Mnoho z nás si kladie otázky: „Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Ale často zostanú bez odpovede. Pre niektorých je to téma natoľko náročná, že ju radšej úplne vytesnia. Sem-tam im síce napadne, ale rýchlo ju zase zaženú. Niekedy sa navyše uspokojíme s predstavou, že v cirkvi sú predsa „tí platení“ ľudia, ktorí tvrdia, že akési povolanie našli. A pre nás ostatných? Tam občasné nedeľné stretnutie stačí.

Povolanie je pre určitú sortu ľudí. Pre fanatikov, ktorí tvrdia, že počuli od Boha. Pre tých, čo nemajú veľmi veľké ambície, tak slúžia v službe v cirkvi za málo peňazí. Ja si budem robiť svoju prácu a môžete odo mňa tak maximálne očakávať, že budem chodiť raz za týždeň na bohoslužbu. Čas na energiu, žitie pre Boha aj počas týždňa a skutočná služba v cirkvi sú maximálne záležitosťou nejakej aktívnej mládeže. V Česku kresťanská kariéra končí odchodom z mládeže. Odchodom do kresťanského dôchodku návštevy cirkvi raz za týždeň a potom hneď domov na obed. Napriek tomu nás vnútorne napadá: „Naozaj mám robiť práve toto? Nechce Boh, aby som bol inde?“

Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno - označuje sa za „povolaného apoštola“. Ako veľmi by sme si priali mať rovnakú istotu! A tak možno pozeráme na ľudí, ktorí pracujú naplno v cirkvi, a hovoríme si: „Bože, ale čo ja? Dal by som čokoľvek za tú istotu, že moja práca naozaj má zmysel. Že nie som na svete len tak zbytočne, ale že ma Boh skutočne povolal k niečomu konkrétnemu. Nechcem sa cítiť uväznený v zamestnaní bez jasného cieľa a konca. Túžim vedieť, že som „Karol“, ktorý je povolaný pracovať v sklade na potraviny, alebo „Zuzka“, ktorá má miesto za priehradkou v banke. Túžime mať pevné zakotvenie, istotu, že to, čo robíme, nie je zbytočné. Že náš život má konkrétny zmysel, že sme tu správne. Čo ak sa ale celé roky namáhame s niečím, čo Boh ani nemal v pláne?

Božie povolanie pre každého

Naozaj je Božie povolanie len pre „vyvolených“? V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba. Akoby veril v nejakú elitnú skupinu „svätých“, ktorí by si Božie povolanie zaslúžili tvrdou prácou, náročnými skúškami, zvýšenou mierou modlitieb alebo lepším výsledkom v dotazníku o duchovných daroch. Niekedy môžeme mať dojem, že Boh sa viac zaujíma o „lepších“ kresťanov - morálne vyspelejších, tých, čo poznajú Bibliu naspamäť. A tak si hovoríme: „Prečo by sa staral práve o mňa?“ Možno sme sa už zmierili s tým, že Boh od nás nič konkrétne nechce. Stačí predsa chodiť do práce a v nedeľu do kostola.

Cirkev navyše v dejinách sama často podporovala toto nešťastné rozdelenie: na jednu stranu „špeciálnu“ vrstvu kresťanov, ktorí akoby mali priamu linku k Bohu, a na druhú stranu obyčajných pracujúcich, ktorí Bohu neslúžia. Lenže v Biblii podobné rozdeľovanie nevidíme. Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich - nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“. Si kresťan? Potom aj ty si svätý.

