Biely kôň je symbol, ktorý sa objavuje v rôznych kultúrach a legendách po celom svete. Jeho pôvod a význam sú hlboko zakorenené v histórii a mytológii, pričom tento majestátny tvor predstavuje silu, čistotu, slobodu a duchovné poznanie.
Uffingtonský biely kôň v Anglicku.
Pôvod Legendy Bieleho Koňa
Pôvod legendy o bielom koni je ťažké presne určiť, pretože sa vyskytuje v mnohých rôznych kultúrach a obdobiach. V niektorých prípadoch je biely kôň spojený s božstvami alebo hrdinami, ktorí na ňom jazdia, zatiaľ čo v iných prípadoch je samotný kôň považovaný za posvätného tvora.
Symbolika Bieleho Koňa v Rôznych Kultúrach
V keltskej mytológii bol biely kôň symbolom bohyne Epony, ktorá bola ochrankyňou koní, oslov a mulíc. Epona bola uctievaná ako bohyňa plodnosti, hojnosti a ochrany, a biely kôň bol považovaný za jej posvätné zviera.
V gréckej mytológii boli biele kone spojené s bohom Poseidonom, ktorý bol bohom mora, zemetrasení a koní. Poseidon bol často zobrazovaný jazdiaci na bielom koni, a biele kone boli obetované na jeho počesť.
V hinduizme je biely kôň symbolom boha Kalkiho, ktorý je desiatym a posledným avatarom boha Višnua. Kalki je prorokovaný, že sa objaví na konci Kali Yugy, súčasnej éry úpadku, aby obnovil dharmu (poriadok) a spravodlivosť na svete.
V slovanskej mytológii bol biely kôň spojený s bohom Svantovítom, ktorý bol bohom vojny, plodnosti a hojnosti. Svantovít bol uctievaný v meste Arkona na ostrove Rujana, kde bol chovaný posvätný biely kôň, ktorý bol používaný na veštenie.
Biely Kôň ako Symbol Moci a Slobody
Biely kôň bol často používaný ako symbol moci a slobody. V mnohých kultúrach bol biely kôň vyhradený pre kráľov, šľachticov a vojenských vodcov. Jazda na bielom koni bola znakom vysokého postavenia a autority.
Biely kôň bol tiež symbolom slobody. V mnohých príbehoch jazdia hrdinovia a hrdinky na bielych koňoch, aby oslobodili utláčaných a bojovali za spravodlivosť. Biely kôň predstavuje nádej na lepší svet a silu prekonávať prekážky.
Lady Godiva na bielom koni.
V Anglicku je známa legenda o Lady Godive, ktorá prejazdila mestom Coventry nahá na bielom koni, aby vybojovala zníženie daní pre svojich poddaných. Tento príbeh symbolizuje odvahu a obetavosť v boji za slobodu a spravodlivosť.
Zaujímavé Cestovateľské Zážitky v Oceánii
Aj mňa zvodný Pacifik so svojimi ostrovmi lákal už pred tridsiatimi rokmi. Vracal som sa do Oceánie na svojich cestách znova a znova, a vždy objavoval niečo nové. Našiel som tu svoj kus raja, tie najlepšie hotely, mal panenské pláže iba pre seba, jedol najlepšie lahôdky v najštýlovejších reštauráciách. A predsa. Čo mi zostalo z ciest po tomto kúte sveta v pamäti najviac, sú zážitky. Tie si cením aj po tých desaťročiach putovania po svete stále najviac. Okamihy, stretnutia, čaro náhody, či prijaté výzvy, ktoré napokon urobili z mojej dovolenky naozaj nezabudnuteľný zážitok. Zážitok, cez ktorý som naozaj mal možnosť pochopiť dušu tohto miesta...
Galapágy - Prekročenie Rovníka
Galapágy sú 1000 km vzdialené od pevniny Južnej Ameriky. Vzdialenosť, ktorú iné živočíchy nevedeli prekonať a preto Galapágy ostali takým výnimočným miestom. V celom obrovskom Pacifiku sú iba dve ostrovné zoskupenia, ktoré pretínajú rovník - Kiribati a Galapágy. A u oboch bolo mojim cieľom ten rovník prejsť.
Zaujímavosťou je, že kým na Kiribati má oceán teplotu polievky, na Galapágoch sú vody studené. Príčinou tejto ´záhady´ sú morské prúdy. No nebolo to len tak. Keď som sa chystal prekročiť ho, objednal som na to katamarán iba pre našu malú skupinu, trasu som objednal dlho vopred. Na Galapágoch si totižto nemôžete iba tak zmyslieť, že si kdesi kamsi vyrazíte.
