Kvôli komunizmu sme na Slovensku neboli dejiskom pokoncilového vývoja tak ako krajiny západnej Európy a Severnej a Južnej Ameriky. Dnes, viac než 30 rokov po páde komunizmu, aj cirkev na Slovensku môže mať slovo v procese prijatia DVK, ktorý stále pokračuje. Poznáme však koncil a máme prehľad o pokoncilovom vývoji? Je škoda, že sme na scénu globálnej cirkvi prišli s oneskorením. Máme čo doháňať.
Priebeh koncilu
DVK sa uskutočnil počas štyroch zasadaní, ktoré boli stále na jeseň v rokoch 1962 - 1965. Koncil zvolal pápež Ján XXIII. (1958 - 1963), ktorý však po prvom období zomrel a koncilu potom predsedal jeho nástupca Pavol VI. Pápež Ján vytýčil tri ciele koncilu: obnovu cirkvi, adaptáciu cirkvi pre dnešnú dobu (aggiornamento) a zjednotenie kresťanov.
Okrem toho, že zvolanie koncilu bolo veľkým prekvapením, išlo tiež o dramatickú udalosť. Očakávalo sa, že biskupi z celého sveta prídu do Ríma, aby jednoducho zahlasovali za dokumenty, ktoré pre nich pripravili rôzne koncilové komisie. Stalo sa však niečo iné. Dva hlavné body, ktoré biskupi týmto dokumentom vyčítali, boli, že (1) nebrali dostatočne do úvahy pápežovu predstavu o koncile a (2) že veľmi málo odzrkadľovali teologický vývoj posledných desaťročí. Svoju konečnú podobu dokumenty koncilu nadobudli skrz búrlivé debaty medzi koncilovou väčšinou a menšinou. Po publikácii dokumentov si tí, čo boli teologicky zbehlí, rýchlo všimli, že to, čo koncil hovoril, sa často nepodobalo tomu, čo poznali z predkoncilových teologických učebníc. Zmena sa nedala poprieť. Zmeny sa dali vidieť skoro na každom kroku.
DVK ponúkol iné ohodnotenie moderného sveta, ako bolo dovtedy bežné. Počas 19. storočia, a v niektorých prípadoch až do koncilu, oficiálni predstavitelia Katolíckej cirkvi odporovali významným črtám spoločenského a politického poriadku modernej doby. Medzi nimi boli demokracia, sloboda slova, sloboda tlače a náboženská sloboda. Tieto črty moderného sveta boli označené slovom „liberalizmus“ a odsúdené. DVK však nepokračoval v tomto konfrontačnom prístupe k modernému svetu. Naopak, koncil naliehal na katolíkov, aby s ním vstúpili do dialógu. Navyše, v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode, koncil zmenil učenie na danú tému. Čo bolo v minulosti odsúdené, teda že každý človek má právo na náboženskú slobodu, sa stalo oficiálnym učením cirkvi. Od skončenia koncilu sa Katolícka cirkev stala významným zástancom náboženskej slobody na celom svete.
DVK teda neopakoval odsúdenia moderného sveta na spôsob pápežov Gregora XVI. a Pia IX. v 19. storočí alebo na spôsob Pia X. na začiatku 20. storočia. Táto zmena v postoji voči modernému svetu sa stala dôvodom, prečo niektorí katolíci, napr. Kňazské bratstvo sv. Pia X. (tzv. lefèbvristi), DVK odmietli.
Koncil ponúkol iné chápanie cirkvi, než to bolo vtedy bežné. V čase koncilu mali dominantné miesto v katolíckej teológii dve chápania cirkvi, a to (1) cirkev ako hierarchická inštitúcia alebo spoločnosť a (2) cirkev ako mystické telo Krista. To druhé bolo produktom nedávneho teologického vývoja a v roku 1943 nadobudlo oficiálny status v encyklike Pia XII. Koncil tieto pohľady na cirkev neodmietol, ale im neprisúdil dominantné miesto vo svojich dokumentoch. Hlavná myšlienka koncilového chápania cirkvi je, že cirkev je viac než jej štruktúry a nariadenia. Koncil tak nanovo objavil staroveké chápanie cirkvi, ktoré sa vytratilo z teologického obzoru v druhom tisícročí, a cirkev predstavil v prvom rade ako tajomstvo a sviatosť, čo znamená, že cirkev je skutočnosťou, ktorá je preniknutá skrytou Božou prítomnosťou. Koncil tiež opísal cirkev ako putujúci Boží ľud. Tento bod je teologicky veľmi dôležitý.