Pritom korintská cirkev práve nevyzerala ako výkladná skriňa duchovnosti. Hádky, rozdelenie, súdy, sexuálny hriech - to všetko malo do tradičného poňatia svätosti veľmi ďaleko. Ak to platilo pre Korinťanov, platí to aj pre nás. Aj my sme „povolaní svätí“. A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať. Či už túžime po konkrétnej profesii, kariérnom postupe, finančnom zabezpečení, uznaní a obdive, po kráse, pokoji alebo po tom zmeniť svet, založiť rodinu či to niekam dotiahnuť, často do toho vložíme toľko úsilia, až sa to stane našou identitou. Som Peter, politik. Honza, futbalista. Tereza, ktorá pracuje s deťmi. A nejde len o to, čo o nás hovoria druhí - sami sa tak začneme vnútorne vnímať: Som mama. Ale čo nám dáva v živote ten najväčší zmysel? Pre čo sme sa rozhodli žiť? Do čoho investovať energiu a čas, čo budovať? A ako sme vôbec dospeli k záveru, že je to práve toto?

Hľadanie zmyslu a cieľa

Nikde vo vesmíre predsa nie je vytesané, že by sme mali robiť práve to či ono. Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život - aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ja by som to ale postavil úplne naruby. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička. Život by totiž nemal žiadny zmysel, pretože nevznikol kvôli žiadnemu cieľu a s žiadnym zámerom. Neostáva teda než si nejaký zmysel sám vymyslieť a zúfalo sa ho snažiť naplniť a žiť - lenže ozajstná snaha žiť s vedomím, že vlastne nič nemá význam, vedie k šialenstvu.

Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom. Navyše neostal len pri samotnom stvorení, ale k tomuto svetu aj prehovoril. Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel. Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať.

Môžeme tráviť veľa času hľadaním odpovedí na otázky ako: Kde máme pracovať? Čomu sa mám presne venovať? Skutočnosť je, že v Biblii budeme len ťažko hľadať presné pokyny, akú prácu by sme mali robiť, koho si vziať alebo do akého mesta sa presťahovať. Autori Biblie netrávia veľa času tým, aby nám povedali, kde presne máme byť a akú prácu máme robiť, ale skôr zdôrazňujú, akí máme byť, nech už sme kdekoľvek a robíme čokoľvek. To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím.

„Kresťanstvíčko“ hovorí, že od Boha musím počuť úplne presne, čo mám robiť. A ak to nepočujem, zrejme Boh volá niekoho iného a ja som z obliga. Všimni si, koho sa to týka. Len tých, ktorí sú zamestnaní v cirkvi? Alebo nejakých vedúcich? Pavol zdôrazňuje, že je to určené pre všetkých v Korinte. Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“.

Dary a milosť pre naplnenie povolania

Neprestajne ďakujem svojmu Bohu za vás, pre Božiu milosť, ktorá vám bola daná v Ježišovi Kristovi, za to, že ste v ňom boli obohatení všetkým: každým slovom i každým poznaním. Keďže sa medzi vami utvrdilo svedectvo o Kristovi, nechýba vám nijaký dar milosti, kým čakáte na zjavenie nášho Pána Ježiša Krista. On vás bude upevňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. Čo nám jednoducho hovorí zvyšok tohto textu? Že nie sme len povolaní. Nie sme totiž len povolaní. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť. Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí.

Ako to? Čo vlastne mám? Ten text nám odpovedá: Mám Jeho samotného. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela. Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás. A to je nesmierne oslobodzujúce. Oslobodzuje nás to od pýchy k pokore. Už nestaviam svoj život na tom, čo všetko som dokázal alebo musím dokázať, ale na tom, čo pre mňa dokázal Boh. Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou.

Preto odmietame „kresťanstvíčko“, ktoré len pasívne čaká na nejaké nové zjavenie od Boha a medzitým rezignuje na aktivitu a zodpovednosť. Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť - a predovšetkým to napĺňať v praxi.

Jozef vstáva do práce. Je tu nový týždeň ako vždy. Prečo nemá víkend aspoň tri dni?! Urobí si raňajky a vyjde z domu. Premýšľa, či toto všetko má vôbec zmysel. Nemal by sa venovať niečomu dôležitejšiemu? Jeho práca je predsa taká obyčajná. Namiesto toho, aby pokračoval vo svojom zúfaní, rozhodne sa, že aj jeho zamestnanie môže byť miestom oddeleným pre Boha. Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí.

