Socha svätého Juraja od Donatella je jedným z najvýznamnejších diel renesančného sochárstva. Vznikla okolo roku 1417 a 1418 a Donatello ju vytvoril pre florentský cech zbrojárov ako súčasť výzdoby exteriéru kostola Orsanmichele vo Florencii. Dnes je originál sochy umiestnený v múzeu Bargello vo Florencii, zatiaľ čo na pôvodnom mieste v Orsanmichele sa nachádza jej replika.
Donatello začal maľovať neskôr ako väčšina umelcov, no tvoril až do osemdesiatky. Okrem sochárstva revolučný vývoj priniesol aj do grafiky. Púšťal sa aj do nových techník, ako sú lepty, koláže a výrezy.
Historický kontext
Florencia na začiatku 15. storočia bola centrom umeleckého a kultúrneho rozvoja, ktorý sa neskôr nazval renesanciou. Obdobie bolo poznačené návratom k ideálom klasického staroveku, záujmom o ľudskú individualitu a dôrazom na realizmus v umení. Socha svätého Juraja je typickým príkladom týchto nových trendov.
Popis sochy
Socha zobrazuje svätého Juraja, patróna rytierov a vojakov, v mladom veku. Svätý Juraj stojí v kontraposte, čo je klasická póza, kde váha tela spočíva na jednej nohe, zatiaľ čo druhá je uvoľnená. Táto póza dodáva soche dynamiku a prirodzenosť. Juraj má na sebe brnenie a v rukách drží štít. Jeho tvár je vážna a odhodlaná, vyžaruje z neho odvaha a cnosť. Donatello majstrovsky zachytil ľudskú anatómiu a výraz tváre, čo bolo v súlade s renesančným dôrazom na realizmus.
Umelecké prvky
- Realizmus: Donatello sa snažil o čo najvernejšie zobrazenie ľudskej postavy a výrazu tváre.
- Klasicizmus: Inšpirácia klasickým starovekom je zrejmá v kontraposte a celkovom poňatí sochy.
- Individualizmus: Svätý Juraj nie je len idealizovaná postava, ale má aj individuálne črty, ktoré ho robia jedinečným.
- Dynamika: Póza a výraz tváre dodávajú soche dynamiku a napätie.
Význam sochy
Socha svätého Juraja je symbolom odvahy, viery a cnosti. Svätý Juraj bol uctievaný ako ochranca pred zlom a patrón rytierov. Socha mala povzbudiť florentských zbrojárov a obyvateľov mesta, aby sa nebáli brániť svoje hodnoty a slobodu. Donatello vytvoril dielo, ktoré spája náboženský motív s humanistickými ideálmi renesancie.
Porovnanie s gotickým umením
Na rozdiel od gotických sôch, ktoré boli často štíhle, pretiahnuté a zamerané na duchovný rozmer, Donatellova socha svätého Juraja je realistická, proporčná a zameraná na ľudský rozmer. Gotické sochy mali často statické pózy a neutrálne výrazy tváre, zatiaľ čo Donatellova socha je dynamická a plná emócií. Tieto rozdiely odrážajú zmenu v umeleckom myslení a estetike medzi gotikou a renesanciou.
Ikonografia
Svätý Juraj je tradične zobrazovaný ako rytier na koni, ktorý zabíja draka. Drak symbolizuje zlo a pohanstvo, zatiaľ čo svätý Juraj predstavuje kresťanskú vieru a odvahu. Donatellova socha zobrazuje Juraja bez koňa a draka, čo umožňuje divákovi sústrediť sa na jeho vnútornú silu a odhodlanie.
Zaujímavosti
- Socha bola pôvodne polychrómovaná, čo znamená, že bola farebne namaľovaná.
- Pod sochou sa nachádza reliéf zobrazujúci svätého Juraja bojujúceho s drakom.
- Socha svätého Juraja je jedným z najznámejších symbolov Florencie.
