Obec Gbelce sa nachádza v Podunajskej nížine, na južnom okraji Pohronskej pahorkatiny, v okrese Nové Zámky. Od mesta Štúrovo je vzdialené 19 km. Nadmorská výška obce je 132 m n. m. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1233.
Podľa prvých zachovaných dokumentov územie Gbeliec v 10. storočí patrilo kráľovi Štefanovi I. Význam tejto oblasti vzrástol v 11. storočí, pretože krížom viedla veľmi dôležitá obchodná cesta nazývaná „soľná cesta“. Na území vedľa „kamennej studne“ založili kráľovský hospodársky majer. Túto „Osadu vedľa kamennej studne“ v XIII. storočí nazývali v skratke Köbölkút, čiže v preklade „Studňa z kameňa“.
V roku 1245 osadu Gbelce dostal od kráľa Belo IV. do daru Peter Torda, ktorý okolie Gbeliec osídlil svojimi vojakmi a pozval aj slovenských a nemeckých usadlíkov. Gbelce sa neskôr dostalo do majetkového vlastníctva rodiny predkov Forgácsovcov (Hontpázmán nb. Ivánku).
Turci po prvýkrát v roku 1543 obsadili Ostrihom a v roku 1552 v dobyvačných vojnách získali obrovské územia. V rokoch 1594-95 prišli urputné vojny pri oslobodzovaní Ostrihomu a Štúrova. Hoci sa oslobodenie uskutočnilo, vojny priniesli neznesiteľnú chudobu okolitému obyvateľstvu. V roku 1599 sa Ostrihom a Štúrovo znovu dostali do rúk Turkov, čo takto trvalo ešte ďalších 140 rokov. Územie Gbeliec za toto obdobie bolo miestom viacerých bitiek. Až rok 1685 bol rokom úplného oslobodenia Štúrovského okresu od tureckej nadvlády.
Od roku 1701 bol zemepánom celého okolia János Bottyán. Postavenie Františka Rákócziho II. v roku 1703 sa veľmi rýchlo rozširovalo aj v našom okolí. V Štúrove sa už 25. septembra objavilo 13 kuruckých práporov. Roku 1706 sa cisárska obrana vzdala a hrad Ostrihom odovzdala povstalcom. Strata Ostrihomu znamenala veľký úder pre cisárske vojská, pretože mesto sa dostalo do rúk Kurucov a títo mohli ľahšie nadviazať kontakt s ostatnými povstalcami za Dunajom. Z toho dôvodu sa snažili získať naspäť Ostrihom. Po jednotýždňovom zajatí sa Ostrihom dostal znovu späť do rúk cisárskej armády.
Od nešťastnej trenčianskej bitky (3. august 1708) hviezda Kurucov začala čoraz viac blednúť. Dňa 27. septembra 1709 Bottyán vo vojenskom tábore zomrel. Jeho smrť znamenala pre celé povstalecké kurucké hnutie definitívny úder, pretože on bol dušou všetkej aktivity. Od tejto chvíle začal pomaly odumierať celý život kurucského sveta. Dlhotrvajúca vojna už vyčerpala všetkých, pričom o veľkú biedu sa pričinil aj rozširujúci sa mor. Nakoniec boj Kurucov sa skončil Satmárskym mierom. Nečudo, že obyvatelia z obcí sa radšej presťahovali na bezpečnejšie miesta.
Cisár František Jozef bol nútený v roku 1849 zrušiť poddanstvo, čo sa v celej krajine a teda aj v Gbelciach ihneď prejavilo. Veľkostatkár Pálfy stratil vlastných poddaných a pozemky odovzdal poľnohospodárskym rodinám. Knieža rozdelil na južnej časti formujúcej sa dediny svoju záhradu na výstavbu rodinných domov, hospodárskych budov, maštalí. S rozvojom dediny sa znovu začalo rozvíjať aj vinohradníctvo. V živote obyvateľov Gbeliec bola významnou udalosťou v polovici 19. storočia výstavba železnice medzi Budapešťou, Bratislavou a Viedňou (1851). Gbelce sa stalo v tom čase významným železničným uzlom.
Prvú svetovú vojnu Rakúsko-Uhorská monarchia stratila, v dôsledku toho Maďarsko ako porazenú krajinu rozkúskovalo a tri štvrtiny odtrhli od materského štátu. Gbelce a jeho okolie bolo súčasťou Československa, ktoré bolo ustanovené dňa 28. sept. 1918. Pozemky Mikuláša Pálfyho vymerali presídleným českým kolonistom. Vtedy vznikla „Kolónia“, moderná domová štvrť. Počas rokov prvej Československej republiky aj pôvodná časť dediny sa rozšírila. Počet obyvateľov už vtedy dosiahol 2100 osôb.