Koncil žiadal zmeny v liturgii. V úplne prvom schválenom dokumente koncil predostrel a prikázal obnovu liturgie. Pre zaujímavosť, z 2 151 biskupov, ktorí sa zúčastnili na hlasovaní, len štyria boli proti, čo je menej než jedno percento. Jedným z hlavných bodov bola túžba, aby sa všetci aktívne zúčastňovali na liturgických obradoch. Obnova liturgie bola pre koncil logickým a nutným krokom spojeným s obnovou chápania cirkvi. Nemohlo to byť ináč.
Koncil sa k nekatolíckym kresťanom a tiež k členom iných náboženstiev postavil ináč, ako to bolo bežné. Koncil nabádal katolíkov, aby sa zapojili do ekumenického hnutia, ktorého cieľom bolo zjednotenie kresťanov. Toto bolo v silnom kontraste s oficiálnymi predpismi pred koncilom, ktoré ekumenické hnutie odmietali. Koncil sa tiež veľmi pozitívne vyjadril na adresu nekresťanských náboženstiev, keď povedal, že „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sú síce v mnohom odlišné od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“.
Otvorenie druhého zasadania koncilu.
Toto je len niekoľko zmien, ktoré DVK spravil a ktoré predstavujú jeho víziu obnovy cirkvi. Tým, ktorí vyrástli po koncile, sa tieto zmeny môžu zdať ako niečo samozrejmé, ako veľa rozruchu pre nič. Semper idem (stále to isté), čo je motto z biskupského erbu kardinála Alfreda Ottavianiho, výstižne opisovalo ich skúsenosť.
Táto diskusia o DVK by však bola tendenčná a zavádzajúca, ak by sme DVK spájali len so zmenou a s tým novým, čo priniesol. Tento bod si vyžaduje vysvetlenie, aby to nevyzeralo tak, že čo sme jednou rukou dali, druhou ihneď berieme späť. Ide tu skôr o paradox než o protirečenie. V akom zmysle? DVK nanovo objavil mnohé teologické postoje z prvého tisícročia, na ktoré sa neskôr zabudlo alebo ktoré boli z rôznych dôvodov odsunuté na okraj. A tak zatiaľ čo mnohé zo zmien, o ktorých sme hovorili, sa javia ako zlom s tradíciou, v skutočnosti sú zlomom len s nedávnou tradíciou, tou z 19. a prvej polovice 20. Paradox je, že nadviazaním kontinuity so skoršou tradíciou cirkvi sa DVK v určitých bodoch odchýlil od nedávnej tradície.
Navonok sa koncily končia záverečnou slávnosťou a oficiálnou promulgáciou ich dokumentov. Tieto však bodku za koncilmi nerobia. Keď sa biskupi z koncilu vrátia domov, začína sa akoby nová fáza koncilu, ktorej sa odborne hovorí recepcia alebo prijatie. Neexistuje však garancia, že koncil prijatý bude. Prvé roky po DVK sa vyznačovali obrovským nadšením z toho, čo koncil povedal, a ešte viac z prospektu obnovy cirkvi, ktorú si prial. Paradoxom je, že nadviazaním kontinuity so skoršou tradíciou cirkvi sa koncil v určitých bodoch odchýlil od nedávnej tradície 19. Na druhej strane, izolácia od západného sveta nás vo veľkej miere ochránila od mnohých ťažkostí, ktoré miestne cirkvi v západných krajinách začali pociťovať nielen v súvislosti s implementáciou koncilu, ale aj kvôli sociálnym a politickým zmenám z konca 60. a počas 70.