Záver
Donatellova socha svätého Juraja je majstrovským dielom renesančného sochárstva, ktoré spája realizmus, klasicizmus a humanistické ideály. Socha je symbolom odvahy, viery a cnosti a dodnes inšpiruje divákov po celom svete.
| Aspekt | Gotické sochárstvo | Renesančné sochárstvo |
|---|---|---|
| Zameranie | Duchovný rozmer | Ľudský rozmer |
| Proporcie | Štíhle, pretiahnuté | Realistické, proporčné |
| Pózy | Statické | Dynamické |
| Výraz tváre | Neutrálne | Emocionálne |
Keramika sa ďalej rozdeľuje podľa vlastností črepu, ktoré nadobúda pri vypaľovaní, a to podľa jeho nasiakavosti, resp. hutnosti, štruktúry, pórovitosti a sfarbenia. Podľa štruktúry črepu sa keramika rozdeľuje na jemnú (štruktúra je viditeľná len pod mikroskopom; keramika je vyrobená z jemne mletej suroviny; patria sem výrobky so spekaným až polohutným črepom, napr. zdravotná keramika, kamenina, obkladačky a dlaždice, úžitková a umelecká keramika) a hrubú (štruktúra je viditeľná voľným okom; keramika je vyrobená z hrubšie mletej suroviny; patria sem výrobky s pórovitým črepom, napr. tehliarske a žiaruvzdorné výrobky), ďalej podľa sfarbenia črepu na keramiku s bielym (belnina) a farebným črepom (terakota; má klasický tehlovočervený črep), podľa pórovitosti (t. j. podľa pomeru objemu všetkých pórov k celkovému objemu vzorky keramiky) na keramiku s pórovitým črepom (pórovina; má pórovitý črep, ktorý prepúšťa vodu aj plyny; na dosiahnutie nepriepustnosti sa polieva engobou alebo glazúrou, ktoré sa vypaľujú; patria sem hrnčina, fajansa a belnina, napr. zdravotná keramika) a keramika s nepriepustným črepom (má dokonale spekaný črep; napr.
Donatellova socha svätého Juraja
Základnými surovinami na výrobu keramiky sú íl, resp. Tvarovanie sa v remeselných podmienkach uskutočňuje rukou alebo na hrnčiarskom kruhu, v priemyselnej výrobe závisí od druhu výrobku. Určujúcu úlohu zohráva obsah vody v ceste, ktorý ovplyvňuje jeho plastickosť. Výrobky sa vytvárajú razením (cesto s obsahom vody do 12 % uložené vo forme sa lisuje za vysokého tlaku; výroba obkladovej keramiky), ťahaním (cesto s obsahom vody do 20 % sa pretláča ústím závitovkového lisu a výrobok sa odreže; tvar ústia určuje tvar výrobku; výroba tehliarskych výrobkov a kameninových rúr) a odlievaním (brečka, hmota s vysokým obsahom vody, sa leje do sadrových foriem alebo na pórovitú podložku odsávajúcu vodu; výroba zdravotnej keramiky). Vytvarované predmety sa vysušia (v priemyselnej výrobe v komorových alebo v tunelových sušiarňach, do ktorých sa vháňa teplý vzduch), čím sa z nich odstráni fyzikálne viazaná voda. Nasleduje vypaľovanie pri teplotách (v závislosti od druhu výrobku) od 900 do 1 450 °C (pri niektorých žiaruvzdorných materiáloch až do 1 700 °C), pri ktorom keramika získava nové vlastnosti (zmenšuje svoj objem, spevňuje sa a zhutňuje) a vytvára sa črep.
Vypaľuje sa v priemyselných peciach rôznej konštrukcie prerušovaným (periodickým) alebo neprerušovaným (kontinuálnym) vypaľovacím procesom, v každej peci prechádza keramika predhrievacím, vypaľovacím a chladiacim pásmom. Najvýhodnejšie sú plne automatizované tunelové pece s kontinuálnym vypaľovacím procesom. Ďalšou fázou výroby keramiky je glazovanie (→ glazúra) alebo engobovanie (→ engoba). Glazúra (poleva) zlepšuje vlastnosti (napr. odstraňuje priepustnosť pórovitého črepu, zvyšuje jeho pevnosť a odolnosť proti poškodeniu i proti poveternostným vplyvom) a vzhľad (dodáva farebnosť, lesk, hladkosť) keramického výrobku. Glazuje sa úžitková a dekoratívna keramika, stavebná jemná keramika (obkladová keramika, výrobky z kameniny) a zdravotná keramika. Glazúra sa môže nanášať na vysušený alebo len na vylisovaný predmet (výsušok, resp. výlisok), ktorý sa následne vypáli (nazýva sa jednožiarová keramika, pretože sa vypaľuje len jedenkrát), alebo na vypálený predmet, ktorý sa potom ešte raz vypáli pri nižšej teplote (vypaľuje sa len glazúra; nazýva sa dvojžiarová keramika).
