Svätý apoštol Pavol zohráva kľúčovú úlohu v chápaní kňazstva v Cirkvi. Jeho listy Timotejovi a Títovi poskytujú cenné informácie o posvätnom stave a jeho význame.
Posvätný stav
Svätý apoštol Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi: "Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk" (2 Tim 1, 6). A Títovi napísal: "Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal." (Tít 1, 5)
Svätý Pavol píše listy
Účasť na Kristovom kňazstve
Je potrebné si tiež uvedomiť, že všetci pokrstení účastni na liturgii sú koncelebrantmi, každý podľa svojho stupňa kňazstva v Kristovi. Nie všetci pokrstení sú presbytermi, ale všetci pokrstení sú kňazmi Ježiša Krista. Presbyteriát je špeciálnym stupňom Kristovho kňazstva, ale všetci pokrstení sú pokrstení v kňazstve Ježiša Krista, ktorý v určitom slova zmysle, je jediným kňazom a každé iné kňazstvo (podľa rôznych stupňov v Cirkvi) je len účasťou na Kristovom kňazstve.
Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: Toto je moje telo... toto je moja krv... toto robte na moju pamiatku! Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojím apoštolom na čele s Petrom. Dal im poverenie hlásať túto náuku a vysluhovať sviatosti až do konca sveta a po celom svete.
Apoštoli to neboli schopní robiť sami a preto ustanovili biskupov, ktorým odovzdali plnosť kňazskej moci, ale ja plnú účasť na Kristovom trojakom poslaní. Aby biskupi mohli plniť tieto služby, potrebujú pomocníkov, ktorým v rôznej miere odovzdávajú účasť na Kristovom i svojom kňazstve a tak ich uspôsobujú na príslušné služby. Takýmito pomocníkmi biskupov sú kňazi a diakoni. Okrem týchto služieb (svätení) vznikli v neskorších obdobiach v Cirkvi aj iné, tzv. nižšie svätenia.
Stupne vyšších posvätných rádov v cirkvi
Episkopát
Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. Pri biskupskom svätení majú byť traja biskupi ako spolusvätitelia. Úlohou a povinnosťou biskupa je chrániť čistotu evanjelia, starať sa o jeho šírenie a hlásanie medzi ľudom. Tiež od najstarších čias bolo ukladané biskupskému stavu za povinnosť právo slúženia, vedenia, učiteľstva a ustanovovania kandidátov na jednotlivé kňazské stupne.
Biskupské svätenie
Kňazstvo
Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti. Kňaz pri vkladaní rúk biskupa získava plnú kňazskú moc a medzi jeho duchovné povinnosti patrí:
- udeľovať sviatosti veriacim, vysluhuje šesť sviatostí (okrem sviatosti kňazstva),
- hlásať Božie slovo,
- viesť veriacich k bohumilému životu na zemi a k spáse vo večnosti.
Kňazstvo vždy zaujímalo centrálne miesto medzi ostatnými službami v Cirkvi. Počínajúc od apoštolskej doby, každá miestna Cirkev si sama ustanovovala biskupov, kňazov, diakonov a iných služobníkov, ktorí sa začali objavovať neskôr. Tieto ustanovenia, konané miestnou Cirkvou, obsahovali tri momenty:
- vyvolenie osôb určených pre tieto služby,
- ich posvätenie spojené s modlitebnou prosbou o zoslanie darov Svätého Ducha,
- priznanie zo strany miestnej Cirkvi vykonaného posvätenia ako blahodatne účinkujúceho.
Vo vzťahu k biskupskému stupňu je tento stupeň podriadený, lebo bez vôle biskupa kňaz nemohol prijímať a vykonávať nič podstatne dôležité v cirkevnej činnosti. Vo vzťahu k bohoslužbe mal kňaz práva na úrovni biskupa, okrem práva vysväcovania kňazov (chirotonie), ktoré bolo ponechané výlučne biskupovi.
Diakonát
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud "Pánove príkazy". Táto prax zachovaná v pravoslávnych cirkvách, ktorú teraz objavuje latinská cirkev, má sa znova osvetliť aj vo východných katolíckych cirkvách. Obnova jej bohoslužobného a mimobohoslužobného poslania sa totiž ukazuje ako veľmi užitočná.
Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.
Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti" (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov.
Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu. V 3. - 4. storočí sa okruh diakonských povinností rozširuje a prísne stanovuje. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb.
V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom...). Dosť často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.
Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol kľud a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená.
Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich.
Kňaz dnes
Kňaz je muž dávajúci seba samého pre lásku a službu Cirkvi. V cirkevnej hierarchii jeho úradom je úrad služobníka: úrad lásky a služby: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ (Mk 9, 35) Nasledovaním Krista-služobníka sa stáva kňaz prvým, kto obetuje svoj život, aby sa tak spolu s ním mohli všetci vzdať svojho života pre Boha.
Kňazská vysviacka
V tomto zmysle je kňaz mužom darujúcim sa ostatným a Bohu. Rozdáva Krista v Eucharistii, rozdáva Krista, keď ohlasuje jeho Slovo, keď navštevuje chorých, tých najúbožších. Kňaz žije z dôvernosti s Ježišom, z osobného vzťahu, ktorý nachádza v modlitbe, vo Sviatosti Oltárnej a tiež vo sviatosti pokánia, v ktorej vyznáva, že je hriešnik, a v ktorej pre seba nachádza Božie milosrdenstvo. Vo všetkom, čím je, a vo všetkom, čo robí, je prítomný Kristus.
Kňaz je predovšetkým niekto zanietený pre Boha a pre človeka. Zapálený pre Boha, pretože zažil skúsenosť Kristovej lásky k nemu a chce ju šíriť ďalej. Spoznal, že Ježiš žije aj dnes. Muž, ktorého Boh volá v dnešnej dobe do Kristovho kňazstva, nie je lepší než ostatní. Má celý život na to, aby hlbšie prenikol do tajomstva svojho povolania.
Kňaz zapálený pre Boha je rovnako zanietený pre človeka. Mať zapálenie pre človeka znamená usilovať sa o jeho šťastie, pokoj, radosť, nielen pre život na Zemi, ale pre život večný, ktorý nám daroval Kristus. Toto poslanie ho robí pastierom podľa obrazu Krista.
Kňaz je zanietený aj pre Cirkev, vo svojom kňazstve sa všetkého vzdáva. Kvôli službe Cirkvi ho po mene volá samotný Kristus. Toto volanie je dvojnásobné. Na jednej strane je osobným želaním slúžiť Kristovi a všetkým ľuďom, rastie a zosilňuje sa v modlitbe, dôvernom rozhovore s Bohom. Na druhej strane je toto volanie volaním Cirkvi. Cez hlas priateľa, rodiny či kňaza utvrdzuje vlastnú vnútornú túžbu.
Svätý Pavol porovnáva kňaza Cirkvi k správcovi. „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ ( 1 Kor 4, 1-2) Správca sa musí starať o dobro niekoho iného bez toho, aby bol vlastníkom. „Takto kňaz dostáva z Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný. Ide o dobrá viery.
Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. sviatosť posvätného stavu je vysluhovaná tým, ktorých pre túto službu povoláva Pán. Na základe rozpoznaných znakov povolania musí byť predtým absolvovaná duchovná formácia v kňazskom seminári a teologické štúdium.
A tak v tradícii viery Cirkvi sa po celé stáročia hovorí o každom vysvätenom kňazovi: „Sacerdos, alter Christus - kňaz, druhý Kristus“. Ak by bol kňaz len slušným človekom, neviedol by veriacich k svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní. Kňaz má žiť zvlášť oddane takýmto kresťanským životom - životom viery, lásky a nádeje. Vtedy ho môžu mať radi a môžu ho prijímať veriaci i neveriaci, všetci, ktorí ho vidia a poznajú, ktorým sa prihovára svojím životom a ktorých môže zaujímať aj jeho slovo.
Ak by bol kňaz len švihák, športovec, fanúšik hudby, či len slušný človek, takých je aj v iných povolaniach mnoho a kňaz by tým neprinášal nič zvlášť hodné pozornosti. Určite nie evanjelium a Ježiša Krista ako svetlo sveta. Ak kňaz neprežíva svoje kňazstvo v duchu evanjelia a v duchu viery, je vlastne ľudský chudák. Stáva sa nešťastím sám pre seba, nešťastím pre veriacich a pre Cirkev. Vidieť takéhoto kňaza potom pri oltári, ako bez vnútornej účasti slúži svätú omšu, je priam trápne. Trápne znejú jeho náhlivé slová a trápne pôsobia i jeho úkony.
