Svätý Peter a Svätý Pavol: Životopisy Apoštolov a Pilierov Cirkvi

Katolícka Cirkev slávi 29. júna sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla. Tento sviatok patrí medzi najstaršie formy úcty svätých.

Svätí Peter a Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli. Predkovia ich nazývali apoštolskými kniežatami. Ich výnimočné postavenie v apoštolskom zbore a v prvotnej Cirkvi pravidelne spája a spoločne ich uctieva. Historicky tu môže byť základ ich spoločnej úcty a pôsobenia. Katolícka cirkev si pripomína 29. júna slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla.

V súčasnosti máme v kalendári iba 3 sviatky:

• 25. január - sviatok Obrátenia sv. Pavla apoštola
• 22. február - Katedra sv. Petra apoštola
• 29. jún - sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla.

Svätí Peter a Pavol sú od zriadenia bratislavskej eparchie v r. 2008 jej patrónmi. Vladyka Peter (Rusnák) ako prvý eparchiálny biskup si po ustanovení biskupstva želal, aby bolo zasvätené práve apoštolom sv. Petrovi a Pavlovi. Toto zasvätenie je vyobrazené aj v erbe eparchie, kde sa nachádza zlatý kľúč - znak sv. apoštola Petra a strieborný meč - znak sv. apoštola Pavla.

Svätý Peter

Svätý Peter, pôvodne Šimon, pochádzal z Palestíny z mestečka Betsaida. Jeho brat Ondrej bol tiež apoštolom. Peter znamená Skala, toto meno mu prisúdil Pán Ježiš, keď ustanovil svoju Cirkev. Peter, brat apoštola Andreja, sa volal pôvodným menom Šimon. Pochádzal z galilejského mestečka Betsaida a bol rybárom. V čase Ježišovho pôsobenia býval v Kafarnaume pri Genezaretskom jazere. Jeho žena sa v evanjeliách nikdy nespomína. Evanjelia vyvolávajú dojem, že Petrova žena v tom čase už asi nežila.

Sv. Šimon Peter sa narodil v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo znamená skala. Sv. Peter sa spomedzi apoštolov najviac spomína v evanjeliách. Podľa týchto opisov si môžeme dosť presne poskladať jeho život, ale aj povahu.

Sv. Lukáš opisuje situáciu, keď Šimon na Ježišovo slovo spustil sieť do mora a chytil obrovské množstvo rýb. Peter vtedy padol Ježišovi k nohám a povedal mu: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Ježiš mu povedal: „Neboj sa, od teraz už budeš loviť ľudí.“ Odvtedy Peter chodil s Ježišom, počúval ho a nasledoval. Keď sa raz pýtal Ježiš, za koho ho pokladajú, odpovedal práve on: „Ty si Mesiáš, Syn pravého Boha.“ Kristus mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. Čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi, čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi.“ Peter sa vždy spomína ako prvý v zozname apoštolov. Patril k dôverníkom Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom.

Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia, pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej modlitbe. Keď ich Majstra zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Po vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili, či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu osobitnú príhodu, ktorá sa stala po vzkriesení a je dôležitá vzhľadom na osobu Petra. Kristus sa ho trikrát spýtal, či ho má rád. Peter zakaždým odpovedá „áno“. Ježiš mu vtedy odpovedá tiež trikrát: „Pas moje ovce.“ Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý, ktorý urobil zázrak, on vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry.

Peter potom ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho uväznil, ale v noci k nemu prišiel anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v Antiochii, v Korinte a v Ríme. Petrova púť apoštola začala v Palestíne, nasledovala v Antiochii a Korinte, a napokon skončila v Ríme, kde ho ukrižovali. Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí o Ríme ako o Babylone. Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako starší muž s kľúčmi a knihou.

