Novým školským kaplánom sa stal absolvent školy Martin Miškuf. Hovorí, že Boh je plný dobrodružstva, ktoré si nenecháva pre seba, ale túži po tom, aby sme na ňom mali účasť.
Spomienky na školské roky
Svoje roky dospievania prežil na škole a myslí si, že každý mladý človek prežíva tieto roky búrlivo a zároveň vkladá do nich to, čím je, takže aj on to tak prežíval. To, čo mal v srdci, to, z čoho sa tešil, to, čo riešil v sebe - to všetko bolo práve v týchto rokoch. S odstupom času môže veľmi kvitovať práve príspevok tejto školy, ktorá mu pomohla v tom, že sa zo svojich kríz alebo skúšok vždy dostal, a že vedel zhodnotiť práve to pekné vo svojom živote a zužitkoval to na tejto škole.
Najväčšia zmena bola v posádke učiteľského zboru, tam sa to samozrejme zmenilo, to dáva logiku, ale čo sa týka priestorov, hlavne kaplnky, ktorá mu veľmi prirástla k srdcu aj počas jeho štúdia, tak tam je to nezmenené. Pán Ježiš je ten istý (smiech).
Pred rokmi bol jeho triedny pán učiteľ Širotňák, ktorý ich učil telesnú výchovu. To je vždy taká hodina, kde si človek aj oddýchne, aj zmení činnosť, lebo nepozerá do kníh a nerieši domáce úlohy.
Zo súčasných kolegov zažil ako učiteľa spomínaného pána učiteľa Širotňáka, ale potom aj pani učiteľku Petrovskú, ktorá ho učila matematiku, pani učiteľku Harvilkovú, ktorá ho učila slovenský jazyk a literatúru, pána učiteľa Ballona náboženstvo, pani učiteľku Kamenskú biológiu a pani učiteľku Slivkovú informatiku. V učiteľskom zbore je aj viacero absolventov školy. Sú tu aj učitelia, ktorí takisto skončili túto školu. Nepoznal ich práve z jeho štúdia, akurát pani učiteľku Veroniku Timkovú, tá bola z jeho ročníka, ale z B triedy.
Školským kaplánom v čase jeho štúdia bol otec Martin Šinaľ, už je nebohý. Pamätá si na takú smutnú udalosť, keď zomrel, a boli ako škola na jeho pohrebe (otec Martin Šinaľ tragicky zahynul vo veku 30 rokov pri dopravnej nehode, pozn. red.). Z toho pohrebu si spomína na myšlienku, že naozaj zomrel niekto, kto ho chápal. Už vtedy trošku riešil svoju cestu kňazstva. Nevraví, že ju riešil s ním, alebo že bol nejakým jeho hlavným podporovateľom, alebo tým, kto by mu ukazoval cestu, ale, aj keď možno nevedomky, veľakrát mu povedal, ukázal a dodal svetlo do jeho cesty. Za to mu je veľmi vďačný.
Cesta ku kňazstvu
Počas štúdia bol celkom vedecky nastavený. Svätý Augustín napísal, že ak nemáme práve možnosť čítať Bibliu, Boha môžeme spoznávať v prírode. Tým, že sa nevedel rozhodnúť pre kňazstvo a miloval biológiu, tak sa rozhodol ísť touto cestou. V kráse prírody je veľa stôp. Fascinuje ho na tom práve to, že nemusíme ešte ani tú Bibliu otvárať a môžeme dôjsť k tomu, že Pán Boh existuje, a že je prítomný medzi nami. Biblia je už potom tá nadstavba, ktorá nám to potvrdí, a vďaka ktorej sa nám tak rozjasní v rozume, ktorý už teda skôr našiel Pána Boha. Je veľmi vďačný za to štúdium, aj keď to bolo krátko - 5 rokov štúdia biológie je málo na to, aby človek do toho hlbšie vošiel.
Pôvodne študoval biológiu. Túžba byť kňazom v ňom bola, odkedy vie o sebe, teda od detstva. Dá sa povedať, že dosť často odchádzal od tejto myšlienky v sebe. Boli obdobia, keď to veľmi chcel, a boli obdobia, keď to zavrhoval. Mal túžbu, že mu práve cirkevná škola, toto gymnázium, pomôže v tomto rozhodnutí, ale nestalo sa tak. Štyri roky boli málo pre neho a nevedel tak na sto percent povedať: „Áno, Pane!“ Práve preto bola biológia taká možnosť jednak študovania toho, čo ho baví, a jednak získania času. Myslí si, že práve počas toho štúdia biológie dozrel a je vďačný Pánu Bohu, že si to takto vybral a mohol rozmýšľať ďalších 5 rokov nad tým, čo má robiť a kde je jeho miesto. Tam sa rozhodol. Ukončil štúdium. Písal diplomovku o genetických aspektoch osteoporózy a celkom ho to aj bavilo. Je Mgr. et Mgr.
