Otázky sexuality a morálky sú v rôznych náboženstvách často predmetom rozsiahlych diskusií a rôznych interpretácií. Tento článok sa zameriava na pohľad Katolíckej cirkvi a praktiky Jehovových svedkov na dotýkanie sa pohlavných orgánov, pričom analyzuje, ako tieto náboženstvá definujú hriech, sexuálne správanie a ich dôsledky pre veriacich.
Tajomstvo o sexe a svätosti
Katolícka cirkev a sexualita v manželstve
Katolícka cirkev má jasne definované učenie o sexualite, ktoré kladie dôraz na manželstvo ako jediný legitímny kontext pre sexuálne správanie. Celá biblická tradícia ukazuje, že Boh chce, aby sex bol manželským aktom, ktorý je otvorený alebo aspoň nie úmyselne uzatvorený voči odovzdávaniu života.
Sexuálne správanie sa je dobré, pokiaľ sa zhoduje s Božím plánom; a je zlé, keď je s týmto plánom v rozpore. Pohlavný styk má byť tiež absolútne osobným, intímnym aktom a zároveň aj aktom symbolickým, v ktorom manžel a manželka vzájomne obnovujú sebadarujúcu lásku, ktorú si sľúbili pri sobáši. Pocit sexuálnej rozkoše je Bohom určený k tomu, aby bol spojený s týmto aktom symbolizujúcim sebadarovanie.
Aj keď je fyzicky možné dosiahnuť orgazmus autostimuláciou, t.j. masturbáciou, je to nemorálne, pretože je to konanie proti vzájomnostnému charakteru sexuality. Taktiež je fyzicky možné, aby jeden z manželov uspokojoval masturbáciou toho druhého, čo je rovnako nemorálne. Orgazmus je jedinečný pocit rozkoše určený Bohom výhradne na to, aby sprevádzal akt symbolicky obnovujúci sebadarujúcu lásku, sľúbenú pri uzatvorení manželstva a kompletný genitálno-genitálny, neantikoncepčný pohlavný styk medzi manželom a manželkou v tomto jedinečnom vyjadrení manželskej lásky.
Všetky formy antikoncepčného správania sú v rozpore jednak so symbolickým významom manželského styku (záväzok sebadarujúcej lásky), ako aj s jeho významom odovzdávania života. Z týchto dôvodov neexistuje morálny rozdiel medzi používaním antikoncepčných prostriedkov a antikoncepčným správaním sa. Je neprípustné používať neprirodzené formy regulácie pôrodnosti.
Sem patrí akákoľvek forma hormonálnej antikoncepcie (tabletky, podkožné implantáty, náplaste...) vnútromaternicové telieska, chemické nehormonálne látky (spermicídy), alebo mechanické pomôcky - kondómy a pesary, ktorých cieľom je zabrániť ovulácii, alebo stretnutiu spermií so ženským vajíčkom. Ostatné formy antikoncepčného správania sa sú taktiež v rozpore s Božím stvoriteľským plánom. Sem patrí prerušovaná súlož (t.j. zakončenie pohlavného styku ejakuláciou mimo pošvy), vzájomná a individuálna masturbácia.
Do tejto skupiny patrí taktiež necking, petting a každá podobná forma telesných dotykov, ktoré zámerne vedú k orgazmu ktoréhokoľvek z manželov bez úplného genitálno-genitálneho styku. To sa netýka naopak celkom prijateľnej praxe dráždenia klitorisu (dráždca), ktoré pomáha manželke dosiahnuť orgazmus buď pred alebo po manželovej ejakulácii do pošvy, t.j. ako súčasti normálneho manželského pohlavného styku.
Orálny a análny sex je neprípustný. Aj keď katolícky teológovia výslovne neodmietajú fellatio (orálna stimulácia penisu, t.j. ústami alebo jazykom) a cunnilingus (orálna stimulácia ženských pohlavných orgánov) ako súčasť predohry ku kompletnému manželskému genitálnemu styku, je potrebné upozorniť, že pri praktizovaní takejto aktivity sa nedá úplne vylúčiť možnosť predčasného orgazmu ani nie je možné vylúčiť zdravotné problémy.
Každý orgán má svoju typickú bakteriálnu flóru. Baktérie, ktoré sa prirodzene v zdravom organizme vyskytujú v ústach a v konečníku, predstavujú pre tkanivá pohlavných ústrojov riziko. Pokiaľ je tento vírus prítomný v pošve v priebehu tehotenstva, a to aj bez vonkajších príznakov, môže sa preniesť na dieťa. Orálno-genitálnym kontaktom sa taktiež môžu prenášať kvasinkové infekcie. Análny sex predstavuje styk so zavedením penisu do konečníka.
