Zoznamovanie sa s pravoslávím a návrat ku koreňom kresťanstva vedie k stretnutiu s ikonou. Ikona je rovnako ako slovo Evanjelia nositeľkou pôvodnej a stálej funkcie kresťanského umenia. A rovnako ako bol pôvodne prevrat, ktorý do sveta vniesol Kristus, ktorý prišiel v tele, vnímaný ako pohoršenie a bláznovstvo, tak i v súčasnej dobe, do sveta nechápajúceho Božiu veľmúdrosť, ide ikona ako bláznovstvo zvestovania. Prináša do tohto zmäteného sveta svedectvo o opravdivej reálnosti iného bytia, iných noriem životných vzťahov vnesených do sveta Božím vtelením. A celé usporiadanie ikony je zamerané na to, aby pripojila človeka k tomu zjaveniu, ktoré je ukázané svetu v kresťanstve, aby odkryla viditeľnými formami podstatu zmeny, ktorú prinieslo.
Ikona tak zobrazuje a privádza k duchovnému videniu sveta, dejín a samotného človeka. Ikona bude vždy komplexným jazykom. Jednoduchým sa bude javiť len navonok. Navonok bol jednoduchý aj historický osud Krista, ktorý bol zabitý ako toľkí iní ľudia. On však touto udalosťou komunikuje skutočnosť, ktorá je základom dejín a samotnej existencie človeka: lásku Otca. Kristus je obrazom, ktorý bez konca rozpráva dejiny spásy. Ikona je komplexným obrazom, lebo je obrazom a súčasne slovom, je zjavením a súčasne anamnésis, pamiatkou.
Ale tak, ako všetky symboly v kresťanskom živote, ikona predstavuje objektívnu duchovnú skutočnosť, v ktorej prichádza ku komunikácii toho, čo je jej vnútorným obsahom. Veriaci človek, dokonca i zaujatý ikonou, často kolíše, nie je presvedčený, že práve kanonická ikona a nie maliarsky obraz je vyjadrením toho, v čo verí. Vidí ikony v múzeách a zdá sa mu, že ak je chrám ozdobený len ikonopisne, bez maliarskych diel, mení sa v múzeum. To znamená, že ľudia sa stretávajú s pôvodnou plnosťou kresťanského zjavenia prostredníctvom slova i obrazu.
Pôsobenie Ducha Svätého je predmetom aj našej dnešnej ikony. Práve tieto slová sú podstatným obsahom jeho posolstva. K takémuto typu zjavení patria aj Turíce - vyliatie Ducha Svätého. Z neba bolo počuť hukot, akoby to bol vietor, zjavili sa jazyky, akoby ohnivé. A Božie slovo? Tentoraz zaznelo z úst apoštolov. Znalci sv. Písma upozorňujú, že v biblických zjaveniach je veľmi obmedzený viditeľný prvok. Slúži len na to, aby upozornil na prítomnosť Boha, ktorý hovorí.
Sviatok Turíc
Turíce nie sú len pripomienkou historickej udalosti, ale oslavou súčasnej reality: prítomnosti Ducha Svätého v Cirkvi. Podobne ikona Turíc je oveľa viac než vyobrazením minulosti. Svojim obsahom a štruktúrou má teologický zmysel sviatku, to znamená vyjadrenie spoločenstva, tajomného pôsobenia Ducha vo veriacich. To, že Boh zjavuje plnosť svojej božskej lásky najprv v spoločenstve a že práve tam nachádza hlásanie radostnej zvesti svoj hlavný zdroj, má radikálne dôsledky pre náš život.
V pravoslávnej cirkvi sa sviatok Zoslania Ducha Svätého oslavuje v nedeľu Letníc, 50 dní po Veľkej noci, kedy sa spomína zaslanie Ducha Svätého na apoštolov v Jeruzaleme. Slávi sa každoročne v nedeľu, na päťdesiaty deň po slávnej nedeli Vzkriesenia nášho Pána Ježiša Krista. V tento deň sa splnilo Kristovo prisľúbenie učeníkom, že po jeho odchode do neba Otec dá iného Tešiteľa, aby zostal s nami naveky, Ducha pravdy (porov. Apoštoli žili v modlitbe a čakali na splnenie sľubu. Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.
