Červený Kláštor, malebná obec v okrese Kežmarok, je situovaná v doline Dunajca a hraničí s Poľskom. Napriek tomu, že ide o malú dedinu s niečo vyše 200 obyvateľmi, každé leto sem zavíta množstvo turistov. Obrovským lákadlom je predovšetkým unikátny kláštor, jeden z mála zachovaných príkladov monastickej architektúry kartuziánskej a kamaldulskej rehole.
Národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov patrí k najvýznamnejším pamiatkam tohto druhu na Slovensku a je najväčšou a najvýznamnejšou pamiatkou v správe Pamiatkového úradu SR. Múzeum Červený Kláštor vás očarí svojou atmosférou, bohatou históriou a krásnym prostredím Pieninského národného parku.
Pohľad na Červený Kláštor z vtáčej perspektívy.
Ako Vznikol Názov Červený Kláštor?
Vďaka polohe v obci Lechnica sa kláštor pôvodne volal Lechnický kláštor. Červený kláštor dostal svoje pomenovanie podľa červenej farby striech kláštorných objektov.
História Kláštora
História Červeného kláštora, v minulosti nazývaného Lechnický (podľa príslušnosti ku katastru obce Lechnica), siaha do prvej polovice 14. storočia. História vzniku kláštora siaha do roku 1320, kedy ho založili kartuziánski mnísi ako filiálny konvent kláštora na Skale útočišťa na Spiši. Založenie kláštora potvrdila Spišská kapitula v roku 1319 a v roku 1320 dal na jeho postavenie súhlas Karol I. Róbert z Anjou. Kláštor sa oficiálne nazýval Lechnický kláštor, pretože vznikol v katastrálnom území Lechnica.
Za vznikom kláštora stojí krviprelievanie. Po smrti uhorského kráľa Ondreja III. Boj o trón viedol k rozbrojom medzi mocnými rodmi. Napätie vyvrcholilo vraždou Fridricha Görgeya, ktorú mal na svedomí Kokoš Berzeviczy. Súdom bol Kokoš donútený k pokániu. Okrem peňažnej pokuty mal za trest založiť šesť kláštorov.
Na založenie kláštora bol potrebný veľký priestor, na ktorom by sa rozprestierali všetky budovy. A tak v roku 1319 daroval Kokoš kartuziánom z Letanoviec (Lapis Refugii, dnešné Kláštorisko) svoju obec Lechnica s priľahlým chotárom. Spišská kapitula povolila založenie kláštora a kráľ Karol Róbert v roku 1320 potvrdil jej zakladaciu listinu. Výstavba kláštora sa začala po roku 1330.
Kartuziáni
Do tohto odľahlého kúta Zamaguria prišli kartuziánski mnísi, ktorí tam žili v prísnej izolácii, v skromných príbytkoch sa venovali modlitbám, písaniu rukopisov a liečiteľstvu. Kartuziáni patrili k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života. Už v prvej polovici 14. storočia kartuziáni postavili samostatné domčeky pre pátrov, so záhradkami. V roku 1360 sa začalo so stavbou najvýznamnejšieho kláštorného objektu, kostola. Práce prebiehali v súlade s verne stanovenými pravidlami, pretože rehoľa mala vypracovaný vlastný typ kostolnej stavby - bez veže a postranných lodí. Zasvätenie kostola i samotného miesta svätému Antonovi Pustovníkovi nebolo náhodné. Kartuziáni si ho vybrali za patróna ako vzor kontemplatívnosti, teda rozjímania.