„Otče, ďakujem Ti za príležitosti, ktoré mi dávaš, za život, ktorý si mi daroval, aj za silu, aby som ho mohol žiť pre Teba.

Ako počuť Boží hlas a plniť Jeho vôľu

Keď človek hľadá Božiu vôľu pre svoj život, ľahko upadne do zvyku vidieť svoje povolanie ako problém, ktorý musí vyriešiť. Čo chce odo mňa Boh? Ako mám vedieť, kto je správny manžel/manželka? Do ktorej rehole mám vstúpiť? Môžem žiť toto alebo tamto povolanie a jeho špecifickú charizmu? Sú to niektoré otázky, ktoré ti napadnú vzhľadom na tvoje rozhodnutie? Nejde o to, že by tieto otázky neboli dôležité, ale nesiahajú na podstatu toho, čo má byť tvojím povolaním. Tvoje povolanie je predovšetkým odpoveď na Božiu lásku. Je to spôsob, ako sa plný lásky k Bohu, ktorý nás bezpodmienečne miluje, odovzdať.

Modlitba je spôsob. Modlitba je dialóg lásky s Trojjediným, ktorý ťa miluje viac, ako ti to dokáže niekto ukázať. Modlitba je, keď načúvaš slovám milujúceho Otca ako syn alebo dcéra a odhalíš mu to najvnútornejšie zo svojho srdca. Existujú rôzne druhy modlitby a rôzne spôsoby, ako rozoznať, kam ťa chce Boh viesť, ale najdôležitejšie je pochopiť, že v modlitbe ide o vzťah k Bohu. Nemá byť braná ako povinnosť (aj keď tomu niekedy tak je) a nemá byť činom na vyriešenie hádanky tvojho života. Boh čaká na komunikáciu s tebou a na zdieľanie svojho srdca a svojej lásky s tebou. Povedie ťa k tomu, čo pre teba pripravil. Dá ti to, po čom najviac túžiš.

Ježiš prijíma za člena svojej rodiny každého, kto plní Božiu vôľu. Zdá sa to také jednoduché. Ale čo je Božia vôľa? Koľkokrát sme chceli úprimne konať podľa jeho vôle, ale z neba sa neozval žiaden hlas a nezachytili sme ani žiadnu vnútornú inšpiráciu. Možno by sme boli z nej udivení a povedali by sme si, že je to pre nás príliš ťažké alebo práve teraz chceme robiť niečo iné. Avšak človek sa nevie vyhnúť situácii, keď stojí pred Bohom a pýta sa: ako mám teraz konať, ak chcem plniť Božiu vôľu?

Boh od nás nechce nič iné, iba to, čo je dobré, čo je pre nás dobré. Ak žijem podľa jeho vôle, nerobím to pre jeho, ale pre svoje dobro. Už sa nemusíme pýtať abstraktne na nejasnú Božiu vôľu, ale môžeme sa pýtať veľmi jednoducho a konkrétne: čo je v tejto situácii pre mňa dobré? Samozrejme, to, čo je pre nás naozaj dobré, nie je vždy totožné s tým, čo práve teraz chceme. Nesmieme si to zamieňať s plnením všetkých našich prianí, predstáv či akýchkoľvek túžob. Ak má Boh pre nás dobré zámery, potom ho nezaujíma krátkodobé šťastie, povrchné uspokojenie alebo dokonca pohodlná bezstarostnosť. Chce nám dať neporovnateľne viac.

Život vo viere a Božia milosť

Ak si ako mnohí kresťania, chceš, aby sa tvoj život Bohu páčil. Zároveň - ak máme byť úprimní - žiť vo viere nie je jednoduché. Zdá sa, že je tu priveľa pravidiel a že Boh je na náš život až príliš náročný. Keď som bola ateistka, neriešila som hriech či pocity viny. Ale keď som sa stala veriacou… och! Zrazu som si uvedomila, že robím veci, ktoré nie sú dobré, a nerobím veci, ktoré by som mala - napr. milovať ostatných, čítať si Bibliu, modliť sa, hovoriť iným o svojej viere atď. Pri každom verši, ktorý som v Písme objavila, som si v podstate mohla povedať: „Áno, musím sa o to viac snažiť.“ Cítila som obrovský pocit zodpovednosti uspokojiť Boha tým, ako žijem. Moje zameranie na výkon a na to, aby som sa Bohu páčila, ma čoskoro začali oberať o radosť z toho, že mu patrím. Až som si niekedy povzdychla: „Bolo oveľa jednoduchšie byť ateistkou.“

