Život a odkaz svätého Juraja a blahoslaveného Jána Pavla II.

Vatikán, 1. mája 2011 - Dr. Ján Pavol II. bol vyhlásený za blahoslaveného. Blahorečenie bolo dôvodom, pre ktorý pricestovali do Ríma státisíce veriacich z celého sveta. Ordinariát OS a OZ SR zastupoval policajný kaplán SOŠ PZ v Košiciach kpt. Dr. Marcel Gábor. Beatifikačný obrad sa uskutočnil hneď na začiatku svätej omše po úvodných obradoch.

Kardinál Agostino Vallini, generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu, prečítal životopis Jána Pavla II. a potom Svätý Otec predniesol beatifikačnú formulu. Na centrálnom balkóne na priečelí Baziliky sv. Petra bola vzápätí odhalená drapéria veľkých rozmerov s fotografiou nového blahoslaveného Jána Pavla II. z roku 1995. Na osobitný podstavec bol prinesený relikviár v podobe olivovej ratolesti s ampulkou krvi nového blahoslaveného. Priniesla ho tam sestra Mária Simon-Pierre, ktorá bola zázračne uzdravená práve na príhovor poľského pápeža.

Po čítaniach, žalme a evanjeliu, ktoré odzneli v rôznych rečiach, nasledovala homília pápeža Benedikta XVI. Na beatifikačnej bohoslužbe bol použitý kalich, ktorý Ján Pavol II. používal v posledných rokoch svojho pontifikátu. Benedikt XVI. bol v priebehu obradu oblečený do ornátu a mitry, zhotovených za pontifikátu jeho predchodcu, ktorý ich často nosil.

Slávnosť skončila pozdravmi v rôznych jazykoch, poďakovaním, modlitbou Raduj sa nebies Kráľovná a záverečným apoštolským požehnaním Benedikta XVI. Svätý otec sa následne odobral do Baziliky sv. Petra a v tichej modlitbe zotrval niekoľko minút pred rakvou nového blahoslaveného. Pozostatky blahoslaveného Jána Pavla II. budú uložené v Bazilike sv.

Prípravná vigília sa konala 30. apríla na antickom štadióne Circo Massimo v Ríme a bola organizovaná Rímskou diecézou, ktorej bol ctihodný Boží služobník biskupom. Vigíliu viedol kardinál Agostino Vallini, generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu a pápež Benedikt XVI.

Už šesť rokov ubehlo odvtedy, čom sme na tomto námestí slávili pohreb pápeža Jána Pavla II. Hlboká bola bolesť z tak veľkej straty, ale ešte väčší bol pocit nesmiernej milosti, ktorý prenikal celý Rím aj celý svet: milosti, ktorá bola ovocím celého života môjho milovaného predchodcu, a zvlášť ovocím svedectva jeho utrpenia. Už v ten deň nás ovanula vôňa jeho svätosti, a boží ľud mnohorakým spôsobom dal najavo svoju úctu voči nemu. Preto som si želal, pri patričnom zachovaní noriem Cirkvi, aby proces jeho blahorečenia mohol prebehnúť s náležite uvážlivou rýchlosťou. A hľa, tak očakávaný deň nadišiel, nadišiel rýchlo, pretože tak sa to páčilo Pánovi: Ján Pavol II.

Táto nedeľa je druhou veľkonočnou nedeľou, ktorú blahoslavený Ján Pavol II. nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Preto bola práve táto nedeľa zvolená na dnešné slávenie, keďže z Božej prozreteľnosti môj predchodca odovzdal svoju dušu Bohu práve počas večera vigílie tejto slávnosti. Okrem toho je dnešný deň aj prvým dňom mariánskeho mesiaca mája, a tiež spomienkou svätého Jozefa robotníka. Tieto motívy sa dnes prelínajú a umocňujú našu modlitbu, pomáhajú nám pútnikom v čase a priestore, kým ešte väčšia je táto slávnosť v nebi medzi anjelmi a svätými.