Jeho rodina a priatelia boli už zvyknutí, že je stále v knihách a študuje. Aj na gymnáziu toho bolo celkom veľa, takže rodina si zvykla. Vysoká škola nebola jednoduchá, učenia bolo veľa a aj tých prác, vedeckých štúdií. Myslí si teda, že boli úplne zvyknutí. Takisto on, štyri roky plus ďalších päť rokov štúdia, mal pocit, že len pokračuje ďalej. Nemal ani nejaký strach z toho, čo ho čaká.
Niekto by považoval roky na predošlej výške za premrhané. Stávalo sa to v prvých rokoch seminárnej formácie, keď mu mnohí hovorili: „Prečo si to študoval? Stratil si päť rokov!“ Už vtedy hovoril, a dnes len potvrdzuje, že je veľmi vďačný Pánu Bohu za 5 rokov tohto štúdia, jednak tým, že dozrel. Dozrelo v ňom rozhodnutie stať sa kňazom, za ktorým si stojí dodnes. Dozrel aj v iných veciach, ako je napríklad rozhodnosť, alebo v ďalších veciach, ktoré mu predtým chýbali. Možno by pre neho bolo ťažšie byť kňazom v tomto stave. Taktiež je vďačný za mnohé priateľstvá, ktoré má z tohto štúdia. Získal priateľstvo, ktoré potom prerástlo až do toho, že sa stal kmotrom, čiže krstným otcom, detí jeho spolužiačky.
Od spolužiakov v seminári bol trocha starší, ale nebol jediný. Jeden jeho spolužiak tam vstúpil po vysokej škole, bol inžinier. On takisto vraví, že to je veľká výhoda, je to veľmi dobré vstúpiť tam v takom zrelšom veku. To rozhodnutie je také pevnejšie. Necítil, že by tam bol nejaký rozdiel. V seminári dokázali vytvoriť bratské spoločenstvo. Bolo jedno, či má niekto dvadsať rokov, alebo tridsať. Pán Ježiš nepozerá na vek. Pozerá na srdce a na ochotu, na to, ako človek chce, po čom túži, ako verne za tým ide.
Vedel, že zo začiatku, prvé dva roky, je štúdium filozofie, a až potom je štúdium teológie. Filozofiu mnohí nemajú radi práve preto, lebo je to také náročnejšie aj na pamäť, na memorovanie, ale hlavne na to, aby človek pohol rozumom a premýšľal - naučil sa premýšľať. Bol prekvapený, že toho bolo tak veľa. U neho sa to preklopilo k takej väčšej radosti práve v tých teologických disciplínach po druhom ročníku. Boli to veci, ktoré človek pozná, a v ktorých sa prehlbujú jeho vedomosti.
Časopis košických bohoslovcov Boromeo z roku 2017 o ňom píše, že jeho „najdôležitejšou úlohou bolo postarať sa o to, aby ostatní bohoslovci nezostali hladní“. (Smiech) Je to služba, ktorú dostal vo štvrtom alebo piatom ročníku. Jeden z chlapcov bohoslovcov sa stáva tzv. viceduktorom, ktorý sa stará práve o tieto veci. O spoluprácu kuchyne so seminaristami a o ubytovacie záležitosti. Myslí si, že neostali hladní. Áno, a tak je to aj v Cirkvi. Nemôže robiť všetko jeden človek. Pápež má svojich pomocníkov, kňaz má svojich vo farnosti.
Kňazská vysviacka a prvé pôsobisko
Kňazskú vysviacku prijal 15. júna 2019 z rúk otca arcibiskupa Bernarda Bobera, ktorý je teraz predsedom Konferencie biskupov Slovenska. Myslel na to, že toto rozhodnutie je na celý život. To má najviac v pamäti. Myslel aj na mnohé veci, ktoré necháva za sebou, a ku ktorým sa už teda nebude môcť vrátiť.
