Obec Dravce, situovaná približne 9 km západne od Levoče, ukrýva skutočný poklad kultúrneho dedičstva - rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety. Táto neveľká obec sa nachádza na južných svahoch Levočských vrchov, v doline potoka Bicír. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1263, kde sa Dravce spomínajú ako obec kráľovských chovateľov sokolov.
Kostol sv. Alžbety, pôvodne ranogotický, bol postavený v 2. polovici 13. storočia. Kostolík stojí v oplotenom, ale prístupnom areáli hneď pri hlavnej ceste. Patrocínium kostola je sv. Alžbety vdovy, predtým sv. Anton. Kostolík postavili antoniti ako svoj kláštorný chrám niekedy okolo roku 1300. Išlo o jednoloďovú ranogotickú stavbu s pomerne dlhým rovno ukončeným presbytériom a zrejme už aj so západnou vežou.
Už na prvý pohľad sa líši od ostatných kostolov tým, že nemá žiadnu vežu. Do tej pôvodnej udrel blesk a tá praskla na polovicu. O tom, či kostol v Dravciach postavili križiaci, alebo je pôvodným dielom mníchov z rádu antonitov, sa vedú diskusie.
V Dravciach bol v roku 1288 založený kláštor antonitov, koncom 13. storočia pri ňom vzniklo xenodochium, teda prvá nemocnica na Spiši. Podľa slov Štefana Novotného, ktorý bol v miestnom kostole 45 rokov kostolníkom, mala nemocnica 11 lôžok a nachádzala sa za kostolom.
Mnísi chodili do obce Červený Kláštor a do Slovenského raja zbierať bylinky, z ktorých robili rôzne odvary a liečivé sirupy. Liečili tu pocestných a domácich obyvateľov. Nemocnica zanikla v 16. storočí.
V 70. rokoch 14. storočia zaklenuli loď krížovou rebrovou klenbou, ktorú podopierajú dva centrálne osemboké piliere.V 15. storočí bol kostol prestavaný na dvojloďový a pristavené bolo k nemu aj presbytérium. Klenba lode je z 1. polovice 15. storočia. V tom čase levočskí stavitelia pristavili k najstaršej časti kostola aj vežu.
V roku 1875 došlo k požiaru, po ktorom veža kostola nebola obnovená do pôvodného stavu. Tá bola, ako uviedol kostolník, zničená po požiari, ktorý zapríčinil úder blesku. Veža už do pôvodného stavu nebola obnovená, pričom jej múry boli zbúrané a jej zvyšky boli upravené na oporné piliere, ktoré sú charakteristické pre dravecký kostol. Jej múry boli zbúrané a zvyšky veže upravené na okázalé oporné piliere, ktoré sú dnes pre dravecký kostol charakteristické.
Zabezpečenie statiky stavby na vyvýšenine si vyžiadalo pristavanie viacerých oporných pilierov. Z vybavenia sa zachovala skupina plastík Kalvárie na tráme vo víťaznom oblúku, neskorogotické drevené stallá, zvyšok krídlového oltára a ďalšie neskorogotické plastiky, vrátane sošky pôvodného patróna kostola sv. Antona.
Kostol sv. Alžbety v Dravciach
Pýchou kostolíka sú nástenné maľby zachované v presbytériu. Odborníci ich radia k freskám Korunovania Karola Róberta v Spišskej Kapitule a ladislavskej legende vo Veľkej Lomnici. Tabuľové maľby z hlavného oltára sv. Alžbety.
Išlo o dielňu majstrov z Talianska, z prostredia Neapola, ktorých si Karol Róbert priviedol so sebou do Uhorska. Táto dielňa kombinovala byzantské motívy s podnetmi z Talianska a gotického štýlu. Na východnej stene presbytéria ide o obraz Ukrižovania s postavami Panny Márie a sv. Jána a výjav Zvestovania s archanjelom Gabrielom a malou postavou sediacej slúžky. Freska s výjavom Zvestovania vyniká kvalitnou technikou zhotovenia a vysokým kresliarskym umením. Na severnej stene presbytéria sa zachoval pás malieb zachytávajúci život sv. Antona. Na severnej stene presbytéria sa našli aj zvyšky malieb pašijového cyklu.
Interiér a zariadenie kostola
Bývalý hlavný oltár bol gotický z čias okolo roku 1450 a znázornený na ňom bol patrón kostola svätý Anton Pustovník. Tento oltár bol odovzdaný do zbierok múzea v Budapešti a namiesto neho bol v Dravciach postavený oltár svätej Alžbety, ktorý kostolu darovala rodina Ujfalussy. Ten vydržal v obci zhruba 100 rokov, lebo v roku 1959 bol odvezený do národných zbierok na Bratislavský hrad. V súčasnosti sa oltár nachádza v depozite Slovenského národného múzea v Pezinku a obec sa snaží o jeho prinavrátenie do Draviec, teda na jeho pôvodné miesto.
