Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.
V katolíckych novinách (13.IX.2011) nájdeme veľmi poučný rozhovor s pani Oľgou Škvareninovou, ktorá je odborníčkou na neverbálnu komunikáciu a autorkou mnohých kníh, vedeckých štúdií a článkov na danú tému.
Oblečenie a úprava zovňajšku
Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko. Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť, ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného dňa? Tomu by potom malo zodpovedať oblečenie a aj naše správanie.
Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku. Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila - možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.
Vždy treba vychádzať z toho, aby sa človek v chráme dobre cítil. Je prípustné vyzliekanie zvrchníkov, sák, kabátov, svetrov v kostole, ak je nám teplo? Zvrchník môžem držať v lone.
Pokrývka hlavy v kostole
Pokrývka hlavy nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy. V našom kultúrnom kontexte by sa do kostola nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už má dáma obrovský klobúk, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu.
Raz prišiel bývalý kolega na svadbu, ateista, vošiel dnu aj s čiapkou. Tak som mu povedal: ‚Keď sme išli ku generálovi, tiež sme išli bez čapíc. A teraz prídeš do kostola a čapicu máš narazenú na hlave, ako keby mrzlo.‘ Hneď si ju dal s ospravedlňovaním dole.
Jednou z takýchto zmien bol aj viac-menej úplný zánik zvyku pokrývania hlavy žien závojom pri modlitbe v chráme. Keď sme pred koncilom vstupovali do farského kostola na omšu, všetky ženy mali zakryté hlavy či už baretkami, čepcami, závojmi alebo šatkami. Hoci dnes občas vidíme ženy na Novus ordo omši v klobúku či v závoji (ich počet je väčší v nezápadných krajinách, kam ešte neprenikol moderný duch), vo všeobecnosti tento zvyk vymizol všade okrem miest, kde sa zachovala alebo vrátila tradičná latinská omša. A dokonca ani na týchto miestach sa v žiadnom prípade tento zvyk nepraktizuje univerzálne. Brániace sa ženy by mohli povedať, že kánonické právo to nevyžaduje, biskup to nenariaďuje a farár to nespomína. Tí, ktorí sa na nosenie závoja pozerajú ako na znak éry, v ktorej (ako sa domnievajú) boli ženy v Cirkvi považované za občanov druhej kategórie, sa skutočne tešia, že závoj ustúpil do úzadia.
Tradícia nosenia závojov v chráme vychádza zo slov svätého Pavla: „Muž si nemusí zahaľovať hlavu, lebo je obrazom a slávou Boha, no žena je slávou muža. Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. Ani nebol muž stvorený pre ženu, ale žena pre muža. Preto má mať žena na hlave znak moci kvôli anjelom“ (1 Kor 11, 7 - 10).
Podľa niektorých cirkevných otcov a učiteľov Cirkvi táto stať odkazuje na anjelov, ktorí si zakrývajú tvár pred Božou prítomnosťou, velebiac ju pred Božím trónom:
„Videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ (Iz 6, 2)
V teológii svätého Pavla je teda závoj symbolom zasvätenia a sebaobetovania. Tak ako sa Cirkev podriaďuje Kristovi a Kristus Syn sa podriaďuje Otcovi, aj manželka je „pod“ mocou a ochranou svojho manžela. Najmä keď sú pred Pánom pri bohoslužbe, má liturgický zmysel, aby nosila vonkajšie znamenie tejto vnútornej pravdy, verejný a viditeľný symbol svojho povolania manželky. Závoj je tichým svedectvom jej dôstojnosti a moci v jej vlastnej podriadenosti manželovi. Je to svätenina v širšom zmysle slova: skromná fyzická vec, ktorá označuje hlbokú duchovnú skutočnosť. Tak ako vydávajú rehoľné sestry svetu svedectvo prostredníctvom svojich habitov (vrátane závoja), rovnako aj manželky vydávajú svedectvo o osobitnom charaktere kresťanského manželstva tým, že si pri svätej omši zakrývajú hlavu. Tento krásny symbol dáva manželke príležitosť plnšie prežívať svoje povolanie, pretože pripomína samotnej manželke i iným, vrátane jej dcér, jeho mariánsky charakter pokory.
