Dominika Gurbaľová, speváčka, skladateľka a multiinštrumentalistka z Košíc, prešla si náročným obdobím, v ktorom, ako sama hovorí, padla na samé dno. Čo alebo kto jej pomohol tento ťažký čas ustáť a ako sa jej postupne podarilo oslobodiť sa od vlastného pocitu zlyhania a ľudských predsudkov? V jej textoch často nachádzame inšpiráciu zo Svätého písma.
V jednej piesni napríklad spieva o tom, že „noc s tebou je pre mňa časom, z ktorého čerpám“. Za svoju temnú noc považuje obdobie, keď si začala uvedomovať, že manželstvo, v ktorom žila, je scestné a nie je možné ho naplniť v skutočnom význame.
Snažila sa v ňom nejako zotrvať, nájsť spôsob, ako prežiť. … a v tom všetkom, keď už nežili manželským životom, zistila, že je tehotná. Malo to byť pre ňu najkrajšie obdobie života, no bolo veľmi náročné a najťažšie. Cítila sa beznádejne a mala problém všetky tie udalosti jednu za druhou vstrebať. Navyše, tehotenstvo je pre každú ženu časom neistoty a otázok, plánuje spoločnú budúcnosť. Ja som si vtedy uvedomila, že ostávam spojená s človekom, s ktorým nevidím budúcnosť. Boli to chvíle beznádeje, temná noc.
Jej kamarátka, ktorá je aj jej duchovnou mamou, jej v tom čase hovorila: „Dominika, nie je pravda, že všetko pekné sa už pominulo. Je to klamstvo, že všetko pekné pominulo a ty už musíš len nejako dožiť… Je to klamstvo a myšlienka, ktorá nepochádza od Boha. Pekné veci ešte prídu do tvojho života. Ja som si vôbec nevedela predstaviť, že ma ešte čaká niečo pekné.
Myslím si, že mojím problémom bolo vtedy aj to, že som bola otrokom toho, čo o mne povedia ľudia. Žila som vo vlastnej neúcte. Chcela som byť s každým zadobre. A bola som otrokom predstavy o tom, čo odo mňa vyžadujú iní. Aj tieto veci ma dotlačili do sobáša… Bol to tlak, ktorý som si do istej miery vytvorila sama. Nechcem prenášať zodpovednosť na iných… Viem, že je to môj problém.
Paradoxne, tým, že je moja temná noc viac „okatá“ a mnohí vedia, čím som si prešla, musela som sa v tom naučiť postaviť sa sama za seba. Bola som nútená postaviť sa za seba a konať z lásky. A síce som si predtým myslela, že som konala z lásky - dnes si myslím, že to bolo skôr z núdze, pretože som bola presvedčená, že takto to má byť a takto sa mám správať.
Tým, že som padla na úplné dno, som očakávala, že všetci budú proti mne, že príde veľké odmietnutie a nikto ma nepochopí. Ocitla som sa v situácii, keď som bola naozaj sama: prišiel koronavírus, všetko sa pozatváralo, bola som tehotná, na PN. A nevedela som hovoriť o tom, čo prežívam, čiže som bola uzatvorená sama v sebe aj v tejto oblasti. A keď som našla odvahu a zverila sa so svojím trápením v manželstve blízkej osobe, ona ma za moje správanie odsúdila. Snažila som sa to rešpektovať a neoponovala som, bola som totiž taká unavená zo života, že som nemala silu niečo jej dokazovať. Ale priznám sa, bola to jedna z vecí, ktoré „ma položili“.
Boh ma nanovo učí, že každý z nás má právo aj na pády. V našom vzťahu bol od skorého začiatku spor, ktorý sa týkal toho, že namiesto prehlbovania nášho vzťahu som sa cítila len vtiahnutá do vzťahu s jeho rodinou. Spočiatku som to brala prirodzene, ale k zmene nedošlo ani po svadbe. Dúfala som v sľúbenú zmenu, ktorú aj druhá stránka uznala za potrebnú, ale na úkor prežívania spoločných stretnutí sme dookola hľadali riešenie a vstupovali do konfliktu v názoroch alebo sme trávili čas s inými ľuďmi a s členmi rodiny, a v podstate som sa celý čas doprosovala zmeny.
