Stalin: Život a osud pravoslávneho kňaza v Uhorsku

Uhorské kráľovstvo, existujúce ako samostatný celok alebo pod patronátom Habsburgovcov, bolo označované za mnohonárodnostný štátny prvok, čo malo počas celého tisícročia trvania ríše pozitívne aj negatívne aspekty. Prvé desaťročia Uhorského kráľovstva sa niesli v znamení konštituovania moci panovníka a vytvárania priestoru v strede Európy. Až obdobie novoveku, hlavne jeho posledná fáza tzv. dlhé 19. storočie, prinieslo zmeny.

Národnostná politika nebola v období stredoveku taká dôležitá ako v neskorších obdobiach, za čo čiastočne mohol rozvoj miest, nárast inteligencie, reformácia, prenikanie myšlienok z vyspelých krajín západu či renesančného Talianska alebo vojenská expanzia Osmanskej ríše od polovice 15. storočia do Európy. Tieto udalosti zasiahli Uhorsko na prelome stredoveku a novoveku, čo však obyčajný sedliak vzdialený od vyspelých miest nepostrehol okamžite a taktiež nechápal pojem národnosť ako príslušenstvo k určitej etnicite. Pre poddaných, ktorí dominovali v uhorskej spoločnosti, bola dôležitá príslušnosť k spoločenskému statusu, miestu bydliska a zemepánovi.

Politická mapa Rakúsko-Uhorska v roku 1911

Demografické údaje a postavenie Rusínov v 19. storočí

Je veľmi ťažké rekonštruovať demografický a etnický vývoj stredovekého či včasnonovovekého Uhorska, keďže prvé oficiálne sčítania sa realizujú až v období osvietenstva. Samozrejme, máme určité indície a náznaky o pohybe národností vďaka stredovekým kronikárom, oficiálnym úradným a súdnym zápisom či cirkevným záznamom. Až druhá polovica 18. storočia nám podáva základné otázky o zložení spoločnosti, pričom celá krajina zahrňovala 11 hlavných národností.

Prvý ucelený uhorský údaj máme z rokov 1785 až 1787 aj to na základe sčítania ľudu v Rakúskom cisárstve, kde samozrejme dominovalo maďarské etnikum, ku ktorému sa z približne 8 003 000 obyvateľov, prihlásilo 37,7%. Až 15.6% bolo podľa tohto sčítania slovenskej národnosti. Tu musíme pripomenúť fakt, že od tohto sčítania počet Slovákov začína postupne klesať, čo môžeme sledovať až do vypuknutia Veľkej vojny. Z veľkej časti to môžeme pripísať maďarizačnej politike, ktorá vedome ovplyvňovala štatistiky.

Oveľa viac nás zaujíma dielo Eleka Fényesa Statistik des Königreiches Ungarn, kde sa stretávame s percentuálnym vyjadrením rusínskeho etnika (4,7%), pričom nám poklesol počet Slovákov (15,3%) a ostatných národností (20,7%) na úkor Maďarov. Relatívne pokojné obdobie 30. rokov, kedy táto štatistika vznikala, umožnilo nárast obyvateľstva na 10 677 859. Ak sa zameriame iba na rusínske etnikum, pretože táto štúdia sa bude venovať práve tejto minorite, aj počet Rusínov, podobne ako Slovákov, postupne klesal.

Rakúske sčítanie ľudu z prelomu rokov 1850 a 1851 uvádza v krajine 3,6% Rusínov žijúcich prevažne v zaostalých severných župách Uhorska. O 6 rokov neskôr ich počet klesol o 0,3%. Od roku 1880 čelní politickí predstavitelia iniciovali pravidelné sčítavanie obyvateľstva, pričom počet rusínskej minority sa od spomínaného roku do roku 1910 takmer nezmenil a počet Rusnákov dosahoval čísla okolo 2,5% až 2,6%, čo pri pozitívnej demografickej krivke znamenalo stagnáciu nielen tohto rozmeru, ale do určitej miery s postupujúcou maďarizáciou aj útlak a utlmenie ich politickej a kultúrnej činnosti.

