Druhý Carihradský koncil, piaty ekumenický koncil v dejinách Cirkvi, sa konal od 5. mája do 2. júna 553 v Konštantínopole. Zvolal ho byzantský cisár Justinián I., ktorý sa snažil o upokojenie náboženských rozbrojov v Byzantskej ríši a zjednotenie katolíkov, monofyzitov a nestoriánov. Vyriešili sa aj teologické problémy medzi Konštantínopolom a Rímom a tak sa stal ekumenickým koncilom. Ekumenický rozmer koncilu dnes uznáva ortodoxná, katolícka i protestantská cirkev.
Mozaika zobrazujúca cisára Justiniána I. v Bazilike San Vitale, Ravenna
Historické pozadie a príprava koncilu
Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Ďalším kandidátom na garanta neomylného odovzdávania Kristovej náuky sú všeobecné snemy, na ktorých zhromaždení biskupi z rôznych kútov kresťanského sveta po vzájomnej porade dochádzajú k zostaveniu vieroučnej definície, teda dogmy, ktorá má s neomylnou istotou vyjadrovať učenie Krista. Pre upresnenie treba povedať, že vyššie analyzovaný pápežský systém neodmieta zvolávanie všeobecných koncilov a ráta s ich vierohodnosťou.
Cisár Justinián I. a jeho vplyv
Byzantský cisár Justinián I. bol typickým predstaviteľom cézaropapizmu a veril, že pod jeho vladárske právomoci spadá aj cirkev a teologické otázky. Zároveň mu nemožno uprieť snahu o upokojenie náboženských rozbrojov v Byzantskej ríši. Snažil sa, aby katolíci, monofyziti a nestoriáni našli spoločné body a zmierili sa so závermi Chalcedónskeho koncilu z roku 451. Jeho aktivity však neboli práve najšťastnejšie. V teologických otázkach sa cisár Justinián I. usiloval presadzovať tzv. Tri kapitoly.
Spor o Tri kapitoly
Tri kapitoly zahrnovali:
- učenie Teodora z Mopsvestie,
- spisy Teodoreta z Kyru proti sv. Cyrilovi Alexandrijskému,
- list Ibaša z Edesy.
Vtedajší pápež Vigilius a mnohí ďalší vnímali nariadenia cisára Justiniána I. ako nestoriánsky blud. Cisár Justinián I. sa celý spor ešte viac vyostril. Justinián I. prinútil pápeža Vigília, aby tieto Tri kapitoly prijal. Vigilius bol vo veľmi ťažkom postavení, snažil sa o to, aby neboli naštrbená autorita Chalcedónskeho koncilu. To vyvolalo pobúrenie.
Priebeh koncilu
Koncilu sa, ako bolo spomenuté vyššie, nezúčastnil pápež Vigilius. Koncil potvrdil rozhodnutie Chalcedónskeho koncilu z roku 451 a odsúdil monofyzitizmus a nestorianizmus. Justinián I. so svojimi teológmi a poradcami zasahoval aj do teologických diskusií. Justinián I. veril, že odsúdením Teodora z Mopsvestie nebude Chalcedónsky koncil porušený.
Závery a význam koncilu
Koncil nakoniec formuloval takú kristologickú náuku, ktorá sa v zásade verne pridržiava obsahu záverov Chalcedónskeho koncilu, no kladie mimoriadny dôraz predovšetkým na jednotu Kristovej osoby. Tieto dogmatické závery vydal koncil vo forme vysoko komplexne formulovaných kánonov, ktoré odrážajú dlhé, spletité až zdanlivo bezvýchodiskové diskusie monofyzitov so zástancami učenia Chalcedónskeho koncilu. Napriek takémuto ústretovému kroku voči monofyzitom neprišlo z ich strany k akceptácii Chalcedónskeho koncilu, ktorý naďalej tvrdo odmietali.
Druhý carihradský koncil nakoniec odsúдил aj Origenovu teologickú náuku o apokostáze (konečnom uzmierení sa milosrdného Boha s celým stvorením, vrátane hriešnikov, ktorí neprejavili nijakú ľútosť, a neveriacich) a preexistencii duše.
Pre lepšie pochopenie priebehu a dôležitosti Druhého carihradského koncilu, pozrite si nasledujúcu tabuľku:
| Fakt | Informácie |
|---|---|
| Dátum konania | 5. máj - 2. jún 553 |
| Miesto konania | Konštantínopol |
| Zvolal | Cisár Justinián I. |
| Hlavný cieľ | Upokojenie náboženských rozbrojov a zjednotenie katolíkov, monofyzitov a nestoriánov |
| Výsledky | Potvrdenie Chalcedónskeho koncilu, odsúdenie monofyzitizmu a nestorianizmu, odsúdenie Origenovej náuky o apokostáze |
tags: #druhy #konstantinopolsky #koncil