Ako fanúšik filmov, je potrebné spomenúť, že skutočne dobrých filmov je za posledné roky čoraz menej. Čo sa týka historických filmov, politická korektnosť, ideologické prekrúcanie a manipulácia s dejinami dosahuje miestami trápny úškrn na tvári diváka. Svetlou výnimkou sú napríklad viaceré súčasné filmy z krajín bývalého tzv. východného bloku. A práve z tohto súdku doslova vyčnieva poľský historický film.
Filmov, ktoré by si zaslúžili spomenúť je viacero. Boli vybraté tri príklady. Režisér Dariusz Gajewski sa zahryzol do témy pre slovenského diváka absolútne neznámej, a to ozbrojeného odboja Poliakov proti cárskemu Rusku počas 1. svetovej vojny. Príbeh bojov poľskej légie (1915-1918) vedenej budúcim maršálom Pilsudským je vyrozprávaný z pohľadu mladých ľudí, nadchnutých revolučnou myšlienkou vybojovať znovu slobodné Poľsko.
Hlavnými postavami sú dezertér z cárskej armády Józek, ktorý sa zhodou okolností dostane do centra tvorby légií a mladá aktivistka Ola so svojim snúbencom Tadekom, ktorý v légii slúži u jazdectva. Medzi hlavnými postavami vznikne milostný trojuholník, čo je trochu klišé, ale aspoň pri filme zostane aj nežnejšia časť populácie. Film ukazuje obetu a neustále utrpenie boja za národnú vec, ktorej nikto okrem týchto mladých idealistov neverí. To všetko na pozadí udalostí celosvetového konfliktu.
Pochybovačom je určená odpoveď z úst veliaceho legionára Króla : „Cisárov máme u prdele. Sme slobodní ľudia“. Samozrejmosťou sú bojové scény oživené slušnou hudbou. Už úvodná scéna boja s ruským ostreľovačom je celkom napínavá, ale epickým je práve útok jazdy pri Rokitne. Toto vykreslenie poľskej cesty k nezávislosti na filmovom plátne má aj svoje menej záživné a hlavne zbytočne dlhé milostné úseky, no celkovo je to dobrý dej.
Čerstvú novinku reprezentuje film režiséra Tadeusza Syka. Zobrazuje posledný ozbrojený boj Poliakov v rámci tzv. storočia povstaní. Fanúšikov ruského sveta možno predčasne odradí. Dôvod je prostý, Poliaci znovu bojujú s ruským okupantom. Tí nezaslepení ale tentoraz nechajú filmy o víťaznom ťažení Červenej armády bokom a pozrú si film, ktorého ústrednou postavou je kňaz Stanislaw Brzóska - jeden z neskorších ikonických postáv povstania z roku 1863.
Dej začína celkom dynamicky, keď jednotka cárskych vojakov napochoduje počas omše do kostola. Ich veliteľ sa dopustí rúhania, keď do chrámu naklusá na koni. To všetko za účelom násilného verbovania Poliakov do cárskej armády. Práve v tomto momente sa kňaz Brzóska dobrovoľne vymení za vybraného vdovca vychovávajúceho malého syna. Neskôr je vďaka intervencii biskupa kňaz prepustený.
Mimochodom jeho postavu hrá Sebastián Fabijánsiki, ktorý veľmi presvedčivo stvárnil postavu Józeka vo filme Legiony. To už sa točí koleso dejín a vypukne samotné povstanie. Práve kňaz Brzóska poradí povstalcom, ako úspešne prepadnúť miestnu ruskú posádku v ktorej bol nedávno väznený. Napriek spochybňovaniu jeho mužnosti kvôli postaveniu kňaza sa postupne stáva prirodzenou autoritou. Aj on sám ale zvádza vnútorný boj. Nepochybuje o spravodlivosti boja proti okupantovi, ale nechce použiť násilie. Dovtedy, kým je k nemu realitou donútený.