V roku 1351 sa kláštor organizačne osamostatnil od materského kláštora v Letanovciach a postupne sa stal dôležitým cirkevným strediskom na uhorsko-poľskej hranici. Darmi a kúpami získal rozsiahle pozemky a dostal dôležité výsady, ku ktorým patrili aj právo rybolovu na Dunajci, právo mlyna, právo varenia piva a právo vykonávania miestnej súdnej právomoci. Navyše v roku 1472 získala Lechnická kartúza majetok od Jána Felkesa a Ladislava Szatmaka a to 10 viníc v oblasti Tokaja. Uhorský kráľ Matej Korvín daroval každoročne kláštoru 18 florénov (stredoveké zlaté mince). V roku 1494 Vladislav II., uhorský kráľ, oslobodil kartúzu od poplatkov a mýta pri prevoze vína do susedného Poľska. V roku 1501 rozhodol kráľ Vladislav II., že mnísi budú každoročne dostávať tri krúžky bieleho súkna, dve tony rýb a tonu oleja z výnosu košického tridsiatku. Poľský kráľ Žigmund Starý potvrdil v roku 1518 privilégia vydané jeho predchodcami kartuziánom v Lechnici.
Kláštor v prvej polovici 15. storočia dobili husitské vojská. Najťažšie chvíle v kláštornom spoločenstve nastali počas prvého husitského vpádu v roku 1431, keď uniesli priora kláštora, vypálili a vydrancovali jeho priestory. Pri druhom vpáde v roku 1433 bol kláštor znovu vyplienený. Ani po husitských vpádoch nenastali pokojné časy, aby sa kláštor mohol pozviechať. Príčinou boli bratrícke vojská, ktoré v rokoch 1447 - 1448 nielenže napadli obe spišské kartúzy, ale sa tu aj usadili a vybudovali si poľné pevnosti.
Po opustení kláštora mníchmi, začal upadať. Neskôr mal svetských majiteľov, jedným z nich bol Štefan Thököly. V roku 1625 sa stal jeho majiteľom Pavol Rákoczi.
Kamalduli
Späť do cirkevných rúk sa dostal kláštor až v 18. storočí. Po nich prevzali kláštor kamalduli, ktorí boli známi svojimi znalosťami bylín a medicíny. Majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský. Ten v roku 1705 v testamente odkázal kláštor benediktínskej reholi - kamaldulom. Kláštor premenovali na „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Objekt dali barokovo zrenovovať. Kamalduli sa zaoberali poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom.
Začiatkom 18. Po svojom príchode na Zamagurie sústredili pozornosť na rekonštrukciu a zaslúžili sa o renováciu celého areálu kláštora, ktorý postupne opravili v súlade s potrebami rehole. Niektoré objekty prestavali v barokovom štýle, niektoré dobudovali a tak v polovici 18. V roku 1747 vysvätili opravený a nanovo vymaľovaný jednoloďový gotický Kostol sv. Antona Pustovníka s novým mobiliárom. Podľa tradície kartuziánov, kostol nemal vežu. Tú pristavili v roku 1750. Na veži vo výklenku umiestnili pieskovcovú plastiku Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorá v súčasnosti zdobí malú krížovú chodbu. V rámci klauzúry prebudovali mníšske domčeky. Z pôvodných 13 pustovní ostalo zachovaných 10. V roku 1754 obnovili vstupné krídlo kláštorného dvora a postavili druhé, vonkajšie hospodárske nádvorie. Oproti novej západnej vstupnej bráne na I. nádvorí v kopci zvanom „Uhliská“ vymurovali kamennú kaplnku (dnes sú z nej len ruiny) pre okoloidúcich pocestných. Vzorne sa starali o kláštornú záhradu hraničiacu s brehmi Dunajca. Zo záhrady sa neskôr stal park, v ktorom neskôr obyvatelia vysádzali lipy. Lechnická farnosť dala vedľa kláštornej záhrady postaviť súsošie Najsvätejšej Trojice s dodnes dobre viditeľným nápisom 1768. V súčasnosti je originál uložený v kostole s.