Veriaci si počas bohoslužieb pripomínajú udalosť, keď na 50 deň po Kristovom zmŕtvychvstaní Duch Svätý zostúpil na apoštolov zhromaždených v Jeruzaleme. Následne po Zoslaní Ducha Svätého apoštol Peter predniesol kázeň, na základe ktorej sa dalo pokrstiť vyše 3000 ľudí. Nedeľu Päťdesiatnice - Zostúpenie Svätého Ducha slávia aj veriaci gréckokatolíckej cirkvi. Tí si v pondelok 21. V katolíckej cirkvi sa pri príležitosti sviatku Zoslania Ducha Svätého konajú tradičné turíčne vigílie a púte. Na Slovensku je známa napríklad turíčna púť v národnej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne.
Svätodušná nedeľa sa slávi 50 dní po Veľkej noci aj v iných kresťanských cirkvách. Sviatok Zoslania Ducha Svätého je známy aj pod názvom Turíce, Letnice, grécky Pentecoste. Tieto sviatky približujú udalosť, ktorou vrcholí spasiteľské dielo Ježiša Krista, počnúc jeho narodením, cez smrť a zmŕtvychvstanie až po jeho návrat do neba a zaujatie miesta po pravici Boha Otca. Bola to svätodejinná udalosť, lebo vtedy v Jeruzaleme pod pôsobením Ducha Svätého prijalo vieru v Ježiša Krista okolo tritisíc ľudí. Kniha Skutky apoštolov približuje skutočnosť, keď sa objavil prudký vietor, zvuk z neba a ohnivé jazyky na hlavách apoštolov. Kázni apoštola Petra o Spasiteľovi Ježišovi Kristovi vtedy porozumeli aj všetci cudzinci, ktorí tam boli prítomní. Prijali Ducha Svätého a dali sa pokrstiť.
Posvätné obdobie päťdesiatich dní po Veľkej noci sa završuje Nedeľou zoslania Ducha Svätého. Podľa príkladu apoštolov a učeníkov, ktorí jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu s Máriou, Ježišovou matkou, a očakávali Ducha Svätého, môžeme tak urobiť aj v našej domácnosti.
Tam, kde je Božia Matka zobrazená spolu s apoštolmi, sa nachádza uprostred a akoby stelesňuje vrchol apoštolského zhromaždenia. Svätý Duch sa v starostlivosti o spásu sveta prejavuje v prvom rade ako Duch, ktorý sa počal v lone prorokov, hovoril skrze prorokov. Medzi zobrazenými apoštolmi sú aj evanjelisti Lukáš a Marek, hoci oni neboli prítomní vo Večeradle. Zhromaždenie je teda reprezentácia cirkvi. Apoštoli sedia symetricky po stranách, čo predstavuje jednotu a harmóniu podobnú tej, ktorá vyžaruje z ikony Trojice. Pozorovatelia sú akoby vtiahnutí do tejto jednoty.
Zdrojom tejto jednoty je v hornej časti ikony Holubica v svätožiare, symbol Ducha Svätého a z nej vychádzajúce plamienky - ohnivé jazyky, zostupujúce na prítomných. Ohnivé plamienky Ducha Svätého horia na hlavách Matky Božej, apoštolov a evanjelistov. Turíce sú vyliatie Svätého Ducha. Nestačilo, že Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, ale bolo treba, aby sa aj ľudská prirodzenosť stala Kristovým telom. To robí Svätý Duch: udeľuje ľudskej prirodzenosti Kristov život a udržuje ju v tomto živote. V Cirkvi je všetko jedno v Kristovi, lebo jeden je Kristus, jeden je Duch a jeden je Boží život, ktorý stvorenie dostalo. Ale každý, kto sa vďaka Svätému Duchu zúčastňuje na tomto živote, zachováva si svoju individualitu, svoju tvár. Zbor apoštolov nie je kolektívom, ale spoločenstvom.
