči iným cirkvám, mnohé fakty nasvedčujú, že ide len o zmenu taktiky, pričom hlavný cieľ ostáva nezmenený.
Profesor Romanides ďalej polemizuje s výkladom Pánovej modlitby v 17. kapitole Jánovho evanjelia za jednotu, na ktorom je Balamandský dokument postavený. Podľa patristického výkladu je tu reč o mystickom zjednotení kresťanov s Bohom v Kristovi. , nie je možné hovoriť o jej jednote s cirkvou pravoslávnou.
Otáznou je tiež platnosť sviatostí (tajín). Hoci z pravoslávnej strany nemožno označiť katolícke sviatosti za neplatné, ich platnosť ešte nezaručuje efektívnu účasť na nich. Pre človeka, ktorý nie je na ceste očisťovania a theosis (zbožštenia), môžu byť neúčinné alebo dokonca môžu byť ohňom súdu. Obojstranné vyhlásenie o platnosti sviatostí tých druhých, pri súčasnom zotrvávaní v nepraktizovanej interkomúnii, môže pôsobiť dojmom, akoby jednotlivé strany zotrvávali v schizme len z dôvodov svojej bigotnosti.
Skúškou úprimnosti katolíckej strany by podľa profesora Romanida bolo, keby v niektorých prípadoch miesto ustanovenia nového uniatského biskupa zveril dotyčné spoločenstvo veriacich do opatery miestneho pravoslávneho biskupa. Na druhej strane, pravoslávny biskup nemôže len tak prijať spoločenstvo veriacich inej cirkvi bez vyrovnania sa s rozdeľujúcimi otázkami.
Vyhlásenie o tom, že nie sú dôvody na pokračovanie v politike únie, má svoj problematický rozmer v tom, že ak niet dôvodu na úniu, potom nemôže byť ani dôvod na samotnú schizmu medzi Východom a Západom. Potom nejde o to, či je platných sedem alebo dvadsaťdva ekumenických koncilov, príčinou nejednoty je vraj len nedostatok lásky, ktorý sa podľa programovo vytváraného dojmu prisudzuje pravoslávnej strane. Pre pravoslávne chápanie je neprijateľné takéto relativizovanie dogiem viery, ktoré majú kľúčovú úlohu v ochrane správneho smerovania duchovného života človeka.
Obrana Balamandského vyhlásenia, vypracovaná pravoslávnymi členmi oficiálnej severoamerickej pravoslávno-rímskokatolíckej konzultačnej skupiny. Uverejnené na oficiálnej web-stránke (www.goarch.org) Gréckej pravoslávnej arcidiecézy v USA v r. 1996.
Biskup Auxentios ostro kritizuje ako Balamandské vyhlásenie, tak spomínaný dokument na jeho obhajobu. Mnohé grécke cirkevné periodiká označili Balamandské vyhlásenie krátko po jeho vydaní za zradu pravoslávia. Konštantinopolský patriarcha Bartolomej a Maximos, biskup Pittsburghu z jurisdikcie Ekumenického patriarchátu, odsúdili túto kritiku ako výroky fanatikov a tvrdohlavých teologických nedoukov.
V súhlase pravoslávnych biskupov s balamandským dokumentom vidí vladyka Auxentios súhlas so všetkými omylmi rímskokatolíckej cirkvi a zároveň popretie oficiálnych pravoslávnych odsúdení heréz Západu a vyjadrenia o neplatnosti jeho kňazstva.
Dňa 18. 4. 1997 Synodálna teologická komisia Ruskej pravoslávnej cirkvi zasadala pod vedením vladyku Filareta, metropolitu Minska a Slutska, aby študovala dokument Balamandského stretnutia, ktorý vyvolal živú diskusiu na Koncile všetkých biskupov Ruskej pravoslávnej cirkvi vo februári 1997.
Vyhlásenie o tom, že nie sú dôvody na pokračovanie v politike únie, má svoj problematický rozmer v tom, že ak niet dôvodu na úniu, potom nemôže byť ani dôvod na samotnú schizmu medzi Východom a Západom. Potom nejde o to, či je platných sedem alebo dvadsaťdva ekumenických koncilov, príčinou nejednoty je vraj len nedostatok lásky, ktorý sa podľa programovo vytváraného dojmu prisudzuje pravoslávnej strane. Pre pravoslávne chápanie je neprijateľné takéto relativizovanie dogiem viery, ktoré majú kľúčovú úlohu v ochrane správneho smerovania duchovného života človeka.