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). V dnešnom evanjeliu Ježiš ohlasuje toto blahoslavenstvo, blahoslavenstvo viery. Ono nás dnes zvlášť hlboko zasahuje, pretože sme sa tu zhromaždili sláviť beatifikáciu, a ešte viac preto, že bol dnes vyhlásený sa blahoslaveného pápež, jeden z Petrových nátupcov, povolaný posilňovať bratov vo viere. Ján Pavol II. je blahoslavený pre svoju vieru, vieru silnú a veľkorysú, apoštolskú. A hneď si spomíname na ďalšie blahoslavenstvo: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Čo vlastne zjavil Nebeský Otec Šimonovi? Zjavil mu, že Ježiš je Kristus, že je Syn živého Boha. Pre túto vieru sa Šimo stáva „Petrom“, skalou, na ktorej Ježiš môže postaviť svoju Cirkev.

Večná blaženosť Jána Pavla II., ktorú dnes Cirkev môže s radosťou prehlásiť, spočíva celkom na týchto Kristových slovách: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. To je blahoslavenstvo viery, ktorou nebeský Otec obdaroval aj Jána Pavla II. Naše myšlienky sa však upriamujú ešte na jedno blahoslavenstvo, ktoré v Evanjeliu predchádza všetky ostatné: Týka sa Panny Márie, Matky Spasiteľa. Veď to jej, čo práve počala Ježiša vo svojom lone, povedala svätá Alžbeta: Blahoslavená, ktorá uverila, čo jej povedal Pán“ (Lk1, 45).

Vzorom blahoslavenstva viery je Mária, preto sme všetci radi, že sa blahorečenie Jána Pavla II. uskutočňuje v prvý deň mariánskeho mesiaca, pod materinským pohľadom tej, ktorá svojou vierou posilňovala vieru apoštolov. Tej, ktorá naďalej posilňuje aj vieru ich nástupcov, a najmä tých, čo sú povolaní zasadnúť na Petrovu katedru. Mária sa síce neobjavuje v rozprávaniach o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale jej prítomnosť je skrytá všade: ona je matkou, ktorej Ježiš zveril každého učeníka i celé spoločenstvo veriacich.

A zvlášť si všímame, ako Máriinu účinnú materskú prítomnosť zaznamenáva svätý Ján a svätý Lukáš v kontextoch, ktoré predchádzajú udalosti dnešného Evanjelia i prvého čítania: v rozprávaní o Ježišovej smrti, kde sa Mária objavuje pod krížom (porov. Jn 19, 25); a na začiatku Skutkov apoštolov, kde je predstavená medzi učeníkmi zhromaždenými k modlitbe vo večeradle (porov. Aj dnešné druhé čítanie nám hovorí o viere, ba je to sám apoštol Peter, ktorý naplnený duchovným entuziazmom vysvetľuje novopokrsteným dôvody ich nádeje a radosti.

Páči sa mi na tomto úryvku z Prvého Petrovho listu, že Peter nepovzbudzuje k niečomu, ale niečo už konštatuje: „Preto sa radujete, … vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu duší“ (1Pt 6.8,9). Drahí bratia a sestry, dnes sa pred našimi očami zaskvela, oživená plnosťou duchovného svetla od zmŕtvychvstalého Krista, milovaná postava ctihodného Jána Pavla II.

Dnes jeho meno pribudne k zástupu svätých a blahoslavených, ktorých on sám za takých vyhlásil počas svojho bezmála 27 ročného pontifikátu, pripomínajúc naliehavo všeobecné povolanie k svätosti podľa vysokých nárokov kresťanského života, ako to potvrdzuje koncilová konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium. Všetci členovia Božieho ľudu - biskupi, kňazi, diakoni, veriaci laici, rehoľníci a rehoľníčky - všetci sme na ceste do nebeskej vlasti, kde nás predišla Panna Mária, mimoriadne a dokonale pridružená k tajomstvu Krista a Cirkvi.