Každý má zvláštny odev, no všetci sú ikonou Krista. V liste Korinťanom sa píše: Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok. Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. Ale toto všetko pôsobí jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje každému, ako chce. Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus.
Turíce sú vnímané ako protiklad Babylonskej veže, pretože Svätý Duch prináša jednotu a robí nás schopnými hovoriť jedným hlasom. Dar Ducha je aj darom rôznorodosti - ohnivé jazyky zostúpili na každého z prítomných. Tichosť a pokoj turíčnej ikony vyjadruje lepšie než akýkoľvek písaný text nový život, ktorý dáva Duch. Je to život božskej lásky, prežívaný v rovnakom Duchu, v ktorom žil svoj život Kristus. Apoštol Pavol tak môže povedať: Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Zvláštnosť a nezvyčajnosť ikony je tá istá, čo zvláštnosť a nezvyčajnosť evanjelia, lebo evanjelium je originálnou výzvou pre celú svetskú múdrosť.
“Hovoria, že som šialený, “povedal jeden blázon pre Krista, “ale bez šialenstva nie je možné vstúpiť do Božieho kráľovstva. Ak máme žiť podľa evanjelia, musíme byť šialení. Bláznovstvo svätosti a neraz vyzývavé formy ikony vyjadrujú jednu a tú istú evanjeliovú realitu. A svet, ktorý nám ukazuje ikona, nie je tým svetom, v ktorom kraľujú racionálne kategórie a ľudská morálka, ale božská milosť. Tam pramení posvätnosť ikony, jej jednoduchosť, jej veľkoleposť a pokoj: tam pramení rytmus jej čiar, radosť jej farieb. Odráža námahu i radosť víťazstva.
DUCH Svätý. On vás naučí. Zoslanie Ducha Svätého.
Význam Farieb na Ikone
Farba zohráva v ikone dôležitú úlohu a jej používanie nebolo nikdy náhodné. Každá farba mala svoje miesto a symbolický význam, no tento význam nebol vždy jednoznačný a preto sa ikona dnešnému človeku, ktorý nepozná ich zmysel veľmi ťažko číta. Ešte väčší zmätok nastáva v tom, že aj jednotlivé farby majú viacero významov, často si protirečiacich, čierna na ikone Narodenia Krista má úplne iný význam ako čierna na ikone Zmŕtvychvstania.
Štruktúra ikony podlieha mnohým predpisom a obmedzeniam a voľná tvorba v nej je takmer neprípustná, no čo sa týka farebnosti tu je ikonopiscovi ponechaná istá voľnosť. Mnohé postavy a predmety nemajú stanovenú záväznú farebnosť, no na druhej strane sú aj také, ktoré ju majú presne určenú.
| Farba | Symbolika |
|---|---|
| Zlatá | Prítomnosť Boha, Božstvo, Božiu moc a milosť, nebeské svetlo. |
| Purpurová | Dôstojnosť, spravodlivosť a pravdu, farba kráľa a vládcu. |
| Červená | Životodarnú energiu, život, teplo a lásku, vzkriesenie, ale aj farba krvi a mučeníctva. |
| Biela | Božské svetlo, čistota, svätosť a jednoduchosť. |
| Modrá | Nekonečnosť neba, múdrosť a zbožnosť. |
| Zelená | Život, mladosť, nádej a očakávanie. |
| Hnedá | Skromnosť, chudobu. |
Ikony s tvárami svätých sú spojovacím článkom, sprievodcom medzi svetským životom a duchovným svetom. Pri zostavovaní domáceho ikonostasu je najlepšie zvoliť ikony v drevených rámcoch. Táto tradícia rámovania sa zachováva už od dávnych čias a je nielen ochranou svätosti, ale aj akýmsi znakom úcty k svätým tváram. Krásne, pevné, intenzívne hnedé rámce z prírodného dreva sú ideálnym riešením pre rámovanie ikony. Poskytujú spoľahlivý základ, ochranu a dodávajú dielu ušľachtilý vzhľad. Harmonicky a elegantne vyzerá kontrast: ikona, ktorá je vykonaná na kovovom základe striebornej farby, so zlatistými vložkami a niekoľkými hnedými akcentmi v zobrazeniach, začne hrať jasnými odleskami v rámovaní hnedého rámu z dreva.