Relatívne búrlivým morom sme sa dostali až k ostrovu Isabela - najväčšiemu z Galapág, a pokračovali na úplný sever, smerom k 1707 metrov vysokej sopke Wolf (pomenovanej po nemeckom geológovi), kde sme rovník prekrižovali. Viem, koľko mi to dalo práce - všetko starostlivo naplánovať a presvedčiť spoločnosť, aby sme išli až takto ďaleko. A potom mali prácu oni so získavaním špeciálnych povolení... No stálo to za to, z cestovateľského hľadiska si tento prechod rovníkom nesmierne vážim.
Život na Tuvalu
Bez tečúcej vody, bez klimatizácie, bez obchodu, bez internetu, bez reštaurácie, bez akejkoľvek civilizácie... Takto jednoducho, ako sa žilo kedysi pradávno, sme aj my viedli život v jednom zo štátov Oceánie, ktorý je s rozlohou 26 km2, štvrtou najmenšou krajinou sveta. Je to čarovný svet sám pre seba, kde akoby zastal čas.
Skoro ráno sme za sprievodu delfínov chytali v hlbokom oceáne tuniaky, a potom ich surové jedli. Nalovili sme kraby, potom ženy kmeňa vložili steblo trávy pod ich pancier, potočili - a krab bol hneď mŕtvy. „Čo si mu urobila, prebodla si mu srdce?“ pýtali sme sa udivení. No tieto domorodé ženy odpoveď nevedeli, skrátka to iba robia tak, ako ich to naučila ich stará mama.
No následne „fusulu“ (Tridacna) podráždili, tá sa zavrela, a potom sme ju zjedli. Bola úžasná, sladučká, to najčerstvejšie a najlahodnejšie sašimi! Videli ste niekedy takýto život, takéto fotografie? Veľa vecí sa tu dedí z pokolenia na pokolenie, jednotlivé rodiny majú v tomto štáte, s druhým najmenším počtom obyvateľstva po Vatikáne (11 000 obyvateľov) rozdelené úlohy. Niekto sa v spoločenstve stará o rybárčenie, iný o výstavbu domov, či obranu...
Liezli obratne po kokosových palmách a chlebovníkoch, trhali obrovské pandamusy. Skrátka, všetko tu funguje tak inak... Nepozerali sme sa na hodinky, žili sme s prílivom a odlivom v našej lagúne. Chodili sme nahí v tyrkysovej vode najkrajšej pláže sveta, prírodný „bazén“ o rozlohe niekoľkých hektárov bol iba náš. Takto tu žili homo sapiens niekedy pred tisíc rokmi... Čo však bude o ďalších tisíc rokov, nikto nevie.
Nan Madol - Benátky Pacifiku
Nan Madol - to je úchvatná archeologická lokalita, trosky kamenného mesta obdĺžnikovitého tvaru, vybudovaného na 92 umelých ostrovčekov na koralových útesoch na východnom pobreží ostrova Pohnpei. Do Benátok Pacifiku, ako sa vďaka sieti kanálov, spájajúcich jednotlivé ostrovy táto unikátna pamiatka nazýva, sa však dá dostať iba za odlivu.
Nevieme, či sa tam vôbec dostaneme, nikto tu vlastne nič poriadne nevie, informácie neexistujú... Je príliv, čakáme na lodičku, ale lodivodovi sa dnes akosi nechce vstať. Nan Madol ma uchvátil. Čistý archeologický div kdesi na konci sveta, nevídaná krása, za ktorú sa neplatí vstupné. Zážitok o to fascinujúcejší, keď si uvedomíte, že kameň na tomto mieste nie je, museli ho teda doviezť zďaleka. Čo je dosť nepredstaviteľné, veď aj dnes je Pohnpei dosť ´od ruky´.
Úchvatná pamiatka, o ktorej svet takmer nevie, o to silnejší zážitok sa mi tu ponúka. Vyšplhám sa na vrchol, pustím si Žbirkovu Atlantídu a iba tak sa pozerám do diaľav.
Samoa a Kultúra Lapita
Ak sa zaujímate o kultúru Lapita a celkovo o polynézsku kultúru, Samoa musí byť pre vás cestovateľskou ´povinnou jazdou´. Tak ako pre mňa - blázna do týchto vzdialených kultúr. Zmes farieb, tancov, zvykov, tance s ohnivými kruhmi, tajomné legendy... Kto by sa tej mágie nechcel dotknúť? Treba sa len vybrať trošku ďalej ako zvyčajne.