Karol Wojtyla sa - najprv ako pomocný biskup a potom ako krakovský arcibiskup - zúčastnil Druhého vatikánskeho koncilu a vedel dobre, že venovať Márii poslednú kapitolu tohoto dokumentu znamenalo predstaviť matku Spasiteľa ako vzor svätosti pre každého kresťana a pre celú Cirkev. Tento teologický prístup objavil blahoslavený Ján Pavol II. už v mladosti a uchoval si ho a prehlboval počas celého svojho života. Je to pohľad vyjadrený biblickým obrazom Krista na kríži, vedľa ktorého stojí jeho matka Mária. Tento obraz z Evanjelia podľa Jána 19, 25-27) je zhutnene vyjadrený najprv biskupským, potom aj pápežským znakom Karola Wojtylu, kde je napravo pod pozláteným krížom majuskula „M“, s mottom „Totus Tuus“, ktoré zodpovedá povestnému vyjadreniu svätého Ľudovíta Mária Grignona z Montfortu. V ňom Karol Wojtyla našiel najzákladnejší princíp svojho života: som celý tvoj, a všetko čo je moje, je tvoje, prijímam ťa ako svoje najväčšie jediné dobro, daj mi svoje srdce, ó Mária“.(O pravej úcte k panne Márii, č.

Vo svojom testamente nový blahoslavený napísal: „Keď dňa 16. októbra 1978 v konkláve kardináli zvolili Jána Pavla II., poľský kardinál Štefan Wyszyński mi povedal: úlohou nového pápeža bude previesť Cirkev do tretieho milénia. A ešte dodal: chcel by som vyjadriť ešte raz voči Duchu Svätému vďačnosť za veľký dar, ktorým bol Druhý vatikánsky koncil a voči ktorému sa - spolu s celou Cirkvou a najmä celým episkopátom - cítim byť dlžníkom. Som presvedčený, že nové generácie budú môcť ešte dlho čerpať z veľkého bohatstva, ktorá nám tento koncil dvadsiateho storočia zanechal. Ako biskup, ktorý sa zúčastnil na veľkej udalosti koncilu od prvého do posledného dňa, túžim zveriť toto veľké dedičstvo všetkým tým, ktorí sú a v budúcnosti budú povolaní uskutočňovať ho. Z mojej strany ďakujem večnému Pastierovi, že mi umožnil slúžiť tejto obrovskej úlohe počas všetkých rokov môjho pontifikátu“.

Čo je touto „úlohou“? To, čo Jána Pavol vyhlásil počas svojej prvej slávnostnej omše na Námestí sv. Petra pamätnými slovami: „Nebojte sa! Svojim svedectvom viery, lásky a apoštolskej odvahy, sprevádzanej veľkou ľudskou dobrotou tento príkladný syn poľského národa pomohol kresťanom celého sveta nebáť sa nazvať sa kresťanmi, patriť do Cirkvi, hovoriť o evanjeliu. Jedným slovom: pomohol nám nebáť sa pravdy, lebo pravda je zárukou slobody. Karol Wojtyla vystúpil na Petrov stolec, nesúc si so sebou hlbokú reflexiu o konfrontácii medzi marxizmom a kresťanstvom, zameranú plne na človeka. Jeho posolstvom bolo: človek je cestou Cirkvi, a Kristus je cestou človeka. Týmto posolstvom, ktoré je veľkým dedičstvom Druhého vatikánskeho koncilu a jeho „kormidelníka“, Božieho služobníka pápeža Pavla VI., viedol Ján Pavol II. Boží ľud aby prekročil prah tretieho tisícročia, ktorý práve vďaka Kristovi mohol nazvať „prahom nádeje“.

Áno, dlhou cestou príprav na Veľké jubileum dal kresťanstvu obnovené smerovanie do budúcnosti, Božej budúcnosti, ktorá presahuje dejiny, ktorá však vplýva na dejiny. Tú trochu nádeje, ktorú niesol istým spôsobom marxizmus a ideológia pokroku, Ján Pavol II. Chcel by som napokon vzdať vďaky Bohu aj za moju osobnú skúsenosť, ktorú mi doprial, keď som dlhé roky mohol spolupracovať s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Už skôr som mal možnosť poznať ho a mať ho v úcte, ale od roku 1982, keď ma povolal do Ríma ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, som mu 23 rokov mohol byť stáť nablízku a čoraz viac obdivovať jeho osobnosť. Moju službu podporovala jeho duchovná hĺbka, bohatstvo jeho intuícií. Príklad jeho modlitby ma vždy dojímal a povzbudzoval: on sa priam ponáral do stretnutia s Bohom, a to aj uprostred rozmanitých úloh jeho služby. A potom jeho svedectvo v utrpení: Pán ho postupne zbavil všetkého, ale on vždy zostal „skalou“, akou ho Kristus chcel mať. Jeho hlboká pokora, zakorenená v dôvernom spojení s Kristom, mu umožnila viesť Cirkev a dať svetu ešte výrečnejšie svedectvo v čase, keď strácal svoje fyzické sily.