Kto vo filme čaká masové bojové scény, bude sklamaný. Predsa len, bola to partizánska vojna o drobných prepadoch na poľných cestách. Bojový život strieda na plátne pocit osamelosti povstalcov, zanechaných napospas osudu potenciálnymi spojencami zo Západu. Hrdinské povstanie je utopené v krvi a hlavný hrdina stojí na popravisku. Dejiny ale idú ďalej a bojová vlajka povstalcov sa znovu objaví v boji. To už ale bude pred bránami Varšavy, kde ju starý veterán prinesie, aby v roku 1920 bojoval proti boľševickému nepriateľovi.
Na záver som si nechal za mňa lahôdku. Film režiséra Jana Komasa asi videli viacerí. Predsa len nejedná sa o žiadnu horúcu novinku. Kto tak ešte neučinil, nech neváha ani minútu. Film opisujúci hrdinský poľský boj proti nemeckým okupantom v roku 1944 vo Varšave, nenechá nikoho chladným. Na začiatok sa zoznámime zo Štefanom, jeho kamarátkou Kamou, pochádzajúcich zo skromnejších pomerov a s ďalšou kráskou Biedronkou z dobre situovanej meštianskej rodiny. Ako inak, znovu z toho vznikne ľúbostný trojuholník, takže si film znovu môžete pozrieť aj s polovičkami. Zo samotného deja toho nebudem moc prezrádzať a ani to nie je nutné.
Aj tu je dej rozprávaný z pohľadu mladých idealistov, vyrážajúcich do boja s ostrieľanou nemeckou armádou iba s pištoľou a granátom v ruke. Osobne ma trochu rušili moderné prvky ako matrixová scéna dvoch milencov uprostred bojov. Bohato to ale vynahradili zábery bojov na cintoríne, bombardovanie nemocnice a emóciou nabité zábery z úteku a bojov v kanáloch. Masakre civilistov naopak surovo pripomenú tú najodpornejšiu stránku okupácie a vojny všeobecne. Ako mnohí tušia, pre hlavných hrdinov boj dopadne tragicky. Postupne umierajú za ideál slobodnej vlasti v čase, keď sa po zuby ozbrojená Červená armáda zastaví na druhom brehu Visly a sleduje ako Nemci vyvražďujú Poliakov.
Ani v tomto filme neuvidíte nesmrteľných hrdinov ako v „hurá vlasteneckých“ snímkach z USA, či Ruska, ale ľudí z mäsa a kostí. Malých, obyčajných ľudí, pomáhajúcich tvoriť dejiny. Sumarizujme. Napriek niektorým chybičkám krásy Poliaci točiť filmy vedia. Fantastické by bolo, keby sme sa tým inšpirovali aj u nás. Na nedostatok historických tém sa rozhodne sťažovať nemôžeme.
Tak, ako je pre západný filmový svet a hlavne pre Ameriku z historického exkurzu najobľúbenejším žánrom western, tak sa v Japonsku dlhú dobu najväčšej obľube tešili filmy so samurajskou tematikou. Predtým, ako si pri príležitosti uvedenia druhého dielu Tarantinovho opusu Kill Bill niektoré z nich predstavíme (od najznámejších, cez menej známe, od minulosti až po súčasnosť) aj za účelom stručného zmapovania histórie daného žánru, sa ale v krátkosti najprv obhliadneme za skutočným životom samurajov, od doby vzniku ich kasty cez obdobie najväčšieho rozkvetu až po postupný ústup do úzadia.
Počiatky samurajov, ktorí vo feudálnom Japonsku popri roľníkoch, remeselníkoch a obchodníkoch predstavovali jednu zo štyroch základných spoločenský tried (pričom v tejto hierarchii im patrila najvyššia priečka), siahajú hlboko do minulosti, presnejšie do obdobia 8. stor.n.l. Kasta samurajov vzišla zo systému Kondei (verná mládež), ktorá sa na spoločenskej scéne etablovala okolo roku 792. Práve vďaka nej prišlo k modernizácii japonskej armády, ktorá dovtedy pozostávala hlavne iba z pešiakov. Cisárska expanzívna politika pod sľubom podielu na novozískaných územiach verbovala do armády nové posily. Valná väčšina rekrutov pritom pochádzala z najvznešenejších rodín. V tej dobe vznikajú aj prvé špeciálne bojové jednotky samurajov. Ich charakteristickým znakom popri ťažkom brnení je aj skutočnosť, že namiesto pešieho presunu boli majstrami v jazde na koni a ich najúčinnejšou zbraňou bol luk.