Vzali sme sa rýchlo po vzťahu, ktorý bol zacyklený v spomínanom konflikte, čo bolo dôvodom dočasného zakrytia kľúčových a objektívnych osobnostných „háčikov“ pre funkčný a sebadarujúci vzťah, vrátane intimity. V čase pred svadbou bola problémom moja neschopnosť vycúvať. Všetko som otáčala proti sebe. Bola to tiež moja nezrelosť, nezrelé zmýšľanie.
Pamätám si, ako som sa vtedy modlila, aby Boh niečo urobil, aby zasiahol… že ja už neviem, čo robiť, neviem sľub zrušiť. Dnes to vidím už jasne - to prirodzené mi hovorilo, že toto nechcem. No ja som si to zduchovňovala v zmysle, že Boh sa postará, že on to požehná. Navyše som sa s tými problémami zverila len úzkemu kruhu ľudí a kňazovi, ktorý mi opäť dal „povzbudenie k odvolávaniu“ zlého.
Presvedčila som seba samu, že všetko podriaďujem manželstvu. Znie to paradoxne, ale áno. A viacerí mi už povedali, že sa na našom prípade naučili, že ak vidia, že niekomu nefunguje vzťah, treba mu to povedať. Dokonca som potom počula aj vety typu: „Ja som to vedel a tušil… chcel som ti niečo povedať…“ Ako sa hovorí, po vojne je každý generál.
O mesiac na to, ako sme už len žili vedľa seba, som zistila, že som tehotná. Aj keď bol preč, vzhľadom na bábätko, sme sa to skúšali ešte urovnať. Pretože sa potvrdzovali črty osobnosti, o ktorých je nevyhnutné vedieť pred vstupom do manželstva. Možno to znie nelogicky, ale mala som v tom aj pred Bohom jasno.
Manželstvo má byť o sebadarovaní, no ja som reálne nevidela schopnosť darovať sa. Boli sme aj na manželskej poradni, kde nás psychológ usmernil, že bude lepšie to ukončiť. Som vďačná, že som pri ňom zažila láskavý prístup, pretože som do toho išla s malou dušičkou. Riešilo sa tam, aký bol vzťah pred svadbou, aký bol samotný sobáš aj spolužitie potom. Veľmi som tam cítila, že sa nikomu nenadŕža. V našom prípade boli súčasťou aj psychologické posudky.
Nulita je niečo úplne iné ako civilný rozvod. Všetko som otáčala proti sebe. Bola to tiež moja nezrelosť, nezrelé zmýšľanie.
V najťažšom čase, keď som nebola schopná takmer ničoho, som si do zošita písala vetu: „Boh je dobrý!“ Zapísala som takto niekoľko strán. Povzbudil ma tiež výrok istého kňaza, keď som sa mu zverila s myšlienkami o odsúdení: „Len horší sa pohorší, lebo lepší miluje!“ Táto myšlienka ma nesie doteraz.
Najmä, aby si stáli sami za sebou, svojou láskou či neláskou v pravde - za tým, čo naozaj chcú a pre koho tu naozaj chcú byť. Nech sa odpútajú od svojich rodičov, no zároveň nech sú si vedomí, že ak si niekoho beriem za muža či ženu, beriem si s ním celú jeho rodinu. Ak ju neviem prijať a sú medzi nami veľké rozdiely, musím brať na vedomie, že to môže byť ťažké, a základ je nastavenie držať spolu v dôvere, bez klamstiev.
Keď je niečo ťažké pred svadbou, nemôžeme očakávať, že sa to po nej zmení. Môže sa to práveže zhoršiť. A ešte odporúčam, aby sa ľudia zažili pred svadbou vo všetkých ročných obdobiach. Tiež by som si dala pozor na prudérnosť a na to, aby si človek nezduchovňoval veci. Láska by mala zahŕňať všetko - aj rozum, aj city. A človek by mal ísť do manželstva šťastný. V prípade obáv sa nebáť s láskou aj zrušiť sobáš, posunúť termín a nebáť sa hanby či vlastného pocitu zlyhania. Milovať seba - úprimne a zdravo.