V draveckom kostole sa nachádzajú tri oltáre. Jedným z nich je aj oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče. Nie je dokázané, či ide priamo o dielo z rúk Majstra Pavla, ale nanajvýš to budú jeho prví žiaci.
Súčasťou interiéru sú aj jedny z najstarších fresiek na Spiši, ktoré neboli nikdy reštaurované. Maľby v kostole sú dvojakého druhu, jedny pochádzajú zo 14. storočia, ďalšie sú zhruba o storočie staršie. Najvzácnejšie fresky vyjavujú rôzne scény zo života svätého Antona Pustovníka. Výtvarne najhodnotnejšia je freska Zvestovania na pravej strane hlavného oltára. Na stene nad vchodom do sakristie sa nachádza veľká freska, ktorá zobrazuje Krížovú cestu so 14 zastaveniami, ktorá bola v 70. rokoch minulého storočia zamaľovaná. Na oboch stranách presbytéria sa nachádzajú chórové lavice, ktorých súčasťou sú štítové znaky rádu antonitov. V laviciach sedávali predstavení a priori kláštora. V kostole sa nachádzali aj štaluny, teda goticky vyrezávané kreslá.
Pastofórium
Koncom 15. storočia sa realizovali menšie úpravy v neskorogotickom štýle - severný portál v lodi, pastofórium, zo zariadenia drevené stallá.
Pastofórium (starogr. παστοφόριον - pastoforion, lat. pastophorium) je architektonický prvok kresťanskej sakrálnej architektúry. Termín pastofórium má v rôznych oblastiach stále rôzne významy. Podľa niektorých odborníkov sa jedná o pokladnicu chrámu alebo obydlie kňazov, ktorí boli predurčení niesť v sprievode relikviár alebo obraz. Ďalší historici chápu pojem pastofórium, ako menšiu miestnosť alebo komoru pre strážcov chrámu. V Starom zákone sa pastofórium vzťahuje na pokladnicu alebo kňazskú časť na vonkajšom nádvorí Šalamúnovho chrámu.
Hieronym pri prekladaní textov Starého zákona do latinčiny (Vulgáta) spomína pastofórium, ako pokladnicu alebo obydlie pre kňazov (kohenov), levitov okolo chrámu. Pri preklade Knihy proroka Izaiáša zase spomína menšiu komoru alebo obydlie pre veľkňaza chrámu. Pastofórium sa prvýkrát písomne spomína v 4. storočí, ako schránka pozostávajúca z dvoch častí umiestnených vo východnej časti ranokresťanských chrámov. Stavali sa po oboch stranách apsidy, kde sa pripravovala eucharistia (chlieb a víno).
Počas ranokresťanského obdobia t.j od 1. storočia až po Milánsky edikt v roku 313 prví kresťania (kňazi alebo laici) ukrývali eucharistiu v domoch (domus ecclesiae), kde sa stretávala miestna náboženská obec. Milánskym ediktom skončilo prenasledovanie kresťanov a bolo im umožnené vyznávať svoje náboženstvo verejne. Tým zanikla potreba eucharistiu uchovávať v domoch a začala byť uchovávaná vo svätyni chrámu na mieste zvanom sanktuárium alebo pastofórium.
Vývoj Pastofória v Architektúre
Vo východných ortodoxných chrámoch pastofórium (pastoforion) pretrvá vo forme dvoch prístenných miestností (diakonikon a prothesis) po oboch stranách apsidy, kde spoločne tvoria trojapsidu (sanktuárium). Na Západe sa pastofórium transformovalo na menšiu bohato zdobenú niku alebo výklenok (druh sanktuária) a neskôr sa vyvinulo do podoby drobnej vežovitej kamennej stavby (zriedkavo aj drevenej schránky) pri kňazišti vedľa hlavného oltára, najčastejšie v severnej časti svätyne.
Vo východokresťanskej architektúre sa niekedy objavuje, ako samostatne stojaca obdĺžniková komora na ukladanie darov veriacich pri chráme. Umiestnenie pastofória na severnej alebo na južnej strane chrámu je spojené s ich rôznymi funkciami a závisí tiež od regiónu, v ktorom sa chrám nachádza. Takéto miestnosti sa nachádzajú v sýrskych chrámoch od konca 4. storočia. Výraznú podobu nadobudli v 5. storočí, keď sa stali charakteristickým prvkom pre východné cirkvi. V tom čase však ani jedna z dvoch miestností nemohla slúžiť eucharistickým účelom prothesis. Tento obrad existoval až na konci 11. storočia. Pred tým sa robili prípravy pri portáli do chrámu alebo dokonca mimo neho v miestnosti zvanej skeuofylakion. Miestnosti zvanej diakonik nebola pridelená žiadna funkcia.