Podobne ako s inými destináciami, ani tu si väčšina turistov nedá tú námahu, alebo nenazbiera sily objavovať naozaj odľahlé kúty, ale končí na ostrove Upolu. Našťastie, ja som energiu vyraziť niekam ďaleko aj tu našiel. Nazbierali sme sa takí traja, nasadli sme do dreveného autobusíku, s odhodlaním preskúmať jeden z najväčších ostrovov Polynézie. Sawai‘í je jedným z najčistejších a pre mňa aj najzaujímavejších ostrovov sveta.
Mali sme šťastie, podarilo sa nám tu zažiť ceremoniál rodiny Aiga v praxi. Náčelník sa rozhodol postaviť nový dom pre hosťa, ktorý sa ohlásil, že príde do rodiny na návštevu. Mladí chlapi nabehli (ako kedysi my na komunitné brigády), tvrdo pracovali, to oni platili stavbu domu, drevo, no napokon dovnútra nesmeli. Dnu mohli iba staršinovia. Aj to je súčasťou tejto kultúry. Oni zožnú slávu, mladší musia zostať vonku. No nás náčelník pozval dnu. „Keď vojdeš, pozdravíš a ukloníš sa,“ bolo mi povedané. Protokol je tu prísny a na moje dobré spôsoby sa radšej nikto nespoliehal.
Vstúpil som dnu, spravil som, čo bolo treba a začal sa small talk so vzdelaným náčelníkom. Preberali sme tetovanie, ktoré tu má celý kmeň úplne rovnaké od pása dole. Robia si ich hlbokými rezmi do kože, naplnenými čiernym farbivom, často získaným napríklad zo spaľovania chrobáka. Od pradávna ide o jasnú identifikáciu rodiny. „Poďakuj sa za jedlo a ešte raz sa ukloň!“... Moja audiencia sa blíži ku koncu.
Tahiti Nui Marathon na Moorea
Do roku 2001 nechodilo do Francúzskej Polynézie príliš veľa Slovákov. Boli tam snáď len Milan Rastislav Štefánik, môj pradedo, v roku 1989 Miro Musil a po ňom v roku 1994 František Kele, ktorý mi dal užitočné informácie. Tento opačný koniec sveta ma odjakživa lákal. Neodolal som a vybral som sa na nádherný tropický ostrov Moorea. Bol som nadšený a ďalší rok som sa sem vrátil.
Boli sme skupinka asi dvanástich ľudí, veľa peňazí sme veru nemali, aj keď bol so mnou riaditeľ Slovnaftu, najväčšej slovenskej rafinérky... No bola úplne iná doba. Bolo to iné, bláznivé a čarovné. Chatky sme mali hneď pri lagúne. „Nie sú tu žraloky?“ spýtal som sa majiteľky s neskrývanými obavami. „Oui, oui, samozrejme, že tu sú!“ prikývla s úplnou samozrejmosťou. A naozaj, každý večer sme len dva metre - a to doslova!
Bol začiatok roka a práve tu propagovali Tahiti Nui Marathon. Vtedy som ešte beh veľmi netrénoval, ubehol som tak 5-6 kilometrov. No takejto výzve som nemohol odolať! Dal som si surový tatarák z mahi mahi, obul si moje verné deravé tenisky a o 4.00 som poctivo stál na štarte. Vyrážalo sa ešte v noci, za svetla fakieľ. Neviete si ani predstaviť tú krásu a atmosféru, bolo to tak úžasné, tak skvelé, že práve táto skúsenosť ma k behu dostala definitívne. Behať na Tahiti? To čo je za nápad?
Bez hodiniek, netušil som, aké je tempo, len tak som si prosto bežal. Zrazu vidím cieľ a okolo obrovské povzbudzovanie, potešil som sa, našiel som v sebe posledné sily a vyrazil som, aj keď to bolo trochu do kopca. Lenže keď som z posledných síl dobehol, zistil som, že ten “cieľ“ bola iba brána, označujúca posledných päť kilometrov do skutočného cieľa... Späť do reality! Slnko každých pätnásť minút bodalo silnejšie, nohy som mal celé v ohni a skutočne som už mal dosť.