Sv. Peter, apoštol, socha na Námestí sv. Petra. Socha svätého Petra na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Ježišov učeník Šimon bol rodákom z Betsaidy na brehu Galilejského jazera, synom Jonáša a s bratom Ondrejom boli rybármi. Keď Ježiš začal svoju misiu, Šimon bol ženatý a žil v Kafarnaume s testinou a Ondrejom. Podľa synoptických evanjelií to bolo práve pri Galilejskom jazere, kde Ježiš povolal s Jakubom a Jánom, Zebedejovými synmi, oboch bratov, aby ho nasledovali („prišli do domu Šimonovho, kde jeho svokra ležala v horúčke“ - Mt 8,14-15). Evanjelium sv. Jána, ktoré ich povolanie umiestňuje do Judska, predstavuje prvých učeníkov vrátane Šimona.

Všetky štyri evanjeliá sa s menším rozdielom v dôraze zhodujú na tom, že Šimon sa od počiatku verejného účinkovania po Ježišovom boku stal vodcom a zástupcom skupiny. Spomína sa nápadne často, objavuje sa ako prvý vo všetkých zoznamoch dvanástich apoštolov a patril k úzkej skupine vystupujúcej pri všetkých významných udalostiach. Podľa Matúšovho evanjelia, keď sa Ježiš pýtal učeníkov, za koho ho pokladajú, Šimon odvetil za všetkých, že ho pokladajú za Spasiteľa, syna Boha živého. Ježiš ho za toto božské vnuknutie vyhlásil za blahoslaveného, oslovil ho aramejským menom Kéfas (t. j. skala), čo znamená po grécky Peter, a vyhlásil, že na „tej skale“ postaví jeho nezničiteľnú cirkev, ktorú nepremôžu ani brány smrti, dá mu „kľúče kráľovstva nebeského“ a moc „zväzovať a rozväzovať“.

Na Poslednej večeri mu Ježiš ukladá, aby posilnil svojich bratov. Keď Ježiša zatkli, Petra opustila odvaha a trikrát zaprel, že Ho pozná. Jednako bol prvým učeníkom, ktorý nazrel do prázdneho hrobu a prvý, ktorému sa ukázal zmŕtvychvstalý Ježiš. Neskôr, čo zaznamenal iba sv. Ján (21, 15-17), Peter trikrát dostal od Pána pastiersku povinnosť pásť Jeho ovečky („Po druhý raz spýtal sa ho zase: Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ? A on Mu odpovedal: Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem. Riekol mu: Pas moje ovečky!“).

Po smrti Ježiša sa vrátil domov, do Galilei, no potom čo s ním, vzkrieseným, údajne hovoril, vrátil sa i s ostatnými učeníkmi späť do Jeruzalema. V prvej polovici Skutkov apoštolov sa píše, že po (údajnom) nanebovstúpení Pána sa Peter stal nesporným vodcom mladej cirkvi. Riadil voľbu Judášovho nástupcu, vyniesol rozsudok nad Ananiášom a Zafirou, otvoril cirkev pre pohanov, keď dal pokrstiť Kornélia bez obriezky, a na zasadaní cirkevného zboru v Jeruzaleme, ktorí historici pokladajú za prvý cirkevný snem, (v roku 49 alebo 50) úspešne presadil liberálnu politiku voči pohanom. (Pohania, ktorí uverili v Ježiša, boli prijatí do spoločenstva bez toho, aby museli prejsť židovskou obriezkou). Na tomto sneme sa výslovne spomínajú menom Peter, Jakub mladší, Pavol a Barnabáš a je veľmi pravdepodobné, že tam bol aj apoštol Ján.

Podľa tradície pôsobil Peter v Ponte, Galatii, Kapadócii, Malej Ázii, Bithýnii a Antiochii. Na jeho cestách ho vraj sprevádzal evanjelista Marek, ktorý svoje zážitky zapísal do svojho evanjelia.

Petrove pohľady na vieru však za jeho života prešli viacerými názorovými zmenami: Napríklad spočiatku trval na tom, aby kresťania dodržiavali židovské zákony, presvedčil ho až neskôr Pavol. Peter a Pavol tiež vzájomne spolupracovali: Pavol (rímsky občan) kázal kresťanom, Peter Židom.