Skúškou úprimnosti katolíckej strany by podľa profesora Romanidu bolo, keby v niektorých prípadoch miesto ustanovenia nového uniatského biskupa zveril dotyčné spoločenstvo veriacich do opatery miestneho pravoslávneho biskupa. Na druhej strane, pravoslávny biskup nemôže len tak prijať spoločenstvo veriacich inej cirkvi bez vyrovnania sa s rozdeľujúcimi otázkami.
Balamandské vyhlásenie spôsobilo značne kontroverzné prijatie a ohnivé diskusie. Je to tým, že sa prelamuje do niektorých zažitých stereotypov v chápaní seba a vzťahov k iným cirkvám na strane katolíckej i pravoslávnej. Upriamuje pohľad na spoločnú historickú skúsenosť, na starobylú tradíciu chápania jednoty ako spoločenstva miestnych cirkví vo viere a sviatostiach. Je to výzva pre všetkých na odpustenie a ochotu prekonať nejednotu.
Dôraz sa z právnej stránky presunul na spoločenstvo človeka s Bohom v Kristovi a na vzájomné spoločenstvo kresťanov medzi sebou, čo je návrat k starokresťanskému ponímaniu ekleziológie. Čo sa týka uniatizmu v podobe existencie východných katolíckych cirkví, tie majú právo existovať dovtedy, kým sa neobnoví plná jednota pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi. Majú právo si zachovať svoju identitu, ktorá je formovaná aj špecifickou skúsenosťou s komunistickým prenasledovaním. Za týmto pomenovaním sa skrýva vzájomná úcta k pastierskej službe druhej strany, spoločná zodpovednosť za Božiu Cirkev a jej smerovanie.
Pápež František na Slovensku v septembri 2021. Zdroj: TKKBS
Dôležitým krokom bola v máji 2011 žiadosť Kongregácie pre náuku viery v obežníku určenom všetkým biskupským konferenciám, aby vypracovali smernice pre riešenie prípadov zneužívania a pomoc obetiam, s cieľom zosúladiť činnosť diecéz v rámci regiónu. Text uvádza, že zodpovednosť pri riešení trestných činov sexuálneho zneužívania maloletých duchovnými prislúcha predovšetkým diecéznemu biskupovi.
Na pomoc biskupským konferenciám a rehoľným kongregáciám adekvátne pripraviť smernice Svätá stolica vo februári 2012 spoluorganizovala medzinárodné sympózium na Pápežskej univerzite Gregoriana s názvom „Smerom k uzdraveniu a obnove“. Sympózium dalo vznik Centru pre ochrany neplnoletých Pápežskej univerzity Gregoriana, ktoré má za cieľ vzdelávať personál špecializovaný na prevenciu zneužívania.
Pápež František ešte v prvom roku svojho pontifikátu, v decembri 2013, urobil dôležitý krok v prevencii a boji proti zneužívaniu založením Pápežskej komisie pre ochranu maloletých. Medzi plody jej práce patrí zavedenie modelu pre vypracovanie smerníc, organizovanie kurzov pre nových biskupov a návrh Dňa modlitieb za obete zneužívania.
Synoda sa odohráva v dejinnom kontexte poznačenom epochálnymi zmenami a zásadnou zmenou v živote Cirkvi, ktoré nie je možné ignorovať, a v zákrutách tejto zložitej situácie, v jej napätiach a protirečeniach, sme pozvaní „skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia“ (GS, 4).
Taká globálna tragédia, akou je pandémia COVIDu-19, „skutočne na istý čas vzbudila vedomie toho, že sme svetové spoločenstvo, ktoré sa plaví na jednej lodi, kde utrpenie jedného spôsobuje ujmu všetkým. Pripomenuli sme si, že nik sa nezachráni sám, že zachrániť sa môžeme jedine spoločne“ (FT, 32). Pandémia zároveň prehlbuje existujúce nerovnosti a nespravodlivosti: ľudstvo sa zdá byť čoraz viac otriasané procesmi fragmentácie a masovosti; tragické podmienky, v ktorých žijú migranti vo všetkých regiónoch sveta, svedčia o tom, aké vysoké a silné sú ešte bariéry, ktoré rozdeľujú jedinú ľudskú rodinu. Encykliky Laudato si’ a Fratelli tutti dokladajú hĺbku rozdelení, ktorými ľudstvo trpí, a môžeme sa odvolať na tieto analýzy, ak chceme začuť volanie chudobných a zeme, no tiež rozpoznať semienka nádeje a budúcnosti, ktorá pôsobením Ducha aj v našej dobe naďalej klíči: „Stvoriteľ nás neopúšťa, nikdy neustupuje zo svojho plánu lásky, neľutuje, že nás stvoril.