Výborne zapadne do akéhokoľvek interiéru a skrášli ho. Svätosť môžete umiestniť na stenu - na tento účel má rám otvor, alebo ju postaviť na policu pomocou špeciálneho podstavca. Pri dopĺňaní domáceho ikonostasu alebo pri rozhodovaní o kúpe prvej peknej ikony do domácnosti určite nájdete to, čo potrebujete, v našom obchode.
Dnešná ikona nie je len zobrazením biblickej udalosti Zoslania, ale je i vyznaním spoločenstva Cirkvi. Ikona tak nie je len obrazom, ktorý vyjadruje výstup človeka k Bohu, zostúpenie Boha k nám.
Ikonopisecky je veľmi ťažké zobraziť vietor, ľahšie sa umelcom zobrazuje oheň nad apoštolmi. Predstavovaná Ikona zoslania Ducha Svätého pochádza z Ruska z 19.storočia.
Na ikone je Mária, Matka Božia, v centre na mieste Učiteľa. Ikony tohto typu sú ovplyvnené Západom (zvyčajne pochádzajú od hraníc medzi Fínskom a Ruskom). Mária bola prítomná vo Večeradle spolu s inými ženami, aj keď, ako už bolo spomenuté, ikona nie je primárne historickým obrazom udalosti. Prítomnosťou Matky Božej v centre ikonopisec zdôrazňuje, že Ona je konečným vzorom kresťana. Ježiš Kristus vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého, ktorý pôsobí v rámci cirkvi a skrze svätých sa prejavuje vo svete.
Prečo sa o prítomnosti Božej Matky tak málo hovorí v knihe Skutkov apoštolov aj vo všetkých rozprávaniach a správach o živote a dielach apoštolov? Sláva Matky Božej jej nemohla byť celkom odopretá, nemohla jej byť odopretá sláva Božského svetla, ako nemôže byť odopretá kráľovská, Bohu podobná plnosť dôstojnosti Božej Matky. Sviatok Turíc bol pre Božiu Matku naplnením všetkej plnosti darov, potrebných na cirkevnú službu, pričom služba Božej Matky obsahuje a súčasne aj prevyšuje každú službu anjelskú aj ľudskú.
Nestali sa z nich naraz dokonalí ľudia, no vedeli prijať seba, stratili strach. Stali sa, môžeme povedať, dospelými. Duch Svätý je naplnením veľkonočných prísľubov. Duch Svätý, táto tretia Božská Osoba má svoju presnú úlohu, podobne ako ju má druhá Božská Osoba - Ježiš Kristus. Ježiš nás prišiel vykúpiť, Duch Svätý nás chce posvätiť a uzdraviť. Päťdesiatnica je vyliatie Svätého Ducha. Nestačilo, že Kristus prijal ľudskú prirodzenosť, ale bolo treba, aby sa aj ľudská prirodzenosť stala Kristovým telom.
To robí Svätý Duch: udeľuje ľudskej prirodzenosti Kristov život a udržuje ju v tomto živote. V Cirkvi je všetko jedno v Kristovi, lebo jeden je Kristus, jeden je Duch a jeden je božský život, ktorý stvorenie dostalo. Ale každý, kto sa vďaka Svätému Duchu zúčastňuje na tomto živote, zachováva si svoju individualitu, svoju tvár. Zbor apoštolov nie je kolektívom, ale spoločenstvom.