Je takmer isté, že Peter strávil svoje posledné roky v Ríme, kde údajne prišiel „založiť cirkev, ktorá by mesto očistila“. Potvrdzujú to aj raní autori ako Kliment Rímsky († 101), Ignác Antiochijský († 107) a Ireneus († 202). Židia v meste nemali ľahké postavenie: napriek tomu, že Rimania boli v otázke náboženstva pomerne tolerantní, považovali ľudí s iným vierovyznaním za „nedôveryhodných“. Podobne bol na tom však i sám Peter: Židia ho považovali za odpadlíka, ktorý uznával zákon, no neuznával potrebu obriezky a židovské sviatky a rituály. Pre nich bol Ježiš obyčajným potulným kazateľom.

Podľa Skutkov apoštolov Peter hlásal skorý príchod spasiteľa, vyzýval k modleniu sa a k pokániu. Podľa Petrových listov vyzýval tiež k úplnej poslušnosti voči vrchnosti. Najvýraznejšie sa jeho konanie odlišovalo od Ježišovho v ohľade peňazí. Na rozdiel od Ježiša vyžadoval odovzdanie majetku veriacich Bohu, čiže ich cirkevnému zboru. Zorganizoval cirkevné spoločenstvo, ktoré prijalo za členov tých veriacich, ktorí predali svoj majetok a darovali ho cirkvi. Pri počte približne 5.000 veriacich došlo k nahromadeniu veľkého majetku. V prípade manželov Ananiáša a Zafiry, vyniesol tvrdý rozsudok smrti za to, že odovzdali iba polovicu utŕžených peňazí.

Nero a Petrova smrť

O Petrovom pobyte a smrti v Ríme sa dozvedáme iba z prvého Petrovho listu, kde „Babylon“ je krycie meno pre Rím. Nie je však nič známe o dĺžke jeho pobytu: dohady, že trval dvadsaťpäť rokov, sú legendou z 3. storočia. Ignác sa domnieval, že sv. Peter a sv. Pavol mali zvláštnu moc nad rímskou cirkvou, kým Irenues tvrdil, že ju založili spoločne a zahájili postupnosť jej biskupov. Rovnako nič nie je známe o ich zákonodarnej úlohe a už vôbec nie o Petrovej úlohe predpokladaného vodcu obce. Podľa dejepisca Eusébia († 339 ?) obaja boli popravení za vlády cisára Nera (54 - 68), pravdepodobne pri prenasledovaní v r. 64. Tertulián († 222) uvádza, že Peter bol ukrižovaný.

19. júna 64 vypukol v Ríme veľký požiar. Trval celý týždeň a zničil desať zo štrnástich mestských štvrtí. Nero, ktorý bol v tom čase v Anziu, po návrate do mesta obvinil z požiaru kresťanov. V Circus Gai et Neronis na pravom brehu rieky Tibery dal veľké množstvo členov tejto „židovskej sekty“ ukrižovať. Petra uväznili krátko po požiari a onedlho popravili: údajne na jeho vlastnú žiadosť ho ukrižovali hlavou nadol, ako výraz úcty k svojmu Bohu (pretože sám seba nepokladal za hodného umrieť rovnakou smrťou ako jeho Pán).

Jeho nasledovníci ho v noci sňali z kríža a pochovali pri múre, kde sa obvykle takto popravení pochovávali (1. míľnik na Via Cornelia). O tridsať rokov neskôr tam Anaklét dal postaviť malé oratórium.

V 2. a 3. storočí sa o miesto jeho posledného odpočinku uchádzali dve miesta, „Pamätník apoštolov“ pod San Sebastianom na Via Appia a hrobka na Vatikánskom kopci.

Na konci 2. alebo začiatkom 3. storočia tradícia stotožnila Petra s prvým rímskym biskupom. Bol to prirodzený vývoj, keď sa v Ríme uprostred 2. storočia objavil monarchistický episkopát, t. j. vláda miestnej cirkvi pod jedným biskupom na rozdiel od skupiny presbyterov - biskupov.

