Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) je najrozhodujúcejšou udalosťou v živote Katolíckej cirkvi v dnešnej dobe. Aj viac než po polstoročí od svojho ukončenia ovplyvňuje dianie a smerovanie cirkvi. DVK bol míľnikom v moderných dejinách cirkvi a mal na jej život väčší vplyv než ktorákoľvek iná udalosť od protestantskej reformácie v 16. storočí. Cirkev, ktorá sa často pýšila tým, že je nemenná, sa na koncile odhodlala podstúpiť dôkladnú sebareflexiu a sebakritiku.
Pápež Ján XXIII. na tzv. sedia gestatoria. Zdroj: wikimedia commons
Všeobecné alebo ekumenické koncily nie sú častým javom. V priemere sa konajú raz za sto rokov a DVK bol v poradí 21. takým koncilom. Obyčajne sa koncily zvolávali, aby sa na nich riešila nejaká kríza v oblasti učenia alebo disciplíny cirkvi. V januári 1959, keď Ján XXIII. oznámil svoje rozhodnutie zvolať koncil - bolo to menej než tri mesiace od zvolenia za pápeža - Katolícka cirkev nepotrebovala brániť nejakú dôležitú doktrínu alebo disciplínu pred útokmi.
Ekumenický koncil je veľmi významná udalosť lebo, na rozdiel od iných koncilov alebo synod, sú naň pozvaní všetci biskupi z celého sveta. Ekumenické koncily reprezentujú celú cirkev, sú prejavom najvyššej (ľudskej) autority v cirkvi a ich rozhodnutia sú v konečnom dôsledku vnímané ako vôľa Ducha Svätého.
Z viac než 50-ročného odstupu od DVK sa dá zhodnotiť, že väčšina katolíkov považuje koncil za dar, ale tiež za výzvu pre cirkev. Kvôli komunizmu sme na Slovensku neboli dejiskom pokoncilového vývoja tak ako krajiny západnej Európy a Severnej a Južnej Ameriky. Dnes, viac než 30 rokov po páde komunizmu, aj cirkev na Slovensku môže mať slovo v procese prijatia DVK, ktorý stále pokračuje. Poznáme však koncil a máme prehľad o pokoncilovom vývoji? Je škoda, že sme na scénu globálnej cirkvi prišli s oneskorením. Máme čo doháňať.
DVK sa uskutočnil počas štyroch zasadaní, ktoré boli stále na jeseň v rokoch 1962 - 1965. Koncil zvolal pápež Ján XXIII. (1958 - 1963), ktorý však po prvom období zomrel a koncilu potom predsedal jeho nástupca Pavol VI. Pápež Ján vytýčil tri ciele koncilu: obnovu cirkvi, adaptáciu cirkvi pre dnešnú dobu (aggiornamento) a zjednotenie kresťanov.
Okrem toho, že zvolanie koncilu bolo veľkým prekvapením, išlo tiež o dramatickú udalosť. Očakávalo sa, že biskupi z celého sveta prídu do Ríma, aby jednoducho zahlasovali za dokumenty, ktoré pre nich pripravili rôzne koncilové komisie. Stalo sa však niečo iné. Dva hlavné body, ktoré biskupi týmto dokumentom vyčítali, boli, že (1) nebrali dostatočne do úvahy pápežovu predstavu o koncile a (2) že veľmi málo odzrkadľovali teologický vývoj posledných desaťročí.
Svoju konečnú podobu dokumenty koncilu nadobudli skrz búrlivé debaty medzi koncilovou väčšinou a menšinou. Po publikácii dokumentov si tí, čo boli teologicky zbehlí, rýchlo všimli, že to, čo koncil hovoril, sa často nepodobalo tomu, čo poznali z predkoncilových teologických učebníc. Zmena sa nedala poprieť. Zmeny sa dali vidieť skoro na každom kroku.
DVK ponúkol iné ohodnotenie moderného sveta, ako bolo dovtedy bežné. Počas 19. storočia, a v niektorých prípadoch až do koncilu, oficiálni predstavitelia Katolíckej cirkvi odporovali významným črtám spoločenského a politického poriadku modernej doby. Medzi nimi boli demokracia, sloboda slova, sloboda tlače a náboženská sloboda. Tieto črty moderného sveta boli označené slovom „liberalizmus“ a odsúdené. DVK však nepokračoval v tomto konfrontačnom prístupe k modernému svetu. Naopak, koncil naliehal na katolíkov, aby s ním vstúpili do dialógu.