V hospodárskej tradícii nadviazali kamaldulskí mnísi na svojich predchodcov. Už roku 1718 sa im podarilo obnoviť sklárne v Lesnici. Sklárske dielne patriace kláštoru boli v Richvalde (Veľká Lesná) a v Reľove. Mimo múrov kláštora sa nachádzali aj polia s obilím a strukovinami. Mnísi mali právo rybolovu na Dunajci, právo vyberať clo. Prevádzkovali mlyn. Na nádvoriach kláštora existovala aj vozovňa, stajne pre dobytok a sklad sladu. Zásluhou kamaldulov sa Červený kláštor najmä prostredníctvom diel dvoch výrazných osobností: pátra Romualda Hadbavného (a jeho preklad Písma svätého - Kamaldulská biblia) a frátra Cypriána (tvorca tzv.
Zanikol na konci 18. storočia, keď cisár Jozef II. Po svojom nástupe na tron sa cisár Jozef II., syn Márie Terézie, v rámci svojich reforiem rozhodol zrušiť mnohé kláštory, medzi nimi i Červený kláštor. Cisárskym dekrétom, ktorý v Červenom kláštore prečítali 24. apríla 1782, bolo nariadené mníchom opustiť kláštor do 24. septembra. V roku 1820 daroval cisár František I. kláštor a k nemu prináležiace pozemky a majetky novovzniknutému gréckokatolíckemu biskupstvu so sídlom v Prešove ako súčasť základiny na jeho hmotné a finančné zabezpečenie.
Architektúra a Interiér
Červený kláštor má typický kartuziánsky pôdorys. V 18. storočí prešiel čiastočne stavebnými úpravami, ktoré určili jeho terajší vzhľad. Hlavnými zachovanými stavbami areálu sú gotický jednoloďový kostol, stredoveká kláštorná budova s refektárom a s krížovou chodbou, tzv. hodinová veža, hospodárske budovy a tzv. veľká klauzúra s čiastočne zachovanými domami pre mníchov.
Ústrednou stavbou je zachovaný gotický Kostol sv. Antona. Z pôvodného stredovekého objektu sa zachovala južná časť, západné krídlo a mladšie východné krídlo s refektárom. Refektár je najcennejší umelecko-architektonický interiér kláštornej budovy. Miestnosť zaujme svojou vzácnou nástennou výzdobou. Ďalej sa tu nachádza hodinová veža a hospodárske budovy. Na nádvorí stálo 10 pustovní, tzv. domčekov so záhradami, ktoré sa čiastočne zachovali. Tiež sa tu nachádza studňa a slnečné hodiny.
Vo východnom krídle kláštora sa v refektári zachovali gotické nástenné maľby. Steny refektára sú zdobené ornamentálnymi vzormi a výjavmi z pašiového cyklu. V podjazde, ktorý spája vnútorný dvor s vonkajším, je zachovaná terakotová gotická krížová klenba. Kláštor je prepojený s gotickým kostolom sv. Antona. Interiér kostola sv. Antona sa pýši umelecko-historicky najhodnotnejšou výzdobou nástennými maľbami.
Refektár v Červenom Kláštore zdobený nástennými maľbami.
Kartuziáni v Červenom Kláštore začali v prvej etape provizórnou stavbou. Vznikol drevený objekt, ktorý postupne prestavali na kláštor z kameňa a tehly. Kostol bol napojený na malú krížovú chodbu a zároveň na veľkú krížovú chodbu, ktorá spájala obytné domy - pustovne pátrov. Na prelome 15. a 16. storočia prebiehala renovácia kláštora, predovšetkým objektov konventu i kapitulnej siene. Zo severnej strany pristavili nové vstupné nádvorie do areálu kláštora s veľkým hospodárskym objektom (maštale, sýpky). Pri východnom múre sa nachádzal hospic a nemocnica. Pustovne boli postavené po obvode vnútorného nádvoria kláštora.
Architektonické prvky a usporiadanie kláštora odrážajú prísny a asketický životný štýl kartuziánov. Dôraz bol kladený na funkčnosť a jednoduchosť, čo sa prejavuje v strohých líniách a minimálnom zdobení.