Vďaka vyššie zmieňovanému cisárskemu prísľubu pozemkového podielu pri víťaznom ťažení sa z viacerých samurajov čoskoro stali bohatí a vážení ľudia, ktorí si začínali zakladať vlastné rody a klany (šogunáty) so súkromnou armádou. Sila cisárskeho dvora postupne slabla až do tej miery, že v 12. storočí definitívne kontrolu nad krajinou prevzali jednotlivé najvplyvnejšie rody, ktoré tak začali medzi sebou dlhotrvajúce boje o získanie rozhodujúceho podielu na vládnutí.
Ako už bolo spomenuté, každý šogunát mal svoju vlastnú, elitnú skupinu bojovníkov - samurajov, ktorí boli ochotní pre svojho pána položiť aj život. Absolútna oddanosť pánovi predstavovala jedno z viacerých pravidiel, ktoré samuraji úzkostlivo dodržiavali, a ktorých ucelený súbor dnes svet pozná pod označením kódex bushido (sem okrem známeho rituálu samovraždy, zvaného seppuka príp. harakiri, patrí napr. Okrem luku (pre boj na väčšie vzdialenosti) používali samuraji v boji na bližší dosah aj meč spolu s krátkou dýkou, i keď posledných dvoch zmieňovaných zbraní využívali spočiatku neradi. Lenže vpádom dobyvačných Mongolov na japonské územie v 13. storočí prišlo v zaužívanom spôsobe boja k dvom podstatným zmenám. Vďaka tomu, že väčšina súbojov sa odohrávala na krátku vzdialenosť, boli samuraji nútení začať sa oveľa viac spoliehať na vlastné nohy ako na konské chrbty. Zmena vzdialenosti priniesla obmenu aj v zbraniach, kde sa do popredia namiesto lukov dostali spomínané meče - tak dlhé (katana) ako aj krátke.
Po úspešnom odrazení mongolskej invázie sa z dnešného pohľadu samuraji dostali na vrchol svojej moci a popularity. Tí najlepší z najlepších si zakladali vlastné školy a štýly, ktoré im okrem spomínanej slávy priniesli ďalšie upevnenie spoločenskej pozície a finančný prebytok. V tejto dobe "blahobytu" samuraji dosiahli aj vrcholné majstrovstvo v narábaní s mečom. Oceľový spoločník sa navyše stal neoddeliteľnou súčasťou ich života do takej miery, že si ho veľakrát vážili rovnako ako svoj život. Lenže každé lepšie obdobie raz končí a po ňom nasleduje pád. V prípade samurajov možno počiatky ich úpadku datovať do roku 1630, kedy Japonsko po neúspešnej invázii do Číny prerušilo akékoľvek zahraničné kontakty a vzťahy.
Vyhrotenie celej situácie potom nastalo začiatkom 19. storočia (presnejšie v roku 1825), kedy bolo najprv vydané nariadenie povoľujúce strieľať na akúkoľvek cudziu loď blížiacu s k brehom, ale udržalo sa v platnosti iba krátkych sedemnásť rokov. V roku 1854 bola potom po vyše dvoj storočnej izolácii nadviazaná spolupráca medzi USA a Japonskom. Práve ona bola začiatkom definitívneho konca éry samurajov, pričom paradoxne sa o svoj koniec čiastočne pričinili aj oni samotní, resp. jeden z nich - samuraj Takamori Saigó. Ten sa najprv podieľal v spomínanej prvej polovici 19. storočia na znovu obnovení cisárskej moci (na trón zasadol cisár Meiji v roku 1868). Potom, čo spolupráca medzi USA a Japonskom priniesla ovocie v podobe dodávky moderných, palných zbraní pre obnovenú cisársku armádu, sa ale Saigó vďaka ľpeniu na tradičných hodnotách a kódexu bushido dostal do nevôle cisárskeho dvora. V roku 1877 sa postavil do čela samurajského povstania, ktoré ale oproti cisárskej, moderne vyzbrojenej armáde nemalo šance na úspech. Povstanie bolo úspešne (a krvavo) potlačené, navyše samurajom boli zhabané majetky a pozemky.