Navyše, v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode, koncil zmenil učenie na danú tému. Čo bolo v minulosti odsúdené, teda že každý človek má právo na náboženskú slobodu, sa stalo oficiálnym učením cirkvi. Od skončenia koncilu sa Katolícka cirkev stala významným zástancom náboženskej slobody na celom svete.
DVK teda neopakoval odsúdenia moderného sveta na spôsob pápežov Gregora XVI. a Pia IX. v 19. storočí alebo na spôsob Pia X. na začiatku 20. storočia. Táto zmena v postoji voči modernému svetu sa stala dôvodom, prečo niektorí katolíci, napr. Kňazské bratstvo sv. Pia X. (tzv. lefèbvristi), DVK odmietli.
Koncil ponúkol iné chápanie cirkvi, než to bolo vtedy bežné. V čase koncilu mali dominantné miesto v katolíckej teológii dve chápania cirkvi, a to (1) cirkev ako hierarchická inštitúcia alebo spoločnosť a (2) cirkev ako mystické telo Krista. To druhé bolo produktom nedávneho teologického vývoja a v roku 1943 nadobudlo oficiálny status v encyklike Pia XII. Koncil tieto pohľady na cirkev neodmietol, ale im neprisúdil dominantné miesto vo svojich dokumentoch.
Hlavná myšlienka koncilového chápania cirkvi je, že cirkev je viac než jej štruktúry a nariadenia. Očakávalo sa, že biskupi z celého sveta prídu do Ríma, aby jednoducho zahlasovali za dokumenty, ktoré pre nich pripravili rôzne koncilové komisie. Stalo sa však niečo iné. Koncil tak nanovo objavil staroveké chápanie cirkvi, ktoré sa vytratilo z teologického obzoru v druhom tisícročí, a cirkev predstavil v prvom rade ako tajomstvo a sviatosť, čo znamená, že cirkev je skutočnosťou, ktorá je preniknutá skrytou Božou prítomnosťou. Koncil tiež opísal cirkev ako putujúci Boží ľud. Tento bod je teologicky veľmi dôležitý.
Koncil žiadal zmeny v liturgii. V úplne prvom schválenom dokumente koncil predostrel a prikázal obnovu liturgie. Pre zaujímavosť, z 2 151 biskupov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, len štyria boli proti, čo je menej než jedno percento. Jedným z hlavných bodov bola túžba, aby sa všetci aktívne zúčastňovali na liturgických obradoch.
Obnova liturgie bola pre koncil logickým a nutným krokom spojeným s obnovou chápania cirkvi. Nemohlo to byť ináč. Koncil sa k nekatolíckym kresťanom a tiež k členom iných náboženstiev postavil ináč, ako to bolo bežné. Koncil nabádal katolíkov, aby sa zapojili do ekumenického hnutia, ktorého cieľom bolo zjednotenie kresťanov. Toto bolo v silnom kontraste s oficiálnymi predpismi pred koncilom, ktoré ekumenické hnutie odmietali. Koncil sa tiež veľmi pozitívne vyjadril na adresu nekresťanských náboženstiev, keď povedal, že „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sú síce v mnohom odlišné od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“.
Pápež Pavol VI. na II. vatikánskom koncile zdroj: wikimedia commons / Lothar Wolleh
Štyri hlavné interpretácie koncilu
Podstata tradicionalizmu v dnešnej katolíckej Cirkvi do istej miery závisí, resp. súvisí s postojom, ktorý človek zaujíma k II. vatikánskemu koncilu. Ak by II. vatikánsky koncil neexistoval, označenie „tradičný katolík“ by sa pravdepodobne v cirkevných kuloároch nevyskytovalo a my by sme pravdepodobne pokračovali v kurze, aký po stáročia ukazovali svätci a učitelia Cirkvi. Tým myslím, že byť katolíkom a byť tradičným katolíkom by znamenalo jedno a to isté. Po II. vatikánskom koncile, ktorý priniesol niektoré prelomové inovácie a zmeny sa však toto už povedať nedá. Táto jednota medzi pojmami „katolík“ a „tradičný katolík“ sa v realite stratila a naša odpoveď na to, akú úlohu v tomto zmiznutí zohral koncil, určuje, kam do tradicionalistického spektra patríme.