V Novom zákone sa Petrovi pripisujú dve epištoly; okrem toho sa v 2. storočí objavilo množstvo literatúry spojenej s jeho menom, hlavne Apokalypsa sv. Petra, Skutky sv. Petra a Evanjelium sv. Petra.

Kult svätého Petra je dodnes veľmi živý v celom kresťanskom svete. Na Slovensku sa sviatok sv. Petra a Pavla slávi 29. júna. Atribútmi sv. Petra sú kľúč (kľúče), obrátený kríž, kohút alebo rybárska loďka. Zobrazený ako starý muž držiaci v ruke kľúče býva od starokresťanských čias až do súčasnosti častým námetom umeleckých diel. Patrocínium sv. Petra má na svete množstvo sakrálnych stavieb; zo všetkých je pravdepodobne najznámejšia Bazilika sv. Petra na Svätopeterskom námestí vo Vatikáne, postavená nad údajným hrobom sv.

Svätý Peter je patrónom:

• mesta Ríma
• Trieru
• pápežov
• stavbárov mostov
• kajúcnikov
• mäsiarov
• sklenárov
• stôlárov
• zámočníkov
• kováčov
• zlievačov
• hodinárov
• hrnčiarov
• murárov
• tkáčov
• rybárov
• námorníkov
• ochranca pred posadnutosťou, epilepsiou, besnotou, horúčkou, pred uštipnutím hadom, pred chorobami nôh a pred lúpežami

Bazilika svätého Petra vo Vatikáne v noci

Svätý Peter a svätý Pavol spolu tvoria základné piliere Cirkvi a sú považovaní za zakladateľov kresťanskej viery. Ich odlišné cesty a charizmy sa dopĺňali v spoločnom úsilí o šírenie evanjelia. Ich spoločný sviatok 29. júna je oslavou ich jednoty vo viere a ich obrovského prínosu pre Cirkev.

Sv. Peter, apoštol, socha na Námestí sv. Petra

Svätý Pavol

Svätý Pavol pochádzal z Tarzu v Malej Ázii. Jeho pôvodné meno bolo Šavol. Bol veľkým prenasledovateľom prvých kresťanov, avšak na ceste do Damašku sa mu zjavil náš Pán. Od tej doby sa stal kresťanom. Pochovaný je v bazilike sv. Pavla v Ríme postavenej v 4. storočí. Bol to Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol. Išlo o bežný zvyk, ktorý spočíval v používaní dvoch mien: hebrejského a gréckeho, pričom Pavol nebolo jeho jediné meno. Pochádzal z Tarzu (dnešné Turecko). Bol to vtedajší dôležitý obchodný uzol, jedno z najvýznamnejších stredísk Rímskej ríše. Tarz bolo bohaté a významné mesto s rímskym právom a gréckou kultúrou. To všetko však neoslabilo jeho židovské cítenie. Pavol bol horlivým ctiteľom Boha.

Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom - ako správny Žid - sa vyučil stanárskemu remeslu. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby - Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál - kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu.

V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. (2 Kor 12) Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. „Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť. V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu.

Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33). V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r.

Prvá skúška prišla hneď po obrátení v Damasku. Pavol ohlasuje Ježiša a dokazuje o ňom, že je Božím Synom a sľúbeným Mesiášom. Ale sklame sa. Pavol sa zoznámil s apoštolom Petrom. V Jeruzaleme bol Pavol dva týždne Petrovým hosťom. No kresťania sa báli Pavla a nedôverovali mu. Barnabáš ho odporúčal jeruzalemskej cirkevnej obci. Pavlova horlivosť ho priviedla do nebezpečenstva, že ho zabijú. Pavol sa s Barnabášom vybral do sýrskeho veľkomesta rozumného a duchovne hlboko založeného Barnabáša. Barnabáš sa mu ochotne a s uznaním podriaďuje. Ozvenou problémov, s ktorými sa stretal, sú jeho slová v 11. kapitole Druhého listu Korinťanom: "... často som bol na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov,... v nebezpečenstvách v pustatine,...".