Nie sme dokonalí

Božie zákony vyžadujú dokonalosť. Ak by naše spasenie záviselo od našej schopnosti dodržiavať ich, museli by sme byť dokonalí, aby sme sa dostali do neba. Našťastie ma ale Boh cez Písmo postupne naučil jeden dôležitý princíp: on vie, že ja ani ty nie sme dokonalí. Nikdy si nemyslel, že jedného dňa dokážeš splniť jeho štandard svätosti. Ak by si to dokázal, Ježiš by nemusel prísť na Zem, aby za teba zomrel. Lenže on prišiel.

Boh vie o priepasti medzi jeho dokonalosťou a našou hriešnosťou. Niektorí sa ju pokúšajú preklenúť tým, že znižujú Božie nároky: „Boh to tak úplne nemyslel…“ Iní sa zas snažia zvýšiť svoj výkon: „Budem sa viac snažiť…“

Bohu nemusíš nič dokazovať

Ak si uveril v Ježiša a nasleduješ ho ako svojho Pána, Boh ťa ospravedlnil a odpustil ti, si pre neho vzácny a drží ťa vo svojich starostlivých rukách. Celý mu patríš a miluje ťa bezpodmienečne, aj keď občas zlyháš. Bohu nič nemusíš dokazovať. Písmo pred týmto postojom varuje, pretože by si ľahko prišiel o radosť z blízkeho vzťahu s Kristom. Čo hovorí Boh o tvojom vzťahu s ním a o tom, ako teda žiť kresťanský život bez falošných očakávaní, že si musíš u Boha niečo odpracovať?

Ako si sa stal kresťanom?

Boh nepostavil svoj vzťah s tebou na požiadavkách, ktoré si musel splniť, aby si mohol prísť k Bohu. Všimni si, že takmer všetko zabezpečil on: Boh si ťa vyvolil ešte pred stvorením sveta - nie vďaka tvojim skutkom, ale na základe svojho rozhodnutia a milosti. Boh kvôli tebe prišiel na Zem, aby si mal večný život. Boh sa ponúkol, že vstúpi do tvojho života. Ty si sa rozhodol prijať ho. Boh vstúpil do tvojho života, vykúpil ťa z moci zla a odpustil ti.

Kresťanom si sa nestal vďaka svojej snahe, ale preto, lebo si s vierou nasledoval Božie vedenie. Myslíš, že teraz, keď už patríš Bohu, sa pravidlá zmenili? Má pre teba Boh dlhý zoznam očakávaní, ktoré musíš napĺňať? Nie.

Načo sú nám príkazy?

Možno si teraz povieš: „Moment, Biblia je PLNÁ prikázaní. Veď v nej niet odseku, v ktorom by sa nehovorilo, čo treba robiť.“ To je pravda. Božie pravidlá ti jednoducho odhaľujú, že si hriešny a neschopný dodržať ich. Čím viac sa budeš snažiť, tým budeš mať väčší pocit zlyhania. Budeš plný výčitiek a Boh sa ti bude zdať vzdialený.

„Čokoľvek budete prosiť Otca v mojom mene a dá vám to“. Všimnite si, Ježiš nazýva Boha Otcom. V Starom Zákone je veľmi zriedka Boh nazývaný Otcom.

Pán Boh dal pri stvorení človeku do srdca svoje základné normy - „prirodzený zákon“. Upozorňuje nás naň svedomie. No ľudské srdce a svedomie sú nespoľahlivé (Jeremiáš 17, 9). Vzdorovaním Bohu, presadzovaním svojich egocentrických zámerov, ľahko dôjde k „otupeniu“ svedomia.

