Cirkevný príspevok, ako forma podpory cirkvi a náboženských spoločností, je v slovenskej spoločnosti dlhodobo diskutovanou témou. Hoci samotný názov "cirkevný príspevok Zvolen sadzby" priamo neodkazuje na konkrétny cirkevný príspevok pre mesto Zvolen a jeho sadzby, analýza poskytnutých dát o priznaných dotáciách rôznym organizáciám v roku 2003 nám umožňuje nahliadnuť na širší kontext finančnej podpory cirkvi a iných inštitúcií v rôznych regiónoch Slovenska.
Štát poskytuje dotácie na platy duchovným a príspevok na prevádzkové náklady biskupských úradov. Okrem toho existuje aj Základná zmluva so Svätou stolicou, ktorá bola podpísaná v roku 2000, a obsahuje ešte ďalšie dva dodatky, ktoré boli vládou ratifikované. Vatikánske zmluvy v princípe upravujú právomoci katolíckej cirkvi na Slovensku. A to preto, že zmluva neobsahuje klauzulu o tom, ako ju možno ukončiť. Na porovnanie, kontrakty, ktoré štát v roku 2002 uzavrel s ďalšími registrovanými cirkvami, možno zrušiť. Vatikánske zmluvy boli témou v roku 2015, keď bola na stole zmena financovania a popritom sa začalo hovoriť aj o odluke štátu od cirkvi.
Do konca roku 2019 sa financovali cirkví na základe počtu duchovných, pretože primárne išli peniaze na platy kňazov a duchovných v rámci cirkví. Celkovo šlo na cirkvi napríklad v roku 2019 z Ministerstva kultúry viac ako 47 miliónov eur. Avšak viac ako polovica smerovala Rímsko katolíckej cirkvi. Na druhom a treťom mieste bola grékokatolícka a evanjelická cirkev s necelými piatimi miliónmi eur. Od roku 2020 sa financovanie a jeho politika trocha zmenili. Ministerstvo kultúry len poskytne balík peňazí a prenechá cirkvám väčšiu autonómiu v tom, ako s ním budú nakladať. Množstvo peňazí sa bude každý rok zvyšovať v závislosti od valorizácie, resp. Celkovo išlo v tomto roku cirkvám skoro 52 miliónov eur.
Často sa spomína ako argument za odluku cirkvi od štátu to, aby štát neplatil cirkvi aj z daní neveriacich. Na to väčšinou zaznieva protiargument, že štát platí aj divadlá a koncerty na ktoré tiež nechodí každý. Ale späť k financovaniu. Cikrvi na Slovensku by pravdepodobne bez štátneho financovania neprežili, avšak charakter financovania sa dá zmeniť. Nehovoriac o tom, že napríklad majetky rímskokatolíckej cirkvi sú trošku záhadou.
Ak firma s monopolným zastúpením podporuje verejnoprospešné aktivity a charitu, prispieva k zlepšeniu celkového obrazu a reputácie celého odvetvia. Takýto prístup pomáha odstraňovať negatívne vnímanie monopolných firiem a ukazuje ich angažovanosť voči spoločnosti. Investovanie do verejnoprospešných aktivít a charity je dlhodobou investíciou do udržateľnosti spoločnosti.
Dôležitým atribútom finančnej podpory verejnoprospešných projektov v Spoločnosti pre skladovanie, a.s je otvorenosť, transparentnosť a prístupnosť.
- Otvorenosť: Otvorene komunikujeme o svojich finančných podporách a angažovaní vo verejnoprospešných projektoch.
- Transparentnosť: Transparentnosť je neoddeliteľnou súčasťou dôveryhodnosti. Poskytujeme jasné a presné informácie o tom, ako sú rozhodované finančné prostriedky, aké projekty sú podporované a aké sú kritériá výberu.
- Prístupnosť: Prístupnosť znamená, že podpora verejnoprospešných projektov je dostupná širokej verejnosti a nie je diskriminačná. Máme jasné a inkluzívne postupy na podávanie žiadostí o finančnú podporu.
Otvorenosť, transparentnosť a prístupnosť prispejú k zvýšeniu dôveryhodnosti finančnej podpory. Otvorenou komunikáciou o svojich aktivitách, ukazujeme, že máme nielen dobré úmysly, ale aj záujem o dosiahnutie reálnych výsledkov a pozitívny vplyv.