Pavol rečnil na slávnom aténskom zhromaždisku - areopágu. Jeho zmaterializovaní poslucháči nechceli viac počuť. Bolo to pre Pavla tvrdé, ale užitočné poučenie. Pavol znovu na apoštolské cesty, o ktorých však nevieme nič určitejšie. Podľa istých náznakov sa pripúšťa možnosť, že zašiel až do Španielska. sa sťažilo postavenie Cirkvi aj v rímskych provinciách. znova zaistili Pavla a uvrhli ho do väzenia v Ríme. ťažké väzenie, v ktorom apoštol zakúsil hlad, zimu a opustenosť. priblížiť k nemu, ako to poznáme aj z prenasledovaní v 20. storočí. Druhom liste Timotejovi Pavol predvída svoju blízku násilnú smrť. blízkosti Ostijskej cesty (Via Ostiense). trapistické opátstvo "Tre Fontane" (Tri studničky). Sv. Pavla pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste. Konštantín Veľký postavil nad jeho hrobom menšiu baziliku. Valentinián II. Baziliku postupne bohato vyzdobili a ohradili ochranným múrom. storočí, roku 1823, ju ťažko poškodil požiar. No pápež Lev XII. veľkoleposti. Obnova bola dokončená za pápeža Pia IX. Tak ako chrám sv. Petra, aj bazilika sv. Pavla predstavuje významné dielo kresťanskej architektúry.

Svätý Peter bol ukrižovaný dolu hlavou na Vatikánskom vŕšku, sv. Pavol (rímsky občan) bol sťatý pri Ostijskej bráne. Pozostatky apoštolov sa ihneď stali predmetom osobitnej úcty. Od roku 258 ich kresťania ukrývali v katakombách. Až za panovania cisára Konštantína boli ostatky prenesené do baziliky, ktorá bola postavená na mieste umučenia sv. Petra.

Úcta k apoštolom bola v celej histórii kresťanstva veľká, do roku 1969 bolo v kalendári až 8 sviatkov zasvätených ich pamiatke.

Bazilika svätého Pavla za hradbami

Sv. apoštoli Peter a Pavol ohlasovali evanjelium Ježiša Krista po celom vtedy známom svete. O živote a činnosti sv. Petra a Pavla sa zachovali pomerne obšírne historické údaje (v evanjeliách, v Skutkoch apoštolov a v spisoch cirkevných Otcov a apologétov). Obaja títo apoštoli boli umučení v Ríme za cisára Nera v roku 67 (alebo v roku 64). Ich pozostatky sa hneď stali predmetom osobitnej úcty. V roku 258 ich kresťania ukryli v katakombách sv. Sebastiána, odtiaľ ich v 4.

Modlitba k svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi:

Ó svätý Peter, skala viery, ktorú si si zvolil Kristus Pán, a ty, svätý Pavol, neúnavný hlásateľ evanjelia národom, vy veľkí apoštoli Cirkvi, orodujte za nás pred tvárou Najvyššieho. Peter, ktorému boli zverené kľúče nebeského kráľovstva, uč nás milovať Cirkev s verným srdcom, neochvejne stáť v pravde a odpúšťať tak, ako nám odpustil Kristus. Buď nám oporou vo chvíľach pochybností a sprevádzaj nás na ceste pokory a dôvery. Pavol, ktorý si horlivo niesol svetlo Krista do tmavých kútov sveta, nech tvoj plameň viery zapáli aj naše srdcia. Pomáhaj nám nezľaknúť sa skúšok, nechať sa premieňať milosťou a vytrvať v zápase o večný život. Spoločne ste položili svoje životy za Krista v meste Rím, a vaša krv sa stala základom našej viery. Na váš príhovor nech sa aj naša viera stane živou, odvážnou a vernou až do konca. Svätí Peter a Pavol, pilieri Cirkvi, ochraňujte nášho Svätého Otca a celú svätú Cirkev, veďte nás do jedného srdca a jednej duše v Kristovi, ktorý žije a kraľuje na veky vekov.

tags: #svaty #peter #a #svaty #pavol