Desatoro Božích prikázaní

Preto Pán Boh svoj zákon napísal na kamenné tabule (trvácny materiál) - čo svedčí, že sú trvalo platné. Boží zákon je zhrnutý v Desiatich Božích prikázaniach (2. Mojžišova 20. kap.; 5. Mojžišova 5. kap.), ktoré Boh dal na vrchu Sínaj svojmu ľudu prostredníctvom Mojžiša. Bez Božieho zákona je svet sťa džungľa, kde si každý robí, čo sa mu zachce. Božie prikázania sú „dopravné značky“, bez ktorých hrozí úplný chaos a kolaps! Prikázania nezačínajú požiadavkami, ale pripomenutím toho, čo Pán Boh vykonal: Ja som Hospodin tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egyptskej krajiny z domu otroctva - preto:

1. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa
2. Nebudeš brať meno Božie nadarmo
3. Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť
4. Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi
5. Nezabiješ
6. Nescudzoložíš
7. Nepokradneš
8. Nevypovieš krivé svedectvo voči svojmu blížnemu
9. Nepožiadaš dom svojho blížneho
10. Nepožiadaš ani jeho manželku, ani nič čo je jeho

Prvé 3 Božie prikázania chránia náš vzťah k Pánu Bohu. Ďalších 7 chráni náš vzťah k blížnym.

Boh chce, aby Mu človek bol ochotný dať to najlepšie zo seba. Boh chce lásku, chce prvotinu srdca a myšlienky. Nie však preto, aby sa stal otrokárom a vzal slobodu a akúkoľvek radosť.

Boh chce, aby vo svete vládla vzájomná úcta a aby sa jeden druhého všímalo. Chce, aby sa človek modlil nielen za seba a najbližšie okolie, ale aby si uvedomoval aj trápenie niekoho iného.

Takto „preložil“ Desatoro farár spomenutých konfirmandov: Ja, Hospodin, ťa vyslobodzujem: od falošných istôt, od hlúpych rečí, od každodennej driny, od osamelosti v starobe, od strachu a nenávisti, od zrady a poníženia, od chudoby a nespravodlivosti, od ohovárania a zhubnej žiarlivosti.

Tri úlohy zákona: Chrániť nás (zábradlie), aby sme neublížili seba ani blížnym. Odhaľovať nás (zrkadlo), aby sme videli svoje hriechy. Viesť nás k Spasiteľovi - Ježišovi (smerovník), lebo v našom srdci je mnoho zla, ale u Ježiša je odpustenie.

Ježiš prijíma za člena svojej rodiny každého, kto plní Božiu vôľu.

„Musíme sa rozprávať s Bohom tak, ako sa rozprávame s priateľom, ako služobník so svojím pánom, aby sme ho prosili o láskavosť, vyznali naše hriechy a vyrozprávali mu všetko, čo sa nás týka, naše myšlienky, naše strachy, plány, túžby a vo všetkom si žiadali jeho radu.

Sv. Augustín hovorí, že človek má 3 mená. Jedno meno nám dajú rodičia pri krste, druhé meno nám dajú ľudia ako nejakú prezývku, oni nás nejakým spôsobom ošacujú a to tretie meno si sami získavame cez milosť Božiu. Možnože niekedy o tom našom charaktere a o tom, čo nosíme v sebe možno ľudia nemajú príliš dobrú mienku. Sv. Ján Mária Vianney podľa mnohých kňazov a biskupov nemal na viac ako byť 41 rokov v tej poslednej farnosti v diecéze. Nemali ho za veľa. A mnohí už za jeho života, keď že bol veľmi obetavý, boli proti nemu. Keď Ján Pavol II. v r. 1986 chcel ísť do Arsu, veľká skupina francúzskych kňazov mu napísala otvorený list, aby nešiel do Francúzska, pretože Ján Mária Vianney bol jansenista, rigorista. A potom Ján Pavol II. odpísal, koľko mnohých dlhých hodín si musel odsedieť v spovednici, aký príklad diecézneho kňazstva je práve tento farár. A potom do Arsu šiel. Niekedy nám ľudia nedajú dobrú charakteristiku. Ale my ju získavame s Božou milosťou. O čo prosíme v Ježišovom mene, Písmo hovorí, že nám to Boh dá. A máme prosiť o to, čo od nás Boh chce.