Synoda o synodalite v roku 2023. Zdroj: Vatican News
Synodalita predstavuje v tomto kontexte hlavnú cestu pre Cirkev, ktorá je povolaná neustále sa obnovovať pôsobením Ducha a počúvaním Božieho slova. Schopnosť predstaviť si pre Cirkev a jej inštitúcie inú budúcnosť, zodpovedajúcu vznešenosti prijatej misie, z väčšej časti závisí na rozhodnutí začať proces počúvania, dialógu a spoločného rozlišovania, na ktorom sa všetci môžu podieľať a k nemu prispievať. Zároveň je rozhodnutie „spoločne kráčať“ prorockým znakom pre ľudskú rodinu, ktorá potrebuje spoločný projekt umožňujúci sledovať dobro všetkých. Cirkev schopná prežívať spoločenstvo a bratstvo, participáciu a subsidiaritu, vo vernosti tomu, čo ohlasuje, sa môže postaviť po boku chudobných a tých posledných a poskytnúť im svoj hlas.
Pre „spoločné kráčanie“ je nevyhnutné, aby sme sa nechali vychovávať Duchom ku skutočne synodálnej mentalite a s odvahou a v slobode srdca vstupovali do procesu obrátenia, bez ktorého nebude možná tá „ustavičná reforma, ktorú [Cirkev] ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje“ (UR, 6; porov. II.
Synodalita je v tejto perspektíve viac ako len slávením cirkevných stretnutí a zhromaždení biskupov, či otázkou jednoduchej vnútornej správy v Cirkvi; označuje „špecifický modus vivendi et operandi Cirkvi Božieho ľudu, ktorým sa konkrétne prejavuje a uskutočňuje jej charakter spoločenstva, keď všetci jej členovia spoločne putujú, schádzajú sa na zhromaždeniach a aktívne sa podieľajú na jej evanjelizačnom poslaní.“ Takto sú navzájom prepojené tie piliere, ktoré názov synody označuje za základné: spoločenstvo, spoluúčasť a misia.
Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že „Bohu sa zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil“ (LG, 9). Členovia Božieho ľudu sú zjednotený krstom a „hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi všetkými ozajstná rovnosť z hľadiska dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela“ (LG, 32).
Pastieri, ustanovení Bohom ako „autentickí správcovia, interpreti a svedkovia viery celej Cirkvi“, nech sa teda neboja počúvať im zverené stádo: konzultácia s Božím ľudom neznamená prijatie demokratických postupov založených na princípe väčšiny vo vnútri Cirkvi, pretože základom participácie každého synodálneho procesu je zdieľaný zápal za spoločné evanjelizačné poslanie, nie zastupovanie protichodných záujmov. Inými slovami, ide o cirkevný proces, ktorý nemožno realizovať inak, ako „v rámci hierarchicky štruktúrovaného spoločenstva“. V plodnom vzťahu medzi sensus fidei Božieho ľudu a učiteľským úradom pastierov sa uskutočňuje jednohlasný súhlas celej Cirkvi v tej istej viere.
Sv. Benedikt zdôrazňuje, ako „často Pán zjavuje tú najlepšiu voľbu“ tomu, kto nemá dôležité postavenie v spoločenstve (v danom prípade najmladšiemu). Preto sa aj biskupi majú usilovať osloviť všetkých, aby sa pri riadnom priebehu synodálneho procesu udialo to, čo Pavol odporúča spoločenstvám: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Zlého sa chráňte v každej podobe!“ (1 Sol 5, 19-22).
SCOTT HAHN | ČO ZNAMENÁ ŽIŤ EKUMENIZMUS?
tags: #spoluzodpovednost #za #ochranu #sveta #cirkev