Existuje niekoľko názorov, resp. postojov vzťahujúcich sa na koncil. Na um mi prichádzajú štyri, ktoré tu vymenujem:
- Teória správnej implementácie: Koncil bol inšpirovaný Duchom Svätým, aby nastolil nový vek slobody od starých obmedzení, zastaralej morálky a zaprášených školských doktrín. Koncil nám umožnil prehodnotiť, kto sme ako katolíci a nanovo vytvoriť našu Cirkev, nezaťaženú reakčnou záťažou minulých storočí. Všetko je otvorené a prístupné aktualizácii a revízii: liturgia, doktrína, morálka. Veď človek a kultúra sa vyvíjajú a vyvíja sa aj Cirkev. Všetko je teda dovolené, ak sa to robí v tomto duchu, v duchu slobody a pokroku. Neexistuje nič, čo by sa pod záštitou ducha koncilu nedalo, neexistujú ani mravné, ani fyzické obmedzenia.
- Teória nesprávnej implementácie (Teória únosu): Koncil bol dobrý nápad a Cirkev v 60. rokoch nutne potrebovala reformu. Samotné dokumenty a rozhodnutia II. vatikánskeho koncilu sú zdravé a dobré, a niektoré z nich sú tie najlepšie, aké kedy Magistérium vydalo. Po skončení koncilu sa však bezohľadní ľudia zmocnili implementácie koncilu a prekrútili jeho dokumenty podľa svojich vlastných zámerov, čo vyústilo do reformy celkom odlišnej od tej, ktorú si predstavovali konciloví otcovia a ktorá je pre Cirkev škodlivá. Títo ľudia koncil takpovediac uniesli a zneužili. Potrebná je skutočná implementácia koncilu, ktorá sa dá urobiť iba tak, ak sa vrátime k samotným koncilovým dokumentom.
- Teória zlého nápadu: Koncil, hoci bol platne zvolaným ekumenickým koncilom, bol zlý a nerozumný nápad a bol zbytočný. Cirkvi sa darilo dobre, kým neprišiel koncil. Unesené boli nielen dokumenty a dekréty koncilu, ktoré boli zámerne nesprávne interpretované a aplikované, ale unesený bol aj samotný koncil, ktorého vedenia sa pokútne a úskočne zmocnili liberálni, ba dokonca aj niektorí heretickí klerici a tí priebeh koncilu riadili podľa svojich plánov. Nielen dôsledky a implementácia koncilu, ale aj samotné dokumenty a rozhodnutia sú chybné, nejednoznačné alebo jednoducho nerozumné. Preto nám nepomôže „vrátiť sa k dokumentom“. Nie je potrebná správna realizácia koncilu, ale návrat ku katolíckej tradícii, ako existovala pred koncilom a tie dokumenty, ktoré koncil zanechal, je treba prísne vykladať vo svetle tejto tradície. Čo sa tak vyložiť nedá, je treba zrušiť.
- Teória nepravého koncilu: Koncil nebol skutočným koncilom. Zvolal ho nezákonne pápež, ktorý bol sám heretikom, a preto nemohol zvolať koncil. Jeho dekréty nie sú záväzné; v skutočnosti sú to všetko herézy a protirečia odvekej tradícii Cirkvi. Tento názor zastávajú skutoční ultras, ktorí sa väčšinovo regrutujú z tábora sedevakantistov.