Našťastie, samuraji aj napriek ich tragickému koncu zanechali v histórii svojej krajiny také výrazne stopy, že s nástupom filmu - ako jedného z najvplyvnejších umeleckých prostriedkoch modernej doby sa postupne znova vrátili jeho prostredníctvom na výslnie. Dali tak vzniknúť samostatnému žánru filmu, ktorý sa nazýva Chambara. Už v ranných úsvitoch kinematografie japonskí tvorcovia hľadali inšpirácie pre svoje príbehy práve v bohatej histórii samurajov. Žiaľ, do dnešného obdobia sa z týchto filmov zachoval iba malý počet, ktorý sa v našej zemepisnej šírke a dĺžke ešte značne stenčil. I keď vám výsledky vyhľadávania na filmovom portáli www.imdb.com, prípadne iných serveroch poskytnú viaceré názvy filmov zo začiatku 20. storočia, dopátrať sa čo i len krátkeho obsahu týchto diel je priam nemožné. Jedným zo známejších a dochovaných filmov z tohto obdobia (konkrétne rok 1909) s tematikou chambary je tak The Fight at Honno Tepmle (Goban Tadanobu) od režiséra Makino Shozoa. Táto snímka je zároveň vo viacerých prameňoch uvádzaná ako prvý film so samurajskou tematikou (i keď znova pripomínam, že je to údaj platný vzhľadom na súčasný status dochovaných filmov). Jeho spracovanie (rovnako ako tomu bolo v tomto počiatočnom období kinematografie aj v západných krajinách) bolo plne v dikcii divadelného spôsobu zobrazenia príbehu (v Japonsku veľmi populárny divadelný systém kabuki) t.j. kamera bola statická, neexistovali takmer žiadne zmeny veľkosti záberu (k nasnímaniu prebiehajúceho deja sa pristupovalo tzv. celkovým záberom).
Prvým tvorcom, ktorý vo výraznej miere spopularizoval samurajskú tematiku za hranicami vlastnej vlasti, bol už za svojho života mimoriadne uznávaný Akira Kurosawa. Svojimi filmami Sedem samurajov (Shichinin no samurai, r.1957) a Yojimbo (Telesná stráž, r. 1961) stanovil nielen základné princípy a prvky chambara filmov, ale výrazne ovplyvnil aj zahraničných tvorcov westernov, ktorí sa vyššie zmieňovanými príbehmi inšpirovali. Práve v tomto období môžeme jasne vystopovať vznikajúci, vzájomne úzky vzťah medzi chambara filmami a žánrom westernu, pričom treba podotknúť, že išlo o plne recipročný vzťah. Na jednej strane sa Kurosawových Sedem samurajov stalo podkladom pre americký remake Johna Sturgesa s názvom Sedem statočných (The Magnificient Seven, r.1961) a Yojimbo bolo inšpiračnou bázou Leoneho Pre hrsť dolárov (Fistful of Dollars, r.1964). S posledne zmieňovaným navyše súvisí aj skutočnosť, že Leone ho natočil bez Kurosawoveho povolenia (ktorý sa o Leoneho remaku dozvedel, až keď bol hotový). Ako kompenzáciu si Kurosawa potom od Leoneho vymohol podiel na tržbách (niektoré pramene uvádzajú výšku 15%) a k tomu navyše 100.000,- USD ako ďalšiu časť kompenzácie spolu s distribučnými právami pre Japonsko, Taiwan a Južnú Kóreu.
Na druhej strane inšpirácia tiekla aj opačným smerom, pretože po zhliadnutí Yojimba sa dá poľahky identifikovať, že Kurosawa rovnako bohato čerpal z klasických starých westernoch od Johna Forda a Howarda Hawksa. Malá dedinka, kde sa príbeh Yojimba odohráva, ako keby svojím rozložením stavieb vypadla z klasických westernov a nielen vo vrcholných konfrontačných momentoch hlavných predstaviteľov odkazuje k filmom ako Na pravé poludnie (High Noon, r. 1952) od Freda Zinnemanna a Prestrelka pri OK Corral (Gunfight at O.K. Corral, r.1957) od Johna Sturgesa. Aj tu je jedna hlavná ulica, lemovaná nízkymi budovami (klasické takmer až "komorné" prostredie westernov od zmieňovaného H. Hawksa) a viaceré súboje sa aj v Yojimbovi odohrávajú takmer symbolicky presne s úderom dvanástej hodiny, t.j. na pravé poludnie.