Za prípustné spôsoby manželského sexuálneho správania sa možno označiť tie, ktoré neboli vymedzené negatívne. Existujú však typy správania, ktoré sa môžu vyskytovať v určitom stupni. Takéto otázky vznikajú v súvislosti so sexuálne vzrušujúcimi aktivitami počas plodného obdobia, ak sa manželia predtým rozhodli, že by pre nich v tomto čase nebolo zodpovedné mať pohlavný styk a riskovať tehotenstvo.
Konkrétnu odpoveď na otázku, ako je to s morálnou prípustnosťou bozkov, dotykov, ktoré nie sú myslené ako bezprostredná predohra ku kompletnému genitálnemu styku, dáva nasledujúci text:
- Manželská cudnosť, čistota počas plodného obdobia nie je to isté ako predmanželská čistota. Manželia sa môžu bozkávať a dotýkať spôsobom, ktorý by bol objektívne hriešny pre snúbencov; pre manželov takéto správanie predznamenáva plné sexuálne spojenie, ktoré by legitímne mohli mať ihneď, ale ho odkladajú na neskôr. Pokiaľ by vášeň prevládla, môžu pokračovať až do plného manželského styku.
- Aktivity, pri ktorých manželia prežívajú sexuálnu rozkoš do určitého stupňa, hoci aj úmyselne, sú prípustné, pokiaľ sa nestanú nadmerne dráždivými. Manželia sú pozvaní mať ich pod kontrolou. To znamená, že majú byť výrazom manželskej lásky a citu, ale nesmú viesť k orgazmu alebo k nadmernému sexuálnemu napätiu jedného alebo oboch manželov, ktoré by ich zvádzalo k masturbácii.
- Manželia musia mať pre takéto správanie opodstatnený dôvod, pretože ide o aktivitu, ktorá so sebou nesie možnosť nechceného orgazmu. Také dôvody môžu zahŕňať potrebu telesného kontaktu, potrebu byť ocenený(a), prípadne otupenie ostria sexuálneho napätia, ktoré môže doliehať na jedného alebo aj oboch manželov. V každom prípade prvotný úmysel manželov musí byť upevňovanie ich manželského zväzku a nie iba prežívaná rozkoš.
- Vzájomné láskanie a bozky na prsia a hruď závisia od ich následkov. Pre niektoré manželské páry takéto prejavy môžu byť príliš dráždivé, a preto sa musia obmedziť len na bezprostrednú predohru; iní manželia to môžu bez problémov robiť bez nadmerného vydráždenia. Spôsob a dĺžka bozkov môže mať taktiež rôzne následky.
Úsilie o vystupňovanie rozkoše môže byť nebezpečné, obzvlášť ak sa stáva z neho zvyk. Existuje skutočný duchovný úžitok z určitého stupňa askézy dokonca aj v manželskom vzťahu. Na druhej strane sa niektorí manželia potrebujú naučiť, že nie je potrebné, aby počas abstinencie v plodnom období žili striktne ako “brat a sestra”, a že takýto spôsob môže byť pre nich aj škodlivý. Každý z manželov má byť ústretový k potrebe telesného kontaktu toho druhého a pritom si musí uvedomovať, že potreba telesného kontaktu ešte neznamená pozvanie k pohlavnému styku.
V období pohlavnej zdržanlivosti sa obaja manželia musia usilovať, aby sa ten druhý necítil nemilovaný a ignorovaný. Ak majú neobvyklé problémy s abstinenciou v plodnom období, mali by preskúmať svoje dôvody pre túto abstinenciu. Majú skutočne dostatočne vážny dôvod vyhnúť sa tehotenstvu? Nevolá ich Boh k tomu, aby prijali ďalšie dieťa? Pokiaľ sú presvedčení o vážnosti svojich dôvodov a majú veľké problémy s pohlavnou zdržanlivosťou, potrebujú viac využiť duchovné prostriedky, ktoré Boh poskytuje - čítanie jeho Slova, časté prijímanie sviatosti Eucharistie a pokánia, dennú modlitbu a zmysel pre humor.