Tieto štyri hypotézy v zásade pokrývajú celú šírku spektra názorov na koncil. Samozrejme, jestvuje množstvo variantov a modifikácií týchto hypotéz. Pointou je, že koncil bol natoľko významnou a dôležitou udalosťou, jeho dopad bol nesmierny a zmeny, ktoré sa v Cirkvi udiali, boli tak zásadné, že žiaden katolík nemôže zostať neutrálny a musí, ba je nútený nejaký postoj ku koncilu zaujať. Dnešný cirkevný establišment, ako bolo spomenuté vyššie, stavil na prvú hypotézu, považuje koncil a jeho implementáciu za ušľachtilé a dobré dielo Ducha Svätého, dožaduje sa dotiahnutia reforiem až do krajnosti a nad každým, kto si dovoľuje pochybovať o tom, či koncil Cirkvi naozaj pomohol a či jej náhodou neuškodil, vyhlasuje tento establišment anatému.
Keď Jána Pavla II. žiadali o povolenie slúženia tradičnej latinskej omše, ktoré nakoniec vo veľmi obmedzenom rozsahu povolil (Quattuor abhinc annos) v roku 1984, tak bol spočiatku veci veľmi priaznivo naklonený a uvažoval o indulte s oveľa menšími obmedzeniami a podmienkami. Pred podpisom ho však niekoľkí kardináli, očividne zástancovia prvej hypotézy o koncile ako diele Ducha Svätého, varovali, že tradičná omša sa môže stať vlajkou, pod ktorú sa budú zbiehať „odmietači“ koncilu. To znamená, že hierarchia nepripúšťa kritický pohľad na koncil a reformu. Ján Pavol poslúchol.
Zdalo sa, že Benedikt XVI., ktorý mal, ako prefekt Kongregácie pre náuku viery možnosť vidieť dôsledky pokoncilovej reformy zblízka, si osvojil tézu uneseného koncilu, pripúšťal aj veľké chyby v implementácii a tradičná omša ako vlajka mu neprekážala, hoci až do smrti sa nevzdal presvedčenia, že koncil by bolo možné interpretovať a aplikovať v plnom súlade s tradíciou. František a jeho suita však Benediktovo presvedčenie nezdieľajú a opäť vidia tradičnú omšu ako symbol predkoncilovej Cirkvi, teológie a morálky, ktoré sa im protivia. A preto sa v Traditionis custodes opäť objavilo tvrdenie, že milovníci starej omše zastávajú koncil spochybňujúce presvedčenia a spôsobujú rozdelenie Cirkvi. A preto musí byť stará omša zakázaná.
Kolujú, doposiaľ nepotvrdené správy, že sa od kňazov bude vyžadovať sľub, či dokonca prísaha, že nebudú nikdy slúžiť tradičnú omšu. Možno sú to len divoké rozprávky, ale bola by to nádherná irónia, keby sa po toľkých rokoch neustáleho výsmechu, pohŕdania a bezbožného osočovania, ktoré sa po koncile zniesli na hlavu Pia X. a jeho antimodernistickú prísahu, ktorá bola „nespravodlivo“ vymáhaná od kňazov a teológov, zrazu objavila prísaha modernistická, ktorá by vyžadovala prisahať na to, čo Pius X.
Konciloví otcovia.
Reakcie a prijatie koncilu na Slovensku
Kvôli komunizmu sme na Slovensku neboli dejiskom pokoncilového vývoja tak ako krajiny západnej Európy a Severnej a Južnej Ameriky. Na druhej strane, izolácia od západného sveta nás vo veľkej miere ochránila od mnohých ťažkostí, ktoré miestne cirkvi v západných krajinách začali pociťovať nielen v súvislosti s implementáciou koncilu, ale aj kvôli sociálnym a politickým zmenám z konca 60. a počas 70.
Dnes, viac než 30 rokov po páde komunizmu, aj cirkev na Slovensku môže mať slovo v procese prijatia DVK, ktorý stále pokračuje. Progresívna interpretácia sa veľmi pozitívne stavia k zmenám, ktoré koncil uskutočnil. Medzi cirkvou pred koncilom a po koncile vytvára dramatický kontrast. Prispôsobenie sa modernej dobe, čomu sa cirkev dlho bránila, ale čo sa napokon na koncile stalo, prívrženci tejto interpretácie vítajú a považujú za dlho oneskorené.
Progresívna interpretácia uznáva, že po koncile nastali v cirkvi problémy a určitý zmätok. Vinu za to prisudzuje neústupnosti tých, hlavne v Rímskej kúrii, ktorí boli proti smeru, ktorým sa koncil počas jeho priebehu uberal a ktorí potom, čo sa koncil skončil, pokračovali v podkopávaní zástancov obnovy a v odpore proti duchu koncilu.