To, že Uhorska či neskôr po vyrovnaní Rakúsko-Uhorsko, disponovalo na svojom území množstvom národností, ktoré sa medzi sebou diferencovali nielen na základe jazyka ale aj konfesie, zvykov, tradícií či názorov malo vplyv na dianie v dunajskej monarchii. Heterogénnosť by nebola až takým problémom, ak by sa majority, čiže Rakúšania a Maďari, nesnažili podmaniť si ostatné, väčšinou slovanské národy, a nevyužívali ich len na udržiavanie hospodárskeho chodu krajiny.

Práve Slovania cítili od konca 18. storočia veľkú krivdu, pretože ich politické, kultúrne či spoločenské ašpirácie neboli splnené. Snaha o národnostnú emancipáciu podmienili aj udalosti v Európe, kde vznikali rôzne študentské organizácie na podporu vlasteneckého povedomia. Ako príklad môžeme uviesť nemecké mládežnícke spolky či talianske spolky carbonárov.

Aj u nás sa slovenská inteligencia snažila o podobné združenia a zhromaždila sa najprv okolo Antona Bernoláka a neskôr okolo Ľudovíta Štúra. Aj rusínski predstavitelia sa snažili o podobné aktivity na severovýchode Uhorska najmä v súčasnom Prešovskom kraji. Na čelo rusínskeho obrodenia sa postavil Adolf Dobriansky aktivizujúci sa od konca revolúcie. Podarilo sa mu síce získať podporu z Viedne priamo od cisára, ale nedokázal zjednotiť dva znepriatelené tábory na domácej scéne, pretože proti sebe stál biskup Popovič, predstavujúci užhorodský okruh, a promaďarsky orientovaný prešovský biskup Gaganec.

Najväčší vplyv na rusínske etnikum mal prešovský kanonik Alexander Duchnovič symbolicky označovaný za buditeľa Rusínov. Obaja sa snažili vytvoriť vhodné podmienky na vytvorenie rusínskeho vojvodstva, čo mali v pláne presadiť na uhorskom sneme, do ktorého boli zvolení v roku 1861. Ich návrh bol poburujúci a boli zatlačení do úzadia a taktiež prišli aj o mandát poslanca uhorského snemu.

Po tomto kroku sa rozhodol Dobriansky orientovať svoju činnosť na osvetu a vzdelávanie Rusínov, čo však nezískalo pozitívnu odozvu u gréckokatolíckej cirkvi či už v Prešove alebo Užhorode. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní aj Rusíni pocítili zostrenú maďarskú politiku orientovanú na násilnú asimiláciu všetkých minorít s tou dominantnou.

Na prvom uhorskom sneme po vyrovnaní bol schválený kontroverzný zákon č. XLIV, ktorý mal podľa samotného znenia zrovnoprávniť všetky národnosti v Uhorsku, čo však nebolo až také jasné, keďže spomínané zákonné nariadenie neobsahovalo žiadne práva pre národnostné menšiny a taktiež neurčoval ani žiadne sankcie v prípade nedodržiavania noriem. Maďarskí politici si vykladali tento zákon zo svojho uhla pohľadu, čiže rovnoprávnymi národnosťami sú len Maďari a asimilovaní Maďari.

Na potvrdenie tohto tvrdenia sa môžeme pozrieť na štatistický dokument z roku 1842, čo však len dokazuje to, že Maďari už v čase Ľudovíta Štúra začali s masívnou kampaňou a pretváraním iných národností na maďarskú. Ako príklad nám poslúžia východoslovenské mestá ako Prešov, kde z celkového počtu obyvateľov 8600 bolo 1400 Maďarov a 1600 ľudí bolo pomaďarčených. V Košiciach toto číslo bolo samozrejme vyššie. Z 13 500 ľudí bolo až 4500 pomaďarčených a ďalších 3000 bolo čistokrvných Maďarov. Aj najsevernejšie kráľovské mesto na území súčasného Slovenska Bardejov si prešlo podobným vývojom. Medzi 5500 Bardejovčanmi bolo 250 Maďarov a 350 asimilovaných Maďarov.