Prípadne dekor sa nanáša pod glazúru. Engobujú sa len niektoré druhy výrobkov (napr. keramická krytina), ktoré po nanesení engoby zostávajú matné, pri obkladových výrobkoch a často v umeleckej keramike sa engoba nanáša najčastejšie pod priesvitnú glazúru. Pri dlaždiciach sa lícová strana brúsi a leští, ak je potrebná vysoká odolnosť proti oteru a obrusu, na povrchovú úpravu sa používa tzv.
Z hľadiska umeleckých remesiel a výtvarného umenia patrí k hlavným druhom keramiky terakota, hrnčina, zadymovaná keramika (→ čierny riad), fajansa a majolika, siderolit, pórovina, kamenina a porcelán. V minulosti sa rozvíjala najmä úžitková keramika, ktorej formy súviseli s jej účelom a použitím, keramika sa však uplatnila aj v architektúre a sochárstve. Základný materiál, keramická hmota, z ktorej sa keramika zhotovuje, sa v umeleckých remeslách a vo výtvarnom umení súhrnne nazýva keramická hlina. Existuje množstvo druhov hlín získavaných z prírodných ložísk a následne upravovaných do požadovanej konzistencie. Pred začatím samotného tvarovania musí byť keramická hlina dobre vypracovaná (vymiesená), zbavená vzduchových bublín, primerane plastická a vlhká.
Na tvarovanie keramiky sa využívajú 4 hlavné spôsoby: modelovanie, točenie na hrnčiarskom kruhu, odlievanie a vtláčanie alebo zatáčanie do foriem. Najstarším a až do súčasnosti používaným postupom je modelovanie rukou rôznymi spôsobmi i pomocou rozličných nástrojov, ktoré celý proces uľahčujú. Patria k nim modelovanie dutého tvaru z oválneho bloku vytláčaním prstami a následne upravovanie stien a dna nádoby, špirálovité vrstvenie valčekov vytvorených z mäkkej hliny a ich stmeľovanie do tvaru dutej nádoby, spájanie plátov z mäkkej hliny do požadovaného tvaru a tzv. hrudková technika, pri ktorej sa predmety vytvárajú z malých hrudiek hliny upravených do guliek alebo do valčekov, ktoré sa spájajú. Väčšie predmety vyrobené týmito postupmi je nevyhnutné vytvárať postupne, aby sa steny nádoby stabilizovali (treba počkať, kým spodné vrstvy čiastočne zatuhnú).
Pri modelovaní sa jednotlivé časti zliepajú pomocou keramikárskej hliny rozrobenej s vodou na kašovitú hmotu, ktorá sa slangovo nazýva šliker. Takto vytvarovaná keramika má pomerne hrubý črep. Modelovanie rukou sa uplatňuje aj pri tvorbe keramických plastík (vnútri dutých i plných), ktoré sa dajú vytvoriť modelovaním z bloku hliny upravovaného rukami, ako aj pomocou rozličných nástrojov (napr.
V minulosti bolo rozšíreným spôsobom zhotovovania keramiky aj vtláčanie do foriem zo sadry alebo z dreva, pri ktorých sa mäkká keramická hlina rovnomerne vtláča na vnútorné steny formy a následne sa steny výrobku upravujú do požadovanej hrúbky pomocou rozličných nástrojov. Vnútorné strany foriem môžu byť zdobené ornamentálnymi motívmi, ktoré sa odtlačia na vonkajšie steny výrobku. Podobne sa keramika vyrába aj zatáčaním do foriem, ktoré sú umiestnené na otáčavej platni.