Keď som dobiehal, či skôr dokrivkával sa, ľudia nadšene volali: „Monsieur Fellner, le premier Slovaque, bravo! Le premier Slovaque qui a réussi le Tahiti Nui Maratone!“ No ja som tie sladké slová o svojom slovenskom prvenstve ledva počul. Vbehol som do vĺn, oblečený ako som bol, a keď som vyšiel a zošmykol sa popri palme, oprel som sa a už som nevstal... Takú svalovicu som nemal nikdy predtým ani potom. V decembri 2023 som sa na miesto činu vrátil. Dnes je z pozrovania rají a žralokov na Moorey - presne na tom istom mieste, kde bol náš kemp - veľká atrakcia. Maratón sa tu však už nebeháva.
Pitcairnove Ostrovy a Najizolovanejšie Ihrisko Sveta
Bola to moja mesačná výprava po stopách vzbury na lodi Bounty, ktorá započala vznik najmenšieho národa na svete. Žili sme priamo v dome potomkov vodcu vzbúrencov - Fletchera Christiana. Najvyšší predstaviteľ štátu - pán Simon Young - nám priamo v parlamente (Pitcairn je najmenšou demokraciou sveta) vydal diplom ako prvej slovenskej skupine, ktorá Pitcairn navštívila.
Tým, že sme neprišli na zaoceánskej lodi so stovkami pasažierov na jednodňovú zastávku, ale dali si tú námahu a doterigali sa na kargo lodi (drsné podmienky), sme na ostrove mali čas na super zážitky. Prekrižovali sme ostrov na motorkách 4x4. Ľudia z Pitcarinu emigrovali na ostrov Norfolk v roku 1856, ale teraz poznám ďalších, čo zvažujú návrat. Pitcairnove ostrovy sú pre Slovákov extrémne vzdialené.
Hral som golf na najizolovanejšom ihrisku sveta na ostrove Svätej Heleny, no tam nemali tenisové ihrisko. To nie je ani na odľahlom ostrove Tristan da Cunha ani na ostrove Ascension. No tu, na ostrove Pitcairn, tenisové ihrisko majú, a tým pádom ide o najizolovanejšie tenisové ihrisko sveta. Mesiac od tohto momentu som stále kríval, zapálil sa mi kĺb. No stálo to zato. Domáci boli nadšení a zorganizovali pre nás grilovačku priamo tu na ihrisku.
Havaj a Stretnutie s Korytnačkou
Na sopečnom ostrove Oahu (preslávenom aj tým, že tu nájdete Pearl Harbour), bývame priamo na legendárnej pláži Waikiki, v honosnom hoteli Trump. Presťahovali sme sa z Hiltonu sem hore, do luxusného apartmánu s absolútne luxusnou polohou, aby sme sa cítili ešte viac ´havajsky´. Pod nami je park plný paliem, máme výhľad na Hilton Hawaian Village, kde večer odpaľujú ohňostroj.
Dnes berie surfovať aj mňa. Ideme na rovnaké miesto, kde bol včera, teda hneď pod našimi oknami. Takto po havajsky sa bavíme priamo pod naším hotelom, pod Trumpom. Všetci ostatní surferi sú mimo, asi o tristo metrov viac vpravo, no my sme verní nášmu stanovišťu priamo pod oknami hotelovej izby. Sedíme si v pohode vedľa seba, máčame si nohy vo vode, keď Dando zrazu s krikom a hrôzou v očiach vyskočí na surf a mňa v tej panike zhodí.
Prevalím sa cez surf ako tuleň, padám do vody, chrbtom narazím na koraly. Zisťujem, že je pod nami takých 50 centi vody, ďalšia vlnka ma po tých koraloch trošku povláči. Zrazu chápem, prečo sme tu sami. „Ty somár, veď my sme sa tu mohli zabiť! Pozri, všetci surfisti sú inde, kde je dobrá voda, len my sme zle! Cítim sa v tej chvíli ako Maďar na Chopku...
Dando len zmätene ukazuje na obrovskú korytnačku, ktorá už pláva od nás preč. „Udrela ma do nôh a ja som si myslel, že je to žralok...“ V takých chvíľach sa možno cítite ako hlupáci, ktorí nevedia, koľká bije. No verte, aj takéto zážitky sa vám vo vašej pamäťovej kartotéke napokon zaradia medzi tie super, na ktoré budete spomínať s úsmevom na perách. Lebo ich nenájdete v žiadnom dokonalom turistickom katalógu. Režíruje ich sám život priamo na mieste, tak, že urobí z obyčajnej dovolenky skutočný zážitok...