Môžeme pochybovať o hodnovernosti tejto štatistiky, pretože bola vytvorená Viedňou a taktiež už sa prejavovali maďarské asimilačné tendencie.

Perzekúcie a súdy Rusínov v 2. polovici 19. storočia

Druhá polovica 19. storočia uhorských dejín je spätá s maďarskými snahami vytvoriť jeden dominantný národ, ktorý bude kontrolovaný Maďarmi či už v politickej, kultúrnej alebo sociálnej úrovne. Taktiež môžeme povedať, že posledných 50 rokov monarchia nemusela vytiahnuť so svojou armádou na bojisko a mohla sa plne koncentrovať na vnútornú politiku, pretože v tej zahraničnej sa pričlenila k Nemeckému cisárstvu vedenom Otto von Bismarckom. V spojeneckom pakte, najprv známom ako Dvojspolok a následne po pridaní sa Talianskeho kráľovstva hovoríme o Trojspolku, bolo Rakúsko-Uhorsko pod silným vplyvom Bismarcka a muselo sa prispôsobovať veľkým plánom svojho nemeckého spojenca z čoho chcelo vyťažiť aj Uhorsko, snažiace sa uchopiť na Balkáne.

Obyčajní Rusíni žijúci na území Haliče a severovýchodného Slovenska nevnímali tieto politické hry a sústredili sa na svoju vlastnú obživu, pretože ako je všeobecne známe, práve v posledných dekádach 19. storočia a potom aj na začiatku 20. storočia množstvo Slovákov, a medzi nimi aj početné skupiny Rusnákov, odchádzali za prácou do zahraničia najmä do USA, kde si vydávali vlastné noviny a podporovali tých, ktorí ostali doma, aby sa nebáli bojovať za vlastné práva.

Práve v tom videli vrchní maďarskí politici zárodok budúcich problémov a možných vzbúr, a tak sa náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf rozhodol sledovať pohraničné oblasti monarchie, čiže oblasti obývané rusínskym obyvateľstvom. Hlavne na prelome storočí sa objavovali rusofilské myšlienky najmä u kňazov a myšlienka na rýchlu pomoc Ruska ako tomu bolo počas revolučných rokov sa nedala vylúčiť. Conradove obavy boli oprávnené lebo reálne sa vytvárali menšie špionážne organizácie v pohraničných oblastiach, ktoré mali jednak zisťovať lokalizáciu pohraničnej stráže či vojska, dôležité strategické úseky ako mosty či tunely. Spočiatku sa do pozornosti úradov dostávali rusínski politici a duchovenstvo.

Prípad Oľgy Grabar Dobrianskej

Prvým a snáď najznámejším politickým súdom sa stal ten s Oľgou Grabar Dobrianskou, dcérou politicky činného Rusína Adolfa Dobrianskeho, konanom v Ľvove v dňoch od 12. júna do 29. júla 1882. Politickými úradmi bola označená za rusofilku a taktiež ju monitorovali v rodnom sídle Dobrianskych v Čertižnom. Aj napriek prísnej ostrahe sa jej podarilo odviesť deti do Ruska za manželom, ktorý sa taktiež stal nepohodlným pre jeho politickú činnosť v uhorskom sneme. Avšak nič jej nebránilo v ďalšej proruskej agitácii, čo sa samozrejme nepozdávala žandárom a uhorským politikom na čele s ministerským predsedom Kalmánom Tiszom, ktorý na ňu a jeho otca vydal zatykač.

Tento súdny proces sa stal asi tým najsledovanejším v danej dobe, pretože súdnictvo bolo pod patronátom Maďarov a celá Európa mohla vidieť ich tendenčnosť a nespravodlivosť. Nakoniec to skončilo obrovským fiaskom a Oľga sa nadobro rozhodla opustiť územie Uhorska podobne ako jej otec, aby svojou činnosťou nevyprovokovala uhorské súdy k hľadaniu ďalších, možno aj vymyslených, dôkazov jej protimaďarskej činnosti. V Rusku mali väčší priestor na realizáciu a Oľgin syn sa stal významným imperialistickým maliarom, ktorý napísal aj prvé ucelené dejiny ruského umenia.