Blažený si, milovaný pápež Ján Pavol II., lebo si veril! Prosíme ťa, aj z neba naďalej napomáhaj vieru Božieho ľudu. Životopis bl. Ján Pavol II. sa ako Karol Wojtyla narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach pri Krakove v Poľsku. Od roku 1938 študoval na Jagelovskej univerzite v Krakove polonistiku a filozofiu. Po zatvorení univerzity cez vojnu pokračoval v štúdiách súkromne, pričom pracoval v kameňolome a neskôr v chemickej továrni. Od roku 1942 sa začal pripravovať štúdiom teológie na kňazské povolanie. Za kňaza bol vysvätený 1. novembra 1946. O dva roky neskôr dovŕšil štúdium na inštitúte Angelicum v Ríme doktorátom.

Od roku 1948 pôsobil ako kňaz vo farnosti v Niegowiciach a farár v Krakove. Od roku 1951 pokračoval v štúdiu na Jagelovskej univerzite a pôsobil tiež ako univerzitný kaplán. O rok neskôr začal prednášať etiku v kňazskom seminári v Krakove a od roku 1956 pôsobil ako profesor na Katolíckej univerzite v Lubline. V roku 1958 bol vymenovaný za pomocného biskupa v Krakove a o päť rokov neskôr sa stal krakovským arcibiskupom - metropolitom. 29. mája 1967 ho pápež Pavol VI. vymenoval za kardinála. Za pápeža ho kardináli zvolili 16. októbra 1978, ako 269. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého Netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Zvolil si meno svojho predchodcu Jána Pavla I., ktorý bol na pápežskom stolci iba 33 dní.

Pontifikát Jána Pavla II. je tretím najdlhším v histórii. Najkritickejším dňom v jeho živote bol 13. máj 1981, keď na Námestí sv. Petra v Ríme naňho Mehmet Ali Agca spáchal atentát . Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života. Ján Pavol II. bol veľkým “cestovateľom” na pápežskom stolci. Jeho pastoračné cesty do množstva krajín na všetkých kontinentoch sa stali pre neho symbolické. Pápež aktívne pracoval aj na diplomatickom poli.

Výraznou mierou prispel k pádu komunizmu vo svojej rodnej krajine, angažoval sa za rozširovanie slobody po celom svete, protestuje proti trestu smrti, snaží sa o oslobodenie politických väzňov, o sprostredkovanie mieru v bojujúcich krajinách. Jeho ďalším významným posolstvom je snaha o ekumenizmus. V roku 1986 navštívil ako prvý pápež rímsku synagógu, vyjadril ľútosť nad historickým podielom cirkvi na vzniku antisemitizmu, ospravedlnil sa za chyby cirkvi, očistil meno Galilea Galileiho, uctil si reformátora Martina Luthera. Vydal viacero sociálnych encyklík. Americký časopis Time ho v roku 1994 vyhlásil za muža roka a prestížny bruselský týždenník European Voice ho nominoval za kampaň v prospech rozšírenia Európskej únie v Poľsku a presadzovanie kresťanských hodnôt na cenu Európan roka 2002. Je tiež známy ako spisovateľ, básnik a dramatik.