V Nemecku a Rakúsku vyrubujú cirkevnú daň či príspevok cirkvi a náboženské spoločnosti voči svojim členom. V Rakúsku je to približne 1 % z príjmu mesačne. V Nemecku je to 8 až 9% z dane z príjmu. To znamená, že najprv sa vypočíta daň z príjmu z vašej mzdy a následne cirkevná daň, ktorá sa k vyrubenej sume pripočíta. V Taliansku sa platí cirkvi tzv. asignáciou z daní. Od roku 1990 sa môže v Taliansku každý platiteľ dane z príjmu rozhodnúť či 0,8 % z dane poukáže niektorej cirkvi.
Dotácie pre cirkevné zbory a náboženské organizácie v roku 2003
V roku 2003 boli dotácie poskytnuté aj cirkevným zborom rôznych vyznaní na Slovensku. Tieto dotácie boli určené na rekonštrukciu kostolov, opravu organov a ďalšie projekty súvisiace s údržbou a obnovou cirkevného majetku.
- Cirkevný zbor ECAV na Slovensku, Banská Štiavnica: 100 000 Sk na opravu organa v evanjelickom kostole.
- Cirkevný zbor ECAV v Betliari: 300 000 Sk na rekonštrukciu evanjelického kostola.
- Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, Dlhá Ves: 50 000 Sk na rekonštrukciu exteriéru evanjelického kostola.
- Evanjelický cirkevný zbor augsburského vyznania, Myjava Bukovec: 100 000 Sk na odvodnenie severozápadnej strany kostola, odvlhčenie stien a rekonštrukciu oltára.
- Gréckokatolícka cirkev Vyšný Mirošov Vyšný Orlík: 200 000 Sk na opravu fasády s výmenou okien grécko-katolíckeho chrámu Nižný Mirošov.
- Gréckokatolícka cirkev, farnosť Becherov Bardejov: 400 000 Sk na rekonštrukciu chrámu sv.
Tieto dotácie prispeli k zachovaniu a rozvoju kultúrneho dedičstva, podpore umeleckej tvorby a organizovaniu kultúrnych podujatí pre širokú verejnosť.
V roku 2003 boli dotácie zamerané aj na podporu sociálnych služieb a zdravotníctva. Cieľom bolo zlepšiť kvalitu života seniorov, zdravotne postihnutých osôb a detí v detských domovoch.
Okrem vyššie uvedených oblastí boli dotácie poskytnuté aj na ďalšie projekty, ktoré mali pozitívny vplyv na spoločnosť.
Druckerov zákon a postavenie cirkevných škôl
Koncom júna predložil minister školstva z Hlasu Tomáš Drucker do pripomienkového konania veľký balík zákonov. Polemiku vzbudil najmä jeho zámer meniť postavenie a financovanie cirkevných a súkromných škôl. Navrhuje, aby prijali nové pravidlá a v zásade fungovali rovnako ako štátne školy. V opačnom prípade prídu o časť financovania zo strany štátu.
V skratke sa dá povedať, že Drucker chce, aby prestali vyberať poplatky (hoci v prípade cirkevných škôl to drvivá väčšina nerobí a zhruba polovica súkromných škôl ich vyberá iba v nízkej sume), a zároveň prišiel s požiadavkou, aby sa zapojili do siete školských obvodov a obmedzila sa ich možnosť vyberať si žiakov. Tieto povinnosti v súčasnosti súkromné a cirkevné školy nemajú.
Minister Drucker od začiatku zdôrazňoval najmä slová ako „zrovnoprávnenie“ či „férové podmienky pre všetkých“ a jeho zámerom je, aby aj neštátne školy „plnili verejný záujem“.
Rôzne merania ukazujú, že cirkevné školy dosahujú v priemere o niečo lepšie výsledky ako tie štátne. Platí to pre základné aj stredné školy, pričom rozdiel vidieť najmä v matematike.