Mons. Bernard Bober v homílii počas jeho vysviacky, zrejme odkazujúc na problém klerikalizmu, povedal: „Ľudia budú veľmi citlivo vnímať aj to, ako s nimi budete rozprávať - povýšeneckých, neochotných a arogantných vás neprijmú. Otvoria sa vám iba vtedy, ak budete voči nim trpezliví a obetaví. V konkrétnom živote zavážia vaše skutky obety a lásky.“ Priznáva sa, že táto veta z kázne otca arcibiskupa v ňom stále je. Pamätá si ju veľmi živo, lebo hneď pri tejto vete si povedal: „Nechcem byť takýto kňaz!“ Má veľkú túžbu po tom, aby bol pokorný. Myslí si, že toto je kľúč k tomu - pokora pri úspechu aj pri neúspechu. Vždy to odovzdáva Ježišovi: „Ty sa postaraj o to, aby to bolo čisté z mojej strany. Ak sú tam medzery, tak ich vyplň.
Jeho prvé pôsobisko bolo v Sabinove. Naučil sa tam v prvých rokoch jeho kňazstva veľa vecí. Ďakuje mnohým ľuďom za to, že mu v tom pomohli, a ďakuje kňazom, s ktorými vytvorili také bratské spoločenstvo, ktoré mu pomáhalo, zvlášť v čase koronakrízy, kedy boli kostoly zatvorené, a dokonca nemohli cestovať za rodinou, lebo mohli zostať iba v rámci okresu. Tieto všetky faktory boli prítomné a je naozaj vďačný, že tam mohol byť. Nielen teda kňazi, ale i mnohí dobrí ľudia, ktorí ho prijali, o ktorých doteraz vie, že k nim môže prísť a má tam dvere otvorené.
Nemá pred očami mnoho situácií, mnoho dobrých ľudí, pekných zážitkov, mnoho naozaj užitočných krásnych akcií. Dáva to všetko dokopy, do jedného vreca. Bolo to všetko samo o sebe takým nakopnutím, aby mohol ďalej v kňazstve ísť. Mnoho dobrých sŕdc, mnoho dobrých ľudí a hlavne aj také ovocie, ktoré bolo, a ktoré mu Pán Boh hneď ukazoval, pretože bolo viditeľné, že oplatí sa obetovať, oplatí sa slúžiť.
Služba počas pandémie
Spomenul pandémiu. Je jedným z kňazov, ktorí počas pandémie slúžili na covidovom oddelení. Vo februári 2021 pre agentúru AFP povedal: „Pozerať sa na umierajúcich ľudí je pre mňa náročné, ale je to pre mňa aj povzbudením vo viere.“ Na začiatok hovorí, že ho to posunula v tom hľadaní nových možností, keďže boli zatvorení, kostoly boli zatvorené. Priznáva sa, že zo začiatku vôbec neuvažoval nad touto službou v nemocnici. Ale ako tie dni postupovali a človek si uvedomoval, že naozaj tej práce je menej, tak sa rozhodol, že to skúsi. Teda to bol posun, naozaj si skúsiť niečo nové, niečo, čo mu nebolo tak blízke, čo vlastne neštudoval a nevedel, ako sa to robí. Ďalší posun bol práve vo viere, lebo veľakrát tam zažil až hraničné situácie. Mnohí ľudia boli na smrteľnom lôžku a videl tam pôsobenie Pána Boha. Veľmi ho povzbudzovala jeho túžba po spáse každého človeka. Keď mnohí tí ľudia nemali pri sebe blízkeho človeka, manžela, manželku, deti, rodičov, a Pán Boh tam poslal nielen dobrých lekárov a sestry, ktoré im robili spoločnosť aj v týchto ťažkých chvíľach, ale dokonca tam poslal aj kňazov, ktorí tam mohli byť, ktorí ich mohli vyspovedať, udeliť im posledné sviatosti, ktoré človek potrebuje. Mnohí takto odchádzali.
Jeho služba v nemocnici bola teda aj duchovná, ale aj fyzická pomoc lekárom a sestrám. Primárne tam išli naozaj kvôli tejto fyzickej práci, kvôli tomu, že mnohí z tých lekárov, sestier a sanitárov boli nakazení, bolo málo pracovnej sily, nestíhalo sa a bolo veľa pacientov, čiže naozaj jeho práca spočívala v tom, že roznášal raňajky, kŕmil ľudí, pomáhal pri hygiene a práve aj pri takých veciach, ako je obracanie pacientov. Nebol, kto by to robil, takže robili tieto veci a popri tom bola táto duchovná služba. Vždy sa nájde čas, vždy popri fyzickej práci je treba zapojiť aj srdce a dušu, a je treba sa porozprávať, spoznať pacienta, snažiť sa hľadať možnosť, ako mu pomôcť. Mnohí hneď teda vedeli, že je kňaz, tak vlastne ani nemusel nejako núkať túto službu.