Slovensko navštívil pápež Ján Pavol II. trikrát - v rokoch 1990, 1995 a v septembri 2003. V posledných rokoch ho oslabovala choroba a pokročilý vek. Koncom januára 2005 pápeža hospitalizovali pre chrípku a problémy s dýchaním. 24. februára mu vykonali tracheotómiu a opäť ho hospitalizovali pre vážne ťažkosti s dýchaním spôsobené chrípkou a dlhotrvajúcou Parkinsonovou chorobou. 13. marca ho prepustili z nemocnice Gemelli, lekári ho nedokázali presvedčiť, že je ešte priskoro, aby sa vrátil do Vatikánu. V druhej polovici marca sa jeho stav opäť zhoršil. 23. marca sa objavil v okne svojho apartmánu a udelil požehnanie davu pútnikov na námestí Svätého Petra a na Veľkonočnú nedeľu pápež udelil z okna svojej rezidencie požehnanie Urbi et Orbi (mestu a svetu). Pápež počas ceremónie ani jedenkrát nedokázal prehovoriť, odpadlo preto aj tradičné požehnanie vo viac ako 60 jazykoch. 30. marca vatikánsky hovorca Joaquín Navarro-Valls informoval, že pápež Ján Pavol II. prijíma potravu prostredníctvom vyživovacej trubice zavedenej cez nos. 31. marca večer sa jeho stav rapídne zhoršil a prijal posledné pomazanie. Lekári informovali, že Svätý Otec príliš slabý na prevoz do nemocnice. Vysokú horúčku dostal v dôsledku infekcie močových ciest.

1. apríla mal pápež srdcový infarkt, hovorca Vatikánu Navarro-Valls informoval, že jeho zdravotný stav je “veľmi vážny”. 2. apríla stratil ráno nakrátko vedomie, v neskoré dopoludnie dostal vysokú horúčku. Svätý Otec zomrel v sobotu (2. apríla) o 21:37 v jeho apartmáne vo Vatikáne. Pre Ordinariát OS a OZ SR bol pontifikát bl. Jána Pavla II. pápeža zvlášť dôležitým aj preto, lebo v tomto období s jeho súhlasom a z jeho rozhodnutia bola podpísaná Zmluva medzi Sloven...

Sviatok svätého Juraja pripadá na 23. apríla. V aktuálnych životopisoch o svätom Jurajovi chýbajú biografické údaje. Jeho skutočnú existenciu dokazuje skorý kult v meste Lydda-Diospolis, v súčasnosti izraelské mesto Lod. O tomto kulte, ako aj o Jurajovej mučeníckej smrti, podáva správu očitý svedok Pasikrates. Text pochádza z 5. storočia. Juraj pochádzal z Kapadócie a bol dôstojníkom. Podľa jednej verzie životopisu, bol jeho prenasledovateľom perzský kráľ Dadianos. Juraj podstúpil ukrutné mučenie. Grécke, arménske, sýrske, koptské a etiópske tradície používajú prvú verziu životopisu, kým druhú verziu používa latinská tradícia.

Motív boja s drakom sa objavuje v legende o Jurajovi neskôr. O Jurajovom počiatočnom kulte v Palestíne podáva správu mnoho pútnikov. Mesto Lydda neskôr premenovali na Georgiopolis. V roku 1010 bola v meste zničená bazilika. Veľké množstvo chrámov na východe i na západe je zasvätených sv. Jurajovi. V Sýrii patria chrámy s patrocíniom sv. Obľubu si svätý Juraj získal najmä u šľachty a rytierov. Po ústupe rytierskych turnajov sa jeho kult dostal do popredia hlavne na vidieku Z Juraja sa stal tak patrón roľníkov. Pod ochranu mu zverovali kone aj dobytok. V 20. storočí bol svätý Juraj patrónom skautov. Dnešná mučenica, svätá Alexandra, bola podľa gréckych synaxárov, manželkou cisára Diokleciána. Životopisná legenda uvádza, že prijala kresťanstvo po tom, ako sa stala svedkyňou mučeníctva svätého veľkomučeníka Juraja. Preto ju s Jurajom uväznili a odsúdili na sťatie. Do väzenia ju nasledovali aj jej služobníci Apollo, Isaacius a Kodrat.