Žiaci cirkevných škôl tento rok v Testovaní 9 dosiahli v matematike v priemere takmer 63-percentnú úspešnosť. Na štátnych školách bola úspešnosť necelých 52 percent. Rozdiel je teda viac ako 11 percentuálnych bodov. V predmete slovenský jazyk a literatúra je rozdiel minimálny, iba o niečo viac ako tri percentuálne body.
Na stredných školách boli viditeľné rozdiely v oboch predmetoch. V písomnej časti maturít z matematiky dosiahli študenti cirkevných stredných škôl v priemere 51,3-percentnú úspešnosť, študenti štátnych škôl 45,4-percentnú. Rozdiel bol šesť percentuálnych bodov. V slovenčine bol rozdiel výraznejší. Cirkevné školy dosiahli takmer 67-percentnú úspešnosť, tie štátne takmer 59-percentnú.
Obnovenie a zakladanie cirkevných škôl bolo po revolúcii v roku 1989 jedným z výrazných prejavov slobody, ktorá nastala po štyridsiatich rokoch komunistického režimu. Práve na tento odkaz apelujú ich zástupcovia aj pri aktuálnej debate o Druckerovom návrhu, ktorý podľa nich túto slobodu ohrozuje.
Ešte v roku 1990 Federálne zhromaždenie schválilo zákon, ktorý to umožnil, a v školskom roku 1990/1991 už pôsobilo na Slovensku šesť cirkevných škôl (z toho dve stredné). Rozkvet cirkevného školstva mal naozaj silné tempo. V nasledujúcom školskom roku vzrástol ich počet na 37 a s príchodom nového milénia existovalo na Slovensku 161 materských, základných a stredných cirkevných škôl.
V súčasnosti ich je na Slovensku viac ako tristo, väčšinu z nich zriaďuje Rímskokatolícka cirkev, ale svoje školy má aj Evanjelická cirkev augsburského vyznania či Reformovaná kresťanská cirkev. Cirkevné školy sú u nás financované zo štátneho rozpočtu prostredníctvom normatívu na žiaka a riadia sa štátnym vzdelávacím programom rovnako ako štátne školy.
Hoci v súčasnosti majú zo zákona možnosť vyberať poplatky, analýza Útvaru hodnoty za peniaze ukázala, že až 95 percent z nich to nerobí.
Ich hlavnou výhradou sú však nové podmienky v súvislosti s obvodmi, v ktorých vidia ohrozenie, lebo by po novom museli prijímať prednostne žiakov zo spádovej oblasti a mohlo by sa stať, že by preto museli odmietnuť napríklad žiaka zo širšieho okolia, ktorý má o cirkevnú školu záujem.
Zákonu zároveň vyčítajú, že dáva do rúk príliš veľké kompetencie mestám a obciam, ktoré často nemajú k pôsobeniu cirkevných škôl ústretový prístup, a tie by tak po novom boli v područí primátorov, starostov a komunálnych poslancov.
Obava by sa dala zhrnúť takto: poslaním týchto škôl je prispievať nielen k rozvoju žiakov z vedomostnej stránky, ale aj k budovaniu ich charakteru a hodnôt na základe kresťanských princípov. A Druckerov návrh toto špeciálne poslanie po vyše tridsiatich rokoch spochybňuje.
Stúpajúci trend sekularizácie v spoločnosti otvára v debatách o budúcnosti cirkevných škôl v posledných rokoch otázku, či sa majú stať priestorom, kde sa budú stretávať viac-menej iba deti z rodín praktizujúcich kresťanskú vieru a budú ju upevňovať, alebo ostanú otvorené pre všetkých tak ako dnes, a teda budú plniť aj rolu „evanjelizačného územia“.
Všetci oslovení, s ktorými sme sa o tom rozprávali, sa jasne prikláňajú k druhému modelu, teda otvoriť väčší priestor pre deti z rodín, kde sa viera nepraktizuje. Už dnes školy, v ktorých pôsobia, takto fungujú a skúsenosti im ukazujú, že to tak dáva zmysel.
Imrišek je riaditeľom cirkevnej školy siedmy rok, predtým pôsobil v štátnom školstve. V desaťtisícovej Novej Dubnici funguje okrem cirkevnej aj jedna štátna a jedna súkromná škola. Všetky patria do jedného obvodu, ktorým je celé mesto.