Kňaz je mužom Eucharistie a modlitby, mužom preniknutým duchom evanjelia. Pred veriacimi nemôže dlho zatajovať to, že je duchovne prázdny. Veriaci to vykričia otvorene: „Nemali ste v kázni prežité Božie slovo, citáty z Písma boli iba ako osadené šperky. Pri sviatosti zmierenia povie možno kňaz niekedy len krátko kľačiacemu človekovi: „Zamyslite sa teraz po spovedi a povedzte si: Čo robím so svojím životom? A prečítajte si potom z evanjelia sv. Jána úryvok o Poslednej večeri. Jeho kňazský život viery je potom sám ohlasovaním evanjelia, a to aj vtedy, keď šíri okolo seba radosť.
Ohrozuje čosi aj kňaza v jeho živote? Určite áno. Veď je ako každý iný človek, ba možno je vystavený ohrozeniu ešte viac. V prvom rade preto, že je svetu viac na očiach, ale aj preto, že napriek všetkému aj on je iba človek a často nesie bremená iných, tých, ktorí ho potrebujú. No kňaz môže byť ohrozovaný aj zo strany tých, ktorí ho majú radi, no majú ho radi príliš ľudskou láskou. Vieme, že aj na tom nejeden kňaz už stroskotal.
Život kňaza a jeho slovo musí i dnes vydávať svedectvo. Tu nie je najdôležitejší vynikajúci mikrofón. Najdôležitejšie je, aby Božie slovo žilo najprv v nás kňazoch. Potom ho môžeme zveriť veriacim či neveriacim ako slovo pravdy či náuky, ale najmä ako slovo lásky a života. Takéto slovo kňaza podnecuje Duch Boží, Duch Svätý. O tom nás uistil sám Ježiš krátko pred smrťou: „Tešiteľ, Duch Svätý… Naučí vás všetko“ (Jn 14, 26).
Dobrý kňaz, kňaz živej viery, ktorého nám Cirkev v mene Božom posiela, je pre nás veľkým požehnaním. Treba sa za to modliť. Modliť sa má v tomto duchu každý kňaz sám za seba, modliť sa máme za život kňazov a za ich pôsobenie všetci.
Naše storočie možno smelo nazvať storočím Katolíckej akcie. A práve pre vystupňovanie síl a možností laického apoštolátu sú interferencie práce, života i cieľovostí kňaza i laika častejšie ako doteraz v dejinách Cirkvi. V občianskom živote je jedno, kde je človek; ide o to, akým je. Nie miesto robí človeka veľkým, človek robí miesto významným. Jedine kňaz je povýšený svojím kňazstvom. Niet vznešenejšieho stavu nad kňazský. Ba nie je ani pomysliteľný. Byť kanálom sviatostí a Božej milosti.
Svet je plochý pre plytkého, nudný pre nudného, chorý pre neduživého. Ale ako Romain Rolland povedal: „Každý je natoľko opustený, ako sa sám opúšťa.“ A preto nutne musí vládnuť určitá koincidencia medzi formátom srdca a ducha a danou úlohou.
Cez stáročia bol kňaz jediným poverencom Kristovým, jediným a akosi jedine oprávneným apoštolom. Objektom jeho apoštolskej činnosti bol laik. Všetka sila hierarchického apoštolátu bola vynaložená na získanie a zintenzívnenie laického sveta. Veľkosť Kristovej Pravdy a nekompromisné nasledovanie Krista a oddanosť v živote svätých získali srdcia. Dlho sa muselo klopať na srdcia primurované zvyškami pohanstva, kým do duší zasvietilo neodvolateľné rozhodnutie pre slnko Kristovho života. Ale keď sa ho raz mozoľnaté a úprimné srdcia chytili a celkom sa mu odovzdali, žiadali to veľké a tvrdé, čím boli získané, predovšetkým od tých, ktorí ich tým získali. A keď tu nastali kolízie, odfarbili sa i v životných vzťahoch.