Jehovovi svedkovia a vylúčenie zo spoločenstva
Organizácia Jehovových svedkov má prísne pravidlá týkajúce sa morálneho správania, a ich porušenie môže viesť k vylúčeniu zo spoločenstva. Aj keď sa v Biblii nachádzajú zmienky o vyhýbaní sa určitým kresťanom (1. Korinťanom 5. kapitola a 2. Jána 10), dôvody, pre ktoré by sa mal kresťan jednotlivcovi vyhýbať, sú limitované na nasledujúce skutky: smilstvo, chamtivosť, modlárstvo, nadávanie, opilstvo, vydieračstvo a nezotrvanie v Kristovom učení. Ak by aj bolo potrebné niekoho vylúčiť, nemalo by sa ísť nad rámec týchto dôvodov. (,,Nechoďte nad to, čo je napísané” 1. Korinťanom 4:6).
Porovnajme teraz spomínaný biblický zoznam skutkov so zoznamom, ktorý definujú Svedkovia Jehovovi:
- Odpadlíctvo
- Falošné uctievanie
- Voľné správanie (ktoré Strážna veža definuje aj ako ,,nerešpektovanie starších (zboru)”)
- Sodomia
Podstatné percento vylúčených za poslednú dobu, je vylúčených za nesúhlas s interpretáciou organizácie, čo sa považuje za ,,odpadlíctvo”. No ako má človek, ktorý je presvedčený, že jeho náboženstvo neučí pravdu, prijať, že odchod z takého náboženstva je hriech ?
Asistovaná reprodukcia a katolícka cirkev
Morálny teológ Ján Viglaš v rozhovore pre denník Postoj vysvetľuje, prečo sú metódy asistovanej reprodukcie pre Katolícku cirkev neprijateľné. Celé zlo nastalo už vtedy, keď to dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, kdesi v skúmavke, in vitro. Od prvého momentu existencie takéhoto nového ľudského života s ním zaobchádzame ako s predmetom, nie ako s človekom, ako s objektom, nie ako so subjektom, ako s niečím, nie ako s niekým. Následné zamrazenie embrya je ďalší útok na ľudskú dôstojnosť, pretože v prvých momentoch jeho existencie zamedzíme jeho ďalšiemu vývinu.
Základné kritérium znie, že akákoľvek medicínska intervencia, ktorá napomáha prirodzené splodenie nového života prostredníctvom pohlavného spojenia muža a ženy, je v poriadku. Čokoľvek, čo nahrádza manželský akt, je neprípustné. Ak sa medicína snaží odstrániť príčiny neplodnosti u muža alebo u ženy, alebo u oboch, aby mohli prirodzene počať, je to nielen v poriadku, ale to treba aj oceniť. Ak však medicína nepotrebuje pohlavný akt, dokonca ani samotných manželov, len ich pohlavné bunky, tak sa reprodukcia dehumanizuje a plodenie redukuje na výrobu a biznis.
U nás je to predovšetkým vnútromaternicová inseminácia. Keď dôjde k normálnemu spojeniu muža a ženy, spermie sa odoberú z pohlavných orgánov ženy, technologicky vytriedia a opäť vložia do ženy, teraz už nie pohlavným stykom, ale cez katéter priamo do maternice.
Inseminácia, pri ktorej sa získajú spermie muža masturbáciou, je úplne neprijateľná. Ale ani spôsob, pri ktorom je zachované spojenie muža a ženy, nemá explicitné odporúčania zo strany Cirkvi, len ho otvorene nezamietla.
Vďaka antikoncepcii máme zachované spojenie, ale plodenie dávame bokom. Zo sexu sme urobili zábavu a z plodenia biznis. A tým, že to vieme oddeliť, tak pri splodení človeka už nepotrebujeme spojenie manželov. Teologicky povedané, ľudský život je Boží dar, ktorý prišiel na svet vďaka spolupráci manželov na odovzdávaní života, ich podielom na stvoriteľskom akte Boha. Nie sme schopní život stvoriť, sme schopní ho len odovzdávať.
Viacerí teológovia sa tak prikláňajú k tomu, že najmenej zlým riešením sa javí nechať tie embryá v pokoji zomrieť. Lebo aj keď Cirkev povie, že nemáme morálne čisté riešenia, tak v nejakom okamihu niekto s tým niečo robiť bude. Napríklad pre kapacitné možnosti, technickú chybu, súčasne je tu veľký tlak na výskum. To, čo Cirkev jednoznačne zakazuje, je dať ich na výskum alebo na terapeutické využitie.
