Druhý Carihradský koncil, piaty ekumenický koncil v dejinách Cirkvi, sa konal od 5. mája do 2. júna 553 v Konštantínopole. Zvolal ho byzantský cisár Justinián I., ktorý sa snažil o upokojenie náboženských rozbrojov v Byzantskej ríši a zjednotenie katolíkov, monofyzitov a nestoriánov.
Cisár Justinián I. a jeho vplyv
Byzantský cisár Justinián I. bol typickým predstaviteľom cézaropapizmu a veril, že pod jeho vladárske právomoci spadá aj cirkev a teologické otázky. Zároveň mu nemožno uprieť snahu o upokojenie náboženských rozbrojov v Byzantskej ríši. Snažil sa, aby katolíci, monofyziti a nestoriáni našli spoločné body a zmierili sa so závermi Chalcedónskeho koncilu z roku 451. Jeho aktivity však neboli práve najšťastnejšie. V teologických otázkach sa cisár Justinián I. I. priateľov, sa usiloval zamestnať Justiniána I. teologických otázkach v Byzantskej ríši presadzovať tzv. Tri kapitoly.
Spor o Tri kapitoly
Tri kapitoly zahrnovali: 1. učenie Teodora z Mopsvestie, 2. 3. Vtedajší pápež Vigilius a mnohí ďalší vnímali nariadenia cisára Justiniána I. ako nestoriánsky blud. Cisár Justinián I. sa celý spor ešte viac vyostril. Justinián I. prinútil pápeža Vigília, aby tieto Tri kapitoly prijal. Vigilius bol vo veľmi ťažkom postavení, snažil sa o to, aby neboli naštrbená autorita Chalcedónskeho koncilu. To vyvolalo pobúrenie.
Priebeh koncilu
Koncilu sa, ako bolo spomenuté vyššie, nezúčastnil pápež Vigilius. Koncil potvrdil rozhodnutie Chalcedónskeho koncilu z roku 451 a odsúdil monofyzitizmus a nestorianizmus. Justinián I. so svojimi teológmi a poradcami zasahoval aj do teologických diskusií. Justinián I. veril, že odsúdením Teodora z Mopsvestie nebude Chalcedónsky koncil porušený.
Závery a význam koncilu
Napriek takémuto ústretovému kroku voči monofyzitom neprišlo z ich strany k akceptácii Chalcedónskeho koncilu, ktorý naďalej tvrdo odmietali. Koncil nakoniec formuloval takú kristologickú náuku, ktorá sa v zásade verne pridržiava obsahu záverov Chalcedónskeho koncilu, no kladie mimoriadny dôraz predovšetkým na jednotu Kristovej osoby. Tieto dogmatické závery vydal koncil vo forme vysoko komplexne formulovaných kánonov, ktoré odrážajú dlhé, spletité až zdanlivo bezvýchodiskové diskusie monofyzitov so zástancami učenia Chalcedónskeho koncilu. Druhý carihradský koncil nakoniec odsúdil aj Origenovu teologickú náuku o apokostáze (konečnom uzmierení sa milosrdného Boha s celým stvorením, vrátane hriešnikov, ktorí neprejavili nijakú ľútosť, a neveriacich) a preexistencii duše.
Vyriešili sa aj teologické problémy medzi Konštantínopolom a Rímom a tak sa stal ekumenickým koncilom. Ekumenický rozmer koncilu dnes uznáva ortodoxná, katolícka i protestantská cirkev.
Mozaika zobrazujúca cisára Justiniána I. v Bazilike San Vitale, Ravenna
Vplyv na prijímanie Eucharistie
Pápeži i teológovia prijímanie eucharistie na ruku niekoľko krát odsúdili a až do nedávna to bolo považované za nesprávny spôsob, ako prijímať Božie Telo. Stáročia sa za jediný správny spôsob považovalo prijímanie na kolenách a do úst. Za pontifikátu JPII však došlo k istým ústupkom a tento nesprávny zvyk sa stal na Západe dominantným. S Covidom sa začal praktizovať aj na miestach, kde bol dovtedy zakázaný, ako Slovensko a kde sa katolíci hrdili tým, že v ich cirkvi nich nie je úpadok, ako na Západe.
Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) : „Z úcty k tejto sviatosti [Svätej Eucharistii] sa jej nedotýka nič, iba to, čo je konsekrované; preto sa korporál a kalich posväcujú, a tak isto aj ruky kňaza, aby sa mohli dotknúť tejto sviatosti.“ (Summa Theologica, časť III, Q. 82, čl. 3, Rep. Obj.
Pápež Ján Pavol II: Dotýkať sa svätných spôsobov a rozdávať ich vlastnými rukami je výsadou ordinovaných. „Nie je dovolené, aby veriaci sami brali do rúk konsekrovaný chlieb a posvätný kalich, tým menej, aby ich podávali jedného druhému.“ (Inaestimabile Donum, 17. apríl 1980, sek.