Dynamicky rozvíjajúca sa spoločnosť v mestách podnietila aj mladú generáciu Rusínov k uvažovaniu nad celkovým postavením v spoločnosti. Ak chceli dosiahnuť významné posty v štátnej či cirkevnej správe, museli sa podriadiť majorite. Na prahu nového storočia nemali Rusíni žiadneho zástupcu na sneme, čo sa snažila využiť vláda ale aj opozícia. Keďže vzdelanostná úroveň tejto minority bola na nízkej úrovni, mohli to dosiahnuť len prostredníctvom cirkvi na čele ktorej stáli v tej dobe promaďarskí biskupi ako Štefan Novák.

Tento krok bol nevyhnutný keďže sa za hranicami dunajskej monarchie rozmohli hnutia snažiace sa o prechod z gréckokatolíckej cirkvi do tej pravoslávnej, čo uhorské úrady nemohli nechať bez povšimnutia. V 19. storočí sa okrem vyššie spomínaného prípadu konali viaceré súdne procesy, ale nemali nejaký veľký dopad a zostali mimo pozornosti novín či spoločnosti. Avšak s narastajúcou aktivitou pravoslávnych kňazov snažiacich sa o masové konvertovanie Rusínov sa dvihla aj vlna nevôle vo vysokej politike.

Moskovský patriarcha ako najvyššia inštancia pravoslávnej cirkvi by tak mohol vedome ovplyvňovať veriacich na území svojho nepriateľa, keďže na začiatku 20. storočia bola Európa bipolárna. Na jednej strane stáli Centrálne, alebo inak Ústredné, mocnosti a na tej druhej zase operovala Dohoda. Ani rakúska vláda ovládajúca oblasť Haliče a ani uhorská vláda, ktorá kontrolovala situáciu v pohraničných župách susediacich s Ruskom, nemala záujem strpieť na svojom území agitujúcich pravoslávnych kňazov.

Preto sa v rokoch 1904 až 1906 začal veľký súdny proces v Debrecíne a Budapešti s rusínskymi sedliakmi, ktorí sa verejne prihlásili k ortodoxii. Mali iba dve možnosti. Mohli poprieť svoju novú vieru a boli oslobodení, ale ich činnosť bola neustále monitorovaná, alebo hrdo sa prihlásili k ortodoxii čím však boli odsúdení a uväznení.

Marmarošská Sihota a Maxim Sandovič

Najväčší súdny proces s Rusínmi sa odohral v decembri 1913 v Marmarošskej Sihoty. Pred súd sa postavilo 94 rusínskych sedliakov, ktorých obžalovali z velezrady, rozširovaniu pravoslávia a snahy odčleniť hraničné územia Uhorska a následne ich pripojiť k ruskému impériu. Aj tento súd bol pozorne sledovaný celou Európou. Spoločnosť pobúrilo najmä to, že profesor a ríšsky poslanec Tomáš Garrigue Masaryk a slovenský politik Milan Hodža sa nemohli zúčastniť tohto procesu, kde chceli neprávom obvinených Rusnákov obhajovať. Nepomohli ani výzvy zo zahraničia či domáceho prostredia a uhorské súdy ignorovali dôkazy o nevinnosti. Nakoniec odsúdili 33 ľudí a ďalší museli zaplatiť vysokú pokutu.

Ďalší súd proti pravoslávnym Rusínom sa konal od 9. marca do 6. júna 1914 s pravoslávnymi kňazmi a aktivistami bojujúcimi za ortodoxiu. Medzi súdenými sa ocitol aj pravoslávny kňaz Maxim Sandovič sledovaný už od začiatku svojej kňazskej služby. 2. decembra 1911 bol napomenutý jasielským starostom a keďže neuposlúchol výzvu musel zaplatiť pokutu a putovať do väzenia. Ani po návrate z väzenia neprestal so šírením svojich ortodoxných myšlienok, a tak bol opäť deportovaný do väzenskej cely tentokrát do Ľvova, hlavného mesta Haliče. Opäť bol prepustený, ale po vpáde cárskych vojsk do Haliče ho úrady opäť zavreli.