Správanie v kostole
Prvý by mal do kostola vchádzať muž. Keďže väčšinou sú dvere do kostola drevené, teda aj ťažké, mal by ich pán otvoriť a podržať dáme. Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou.
Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“.
Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Moja otázka potom znie, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety, alebo pre Pána Ježiša, prítomného v Eucharistii? Ľuďom, ktorí sa otáčajú a koncentrujú na okolitý svet, by som neverila, že ich viera je pevná. Možno sú v kostole iba preto, že sa tam jednoducho patrí prísť v nedeľu a v prikázaný sviatok.
Ako reagovať na rušivé vplyvy?
Všetko je však o komunikácii. Možno by som povedala: „Prepáčte, vyrušujete ma." Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali.
Som nefajčiarka a prekáža mi cigaretový zápach. Takisto ľuďom môže byť na ťarchu výrazný parfum, pach tela, nepríjemný dych, zápach oblečenia, hlasný hovor, uprený pohľad, lebo to všetko zasahuje do ich osobnej až intímnej zóny. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši. S takýmito okolnosťami sa však stretávame aj v bežnom živote, napríklad v preplnenej mestskej hromadnej doprave. I tu sú tesne vedľa seba ľudia, ktorí sa nepoznajú, no musia spolu istý čas koexistovať.
Sedenie a státie v kostole
Sedieť treba spoločensky vhodne a uvoľnene, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa tak aj volá, nie je to opierka na nohy. Čo sa týka sedenie v kostole, či vystreto, alebo so zvesenými plecami, na to neexistujú nijaké pravidlá. Každý môže sedieť tak, ako mu je vhodné, a ako sa cíti pohodlne, pokiaľ si nevyloží nohy na lavicu. Či má človek opreté čelo o ruky, alebo sa hrbí, to je jeho vec.
Chcela by som však upozorniť na dve iné veci: keď niektorí ľudia „kľačia“, kolená majú na kľačadle, zadnou časťou tela sa však opierajú o lavicu, na ktorej predtým sedeli. To nie je kľačanie. Kľačanie je, keď sa celou váhou tela opieram o kolená a nepodopieram sa sedacou časťou tela o lavicu. A ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje. To je v úplnom poriadku, pravdaže, nie počas premenenia, minútku - dve počkáme.
Do chrámov prichádzajú aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na svoje „stále“ miesto. Nárokovať si na lavicu v kostole, súvisí s tým, že človek sa na istom mieste cíti príjemne, akoby bol doma. Tak ako si v obývačke obsadia niektorí ľudia kreslo alebo diaľkový ovládač k televízoru, tak si daktorí v svojej mysli zarezervujú aj verejné priestranstvo - lavičku v parku alebo sedadlo v kostole, ktoré sa tým stáva ich osobným územím.
Ak má pán zdravotný problém, nie. Okrem toho v kostole je určite aj niekto mladší alebo zdravší, kto ju môže pustiť sadnúť si. Najmä v mestách prichádzajú veriaci na svätú omšu s plnými nákupnými taškami alebo študenti či turisti s batohmi. Treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom. To si od človeka vyžaduje, aby bol dobrým pozorovateľom a vedel odhadnúť situáciu i priestorové možnosti.
Záver omše
Najviac sa mi nepáči, keď kňaz aj s miništrantami po svätej omši odchádzajú a hoci sú ešte stále pri svätostánku, ľudia sa postavia a hrnú sa preč. Pripomína mi to záver divadelného predstavenia, keď niektorí diváci utekajú do šatne po kabáty. Kam sa náhlia?