Kňaz je Kristov pomazaný a súdiť ho prislúcha iba Kristovi podľa sv. Kataríny Sienskej. Veď čo je nad to: dať sa cele a bezvýhradne Najvyššiemu. Vzdať sa seba samého, ba i svojich ľudských záväzkov, vzdať sa natoľko, že sa podoba blíži Božiemu vzoru. K ťažkostiam údelu ťažkého ľudského bytia sa dobrovoľne priberajú ťažkosti ľudskej osihotenosti a neoblomnosť strážcov a správcov Božích tajomstiev.
Všetko veľké prečnieva. I kňazský život prečnieva nad životnú šedivosť a všelijaké hrmavice sa okolo neho odohrávajú. Je izolovaný nielen zjavom, ktorý už samotný je vyznávačstvom v týchto zdivených časoch, ale často vrodeným údelom. A v tomto je tiež kus vznešenej tragiky. Kňaz by sa svojimi rozumovými vlohami uplatnil na popredných miestach civilného života - a predsa nemôže nebyť kňazom.
Byť človekom znamená trpieť. Byť kňazom znamená podľa Demla „tajomne trpieť v tajomnom tele Kristovom“. Kňazovi je Božou dôverou pridelený väčší úsek na spoluvykupiteľskom diele. Kňaz a obeť sa vnútorne rýmujú. Kňaz je spojivom ku Kristovi a prvý vzor za Kristom. Kňaz je darcom vrcholnej pravdy tým, že nám dáva život Božích detí.
Aby sa žilo v tejto výške, treba kňazovi udržiavať na bode varu svoj vnútorný život. Lebo veď všetko je formované duchom, všetko je vytvorené vnútri. Katolícki laici, ktorí vedú intenzívnejší duchovný život, by v obraze kňaza alebo rehoľníka radi videli premožené svoje slabosti.
A tu de facto treba zistiť, že kňaz nie je súkromníkom ani na chvíľu. Remeselník, úradník, robotník si odrobia svoje, a hotovo: sú len niekoľko hodín denne vo svojom zamestnaní. Zhodia pracovné šaty a sú inými ľuďmi. Kňaz nikdy neprestáva byť kňazom, je ten, ktorého údelom je rozdúchavať Kristovu pahrebu v dušiach. Niet tej chvíle, že by z tejto zodpovednosti vypadol. Lebo u kňaza a rehoľníka platí duplom veta sv. Ale dnešný laik-apoštol stretá sa na svojej horlivosťou podmienenej ceste napríklad s mrazivým zjavom, s osobnosťou nie zbožného kňaza, kňaza, ktorý zahorí, ak ide o umenie alebo o spoločenskú zábavu, o politiku alebo o vinohradníctvo, ktorý však tlie pri problémoch náboženských a nábožensko-filozofických,alebodokonca i pri náboženských úkonoch.
Jedno príšerné slovo je u nás zaužívané v súvislosti s náboženskými úkonmi: slovo odbaviť. Niet strašnejšej blasfémie ako odbaviť breviár alebo pohreb, alebo už čokoľvek, čo sa týka oblasti náboženskej. Toto slovo muselo vzniknúť pri najnižších stupňoch náboženskej horlivosti. Ťažko padne vidieť v rekordnom čase odslúžené omše, pri ktorých sa kríže robené nad kalichom podobajú skôr na gestá, ktorými sa odháňajú muchy, ako hovorí Fiedler v knihe Warum im Zick-Zack gehen.
Veď je vylúčené percipovať čo len rozumom bleskovým tempom chrliace modlitby, nieto ešte ich prežitie, čoby aspoň vôľou uvedomované, alebo ich precítenie. Ťažko padne vidieť ba-gatelizovať úkony askézy. To nie sú premrštené požiadavky. Veď na každom slove svätej omše sú zosnované stáročia a na každom je zoschnutá krv mučeníkov a vyznávačov. A dnešný zbožný človek si to veľmi živo uvedomuje, a práve dnešné časy ho nútia k tomuto postoju úplnej vnútornej odovzdanosti veci Kristovej.
Nie z jalového kriticizmu sa tieto veci spomínajú; fakt je, že nedostatky sa vidia najostrejšie v očiach lásky a v zrkadle nenávisti. Nie pohania a bezbožníci sú natoľko zodpovední za pohromy tohto sveta, ale my všetci, predovšetkým laici a kňazi, ktorí sme krviprísažní, ale často falošní svedkovia Ježišovi. Boh nedostane od človeka nikdy dosť. I všetko mu je len málo. Ale keď sa z mála všelijakými koncesiami a detskými vykrúcačkami uberá, ostane o chvíľu menej ako nič. Ale skoro nevedomosť o svojom stave nie je ešte nevedomie alebo bezvedomie.