Múzeum Červený Kláštor
Múzeum Červený Kláštor sídli v objekte kláštora. Múzeum bolo zriadené a otvorené v roku 1966 ako vysunutá expozícia Východoslovenského múzea Košice, neskôr bolo vysunutou expozíciou Ľubovnianskeho múzea. Od roku 2010 pôsobí ako samostatné múzeum v pôsobnosti Pamiatkového úradu SR.
Múzeum sa venuje životu mníšskych rádov, ktorý obývali areál kláštora. Komentovaná prehliadka trvá cca 30 min. Expozíciu je možné si pozrieť aj samostatne. V lete sa konajú na nádvorí sokoliarske predstavenia. Zrekonštruovaná je jedna mníšska cela, kde je možné vidieť ako vyzeral život mnícha, ako spal, aké oblečenie nosil a ako pracoval. Sprístupnený je tiež kláštorný kostol so vzácnymi freskami. Do expozície sú zakomponované aj artefakty, ktoré boli použité pri natáčaní filmu o mníchovi Cypriánovi.
Kláštorné múzeum ponúka ucelený pohľad na historicko-stavebnú časť kláštora, život kartuziánskej a kamaldulskej rehole, významné osobnosti, život mníchov a celkovo dejiny a históriu kláštora. Súčasťou expozície je mníšsky domček, ktorý prezentuje život a prácu kamaldulského mnícha. Archeologická expozícia približuje výsledky výskumov v kláštore a je umiestnená v jednej z pustovní, v pôvodnom domčeku priora.
Domček predstaveného postavený oproti kostolu bol ako predlžená os hlavného oltára. Keďže v tajomstvách zeme sa už vyznal, lákal ho vesmír.
Expozícia Múzea Červený Kláštor venovaná frátrovi Cypriánovi.
Významné osobnosti
K Červenému Kláštoru sa viaže zaujímavý príbeh o lietajúcom mníchovi Cypriánovi. Romuald Hadbavný bol páterom, archivárom a duchovným správcom konventu. Bol výraznou osobnosťou jazykovedného a literárno-prekladateľského centra v Červenom Kláštore.
Fráter Cyprián
V 18. storočí tu pôsobil fráter Cyprián, liečiteľ a bylinkár, správca tunajšej lekárne, jednej z najstarších v Európe. V Červenom Kláštore bola zriadená lekáreň, ktorá patrí k jednej z najstarších v strednej Európe a jej správcom bol v rokoch 1756 - 1775 Cyprián.
V lekárstve a prírodných vedách vynikal predovšetkým legendárny mních Cyprián, ktorý sa narodil v roku 1724 ako Franz Ignatz Jäschke v nemeckom Sliezsku. Na svoju dobu bol nesmierne vzdelaný - zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, ale aj mechanikou a kozmológiou.
Fráter Cyprián vlastným menom Franz Ignatz Jäschke bol všestranne vzdelaný muž. Narodil sa v roku 1724 v dnešnom Poľsku. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou. Do Červeného Kláštora prišiel v roku 1756 ako skúsený liečiteľ, lekárnik a botanik. Jeho celoživotným dielom bol Herbár z roku 1766. Je raritou a vzácnym dielom. Obsahuje 283 exemplárov. Pri každom sú uvedené názvy v latinčine, nemčine, gréčtine, poľštine a slovenčine.
Cyprián sa okrem liečiteľstva venoval aj zaznamenávaniu svojich poznatkov. Jeho celoživotným dielom je herbár, ktorý opisuje 283 rastlín a ich liečivé účinky, ako aj vtedajšie poznatky o chorobách a postupy pri ich prekonávaní. Dnes môžete tento najstarší herbár u nás vidieť spolu s lekárenskými vitrínami či váhami v jednom z mníšskych domčekov v rámci farmaceutickej výstavy interiéru stredovekej lekárne.
K najvýznamnejším exponátom patrí herbár frátra Cypriána z roku 1766, ktorý obsahuje 283 vylisovaných exemplárov. V múzeu nájdete aj zbierku originálnych lekárskych vitrín z 18. storočia, lekárenské váhy a exemplár 1. slovenskej liekopisnej literatúry z roku 1745.
