Dubnica nad Váhom patrí medzi významné hospodárske, kultúrne i duchovné centrá na Považí. Najstaršia písomná zmienka o Dubnici pochádza z roku 1193. V druhej významnej listine, ktorá pochádza z roku 1276, sa píše, že dubnický kostol je zasvätený sv. Jakubovi, apoštolovi.
Kostol sv. Jakuba Staršieho v Dubnici nad Váhom.
História Kostola sv. Jakuba Staršieho
Kostol svätého Jakuba Staršieho v Dubnici nad Váhom je významnou sakrálnou pamiatkou s bohatou históriou. Rímskokatolícky farský Kostol svätého Jakuba staršieho je národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963.
Najstarším archívnym dokladom, v ktorom sa kostol spomína je listina ostrihomskej kapituly z roku 1276. Kostol bol pôvodne gotický.Prvýkrát sa spomína ako terra Dubnicz v roku 1193. V roku 1262 je mesto známe pod názvom Dubnycha. Ďalšia písomná zmienka je z 28.6.1276. Neskôr patrila zemianskym rodinám Dubnických a Lieskovských.
Od 16.storočia sa stala sídlom panstva Ilešháziovcov a zaznamenala rozmach remeselnej výroby. V roku 1639 bola Dubnica povýšená na mestečko s jarmočným právom. Rozkvet panstva a Dubnice dosiahol vrchol za Jozefa Ilešháziho, ktorý postavil nový kostol.
Významné udalosti v histórii kostola:
- 1276: Prvá písomná zmienka o kostole.
- 1754-1756: Baroková prestavba kostola.
- 1814: Požiar zničil pôvodnú vežu.
- po 1816: Nadstavba veže podľa projektu F. Tomašeka.
- 19. a 20. storočie: Niekoľko opráv kostola.
V 16. storočí aj na Slovensko prenikol protestantizmus. Z toho dôvodu aj dubnický kostol prešiel v rokoch 1590 - 1660 do rúk protestantov. Bolo to spôsobené tým, že v tomto období sa panovníci hlásili k evanjelikom.
Na vŕšku za Dubnicou bola v roku 1770 postavená kalvária. Tvorí ju 14 zastavení - kaplniek. Pod cestou na úpätí svahu zostalo prvé zastavenie, úvodná kaplnka postavená nad prameňom, ktorý bol upravený do podoby malej studničky.
Architektúra a Interiér Kostola
Pôvodne gotický kostol bol barokovo upravený v roku 1754. Kostol vyhorel dvakrát a to v roku 1814 a 1882. Pri bombardovaní Škodových závodov v roku 1944 boli na kostole rozbité všetky okná. Posledné opravy sa uskutočnili v roku 2000. Kostol sa nachádza na Námestí sv. Jakuba a je zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok.
V rokoch 1754-1756 bol barokovo upravený, prestavbu financoval Jozef Ilešházi. Veža je z pôvodného gotického kostola a nadstavali ju podľa projektu F. Tomašeka z Dubnice nad Váhom po roku 1816, pretože pôvodná veža bola zničená požiarom v roku 1814.
Objekt je typ barokového pozdĺžne pretiahnutého centrálneho kostola so segmentovým zakončením presbytéria, bočnou poschodovou sakristiou a predstavanou vežou. Priestory sakrálnej stavby sú zaklenuté krížovými a pruskými klenbami, ktoré dosadajú na priebežnú rímsu. Farebné okná sú z 19. storočia a novšie od Vincenta Hložníka zo 40. rokov 20. storočia. Nad sakristiou na poschodí je panské oratórium.
Kostol je obkľúčený murovanou ohradou s barokovou vstupnou bránou.
Interiér kostola:
- Hlavný oltár: Dokončený v roku 1776, barokový baldachýnový s korunou a ranobarokovou sochou Panny Márie, ktorú darovali kostolu okolo roku 1640.
- Bočný oltár sv. Antona Paduánskeho: Neskorobarokový z druhej polovice 18. storočia, uprostred obraz svätca, vo vrchole reliéf najsv. Trojice.
- Bočný oltár sv. Jána Krstiteľa: Neskorobarokový z polovice 18. storočia, na bokoch sú plastiky sv. Anny a Barbory, v strede obraz svätca, v nadstavci reliéf sv. Jána Krstiteľa.
Na oboch oltároch sú rokokové kánonové tabuľky z druhej polovice 18. storočia. Kazateľnica je baroková z druhej polovice 18. storočia, na parapete má reliéf Daniela medzi levmi. Krstiteľnica je rokoková, zhotovená na spôsob lavába, z druhej polovice 18. storočia. Súsošie Kalvárie pri triumfálnom oblúku je neskorobarokové, z obdobia okolo roku 1770.
V interiéri kostola sú voľné sochy sv. Mikuláša a Vojtecha, z konca 19. storočia. Barokové obrazy - sv. Anna, Ukrižovaný Kristus a sv. František sú z 18. storočia. Relikviáre v podobe skrinky z 18. storočia. Barokové cibórium z roku 1716 s tepaným reliéfnym figurálnym dekorom. Relikviáre rokokové z druhej polovice 18. storočia, zdobené tepaným dekorom. V oratóriu je baroková tabernákulová skriňa z 18. storočia.
V roku 2000 prebehla vonkajšia oprava kostola. Kostol je v súčasnosti v dobrom stave.