Dnešný laik si uvedomuje svoje skromné miesto v hierarchickom apoštoláte a vie, že je bez toho začlenenia len individuálnym, súkromným agitátorom; preto žiada od brata-kňaza viac než vysluhovanie sviatostí a úradovanie. Túži po apoštolskom vzore v kňazovi so všetkými prívlastkami vyznávačskej horlivosti, čistoty a oddanosti.
Doba je jedinečná. Má nevídané rozmery zloby a zločinnosti, nevídané možnosti hrôz a katatrof, nevídané množstvá klamstiev a priepastných úškľabkov. Každý chce každého čím vedeckejším, to jest čím ničivejším spôsobom zničiť. A predsa ostane v každom ľudskom srdci kútik, čo aký zastrčený, do smrti pripravený na Božie orosenie. Všetko tápanie len v pozemských slastiach sa raz ukáže v pravej pochybnosti. Nakoniec zažiari všetkým národom i ľuďom jedine žiadúca a nevyhnutná vlasť nebeská.
Svätý Bernard z Clairvaux tvrdieval: „Habet mundus iste noctes suas et non paucas“ (Nech má svet i veľa svojich nocí). Krása a veľkoleposť Cirkvi je v tom, že i z temného horizontu daností šľahá Večné Svetlo. Boh dáva svetu kňazov, aby oni dávali svet Bohu.
…Po celej prírode sa zdá rozložený smutný tieň hriechu človeka, akoby i duša prírody bola nalomená. A pohľad človeka, zatiahnutý vlastným zlom i jeho odrazom, potrebuje niečo, čo by ho nadnieslo nad toto dvojaké jarmo.
V kňazovi je možná najvyššia možná forma tvorivosti, aká je v umelcovi, odhaľovateľovi pravdy. Predstavme si len jas prírody, neba, lúk, kvetov, stromov v duši vydrhnutej posväcujúcou milosťou, ktorá dýcha rytmom rajským, čo vyžaruje ako jemná čiarka, snová spomienka zo všetkého stvorenstva. A predstavme si ľudskú dušu, ubitú a ubolenú všetkým najťažším, čo môže človeka stihnúť, srdce zhorknuté a zovreté, a kňazovi sa podarí čo len na chvíľu rozohnať tie čierne mrákavy a voviesť tento pohľad, zlomený pre všetky diaľky, pred večný trón radosti, pred kráľovstvo Baránka Božieho, do vždy jestvujúcej ríše plesania už večných sŕdc, pred trón Slnka Spravodlivosti.
Ako slnko svojou žiarou denne udiera znovu nastavené líca našej zeme, aj človek sa môže vystaviť závanu milosti, bez spupne a odmietavo vyhrnutého goliera duše. A kňaz má voviesť do života túto vnútornú hygienu.
Kňaz vrúcny, otvorený na dve strany: k Bohu a k človeku. Kňaz zbavený pofesionálnej otupenosti, ktorého dušu cítime ako prievan Absolútna. Kňaz, ktorý sa pridŕža Kristovo: „Ite euntes“ (Choďte), nie usadnutý, i keď je osadený, ozdravujúci, i keď je chorý, kňaz, ktorý večne prichádza s Kristom, večne rozdáva, neúraduje, ale je súcitný, veľkého srdca a veľkých sĺz. Kňaz lásky, lebo veď vari láska je blízke vírenie Večnosti, pre človeka ináč nepochopiteľné.
Láskavé ruky kňazské? vziať do rúk vlastný osud? ale sa, priateľ, pouč. Ty nie si anjel? Sláva! sa zachrániť a spasiť. kňaz má byť jeden z nás. je človek premenený. ako bol pestún svätý Jozef. Lebo je dobre v Cirkvi. Ale on, kňaz, je sám! trasú sa bázňou. a ako zora včerajšia. na zemi borbu, v nebi úsmev. čo čaká kňaza? a vzletné slovo! Zapáľte sviečku! aby vás potom - kosti oživené!