Tradicionalistická interpretácia vidí v zmenách, ktoré koncil uskutočnil, skutočnú katastrofu. Táto interpretácia taktiež vytvára dramatický kontrast medzi cirkvou pred koncilom a po koncile. Rozdiel je v tom, že v nevýhode je tentokrát cirkev po koncile. Najextrémnejšia verzia tejto pozície považuje koncil za heretický. Najznámejšou skupinou, ktorá takto koncil vidí, je Kňazské bratstvo sv. Pia X.
Títo nasledovatelia arcibiskupa Marcela Lefèbvra (1905 - 1991) sú známi tým, že zásadne odmietajú pokoncilovú liturgiu a pokračujú v slávení svätej omše a sviatostí, ako to bolo pred koncilom. Nie menej ako obnova liturgie im prekáža aj postoj koncilu k dialógu s dnešným svetom, náboženskej slobode, ekumenizmu a nekresťanským náboženstvám.
Reformná interpretácia koncilu sa nachádza v strede medzi predošlými interpretáciami. Väčšinu koncilu vidí pozitívne. Za nepriaznivé pre cirkev však považuje určité veci, ktoré sa vyvinuli po koncile. Vinu za problémy a zmätok neprisudzuje samotnému koncilu, ale hlavne takzvaným progresívnym katolíkom. Viní ich z toho, že odvolávaním sa na „ducha“ koncilu išli oveľa ďalej, než si koncil vo svojich dokumentoch žiadal.
Predstavitelia tejto interpretácie zastávajú názor, že koncil bol unesený tými, ktorí ho nesprávne interpretovali. V tomto bode sa zástancovia reformnej interpretácie odlišujú od tradicionalistov, podľa ktorých koncil bol unesený už počas jeho priebehu. Reformná interpretácia popiera, že si koncil prial rázny zlom s minulosťou cirkvi. Hoci zmeny, ktoré koncil nastolil, nepopiera, zástancovia tejto interpretácie by boli najradšej, ak by sa o zmenách veľmi nerozprávalo.
Tradicionalistická interpretácia nikdy nezískala veľa prívržencov. Z pohľadu katolíckej teológie je odmietnutie ekumenického koncilu veľmi problematické. Je to gól do vlastnej bránky. Koncily sú prejavom najvyššej autority v cirkvi. DVK bol riadne zvolaný, arcibiskup Lefèbvre sa na ňom podieľal. Ak by bola pravda, že DVK odviedol cirkev na nesprávnu cestu, ako by sa dalo vyvrátiť, že aj predošlé koncily pochybili? Odmietanie DVK tak spochybňuje aj všetky ostatné koncily.
Umiernená verzia progresívnej interpretácie bola obľúbená počas pontifikátu Pavla VI. (1963 - 1978). Bolo to v čase veľkého nadšenia za koncil, keď sa pod vedením Pavla VI. hlavné rozhodnutia koncilu stali bežnou súčasťou života cirkvi. Bolo to obdobie veľkých zmien, počas ktorého sa tiež stali chyby. Tiež sa dostatočne neukázalo, že koncilové reformy sa uskutočňovali v súlade s cirkevnou tradíciou, nie mimo alebo proti nej.
Toto pochybenie do veľkej miery vysvetľuje, prečo sa za pontifikátov Jána Pavla II. (1978 - 2005) a Benedikta XVI. (2005 - 2013) do popredia dostala reformná interpretácia DVK. Aby sa zachovalo podstatné prepojenie medzi koncilom a celou tradíciou, začalo sa prízvukovať to, čo sa nezmenilo, čo ostalo v súlade s predkoncilovou teológiou a praxou. Začal sa návrat k takzvanému „pravému“ koncilu, ktorý sa nachádza v koncilových dokumentoch, a nie v nejasnom „duchu“ koncilu, podľa ktorého sa dá hocičo odôvodniť.