Dôležitou stránkou keramických úžitkových a umeleckých predmetov je ich výzdoba (dekorovanie), pričom je charakteristické úsilie o jej spojenie s tvarom do jedného celku. Výzdoba tvar zdôrazňuje, rozčleňuje a rytmizuje jeho plochu, vhodne zvolená výzdoba umocňuje krásu tvaru. Pri úžitkových predmetoch jej poňatie vychádza z tvaru predmetu i z jeho funkcie. Existuje množstvo spôsobov výzdoby povrchu keramiky, ktoré možno rozdeliť na dve skupiny, na plastickú (vytvorená na surovom črepe) a maliarsku (vytvorená na vypálenom črepe).
Obidva spôsoby sa môžu na jednom predmete kombinovať. K najstarším výzdobným technikám využívaným od praveku patrí zdobenie surového črepu vrypmi rozličných tvarov, vpichmi a vtláčaním rozličných materiálov (napr. šnúr) a vpichmi. Plastická výzdoba, ktorá spočíva v zásahoch vytvárajúcich na povrchu predmetov reliéf, zahŕňa množstvo techník. Patria k nim zdrsnenie alebo leštenie povrchu v polotuhom stave hladidlami (napr. kameňmi alebo kostenými nástrojmi), vtláčanie do hĺbky do nevyschnutého črepu, napr. razidlami z rozličných materiálov, čím vzniká negatívny reliéfny dekor, a vyrezávanie do čiastočne zaschnutého črepu. Vyschnutý črep sa môže dekorovať brúsením a trením vlhkou handrou alebo špongiou.
K ďalším technikám patria rytie (línie rozličnej šírky, hĺbky a tvaru), ryhovanie, žliabkovanie, keramická inkrustácia (vrypy sa vypĺňajú hmotou, ktorej farba je kontrastná k farbe črepu), nalepovanie (vzniká plastický reliéf) ap., ktoré sa môžu aplikovať na čiastočne vyschnutý a zriedkavejšie aj na vyschnutý výrobok. K rozšíreným technikám plastickej výzdoby, ktoré sa v minulosti uplatnili pri sériovej výrobe, patrilo aj vtláčanie do drevených, prípadne do sadrových foriem. Tento spôsob umožňoval vytvorenie jemnej reliéfnej plastickej výzdoby.
K najstarším technikám maliarskej výzdoby keramiky patrí maľovanie črepu farebnými hlinkami a uhlíkmi. Hlavnými druhmi maliarskej výzdoby sú maľba engobami, glazúrami a keramickými farbami. Engoba (nazývaná aj náčrepie) vytvára na povrchu črepu tenký biely alebo farebný poťah, môže tvoriť podklad maliarskej výzdoby a dopĺňať aj plastickú výzdobu. Nanáša sa na vlhký alebo aj na vyschnutý črep polievaním, namáčaním alebo striekaním. Redšou engobou sa poťahuje povrch predmetov, hustejšou sa maľuje dekor (ornamenty sa maľujú štetcom alebo osobitými nástrojmi, tzv. kukučkou a rožkom). Používa sa aj trasakovanie rôznofarebnými engobami. Engoby sa v minulosti uplatnili najmä v hrnčiarstve.
Výrobky sa najprv predpálili pri teplote okolo 900 °C, potom sa engobovali a vypálili a napokon sa polievali priehľadnou glazúrou a vypaľovali pri teplote okolo 1 000 - 1 060 °C. Najrozšírenejším spôsobom výzdoby keramiky v súčasnosti je úprava povrchu glazúrou, ktorá sa na črep nanáša vo forme glazovacej suspenzie polievaním, namáčaním, striekaním alebo maľbou štetcom. Glazúry vznikli v staroveku pravdepodobne ako náhodný produkt pri procese vypaľovania, známe boli sodné, lesklé olovnaté a ílové glazúry. Ich zloženie a výroba sa postupne zdokonaľovali a rozširovala sa aj farebná škála. Existuje veľké množstvo rozličných druhov glazúr, podľa spôsobu použitia pri určitom druhu keramiky sa rozoznávajú hrnčiarske, kachliarske, fajansové, pórovité, kameninové a porcelánové glazúry.