Papua Nová Guinea a Ohnivý Tanec
Tento obrovský, najväčší ostrov v Bismarckovom súostroví je veru poriadne od ruky. Lietadlo do Lae prilieta úplne plné a mne sa podarí vyhodiť z neho pasažierov aj s ich batožinou. „My sme z vlády Papuy Novej-Guiney!“ sťažujú sa, ale keby som ich nevyhodil, naša skupina nemá miesta.
Ešte dva lety a konečne pristávame v Kokopo - hlavnom meste provincie Východná Nová Británia, so slušným golfovým ihriskom. No tu sa všetka civilizácia tohto mesta končí. Skoro ráno stúpame na vrchol sopky nad prístavným mestečkom Rabaul, ktoré bolo jedným z najnebezpečnejších vulkánov ohrozované už veľakrát v histórii, naposledy v r. 1994. Tunajšia príroda je divoká, krásna, no nás zaujímajú hlavne ľudia. Prichádzame na trh, kde za mušličky (naozaj sa tu platí ešte mušličkami!) kupujeme najlacnejšie kokosové orechy - štyri kusy za dolár!
Je to súčasť tunajšej tradičnej kultúry, zahŕňajúcej prvky náboženské, politické, sociálne, kultúrne, ktoré prežili dodnes. A my to práve vidíme na vlastné oči. Muži, ktorí celé mesiace držali v lese pôst, teraz odetí v tradičných odevoch bežia dedinou a vysväcujú hroby. Večer putujeme do dediny v horách k inému kmeňu a zažívame tu ich ohnivý tanec. Muži v obrovských maskách pri oduševnenom rytmickom bubnovaní, ktoré ženie do tranzu, prebehujú bosí cez obrovský oheň.
Sme tak ďaleko a zažívame naozaj neuveriteľné veci, akoby sme boli v celkom inom svete... Som naozaj rád, že som to zachytil na fotografiách, aby ste mi uverili, že skutočne aj toto je 21. Vidieť zblízka zvyky týchto kmeňov je presne to, pre čo cestovanie robím. Dostať našich ľudí ďalej, ako boli ostatní, dať im zážitky na celý život.
Hľadanie Najkrajšej Pláže na Fidži
Na Fidži pristávam už po siedmy raz. Najväčší z celého štátu - ostrov Viti Levu s jeho nádhernou prírodou som prešiel párkrát celý dokola. Môžem povedať, že ho dôverne poznám. Strmé štíty, obdivuhodne obrovské stromy, rieky s tou najčistejšou vodou, veď nenadarmo je Fiji water preslávená po celom svete, to všetko ma uchvacuje znova a znova.
Kanibal Udre Udre si dal za cieľ zožrať tisíc ľudí, a takto sa stať nesmrteľným. Za každého zjedeného si odložil veľký kameň, no napokon je ich „iba“ osemsto a tak ´dobrák´ Udre umrel... No na Fidži som mal problém s plážami. Skrátka, nie a nie nájsť tú pravú... Potápanie je tu fajn, no niečo mi stále chýba. Prechádzam hotel po hoteli, ´zabíjam´ tým celé hodiny. Najkrajšia pláž Fidži - konečne! Dnes je pre mňa normálka vymeniť x hotelov za pár dní. Tak ako na Fidži.
Bol som v Hiltone, Novoteli, Sheratone, Radissone, Sofiteli, Westine aj v neznámych hoteloch na severovýchodnom pobreží a stále nič. No nevzdávam sa, musím ´to miesto´ nájsť... Teraz idem aj s mojimi deťmi z hlavného mesta Suvy do Nadi (čítaj Nandi). Tú cestu poznám lepšie ako diaľnicu z Trenčína do Žiliny. Všetci nám unisono odporúčajú jednu lokáciu - Natadola. Ale veď tam som bol už keď som Fidži navštívil prvý raz!
Domáci mi však vysvetľujú, že Natadola je ešte o pol hodinky cesty ďalej. Zrazu mi dochádza, kde som spravil chybu. Keď som skúmal ostrov po prvý raz, síce som do Natadola odbočil, ale napokon som tam nedošiel, zablúdil som a rútil som sa akousi bláznivou lesnou cestou kamsi preč. A tak zostala Natadola na prvý raz nepreskúmaná. Aj dnes je cesta značne terénna, bez akéhokoľvek asfaltu.
Širokánska pláž s bielym pieskom, po ktorej sa preháňajú kone, maličké stánky ponúkajú fidžijskú masáž. Biely piesok pokračuje do tyrkysovej lagúny, vyzerá to ako obraz. Je odliv, ale aj tak sa tu dá perfektne plávať, koraly sú päť metrov od brehu.