Raz sv. Ignác z Loyoly to tak vyhlásil, že nežiadam si zdravie ani chorobu ani bohatstvo ani chudobu. Či máme v živote úspech alebo neúspech, či v očiach druhých nejako rastieme alebo sme menej úspešní, toto všetko je vedľajšie v porovnaní s tým, ako nás súdi Boh. Spravodlivý človek.

Najdôležitejšou úlohou kresťanov - nad všetky ostatné - je: získanie a udržanie svojho spasenia, a tiež aby boli v tomto cieli nápomocní iným. K tomuto je však nutné stať sa už tu na zemi spravodlivým človekom, a aj ním zostať. Ale - ako sa dá získať spravodlivosť?

Apoštol Pavol zhrnul odpoveď na túto otázku takto: „...tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona.“ (Rim 3,28) Tieto slová o ospravedlnení podáva Písmo ako centrálne vyhlásenie, ktoré znamená základ kresťanskej viery.

Pre prirodzenú myseľ je toto tvrdenie prekvapivé. Vyjadruje to, že sa nestávame spravodlivými pred Bohom vďaka svojim dobrým skutkom, ale výhradne skrze vieru v Ježiša Krista. Toto je v protiklade so všeobecným ponímaním, ktoré má sklon automaticky túto otázku vysvetľovať nasledovne: spravodlivý je ten človek, ktorý činí dobré skutky, tak ako hriešnik konajúci hriešne skutky.

Toto chápanie pochádza z prirodzeného ponímania pozemského človeka. Automaticky takto zmýšľame preto, lebo nevidíme do vnútra človeka, ani jeho duchovný stav, preto vychádzame z posúdenia skutkov. Ale keďže Boh veľmi dobre vidí, čo je v srdci človeka, vidí a zmýšľa presne opačne ako my. Podľa Jeho zmýšľania, ktoré poznáme z Písma, človek nie je hriešny preto, lebo činí hriech, ale preto činí hriech, lebo už je hriešny.

Morálny Zákon daný ľudstvu skrze Mojžiša priniesol známosť, no skutočne oddaných nasledovníkov udivil tým, že ani s vypätím všetkých svojich síl, nedokážu žiť tak, aby ho neporušili, to znamená, že človek nedokáže žiť bez hriechu. Aj toto nám potvrdzuje, že ani známosť, ani prijatie Zákona samo o sebe nikoho neoslobodí z moci hriechu, čo nám zase potvrdzuje, že hriech je väčšia duchovná sila, než sme my sami.

Lenže! V stave hriešnosti nemôžeme byť spasení. Toto je ale zúfalá situácia, pretože aj keby sme sa zo všetkých síl snažili urobiť všetko pre večný život - predsa ideme cestou do večného zahynutia!

Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.“ (Ef 2,8-9) Boh znížil latku bez zaujatosti na ten najnižší - na nultý bod, aby bolo spasenie dosiahnuteľné pre každého, aby nezáviselo od ľudskej schopnosti, či majetku, ale aby ho aj ten najzaostalejší, najslabší, najnevzdelanejší, najhriešnejší človek mohol dosiahnuť.

Jednu vec predsa len musí urobiť človek, ktorý prijíma spasenie, aby sa Božia sila vyslobodenia od hriechu uvoľnila v jeho živote: musí prijať Božiu milosť vierou, ktorá nám je daná v Kristovi Ježišovi. No aj túto vieru dostávame ako dar od Pána, veď viera pochádza skrze počutie Božieho slova. Pravdaže, každý má slobodu to aj odmietnuť.

tags: #co #odomna #boh #chces