Interpretácie koncilu
Progresívna interpretácia sa veľmi pozitívne stavia k zmenám, ktoré koncil uskutočnil. Medzi cirkvou pred koncilom a po koncile vytvára dramatický kontrast. Prispôsobenie sa modernej dobe, čomu sa cirkev dlho bránila, ale čo sa napokon na koncile stalo, prívrženci tejto interpretácie vítajú a považujú za dlho oneskorené. Progresívna interpretácia uznáva, že po koncile nastali v cirkvi problémy a určitý zmätok. Vinu za to prisudzuje neústupnosti tých, hlavne v Rímskej kúrii, ktorí boli proti smeru, ktorým sa koncil počas jeho priebehu uberal a ktorí potom, čo sa koncil skončil, pokračovali v podkopávaní zástancov obnovy a v odpore proti duchu koncilu.
Tradicionalistická interpretácia vidí v zmenách, ktoré koncil uskutočnil, skutočnú katastrofu. Táto interpretácia taktiež vytvára dramatický kontrast medzi cirkvou pred koncilom a po koncile. Rozdiel je v tom, že v nevýhode je tentokrát cirkev po koncile. Najextrémnejšia verzia tejto pozície považuje koncil za heretický. Najznámejšou skupinou, ktorá takto koncil vidí, je Kňazské bratstvo sv. Pia X. Títo nasledovatelia arcibiskupa Marcela Lefèbvra (1905 - 1991) sú známi tým, že zásadne odmietajú pokoncilovú liturgiu a pokračujú v slávení svätej omše a sviatostí, ako to bolo pred koncilom. Nie menej ako obnova liturgie im prekáža aj postoj koncilu k dialógu s dnešným svetom, náboženskej slobode, ekumenizmu a nekresťanským náboženstvám.
Konciloví otcovia.
Reformná interpretácia koncilu sa nachádza v strede medzi predošlými interpretáciami. Väčšinu koncilu vidí pozitívne. Za nepriaznivé pre cirkev však považuje určité veci, ktoré sa vyvinuli po koncile. Vinu za problémy a zmätok neprisudzuje samotnému koncilu, ale hlavne takzvaným progresívnym katolíkom. Viní ich z toho, že odvolávaním sa na „ducha“ koncilu išli oveľa ďalej, než si koncil vo svojich dokumentoch žiadal. Predstavitelia tejto interpretácie zastávajú názor, že koncil bol unesený tými, ktorí ho nesprávne interpretovali. V tomto bode sa zástancovia reformnej interpretácie odlišujú od tradicionalistov, podľa ktorých koncil bol unesený už počas jeho priebehu.
Reformná interpretácia popiera, že si koncil prial rázny zlom s minulosťou cirkvi. Hoci zmeny, ktoré koncil nastolil, nepopiera, zástancovia tejto interpretácie by boli najradšej, ak by sa o zmenách veľmi nerozprávalo. Tradicionalistická interpretácia nikdy nezískala veľa prívržencov. Z pohľadu katolíckej teológie je odmietnutie ekumenického koncilu veľmi problematické. Je to gól do vlastnej bránky. Koncily sú prejavom najvyššej autority v cirkvi. DVK bol riadne zvolaný, arcibiskup Lefèbvre sa na ňom podieľal. Ak by bola pravda, že DVK odviedol cirkev na nesprávnu cestu, ako by sa dalo vyvrátiť, že aj predošlé koncily pochybili? Odmietanie DVK tak spochybňuje aj všetky ostatné koncily.
Umiernená verzia progresívnej interpretácie bola obľúbená počas pontifikátu Pavla VI. (1963 - 1978). Bolo to v čase veľkého nadšenia za koncil, keď sa pod vedením Pavla VI. hlavné rozhodnutia koncilu stali bežnou súčasťou života cirkvi. Bolo to obdobie veľkých zmien, počas ktorého sa tiež stali chyby. Tiež sa dostatočne neukázalo, že koncilové reformy sa uskutočňovali v súlade s cirkevnou tradíciou, nie mimo alebo proti nej. Toto pochybenie do veľkej miery vysvetľuje, prečo sa za pontifikátov Jána Pavla II. (1978 - 2005) a Benedikta XVI. (2005 - 2013) do popredia dostala reformná interpretácia DVK. Aby sa zachovalo podstatné prepojenie medzi koncilom a celou tradíciou, začalo sa prízvukovať to, čo sa nezmenilo, čo ostalo v súlade s predkoncilovou teológiou a praxou. Začal sa návrat k takzvanému „pravému“ koncilu, ktorý sa nachádza v koncilových dokumentoch, a nie v nejasnom „duchu“ koncilu, podľa ktorého sa dá hocičo odôvodniť.