Na základe prvého Viedenského rozhodnutia Južné Slovensko na jeseň roku 1938 bolo pričlenené k Maďarsku. Obec Gbelce pričlenili k Ostrihomskej župe. Občania s nadšením prijali novú situáciu. Žiaci sa mohli učiť v materinskom jazyku. Po maďarsky sa mohlo hovoriť aj v úradoch. Na životnú úroveň veľmi nepriaznivo vplýval blížiaci sa vojnový front. Roku 1944 Nemci obsadili Maďarsko, Rusi dobyli Kišiňov a Odesu. V septembri roku 1944 aj v Gbelciach pobrali židovské rodiny, transportovali ich do koncentračných táborov. Koncom tohto roku východný front sa priblížil až k hraniciam Gbeliec. Na Štedrý deň Nemci vyhodili do vzduchu most Márie Valérie. Gbelce sa na 42 dní dostalo do zovretia pri frontovej čiare. Veľmi časté boli letecké útoky, obyvateľstvo sa muselo stiahnuť do pivníc. Vtedy za obeť padlo mnoho obyvateľov dediny. Aj kostol trafila jedna bomba, ktorá zruinovala vežu a loď kostola. Gbelce sa oslobodilo 25. marca 1945.
Po druhej svetovej vojne sa v dedine pomaly prinavracal život. V Československej republika sa obnovilo celé okolie Gbeliec. Nad dedinou, v ktorej drvivú väčšinu tvorilo maďarské obyvateľstvo, sa vznášala neistota a strach. Nemci boli vo vojne porazení a s nimi aj Maďari - 2. svetovú vojnu prehrali . Sen mnohých politikov, vytvoriť z Československa národný štát a odstrániť z neho nemecky a maďarsky hovoriace obyvateľstvo sa stal realitou. Začalo sa vysťahovanie Nemcov, a podľa Benešových dekrétov aj výmena maďarského obyvateľstva. Likvidáciu Maďarov mienili riešiť troma metódami: reslovakizáciou, núteným vysťahovalectvom - z Gbeliec vysťahovali 55 rodín, 208 osôb odvliekli a presídlením, čo obyvateľstvo Gbeliec obišlo. Toto bolo 10. júna 1948 úplne zastavené, dovtedy sa totiž dedina nedostala na zoznam, hoci už rozdali v 186 rodinách vyznačenú tzv. „bielu listinu“ na presídlenie. Za toto omeškanie treba poďakovať Sándorovi Hinorovi, rodákovi z Gbeliec, ktorý sa dostal do presídľovacej organizačnej skupiny.
Rímskokatolícky kostol sv. Karola Boromejského
Dominantou obce je rímskokatolícky kostol z roku 1774.
Rímskokatolícky kostol sv. Karola Boromejského je jednoloďová pôvodne baroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1774. Klasicistickou úpravou, ktorá mu dala dnešnú podobu prešiel na začiatku 19. storočia. Fasády kostola majú nárožné zaoblenia, sú členené zdvojenými lizénami a segmentovo ukončenými oknami so šambránami a klenákmi. Priečelie je členené vysokým pilastrovým rádom so slepými oknami, ukončené je trojuholníkovým štítom s tympanónom.
K stavebným pamiatkam obce patrí kaplnka na cintoríne a malé sakrálne stavby. V strede obce sa nachádza pomník padlým v 1. a 2. svetovej vojne.
Ďalšie zaujímavosti v okolí
- Národná prírodná rezervácia Parížske močiare s vyhliadkovou vežou, ojedinelou faunou a flórou je zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.
- Na okraji obce, v smere na Svodín, stojí pamätník pripomínajúci krvavé udalosti z apríla 1849.
Ak chcete nahliadnuť do sveta tradičného vidieckeho života, zavítajte do Domu ľudových tradícií vo Svodíne. Ide o prvú vysunutú expozíciou Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch, prostredníctvom ktorej je návštevníkom predstavený spôsob života zámožnej roľníckej rodiny vo Svodíne v 20. - 30. rokoch 20. storočia.
Expozícia Domu ľudových tradícií je tvorená radom zariadených objektov nachádzajúcich sa na veľkom pozemku bývalého zámožného gazdu. V prednej časti dvora stojí hlinený obytný dom postavený v 20. rokoch 20. storočia. Dom pozostávajúcej z prednej izby, kuchyne, zadnej izby, komory a maštale. Za obytným domom je umiestnená trojdielna stodola a pod ňou pivnica. Interiér obytného domu je zariadený originálnym historickým nábytkom a náradím, ktoré sa v tej dobe používali.
Súčasťou areálu je aj Archeologické múzeum, ktoré pozostáva z dvoch expozícií prezentujúcich históriu obce Svodín od mladšej doby kamennej až po obdobie protitureckých bojov. Prvá expozícia „Praveké dejiny Svodína“ je rozdelené do piatich na seba nadväzujúcich okruhov. Archeologické múzeum uchováva a vystavuje predmety z miestnych archeologických výkopových prác. Najpodstatnejšie sú artefakty z Lengyelskej kultúry, ktoré sa pričinili o zviditeľnenie Svodína v archeologických kruhoch. Mimoriadnu pozornosť si zasluhujú určite aj nálezy hlinených granátov, súbor mincí od doby rímskej až po 18. storočia.
tags: #rimskokatolicky #kostol #gbelce