Ako už bolo spomenuté, Kurosawa svojimi dielami ustanovil základné pravidlá chambara filmov ako napr. vystihnutie drsnej atmosféry danej doby, plnej násilia a smrti. Už úvodné minúty filmu, kedy hlavný hrdina - samuraj (resp. presnejšie označenie by bolo rónin, pretože v čase príchodu do dediny je samurajom bez pána) Sanjuro (Toshirô Mifune) prichádza do dediny, sú presiaknuté napätím a predtuchou budúceho násilia. Dedina je na prvý pohľad vyľudnená (podobne ako dediny vo westernových príbehoch) a jediný, kto prichádzajúceho Sanjura (v preklade toto meno znamená "tridsiatnik") "uvíta" je pes s časťou ľudskej ruky v papuli!!!
Ďalším charakteristickým prvkom chambara filmov je - popri po väčšinou cnostnom vyobrazení charakterov samurajov riadiacich sa kódexom bushido, aj spôsob ich boja. Práve tu môžeme vidieť hlavný rozdiel medzi samurajskými a ostatnými "martial arts" filmami (poväčšine honkongskej a čínskej produkcie). Drvivá väčšina "kung-fu" filmov (všetky možné Shaoliny, Zrady a pomsty, staré "Jackie Chanovky" a pod.) obsahuje nekonečné súboje, v ktorých sa doslova využíva každý kúsok ľudského tela. Oproti tomu samurajské súboje sú krátke, pozostávajúce s rýchlych výpadov (napr. Tarantino sa s týmito systémami veľmi dobre zahral v obidvoch častiach Kill Bill-a - v zápase Nevesty s O-Ren je príprava ako aj prestávky medzi krátkymi bojovými výpadmi neporovnateľne dlhšia a atmosférickejšia ako samotný súboj, naproti tomu bitka medzi Nevestou a Elle sa nesie plne v duchu dlhých kung-fu súbojov). Sú odrazom skutočného systému boja samurajov, kde samotné skríženie mečov je iba finálny akt, ktorému predchádza dlhšia (a dôležitejšia) psychická i duševná koncentrácia bojovníkov na prítomný okamžik. Dokonca sa traduje, že ak sa stretli vo vzájomných súbojoch skutoční majstri meča, k fyzickému boju vôbec neprišlo a bojovníci si vyriadili účty čisto iba na mentálnej úrovni. Samozrejme, tento spôsob sa vo filme príliš neuplatnil, vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť nezáujmu zo strany akcie očakávajúceho diváka. Medzi svetlé výnimky, ktoré sa šikovne dokázali s týmto spôsobom (ne)zápasu vyrovnať, patrí z posledného obdobia napr. aj u nás známy Hrdina (Ying xiong).
Samuraj v plnej zbroji
Rok 1962 okrem pokračovania Yojimba s názvom Sanjuro (v našich končinách sa môžete stretnúť aj s názvom "Odvážni muži", na režisérsku stoličku znova zasadol Kurosawa a Toshirô Mifune sa rovnako zhostil hlavnej úlohy) dal svetu aj dve doteraz najdlhšie filmové série. Na západe do filmového sveta vtrhol vo filme Dr. No - James Bond a v Japonsku boli diváci v kine svedkom prvých dobrodružstiev slepého samuraja Zatôichiho, ktorý v počte pokračovaní (celkovo ich je aj s Kitanovým remakom zatiaľ 27) predbehol aj samotného Bonda. Zatôichi je v Japonsku ešte aj dnes mimoriadne obľúbená postava, i keď najväčšieho ohlasu sa práve dočkal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy obrovský divácky záujem dospel do takého štádia, že ročne bežne vznikli aj dva - tri diely. Príbehy Zatôichiho, podobne ako Bonda, sú koncipované ako seriálové pásmo, t.j. v každej časti prichádza v rámci svojho putovania krajinou do iného mesta (dediny), kde sa stretáva s novým protivníkom.