Základnú zložku keramických farieb na výzdobu keramiky tvoria oxidy kovov. Vypaľovanie keramických predmetov sa uskutočňuje v keramikárskych peciach. Predchádza mu pomalé a dostatočne dlhé sušenie, pri ktorom sa zmenšuje ich objem, pri nerovnomernom alebo pri prudkom sušení hrozí deformácia a popraskanie. Vyschnutý výrobok je ľahký, svetlej farby a veľmi krehký.
Podstata vzniku novej kvality keramického výrobku spočíva vo vypaľovaní (aj výpal, pálenie) - premene materiálu prostredníctvom ohňa; vypaľovanie je zároveň preverením kvality celého pracovného postupu. Výrobok ním získa definitívny tvar, vzhľad (zmení sa farebnosť) a vlastnosti (odolný, tvrdý a pevný črep nerozpustný vo vode). Najstaršou metódou, ako spevniť výrobok z keramickej hliny, bolo vysušenie na slnku (nádoby sa nevypaľovali). Najstaršia keramika bola vypaľovaná v blízkosti ohňa a postupne sa objavili prvé primitívne keramikárske pece. Zvyčajne sa používa oxidačné vypaľovanie (pri dostatočnom prístupe vzduchu, resp. kyslíka do pece), výnimočnejšie redukčné vypaľovanie (pri nedostatku kyslíka), pri ktorom dochádza k redukcii oxidov kovov obsiahnutých v črepe, glazúrach a farbách (oxid železitý sa redukuje na oxid železnatý) a mení sa sfarbenie predmetu.
V redukčnom prostredí sa vypaľuje zadymovaná keramika (čierny riad), porcelán a niektoré listrové a farebné glazúry. Niekedy sa obidva spôsoby kombinujú pri jednom výpale. Keramika sa spravidla vypaľuje minimálne dvakrát. Pri prvom vypaľovaní - prežahu, sa vyschnuté výrobky predpália na teplotu 900 až 1 000 °C (podľa druhu keramickej hmoty), čím sa spevnia a pripravia na zdobenie glazúrami alebo keramickými farbami. Pri prežahu sa výrobky naložia do pece tak, aby sa čo najúčelnejšie využil priestor vypaľovacej komory (v tejto fáze vypaľovania sa výrobky môžu navzájom dotýkať), a teplota v peci sa pomaly zvyšuje. Druhým vypaľovaním - ostrým alebo hladkým výpalom, ktorý je rýchlejší ako prežah, prechádzajú výrobky zdobené glazúrou, maľbou pod glazúrou, maľbou do surovej glazúry alebo maľbou keramickými farbami. Výrobky s glazúrou sa v peci nesmú dotýkať ani klásť blízko seba, aby sa počas vypaľovania nezlepili.
Počas druhého vypaľovania sa glazúry menia na hustú kašovitú hmotu, ktorá na črepe počas tavenia vrie. Dejiny - keramika, resp. Najstaršími známymi dokladmi keramiky sú drobné zvieracie sošky a štylizované postavy žien z pálenej hliny pochádzajúce z konca paleolitu, napr. z archeologickej lokality Dolní Věstonice v ČR, z ktorých najznámejšia je tzv. Věstonická venuša (asi 25 000 pred n. l.). Od obdobia neolitu (mladšej kamennej doby), keď sa hlina začala pravidelne a mnohostranne využívať, predstavuje keramika neodmysliteľnú súčasť hmotnej kultúry každej ľudskej civilizácie. Vznik hrnčiarstva (zač. 5. tisícročia pred n. l., resp. prelom 6. a 5. tisícročia pred n. l.) úzko súvisel s prechodom k usadlému spôsobu života, so vznikom poľnohospodárstva, s domestikáciou zvierat a s tým súvisiacou potrebou uchovávať potravinové prebytky. Prvé výrobky (nádoby a kultové sošky) sa robili ručne a vypaľovali sa na otvorenom ohni, ich výrobe sa až do konca staršej bronzovej doby venovali ...