Správa o jeho službe sa dostala až do uší pápeža Františka, ktorý mu poslal oficiálne poďakovanie. Vnímal to veľmi pozitívne, že Svätý Otec si všimol túto službu, a nielen jeho, ale aj ďalších kňazov, ktorí našli v sebe tú odvahu, alebo teda skôr tú lásku, ísť. Ale nejak zvlášť to asi neprežíval. To nevie, možno, ale skôr si myslí, že to bolo už nejako skôr plánované.
Biskupský tajomník otec Jozef Kmec v spomínanom článku agentúry AFP hovorí, že táto myšlienka vznikla v nejakom kňazskom skupinovom čete. On sám nemá Messenger a táto informácia, alebo ponuka ísť slúžiť, sa k nemu dostala, keď už mnohí kňazi slúžili, aj spomínaný otec Jozef už bol zapojený do tejto služby. Ako spomínal, zo začiatku to tak trošku odmietal, nevidel seba v tejto službe.
Pôsobenie ako kňaz v spoločnosti
Ako sa ako kňaz cíti v spoločnosti? Stalo sa mu, že po ňom jeden pán kričal, že je černokňažník (smiech). Čierna reverenda v ňom vyvolala túto reakciu. Musí priznať, že práve aj na tom covid oddelení boli pacienti, ktorí keď zistili, že je kňaz, tak nechceli sa s ním ani rozprávať, a pritom im núkal pomoc praktickú, nie duchovnú. Táto doba je taká ťažšia v tomto zmysle. Myslí si, že nepraje duchovným prejavom vo všeobecnosti. Ale zase sú aj pozitívne veci, keď kňaz príde naozaj oblečený ako kňaz, alebo rehoľná sestra ako rehoľná sestra.
Návrat do školy ako kaplán
Je to špeciálna pastorácia, takže dostal otázku, či by to chcel, a či by to vedel. Dostal aj pár dní na rozmyslenie. Bolo to prekvapenie, bolo tu hneď aj veľa otáznikov, či to zvládne, či to bude vedieť, či je on ten vhodný. Potom teda nasledovali nejaké dni rozmýšľania, snažil sa aj radiť so spolubratmi, komunikoval aj s otcom Štefanom, ktorý tu bol ešte ako kaplán.
Medzi prvými aktivitami, ktoré rozbehol vo svojom pôsobení, bolo pondelkové „Slovko do týždňa“ v školskom rozhlase. Hovorí sa, že kňaz, keď príde do farnosti, tak rok by mal len pozorovať, nejako udržiavať chod a všímať si, čo je dobré, a čo je zlé v tej farnosti, v tom spoločenstve, tak asi takto nejako pristúpil aj on k tejto škole, k jeho novej službe. Slovko do týždňa v pondelkové ráno je minimálny zásah do chodu školy. Je to skôr veľká túžba po tom, aby sme sa zjednotili všetci v modlitbe, a aby on ako kaplán mohol povzbudiť všetkých naraz cez rozhlas. Za to je veľmi vďačný, že tak to tu majú. Čo sa týka ďalších akcií, tak premýšľa o tom. Mnoho vecí má nejako naplánovaných, no aj tak si myslí, že duchovné aktivity a duchovná správa školy je na dobrej úrovni. V mnohých veciach chce teda pokračovať a uvidíme, ako sa on a Duch svätý rozhodnú (smiech; porov. Sk 15, 28, pozn. Čo sa týka profilu na sociálnej sieti, uvedomuje si, že je moderná doba, a že toto je taký komunikačný kanál. Každý kňaz kladie väčší dôraz na niečo iné. Jeho mottom ešte od seminárnych čias a vlast...
Kňazské vysviacky v Košickej arcidiecéze v roku 2018
Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita, ustanovil na službu diakonov a vysvätil do služby kňazov týchto svätencov. V piatok 15.06.2018 o 10:00 h v katedrále sv. Alžbety boli na službu diakona ustanovení: Rastislav Gönci (29 rokov - farnosť Trstené pri Hornáde), Patrik Janó (25 rokov - Ždaňa (farnosť Čaňa)), Marek Marcin (31 rokov - farnosť Prešov - Nižná Šebastová), Martin Miškuf (30 rokov - farnosť Fintice) a František Petruška (25 rokov - farnosť Fričovce)
V sobotu 16.06.2018 o 10.00 hod. v katedrále sv. Alžbety boli vysvätení za kňazov pre službu v arcidiecéze:Kristián Karch, Michal Lacko, Lukáš Mohler, Peter Pasternák, Michal Pavlík, Peter Schmotzer