Fráter Cyprián pri zbieraní liečivých bylín v krásnej pieninskej prírode pozoroval orla. Veľmi mu závidel, a preto sa rozhodol skonštruovať lietajúci stroj, aby aj on mohol lietať ako on. Po zostrojení klzáka vzlietol a letel tak vysoko, že anjel zazrel jeho zrkadlový obraz na dne plesa Morskie oko v poľských Tatrách a zrazil ho bleskom.
Jeho osud však skončil tragicky, pretože podľa jednej verzie ho mnísi za túžbu rovnať sa Bohu uvrhli do kláštornej cely. Podľa inej ho sfúkla prudká víchrica.
Najslávnejší obyvateľ Červeného kláštora zomrel v roku 1775, a tak bol ušetrený pohľadu na jeho rozpustenie a odchod všetkých sedemnástich mníchov, keď o sedem rokov neskôr cisár Jozef II. v rámci svojich reforiem rušil kláštory. Cyprián by určite nesúhlasil s odôvodnením, že údajne neprinášali žiaden úžitok.
Legenda o lietajúcom Cypriánovi
Aktivity v Okolí
Červený Kláštor je východiskovým bodom pre množstvo turistických trás do Pienin. Nenáročná prechádzka pre rodiny s deťmi a seniorov vedie popri Dunajci. Nasledujte červenú turistickú značku. V Červenom Kláštore sa napojíte na červenú turistickú značku popri Dunajci až po ústie Lesnického potoka. Odtiaľ modrou turistickou značkou do osady Lesnica, kde sa napojíte na zelenú trasu. Tá vás prevedie okolo Haligovských skál do obce Haligovce.
Ďalší nenáročný okruh. Začnete červenou turistickou značkou popri Dunajci až po Lesnicu. Ďalej pokračujete po modrej značke až do sedla Cerla. Odtiaľto budete mať krásne výhľady na Tri Koruny.
V blízkosti kláštora sa nachádza známy minerálny prameň Smerdžonka. Už prví mnísi v tejto oblasti ho v 14. storočí využívali na liečenie. No kúpeľníctvo v regióne zaznamenalo svoj najväčší rozmach oveľa neskôr, až v 19. storočí. Tunajšia liečivá voda má blahodarné účinky na kožné a dýchacie choroby.
Obnova Kúpeľov Smerdžonka
V časti obce Červený Kláštor - kúpele sa nachádza aj liečivý minerálny prameň. „Práve pred dvoma rokmi tu boli obnovené aj pôvodné kúpele Smerdžonka s liečivou vodou špecificky zapáchajúcou po sírovodíku. Z toho je odvodený aj ten názov,“ dodal starosta.
Ako prví začali túto minerálnu vodu využívať v liečiteľskej praxi mnísi kartuziáni a po nich kamaldulovia. Neskôr, okolo roku 1820, vznikla pri sírnom prameni kúpeľná osada a v roku 1824 bola postavená prvá kúpeľná budova. V roku 2010 bol tunajší prameň vyhlásený za prírodný liečivý zdroj, čo naštartovalo výstavbu nového kúpeľného zariadenia, Domu zdravia a obnovenie kúpeľnej tradície v Červenom Kláštore.
Najväčším bohatstvom a základným kameňom zdravotnej starostlivosti kúpeľov je prírodná liečivá minerálna voda, ktorá je vďaka svojmu zloženiu, bohatému na minerálne látky a sírovodík, predurčená hlavne na liečbu kožných chorôb, ale aj chorôb pohybového aparátu, neurologických chorôb či ako pitný režim pri poruchách tráviaceho ústrojenstva.
Aktivity a Podujatia
V Červenom Kláštore sa koná množstvo podujatí pre deti aj dospelých. Ide o rôzne koncerty, výstavy, divadlo pre deti, ale aj zábavno-náučné programy. Počas roka je možné si tu zorganizovať aj sobáš.