Je to stále nekončiaci proces a rast. Aj tento rozhovor, aj spomienky na tieto udalosti sú pre mňa dôkazom, že mi to nie je jedno. (ticho) Je mi to celé ľúto. Najmä kvôli dcérke - priala by som si, aby sa to stalo inak, ale už ma to nezväzuje. Človek si môže vybrať, či sa bude zvyšok života ľutovať a hnevať, alebo pôjde ďalej. Skúsi z toho vyťažiť, čo sa dá. Teraz je moje vtedy náročné tehotenstvo zhmotnené v úžasnej Dorotke, za ktorú som vďačná. Potvrdil sa mi v nej výrok: „Dieťa je dobré v každom čase…“ Prajem jej, aby ju Pán Boh viedol dobrou a krásnou cestou.
Počúvať, čo je v mojom vnútri, a stáť si viac za tým. Mať sa v úcte, odpúšťať nanovo sebe aj druhým a súčasne sa nebáť ísť v dobrom zmysle do konfliktu, do obrusovania a pravdy. Prevziať zodpovednosť za svoje činy.
Niektorí ľudia mi s akýmsi obdivom hovorili, že aké je to svedectvo viery, že som ostala verná Bohu. Ale ja to tak nevidím. Komu inému ako Bohu som mala veriť? Mňa totižto sklamali skôr ľudia, nie Boh. Sklamala som seba samu a v niektorých veciach som sa cítila oklamaná ľuďmi. Vnímala som to ako zlyhanie ľudského faktora, ale niežeby ma Boh zradil. Bolo to bolestivé a musím povedať, že často práve nám v Cirkvi chýba obyčajná ľudskosť. Človek je vytrestaný samotnou skúsenosťou a navyše ešte posudzovaním iných. V takýchto chvíľach netreba špeciálne slová a poučky, stačí stáť pri človeku a ukázať mu, že v tom nie je sám a že nie je odpísaný. Sme hriešni, robíme chyby a každý z nás potrebuje odpustenie. Prajem si, aby sme sa vždy vedeli v prvom rade milovať, až potom poúčať.
Aktuálne sa teším z hudobnej spolupráce so Števkom Gáborom. V minulosti som bola na tieto veci sama, hoci som mala vždy okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhali, no stálo to na mne. Teraz sme tím, cítim, že sa ťaháme a že ma dopĺňa vo veciach, ktoré neviem alebo nedokážem. Keď zložím pieseň, posúvam mu ju na dotvorenie. Takúto možnosť som pretým nemala.
Tvoje piesne mnohí používajú ako modlitbu. Asi najsilnejší je príbeh ženy, ktorá sa pokúsila niekoľkokrát si siahnuť na život. Pán Boh ju nakoniec priviedol na iné miesta, kde sa jej život zlepšil. Teší ma, keď ma napríklad na spovedi spozná nejaký kňaz a tlmočí mi od iných ľudí, že im moje piesne pomohli. A teraz pred nedávnom ma potešil rozsiahlejší list od jedného rehoľníka. Veľké povzbudenie pre mňa. Pripomína mi to, že hoci nemusím vedieť o ovocí, môžem si byť istá, že moja tvorba má svoju hodnotu.
Neviem, aký majú moje skladby dosah a na koho všetkého, a to je možno aj dobré, aby som nespyšnela. Ženám by som odporučila pieseň Si môj chrám, mužom skladbu Dôveruj.
Je pre nás dôležité prinášať dobré texty, ktoré menia životy.
Aktuálne mi nenapadá žiadna pieseň, ale veľmi rada tancujem so svojou dcérou Dorotkou. (úsmev) Občas si rada pustím niečo swingové alebo klasiky od skupiny U2. Tie piesne prichádzajú ruka v ruke so životom. Je jedna pieseň, ktorou teraz žijem. Budú viac pozitívne ladené ako tie predchádzajúce. Doteraz som skladala väčšinou žalmy alebo smutnejšie veci. Kedysi som chcela robiť piesne aj pre svetské publikum. Texty, v ktorých by bolo skryté kresťanstvo, no nedarilo sa mi to. Teraz sa to zmenilo prirodzene.
Dominika Gurbaľová je speváčka, skladateľka a multiinštrumentalista z Košíc, v ktorej textoch často nachádzame inšpiráciu zo Svätého písma. Doposiaľ vydala štyri autorské albumy, vrátane albumu komponovaného pre Tanečné divadlo ATak.
Foto: Yøe KovalíkHudba: Dominika Gurbaľová - Cesta narovnaná (Už sneží)
Obrázok: Dominika Gurbaľová