Päťdesiatnica je vnímaná ako protiklad Babylonskej veže, pretože Svätý Duch prináša jednotu a robí nás schopnými hovoriť jedným hlasom. Dar Ducha je aj darom rôznorodosti - ohnivé jazyky zostúpili na každého z prítomných. V centre ikony je Presvätá Bohorodička sediaca na zlatom tróne s podložkou pod nohami, ktorá ju oddeľuje od hriešneho sveta. Jej odevom je slávnostné purpurové rúcho a ruky má zdvihnuté k modlitbe. Po jej pravici a ľavici sedia na stolcoch apoštoli a evanjelisti. Napravo môžeme vidieť Petra, Júdu Tadeáša, Jakuba, Jána Evanjelistu, Tomáša a Lukáša Evanjelistu, naľavo je Ondrej, Šimon, Matúš Evanjelista, Filip, Bartolomej a Marek Evanjelista. Marek a Lukáš nahradili Judáša Iškariotského a Jakuba Alfejovho. Rozmanité odevy apoštolov reprezentujú bohatstvo všetkých chariziem v Cirkvi. Výzdoba miestnosti a tvar budov naznačuje, že scéna je umiestnená v chráme, lebo apoštoli boli stále v chráme, keď bol otvorený (porov. Lk 24,53). Slávnosť Zoslania Ducha Svätého hovorí o zavŕšení procesu formovania apoštolov.
Ikony Zoslania Ducha Svätého sú významným prvkom kresťanského umenia a teológie. Zobrazujú udalosť Turíc, kedy Duch Svätý zostúpil na apoštolov, ako je opísané v Skutkoch apoštolov (Sk 2, 1-41). Táto udalosť je považovaná za zrod Cirkvi a je oslavovaná ako jeden z najdôležitejších sviatkov v kresťanskom kalendári.
Ikona Zoslania Ducha Svätého zohráva dôležitú úlohu v kontexte rodinného života a domácej liturgie. Slúži ako vizuálny prostriedok na pripomenutie si prítomnosti Ducha Svätého v našich životoch a v našich domovoch. Rodiny sa môžu zhromažďovať okolo ikony, modliť sa spoločne a meditovať o význame tejto udalosti.
Ikony Zoslania Ducha Svätého sú plné symboliky, ktorá odkazuje na teologický význam tejto udalosti. Medzi hlavné symboly patria:
- Apoštoli: Zobrazení ako zhromaždení v hornej miestnosti, pripomínajúci Skutky apoštolov.
- Ohnivé jazyky: Symbolizujú zostúpenie Ducha Svätého a dar jazykov, ktorý apoštoli obdržali.
- Mária: Často zobrazená medzi apoštolmi, symbolizuje jej úlohu ako Matky Cirkvi.
- Kozmos: Niekedy zobrazený ako postava, ktorá drží plachtu s dvanástimi zvitkami, symbolizuje svet, ktorý má byť evanjelizovaný.

Milovaní, začali sme turíčnu vigíliu. Podľa príkladu apoštolov a učeníkov, ktorí vo večeradle zotrvávali s Ježišovou matkou Máriou na modlitbe a očakávali od Pána prisľúbeného Ducha Svätého, počúvajme teraz Božie slovo.
Ikona patrí k obrazom Najsvätejšej Trojice v podobe troch anjelov pri stole. (porov. Gn 18, 1 - 15) Podľa tradičnej interpretácie sa Abrahámovi dostalo zjavenie jedného Boha v troch osobách. Sv. Gregorios Palamas povedal: „Abrahám videl fyzickými očami anjelov a hovoril so Spasiteľom, ale duchovným zrakom videl Najsvätejšiu jednopodstatnú Trojicu.“ Takáto interpretácia bola základom symbolickej ikonografie Najsvätejšej Trojice (v podobe Abrahámovej pohostinnosti), ktorá začína v byzantskom a ruskom umení na konci 14. storočia.