Zdá sa, že už od začiatku bolo celkom obvyklé, že kňaz vkladal premenený chlieb do úst prijímajúceho. Avšak v časoch prenasledovania, keď kňazi neboli ľahko dostupní a keď si veriaci nosievali z núdze sviatosť do svojich domovov, podávali si sväté prijímanie vlastnou rukou. Aby neboli zbavení Chleba života, mohli ho prijímať vlastnou rukou, keď to neurobiť by znamenalo byť zbavený potrebnej duchovnej výživy. Prax bola teda taká, že sa človek mohol dotknúť hostie, keď neurobiť tak by znamenalo byť zbavený sviatosti.
Konštantínopolský koncil, ktorý bol známy ako „in trullo“ (nie je to žiaden z ekumenických koncilov, ktorý sa tam konal), zakázal veriacim dávať si sväté prijímanie (čo sa, samozrejme, deje, keď sa posvätná hostia vloží do ruky prijímajúceho).
Nie je vylúčené, že text je v realite dielom patriarchu Jána, ktorý v Jeruzaleme nastúpil po Cyrilovi . Ortodoxia tohoto Jána však bola veľmi podozrivá.
V skutočnosti, okrem kňaza, ktorý celebruje samotnú omšu, nikto iný prijímajúci sväté prijímanie, dokonca ani kňaz, ak bol medzi príjmajúcimi, to nemohol urobiť na ruku. A tak v tradičnej liturgickej praxi rímskeho obradu, ak kňaz asistoval pri omši (a nie celebroval) a ak chcel prijať sväté prijímanie, neurobil tak vlastnou rukou: prijal na jazyk. To isté platilo o biskupovi.
Toto potvrdzuje základný bod: Pre zachovanie úcty nesmie dochádzať k ŽIADNEMU zbytočnému dotýkaniu sa Svätej Hostie. Je zrejmé, že je niekto potrebný, kto bude rozdávať Chlieb života. Nie je však potrebné robiť z každého muža, ženy a dieťaťa vlastného eucharistického vysluhovateľa a znásobovať manipuláciu a tak zväčšovať nebezpečenstvo spadnutia a straty odrobiniek.
Ikonoklazmus a Druhý Nicejský koncil
Po dva razy úspešnej obrane Konštantínopolu proti Arabom v rokoch 717 a 718 generál Lev Isaurský vzniesol nárok na cisársky titul pre seba a vládol ako Lev III. Lev bol odhodlaný očistiť východné cirkvi od tejto kultovej praxe a v roku 730 sa dal na ikonoklastickú politiku ničenia posvätných obrazov vydaním ediktu proti kultu ikon a nariadením ich odstránenia z chrámov a verejných miest. Od začiatku vznikol rozpor medzi ikonoklastmi (cisár a vojaci) a ikonodulmi (mnísi a aristokratické ženy a laici).
Po Levovej smrti v roku 740 ho nahradil jeho syn Konštantín V. Počas vlády Leva III. a Konštantína V. ich ikonoklastická politika vytvorila hlboký rozpor medzi Rímom a Konštantínopolom, najmä keď pápež poskytol ochranu ikonodulom. Po Konštantínovi V. nastúpil Lev IV. Po smrti Leva IV. v roku 780 sa jeho manželka cisárovná Irena stala regentkou ich syna Konštantína VI. a spolucisárom, keďže dedič zosnulého cisára bol príliš mladý na to, aby prevzal moc samostatne. Irena pracovala na tom, aby cisárska politika bolo ikonodulová.
V roku 786 zvolala v Hagii Sofii koncil, aby obnovil ikony, ale koncil rozvrátili rebelujúce gardy z hlavného mesta. Koncil potvrdil, že klaňanie sa (latreia) patrí jedine Bohu, ale že úcta k svätým a svätým veciam (douleia, proskynesis) prispieva k náležitému klaňaniu sa Boha a nie je s ním v rozpore. Náuky ikonodulových teológov, najmä svätých Jána Damaského, Germána Konštantínopolského a Teodora Studitu boli povýšené ako ortodoxné normy. Druhý Nicejský koncil bol čoskoro považovaný za ekumenický koncil (hoci Západ o ňom istý čas pochyboval, keďže dostal chybnú kópiu vyhlásenia o viere) a zostal ako siedmy a posledný z ekumenických koncilov v pravoslávnom výpočte.
Za teologickou debatou o vhodnosti používania a uctievania ikon sa skrýval hlbší metafyzický dialóg zameraný na koncepty reality a obrazu, sviatostnosti a správneho znázorňovania. Tieto zložité myšlienky boli hlboko zakorenené v antickej filozofii.
Ikona "Víťazstvo ortodoxie", oslavujúca obnovenie ikon po období ikonoklazmu
Nicejský koncil za 5 minút
tags: #druhy #konstantinopolsky #koncil #cz