Imrišek tvrdí, že nový Druckerov zákon by konkrétne jeho školu nemusel zasiahnuť výrazne, nepáči sa mu však zbytočné komplikovanie súčasného stavu a vytváranie obštrukcií pre neštátne školy.
To, že tu existujú cirkevné školy, je podľa jeho slov služba občanom, ktorí si môžu slobodne vybrať. Viazať školu primárne na obvod preto považuje za nešťastný nátlak zo strany štátu.
Imrišek priznáva, že v praxi sa môže diať, že nejaká súkromná alebo cirkevná škola z určitých dôvodov odmietne dieťa prijať. „Ale nie je to pravidlo a myslím si, že dnes sa skôr školy snažia žiakov prilákať a získať, najmä ak je v mestách viacero škôl.“
Keď sa vraciame k debate o postavení a význame cirkevných škôl, Imrišek poukazuje na to, že najmä v menších mestách je ich súčasťou komunita ľudí, ktorá sa okolo nich združuje. „U nás to platí, ľudia sa stretávajú nielen v škole, ale aj v kostole a na rôznych školských aj farských akciách. Približne polovica našich žiakov je z rodín so živou vierou, no nikoho neselektujeme. Svoj kresťanský charakter a hodnoty dávame ako ponuku.“
„Kresťanské povedomie si podľa neho veriaci žiaci môžu najlepšie upevniť práve medzi neveriacimi. „Tí môžu byť pre nich akísi ,diablovi advokáti‘, ktorí ukazujú veriacej skupine mladých, ako na tom naozaj sú a či to, čo z hodnôt evanjelia vyznávajú, je len póza alebo je za tým ukotvenie. S tým by som problém nemal,“ vraví brat Filip.
„Skôr by som dbal na výber učiteľov na cirkevné školy. Pretože ak by oni mali v hodnotovom nastavení spočítané, koľko je dva a dva, nemali by problém argumentovať ani pri citlivých témach. Neraz som totiž vnímal, ako sa učitelia vyhýbajú hodnotovej konfrontácii, lebo je to pre nich pohodlnejšie ako ísť proti istej názorovej atmosfére v triedach. Nechceli byť v očiach študentov nepopulárni.“
Prístup otvorenosti pre všetkých a evanjelizačné poslanie silno zdôrazňujú vo svojom programe školy, ktoré zriaďuje rehoľa piaristov. Pôsobia v Prievidzi, Nitre a Trenčíne.
Je podľa nich nefér, ak cirkevným školám niekto vyčíta, že neprijímajú všetky deti a niekoho vylučujú.
Otvorenosť cirkevných škôl podľa neho spôsobí, že stratia svoju identitu. Tá znamená, že škola je zameraná na to, aby hodnotovo viedla mladých ľudí, mala celostný pohľad na človeka a formovala mladých nielen z vedomostnej, ale aj z charakterovej a zo vzťahovej stránky. „Na to sú potrební veriaci učitelia a vychovávatelia, ktorí vedia toto posolstvo odovzdávať. A tiež nemožno zriediť kolektív tak, aby tam boli iba neveriaci žiaci, lebo potom sa stiera rozdiel medzi cirkevnou a štátnou školou,“ objasňuje svoj pohľad.
Ďurnek na margo plánovaných zmien pripomína odkaz zakladateľa rehole piaristov svätého Jozefa Kalazanského, ktorý v 16. storočí ako prvý otvoril v Európe bezplatné školy. „Od začiatku do nich chodili deti rôznych vierovyznaní a túto otvorenosť si zachovávame dodnes.“
Poukazuje aj na príklad piaristickej školy v Nitre, o ktorú je vysoký záujem, a ľahko by sa podľa neho mohlo stať, že by museli uprednostniť žiakov z obvodu, ktorí nie sú veriaci, a niektorých veriacich žiakov z okolitých obcí by škola musela odmietnuť.
Predpokladá, že ak by Druckerov zákon prešiel v podobe, ako je teraz, zrejme by väčšina cirkevných škôl išla cestou vstupu do siete školských obvodov. Ak by chceli zostať v súčasnom modeli, prišli by o 20 percent normatívu na žiaka, čo by bolo pre mnohé z nich finančne neúnosné.