Pútnické Miesto Dubnica nad Váhom
Každé pútnické miesto má svoj príbeh. Nie vždy sa začína zázrakom. Niekedy sa rozvíja v tichu, v modlitbe, v osobnom zápase človeka, ktorý túži po nádeji. Dubnica nad Váhom je práve takým miestom.
Veľký význam pre dubnický kostol mala socha Madony, ktorú z Trenčianskeho hradu priniesli v roku 1719 Ilešháziovci. Umiestnili ju v kaplnke kaštieľa. V roku 1742 dal postaviť miestny farár Daniel Kolačáni na bočný oltár nové tabernákulum. Keď gróf Jozef Ilešházi s manželkou Teréziou vychádzali z kostola, zastavili sa pri bočnom oltári, aby si pozreli tabernákulum, ktoré dali pozlátiť. Vtedy grófka zazrela aj starú sochu Panny Márie. Pri pohľade na sochu Terézia povedala, že ju treba vymeniť za novú a krajšiu.
Následne sa grófke Panna Mária tri noci vo videní zjavovala, po čom ona nemohla zaspať. Grófka pochopila, že Panna Mária si praje, aby táto socha zostala v kostole. So súhlasom manžela sochu nechala na mieste a ešte ju vyzdobila cenným rúchom, kráľovskou berlou a na hlavu jej dala zlatú korunu. Úcta k Panne Márii začala rásť a ona začala rozdávať vo väčšej miere milosti. Veriaci, ktorí sa k nej utiekali a prosili ju, boli často vypočutí.
Ako prvý zázrak sa vo farskej kronike spomína, že mladík Ján Šefranovič vložil do pravej ruky milostivej sochy bielu ľaliu, ktorá mala len puky a bola málo rozkvitnutá. Kvetina nemala tri dni žiadnej vlahy. Ľalia nielenže nevyschla, ale naopak, puky na nej krásne rozkvitli.
Na základe mimoriadnych udalostí dali cirkevné inštitúcie súhlas, aby sa Dubnica od roku 1742 stala pútnickým miestom. Z toho dôvodu do Dubnice začalo chodiť veľké množstvo ľudí z celého regiónu. Dubnický farár Daniel Kolačáni za výdatnej pomoci panovníka Jozefa Ilešháziho začal stavať nový, súčasný kostol. Základný kameň bol položený dňa 8.4.1754 za zvukov trúb a bubnov. Do stavby kostola sa aktívne zapojili aj farníci. Každý gazda zaobstaral voz kameňa. Kostol stavali dva roky.
Liturgický zákon vyžadoval, aby požehnaný kostol bol dodatočne i posvätený / konsekrovaný / biskupom. Kostol posvätil dňa 24.júna 1789, na deň narodenia sv. Jána Krstiteľa nitriansky biskup Ján Gustíni.
Vo Farskej kronike je zaregistrovaných vyše 250 zázrakov a nadprirodzených udalostí. Podrobnejšie informácie o Kostole sv. Jakuba i Mariánskej púti sú v knihe Dubnická kniha zázrakov. Jeden z autorov knihy je aj dubnický kňaz vdp. František Mikuláš.
Keď v polovici 18. storočia grófka Terézia Ilešháziová, rodená Trannová, chcela dať odstrániť poškodenú sochu Panny Márie z dubnického kostola, netušila, aké zmeny to prinesie pre mestečko ležiace na hranici trenčianskeho panstva. Mariánska úcta sa na tomto mieste rozrástla do takej miery, že na začiatku 20. storočia bolo mesto úradne premenované na Máriatölgyes - Máriino mesto.
Príčinou nevšednej úcty k dubnickej Madone boli mimoriadne udalosti, ktoré sa v súvislosti s ňou udiali. Predzvesťou nezvyčajných udalostí sú sny, v ktorých grófka Terézia Beréni - Zichiová, druhá manželka Jozefa Ilešháziho, videla dubnickú sochu. Ako prvý zázrak sa spomína rozkvitnutie ľalie, ktorú dal Ján Sefranovič do ruky Madony. Keď sa ľudia dozvedeli o tejto udalosti, začali sa utiekať k Dubnickej Panne Márii so svojimi problémami i chorobami. Modlitbu spájali s vierou a mnohé takéto modlitby boli na príhovor Panny Márie vypočuté.
Kroniku začal písať miestny farár Daniel Kolačáni hneď v začiatkoch týchto ťažko vysvetliteľných udalostí, vr. 1747. Obsahuje viac ako 250 zázračných uzdravení. Posledný zápis je zo dňa 5. mája 1779.
Veriaci ľud putoval do Dubnice k milostivej soche počas celého roka. Miestny dekan - farár Jozef Beňák odhadol počet pútnikov, ktorí navštívili chrám s Dubniskou Madonou za rok, na 15 000.
Po obnovení tradície pútí sa Dubnica postupne opäť dostáva do povedomia mariánskych ctiteľov a medzi pútnickými miestami na Slovensku má svoje miesto. Hlavná púť v Dubnici sa koná na Sviatok narodenia Panny Márie, 8. septembra.
Miesta, kde sa zastaví časPútnické lokality stredného Považia ponúkajú niečo, čo sa v dnešnom svete hľadá ťažko - pokoj, ticho a priestor pre vnútorné stíšenie. Sú to miesta, kde história nie je len zapísaná v kronikách, ale žije v múroch, legendách a atmosfére.
Či už ste veriaci, turista, fotograf alebo len hľadač zaujímavých výletov, tieto miesta majú čo ponúknuť.