Dôraz na kontinuitu v interpretácii DVK však časom nadobudol takú prevahu, že mnohí experti na koncil sa začali pýtať, či sa na koncile vôbec niečo stalo. Pápež Benedikt krátko po nástupe do úradu síce vysvetlil, že pri interpretácii koncilu aj zmena, aj kontinuita majú svoje miesto, no niektoré z jeho predošlých rozhodnutí, v čase, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery (1981 - 2005) a tiež počas jeho pontifikátu, tomu veľmi nenasvedčovali.
S nástupom pápeža Františka (2013) sa dá hovoriť o novej fáze v procese prijatia DVK. A tu prichádzame k podstate toho, prečo sa mnohé dnešné udalosti v živote cirkvi dajú chápať ako pokračujúci zápas o prijatie koncilu. Koncil chcel zmenu v cirkvi. To sa nedá poprieť. Po mnohých zmenách sa zameranie koncilu smerom k zmene postupne zneutralizovalo. Dá sa povedať, že sme svedkami zápasu medzi prívržencami progresívnej a reformnej interpretácie koncilu. Obe koncil prijímajú. Odlišujú sa v rozsahu ich pohodlnosti so zmenou.
Bolo by nesprávne byť za hocijakú zmenu, bez toho, čo František volá „rozlišovanie“. Jeho nabádanie k synodalite má celú cirkev v tomto formovať. Azda najnaliehavejšou súčasnou úlohou pre teológov je prísť s vysvetlením, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou.
Kolokvium o Dekréte Orientalium Ecclesiarum a Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove (GTF PU) sa 16. októbra konalo vedecké kolokvium na tému Dekrét Orientalium Ecclesiarum a Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Bolo to v poradí piate kolokvium v rámci projektu Koncil a my. Druhý vatikánsky koncil a Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, pri príležitosti 50. výročia Druhého vatikánskeho koncilu (2012 - 2015).
Úvodnou modlitbou a pozdravným slovom podujatie otvoril pomocný prešovský biskup Milan Lach SJ, ktorý zdôraznil závažnosť Dekrétu o východných katolíckych cirkvách a zaželal kolokviu, aby prispelo k poznaniu a k stále plnšej realizácii tohto učenia Druhého vatikánskeho koncilu (DVK) o východných katolíckych cirkvách.
V mene dekana GTF PU Mons. prof. Petra Šturáka účastníkov kolokvia pozdravil prodekan doc. Gabriel Paľa. Prof. Jozef Jurko z Teologickej fakulty v Košiciach v prednáške na tému Reflexia o dekréte Orientalium Ecclesiarum na Druhom vatikánskom koncile a po ňom najprv uviedol širší kontext koncilu a následne sa venoval samotnému dekrétu. Okrem iného vyzdvihol, že práve niektorí hierarchovia východných katolíckych cirkví prispeli k prehĺbeniu poznania prameňov.
Doc. František Čitbaj z GTF PU prednášal o právnej situácii východných katolíckych cirkví po dekréte Orientalium Ecclesiarum (OE). Najprv vysvetlil dôvody, prečo po Tridentskom koncile ako reakcia na reformáciu bola zdôrazňovaná uniformita, ktorá mala vplyv aj na to, že latinský obrad bol považovaný za nadradený ostatným, s čím súvisela aj latinizácia gréckokatolíkov. DVK dekrétom OE oficiálne zrovnoprávnil východné katolícke cirkvi s latinskou cirkvou.
Doc. Marcel Mojzeš, hlavný riešiteľ projektu a organizátor kolokvia, vo svojom príspevku Riziká a perspektívy interpretácie dekrétu Orientalium Ecclesiarum z pohľadu spirituálnej teológie vysvetlil riziká nesprávnej interpretácie ako sú povrchnosť, pocit menejcennosti, pocit nadradenosti, prílišné zdôrazňovanie ekumenického aspektu. Zdôraznil tiež perspektívy, ktoré sa ponúkajú na základe správnej interpretácie dekrétu. Môže to byť zostúpenie na hlbinu, uvedomenie si vlastnej identity, impulz k rozvoju synodality, či budovanie jednoty s pravoslávnymi predovšetkým svedectvom lásky. Tieto skutočnosti ponúkol prostredníctvom základného pravidla interpretácie koncilu, ktorým je láska k Cirkvi.
tags: #druhy #vatikansky #koncil #a #slovensko