Prvá a najzrejmejšia vec, ktorá preniká z tejto uctievanej ikony je, že Boh je spoločenstvo lásky (1 Jn 4, 8 - 16), je láskou, ktorá skracuje vzdialenosti (Lk 15, 4 - 10), a to aj tie najväčšie (Ž 139, 7 - 10; Jn 3, 16), láskou, ktorá sa v pokore stáva hosťom (Mk 2, 15 - 17; Flp 2, 6 - 8). Traja znamenajú život, dvaja neplodnosť. Neschopnosť darovať život u Abraháma a Sáry prišla do takého bodu, že už bola márna každá nádej. (Gn 18, 12) Boh, ktorý sa stal hosťom, pomáha Abrahámovi vyjsť zo škrupiny, do ktorej sa spolu so Sárou uzavrel. Abrahám vychádza zo stanu, prijíma hostí a práve ich prítomnosť vzbudzuje v ňom srdečnú pohostinnosť. Dvaja nájdu svoj skutočný vzájomný vzťah len vtedy, ak ho zapoja do vzťahu tých troch, ktorí prišli. Ako hovorí básnik Ivanov: „Len nech tretí je prítomný, a nech ten tretí je Láska“. Láska zhora a láska zdola. Napísať Najsvätejšiu Trojicu by znamenalo napísať absolútnu lásku, ktorá má božskú prirodzenosť. Znamenalo by to napísať tri osoby v tej láske, ktorá ich charakterizuje, tvoriac úplnú jednotu - Jediného Boha. (Jn 10, 30) To však nie je možné.
Návšteva v Mamre vyťahuje Abraháma zo stanu, zapája ho a stavia do služby. Gestá, ktoré používa, sú konkrétne, každodenné: ísť po vodu, umyť nohy, zabiť teľa, naliať mlieka, sadnúť si a rozprávať. Táto scéna je obraz, ikona, v ktorej nás zasahuje tá nevyspytateľná, neprístupná láska, ktorú majú medzi sebou Najsvätejšie Osoby. Táto láska, ktorá pramení v najhlbšej hĺbke Otcovho srdca, sa v ikone pri Mamreho dube stáva hmatateľná, ľudská, poznačená dejinami a kultúrou. Láska je tá výnimočná skutočnosť, ktorá nerozlučiteľným spôsobom spája Stvoriteľa so stvorením. Je to ikona toho, ktorý sa v nej komunikuje. Neplodnosť a smrteľnosť Abraháma a Sáry sa cez lásku prijatého hosťa mení na plodnosť a život generácie, ktorá nemá konca. Prostredníctvom lásky sa skutočne prechádza zo smrti do života. (1 Jn 3, 14)
Na pravej strane je anjel, ktorý zobrazuje Otca v zlatom rúchu. Zlato predstavuje svetlo, ktoré nezapadá, vernosť Boha. Boh je svätý práve preto, lebo je absolútne verný, lebo jeho vzťah sa nikdy neprerušuje. Otec je teda Svätý. Cez svätosť Boha presvitá modrá farba, ktorú on nesie na hrudi. Predstavuje to, čo má Boh v srdci: ľudstvo. Kresťanský starovek aj židovská tradícia spája srdce (kardia) a rozum (nús). Obraz Otca necháva presvitať tajomstvo, ktoré sa od vekov ukrýva v mysli, čiže v srdci Otca: (porov. Ef 3, 9 - 12) spasiť človeka, privinúť si ho k srdcu. Za Otcom je vidieť dom, dom Otca, kde nás očakáva. Syn (stredný anjel) je k nemu naklonený a chce nás priviesť do toho domu, kde je mnoho miest. Práve tam nám Syn ide pripraviť miesto. (Jn 14, 2 - 3) V tomto dome končí vyhnanstvo Adama, ktorého Syn opäť priviedol k Otcovi.