Dôraz na kontinuitu v interpretácii DVK však časom nadobudol takú prevahu, že mnohí experti na koncil sa začali pýtať, či sa na koncile vôbec niečo stalo. Pápež Benedikt krátko po nástupe do úradu síce vysvetlil, že pri interpretácii koncilu aj zmena, aj kontinuita majú svoje miesto, no niektoré z jeho predošlých rozhodnutí, v čase, keď bol prefektom Kongregácie pre náuku viery (1981 - 2005) a tiež počas jeho pontifikátu, tomu veľmi nenasvedčovali. S nástupom pápeža Františka (2013) sa dá hovoriť o novej fáze v procese prijatia DVK. A tu prichádzame k podstate toho, prečo sa mnohé dnešné udalosti v živote cirkvi dajú chápať ako pokračujúci zápas o prijatie koncilu. Koncil chcel zmenu v cirkvi. To sa nedá poprieť. Po mnohých zmenách sa zameranie koncilu smerom k zmene postupne zneutralizovalo. Dá sa povedať, že sme svedkami zápasu medzi prívržencami progresívnej a reformnej interpretácie koncilu. Obe koncil prijímajú. Odlišujú sa v rozsahu ich pohodlnosti so zmenou.
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu
Druhý vatikánsky koncil prijal 16 dokumentov, ktoré možno rozdeliť do štyroch kategórií:* Konštitúcie: Najvýznamnejšie dokumenty, ktoré sa zaoberajú základnými otázkami viery a života Cirkvi. * Lumen Gentium (Dogmatická konštitúcia o Cirkvi) * Dei Verbum (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení) * Sacrosanctum Concilium (Konštitúcia o posvätnej liturgii) * Gaudium et Spes (Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v modernom svete)* Dekréty: Dokumenty, ktoré sa zaoberajú špecifickými oblasťami života Cirkvi. * Ad Gentes (Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi) * Apostolicam Actuositatem (Dekrét o apoštoláte laikov) * Christus Dominus (Dekrét o pastierskej službe biskupov v Cirkvi) * Inter Mirifica (Dekrét o prostriedkoch spoločenskej komunikácie) * Optatam Totius (Dekrét o kňazskej formácii) * Orientalium Ecclesiarum (Dekrét o východných katolíckych cirkvách) * Perfectae Caritatis (Dekrét o primeranej obnove rehoľného života) * Presbyterorum Ordinis (Dekrét o službe a živote kňazov) * Unitatis Redintegratio (Dekrét o ekumenizme)* Deklarácie: Dokumenty, ktoré sa zaoberajú dôležitými otázkami týkajúcimi sa Cirkvi a sveta. * Dignitatis Humanae (Deklarácia o náboženskej slobode) * Gravissimum Educationis (Deklarácia o kresťanskej výchove) * Nostra Aetate (Deklarácia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám)Tieto dokumenty predstavujú komplexný pohľad na život Cirkvi a jej poslanie v modernom svete. Ich štúdium a aplikácia sú dôležité pre pochopenie a realizáciu vízie Druhého vatikánskeho koncilu.
Bolo by nesprávne byť za hocijakú zmenu, bez toho, čo František volá „rozlišovanie“. Jeho nabádanie k synodalite má celú cirkev v tomto formovať. Azda najnaliehavejšou súčasnou úlohou pre teológov je prísť s vysvetlením, ako sa môže zmena v cirkvi udiať tak, aby nebola neprijateľným zlomom s tradíciou.
| Dokument | Obsah |
|---|---|
| Lumen Gentium | Definuje Cirkev ako Boží ľud a zdôrazňuje úlohu laikov. |
| Dei Verbum | Zaoberá sa Božím zjavením v Písme a Tradícii. |
| Sacrosanctum Concilium | Prináša reformu liturgie a zdôrazňuje aktívnu účasť veriacich. |
| Gaudium et Spes | Hovorí o vzťahu Cirkvi k modernému svetu a jeho problémom. |
| Nostra Aetate | Vyjadruje úctu Cirkvi k iným náboženstvám a nabáda k dialógu. |
tags: #druhy #vatikansky #koncil #dramaticky #boj