Takto vo väzniciach skončilo množstvo Rusínov, pretože či už rakúske alebo uhorské úrady sa obávali, že ruská armáda v prípade postupu do Haliče, čo sa v jesenných mesiacoch roka 1914 stalo krutou realitou, sa bude snažiť za každú cenu presvedčiť slovanské obyvateľstvo, aby sa pridali na stranu cára, ktorý dokonca vydal manifest pre minority v monarchii. Cár sa zaviazal, že ak mu pomôžu v boji proti Rakúsko-Uhorsku, tak všetkým utláčaným národnostiam prisľúbi slobodu a najmä Poliakom dá toľko vytúžený národný štát.

Ak sa pozrieme na ruskú spoločnosť v 19. a 20. storočí tak si musíme uvedomiť, že nič také sa udiať nemohlo a bol to iba chabý pokus získať si na svoju stranu spojenca vo vnútri nepriateľa a pokúsiť sa o rozvrat spoločnosti. Skúsme sa pozrieť iba na Židov či Poliakov v Rusku, ktorí nemali takmer žiadne národnostné práva a boli len utláčaní.

Kňaza Maxima Sandoviča postihol fatálny osud. Po prvotnom úspechu generála jazdectva Viktora Dankla pri Krasniku sa rakúsko-uhorskej armáde nepodarilo využiť víťazstvo a dobrú morálku vojska a nechali priestor pre cársku armádu, ktorá ovládla Ľvov, hlavné mesto Haliče, a zatlačila armádu monarchie do vnútrozemia Haliče. Preto rakúske úrady nemohli čakať a povolali do väzenia v Gorliciach skupinu žandárov na čele s rotmajstrom Dietrichom z Linzu, ktorý vykonal popravu viacerých zadržaných a medzi nimi bol aj Maxim. Jeho smrť sa stala inšpiráciou pre mnohých ďalších bojujúcich za svoju konfesiu a národ. Nebohý otec Maxim Sandovič bol kanonizovaný a dodnes je chápany ako symbol mučeníctva Lemkov a haličských pravoslávnych a preto dostal aj predikát Gorlický.

Osobitnou kapitolou boli perzekúcie gréckokatolíckych kňazov na území severovýchodného Slovenska. Nebola to len pravoslávna cirkev proti ktorej sa postavili maďarskí politici, ale aj gréckokatolícke biskupstvo v Prešove muselo riešiť svojich rusofilských kňazov. Keď sa to nepodarilo vyriešiť biskupovi Štefanovi Novákovi, inak prívržencovi maďarskej politiky, situácia sa ešte viac vyhrotila.

V súvislosti s pravoslávnymi kňazmi a ich vplyvom na miestne obyvateľstvo, je dôležité spomenúť aj jeroschimonacha Konstantína (Šipunova), ktorý pôsobil v Jekaterinburgu. Aj keď nežil priamo v Uhorsku, jeho život a dielo poukazujú na duchovný rozmer pravoslávnej viery a jej vplyv na ľudí v ťažkých časoch. Jeroschimonach Konstantín bol známy svojou pokorou, modlitbami a prozorlivosťou. Ľudia za ním prichádzali, aby im odkryl ich duchovnú cestu a pocítili pomoc jeho modlitieb. Napriek tomu, že žil v čase rozkvitajúceho budovania komunizmu, dokázal si získať srdcia mnohých veriacich. Jeho život bol plný utrpenia, ale aj napriek tomu neustále napomínal svojich duchovných synov a dcéry, aby nezabúdali na modlitbu a každodenné čítanie Evanjelia.

Jeho slová a príklad boli pre mnohých inšpiráciou a povzbudením v ťažkých časoch. Aj napriek perzekúciám a súdom, ktorým boli vystavení Rusíni a pravoslávni veriaci v Uhorsku, viera a duchovný život pretrvávali a dávali ľuďom silu prekonávať ťažkosti.

tags: #stalin #pravoslavny #knaz