V sýrskych chrámoch má zvyčajne väčší vchod a je často vyplnený relikviami mučeníkov, takže sa niekedy nazýva aj martýriom. V koptských chrámoch sa pastofórium nachádza už od 4. storočia. V raných koptských chrámoch zvyčajne nešlo len o dve, ale viacero miestností, ako napríklad v Bazilike al-Ašmunajn v Chemenu a Dajr Anba Šinudah v Súhágu, z ktorých jedna slúžila aj ako baptistérium.
V byzantskej architektúre pastofórium označovalo miesto, ktoré plnilo funkciu sakristie a svätostánku. V byzantských chrámoch tvorilo pastofórium (pastoforion) dve miestnosti na východnej strane (diakonikon a prothesis). Za vlády Justína II. (565 - 574) sa v dôsledku zmeny liturgie prothesis a diakonikon umiestnili do samostatných miestností po stranách apsidy. Vďaka rastúcemu vplyvu byzantskej architektúry od 9. storočia sa pastofórium rozšírilo aj na západ. V západokresťanskej architektúre bolo pastofórium miestom vo vedľajších miestnostiach tak, ako východokresťanskej architektúre až po dnes. Rovnako slúžilo na uloženie Sviatosti oltárnej. Od 12. storočia sa väčšinou jednalo o jednoduchý výklenok (pozri sanktuárium) vyhĺbený do steny v severnej časti presbytéria s uzatvárateľnými kovovými dvierkami (najčastejšie z tepaného železa). Jednoduchšie riešené výklenky v stene často dopĺňal reliéfny trojuholníkový štítmi (vimperk) s fiálami, zriedkavejšie vežovitá reliéfna nadstavba. Lacnejšou verziou bola tzv. nástenná maľba tejto nadstavby. Vo vidieckych kostoloch sa niekedy nahradzujú kamenné pastofória nástennou maľbou.
V období neskorej gotickej a renesančnej architektúry sa pastofórium vyvinulo do podoby drobnej vežovitej kamennej stavby (zriedka aj drevená schránka) pri kňazišti vedľa hlavného oltára, najčastejšie v severnej časti presbytéria. V podobe štvorhrannej alebo polygonálnej vežičky s uzatvárateľnými kovovými dvierkami (najčastejšie z tepaného železa), ktorú dopĺňajú fiály, kraby, kružby, vimperk alebo aj sochy svätcov. Pastofórium je bohato zdobené eucharistickým motívmi, ako napríklad Bolestný Kristus (Vir dolorum). Liturgický význam pastofória postupne zanikol v 16. storočí.
Pastofórium na Slovensku
Najkrajšie gotické pastofóriá tohto typu na Slovensku sa zachovali v Bazilike svätého Egídia v Bardejove (1464) a v Dóme svätej Alžbety v Košiciach (1477), obe od Majstra Štefana z Košíc, v Bazilike svätého Jakuba v Levoči (z 2. polovice 14. storočia).
Súčasnosť
Kostolík slúži ako filiálny chrám farnosti Rímskokatolíckej cirkvi v neďalekom Spišskom Štvrtku. Je v pomerne dobrom stave. Bohoslužby sa tu konajú v utorok a piatok. V nedeľu 17. novembra sa v kostole slávila odpustovú slávnosť sv. Alžbety Uhorskej. Počas slávnosti boli kostolu odovzdané vzácne relikvie sv. Alžbety, ktoré sú umiestnené v pozlátenej schránke a obsahujú malú kostičku mladej svätice z 13. storočia.
Obec Dravce sa snaží o rozvoj a zveľaďovanie svojich pamiatok, vrátane rímskokatolíckeho kostola sv. Alžbety. Veriaci a návštevníci si môžu vychutnať krásu a históriu tohto vzácneho miesta, ktoré svedčí o bohatej minulosti Spiša.
Interiér kostola sv. Alžbety
Kostol sv. Alžbety v Dravciach v bodoch
- Obec: Dravce
- Patrocínium: sv. Alžbety vdovy, predtým sv. Anton
- Postavený: okolo roku 1300
- Štýl: ranogotický
- Prestavaný: v 15. storočí
- Požiar veže: 1875
- Fresky: zo 14. storočia a staršie
- Oltár Majstra Pavla z Levoče: áno
- Relikvie sv. Alžbety: áno
Okrem kostola sa v obci nachádza aj jeden z najstarších mostov na Spiši, ktorý je ešte stále funkčný a pochádza z 13. storočia.
Kostolík slúži ako filiálny chrám farnosti Rímskokatolíckej cirkvi v neďalekom Spišskom Štvrtku. Je v pomerne dobrom stave.