Svätý Leopold Bogdan Mandić

Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866. Bol etnickým Chorvátom, narodil sa v meste Herceg Novi (Castel Novo) v zálive Kotor v Čiernej Hore. Napriek svojej telesnej deformácii a útlosti, výške len 135 cm, nemotornej chôdzi a zajakávaniu, prekvital ohromnou duchovnou silou. Jeho sviatok sa slávi 12. mája. Hoci túžil byť misionárom vo východnej Európe, skoro celý život strávil v Taliansku. Od roku 1906 do konca svojho života žil v Padove. Počas prvej svetovej vojny strávil jeden rok vo väzení, pretože sa nechcel zrieknuť chorvátskej národnosti.

Neustále sníval o zjednotení katolíckej a ortodoxnej cirkvi a o ceste do Orientu. Narodil sa ako dvanáste dieťa Dragice Carevićovej a Petara Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily. Pochádzali z dediny Zakučac (v okolí mesta Omiš, 28 km od Splitu). Jeho rodina mala vznešený pôvod, pochádzali z provincie Vrhbosna v Bosne. Neskôr však o väčšinu svojho majetku prišli. Bogdan od detstva trpel chorobami, ktoré zasiahli jeho reč a vzrast. V novembri 1882, keď mal šestnásť rokov, odišiel do Udine. Tam vstúpil do seminára benátskych kapucínov. O dva roky neskôr vstúpil do kláštora Bassano del Grappa, kde prijal meno Leopold. Prvé sľuby skladal v máji o rok neskôr a večné sľuby zložil o 4 roky neskôr v roku 1888. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia chorvátsky biskup Josip Juraj Strossmayer požehnaním katedrály v Đakove a Srijeme začal ekumenické hnutie zamerané na jednotu - hnutie, o ktoré sa Leopold veľmi zaujímal.

20. septembra 1890 sa v Benátkach stal kňazom. Keďže počas prvej svetovej vojny odmietol vzdať sa svojej národnosti, donútili ho ísť do južného Talianska. Po celý tento čas však Leopold dúfal, že sa opäť bude môcť vrátiť do svojej rodnej vlasti a hlásať evanjelium medzi ľuďmi, keďže tam žili katolíci i pravoslávni. Túto túžbu však brzdil jeho telesná dispozícia. Okrem fyzických deformácií trpel aj žalúdočnými ťažkosťami, slabým zrakom a artritídou. Počas pôsobenia v Taliansku bolo 34 rokov Leopoldovým hlavným poslaním vysluhovanie sviatosti zmierenia. Bratia kapucíni Leopolda často kritizovali pre jeho prístup k sviatosti zmierenia. Hovorili, že je príliš zhovievavý a súcitný. S ľuďmi zaobchádzal veľmi citlivo, vždy mal pre nich porozumenie. No vždy bol zásadový, otvorene kritizoval interrupcie, mal veľmi rád matky s deťmi. Veľmi miloval Pannu Máriu. Často sa modlil ruženec a denne slávil Eucharistiu pri oltári Panny Márie. Po celej Padove navštevoval chorých v sanatóriách, nemocniciach a ich domovoch. V starobe trpel Leopold rakovinou pažeráka, následkom ktorej napokon vo veku 76 rokov umrel. 30. júla 1942 v sakristii počas prípravy na slávenie sv. omše odpadol. Preniesli ho do jeho cely, kde prijal pomazanie chorých. Mnísi, ktorí sa zhromaždili okolo jeho postele, spievali „Zdravas’, Kráľovná“. Počas bombardovania cez druhú svetovú vojnu boli kostol a časť kláštora, v ktorej žil Leopold, zbúrané, no Leopoldova cela a spovednica zostali nedotknuté. Leopold to pred svojou smrťou predpovedal slovami: „Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale táto malá cela nie. Tu Boh preukázal ľuďom tak veľa milosrdenstva, že toto miesto musí zostať pomníkom Božej dobroty.“

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol VI. 2. mája 1976. Svätorečil ho pápež Ján Pavol II. 16. októbra 1983 počas biskupskej synody.

• „Niektorí hovoria, že som príliš dobrý. No ak prídete a kľaknete si predo mňa, nie je to dostatočný dôkaz toho, že túžite po Božom odpustení?
• „Buďte pokojní, zložte všetko na moje plecia.

Svätý Juraj a drak

Svätý Ján Pavol II

tags: #bol #apostol #juraj