Postupne, ako rástol počet pokračovaní, dochádzala aj tvorcom fantázia (hlavne pri tak rýchlo narastajúcom počte sequelov) a niektoré časti prezrádzali kto bude najnovším Zatôichiho protivníkom už v samotnom názve (napr. Zatôichi a šachový majster, Zatôichi a jednoruký majster meča, atď.), príp. sa mohli diváci dočkať aj crossoveru (jednoznačne najvydarenejší je doslova "súboj titanov" v crossoveri s názvom Zatôichi vs Yojimbo - kde si práve postavu Yojimba znova zopakoval Toshirô Mifune). Kontinuitu celej série zabezpečil predovšetkým predstaviteľ Zatôichiho, herec Shintarô Katsu. Ten stvárnil postavu slepého samuraja až na jednu výnimku vo všetkých filmoch (navyše v poslednej - 26. časti z roku 1989 v ktorej hral, si sadol aj na režisérsku stoličku) a jeho tvár sa tak stala neodmysliteľnou súčasťou celej série. V súvislosti so Zatôichim sa patrí aspoň v krátkosti spomenúť meno japonského multitalenta (režisér, scenárista, strihač, herec...) Takeshi Kitana, ktorý minulý rok natočil mimoriadne úspešnú a aj v zahraničí kladne prijatú variáciu s mierne parodickými prvkami na filmy so Zatôichim. Oproti klasickej sérii je v jeho verzii niekoľko zásadných obmien.
Kitano (ktorý si vo filme zahral aj hlavnú úlohu) vybavil svojho slepého samuraja chemlonovo do biela odfarbeným, krátkym strihom vlasov (v pôvodných filmoch mal Zatôichi vlasy zásadne čierne), viacerým scénam (napr. scény s roľníkmi na poli, ktoré sa hojne vyskytovali už v pôvodnej sérii) vďaka mimoriadne vydarenému hudobnému podfarbeniu (akýsi mix hip-hopu s elektro synty-funk) dodal priam až videoklipovú estetiku (napr. záverečná, tanečno - muzikálová vložka), ale hlavne spochybnil pravidlo, že by Zatôichi mal byť slepý (i keď na druhej strane Kitano nedáva ani jasnú odpoveď, že Zatôichi videl....záverečná scéna tak dodáva filmu zaujímavú dvojzmyselnosť). Vďaka pokroku v špeciálnych efektoch zvoli navyše Kitano oproti starým filmom (ktoré pochopiteľne nemali možnosť výberu v trikovej časti) počítačom dotvorené krvavé jatky, ktoré aj pre ich veľké množstvo ešte viac umocnili celkovú nadsádzku z filmu priam sršiacu (i keď treba uviesť, že Kitanov Zatôichi nie je vôbec krvavejší ako jeho predchodcovia, to len spôsob vyobrazenia smerom ku komiksom prispieva k zvýšenej miere úsmevného nadhľadu).
Keď už sme pri komiksoch tak treba povedať, že v Japonsku si tento druh umenia získal mimoriadnu popularitu, ktorá v posledných dvoch dekádach našla veľkú odozvu aj v našom západnom svete. Ako iste viete, japonské kreslené príbehy na papieri sa označujú pojmom manga a ich rozpohybovaná kreslená verzia zase anime. Rovnako ako pri hranom filme, tak ani tvorcom manga príbehov netrvalo dlho, kým si uvedomili obrovský dejový potenciál samurajských príbehov. Postupne vznikli viaceré mimoriadne úspešné manga série, ktorých popularita si časom našla cestu aj do hraného filmu (podobne ako pred piatimi rokmi vďaka prvému dielu X-menov nastal doslova boom komiksových adaptácii zo stajne Marvelu). Jednou z najúspešnejších sérií sa stal cyklus o samurajovi bez pána (rónin), ktorý putuje po krajine aj so svojím malým synom - nemluvňaťom. V roku 1972 sa potom tento príbeh dostal pod rovnomenným názvom Lone Wolf and the Cub aj na filmové plátno. Za jeho vznikom stála v tej dobe už populárna dvojica, majúca výraznú zásluhu na úspechu spomínanej série o Zatôichim - konkrétne to bol Shintarô Katsu (pri Lone Wolf ako producent) a Kenji Misumi.