Iniciátorom Heglovskej filozofickej orientácie na Slovensku bol hlavne Ľudovít Štúr, ideologický a politický tvorca buržoáznodemokratickej koncepcie národného programu v jeho revolučnom období.
Jeho vzťah k nemeckej klasickej filozofii sa začal formovať už počas jeho štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu (1829 - 1836), kde mu filozofiu prednášal kantovec Michal Greguš. Do bezprostredného kontaktu s Hegelovou filozofiou sa dostal počas študijného pobytu v Nemecku, ktorý absolvoval v rokoch 1838 - 1840.
Pričinili sa o to najmä hallskí profesori - starohegelovci: R. Röpell, J. E. Erdmann a J. Schaller. Rozhodujúci význam pre sformovanie sa Štúrovej filozofickej pozície však malo až jeho oboznámenie sa s pôvodnými prácami Hegela, z ktorých na Štúra údajne najviac zapôsobili Fenomenológia ducha, Filozofia dejín, Základy filozofie práva, Logika a Estetika.
Povedané slovami J. M. Hurbana: „nekonečne jasnejšie stalo sa v duši Štúrovej pri žiari bohatých názorov filozofie Hegelovej. Otvoril sa mu nový dojemnokrásny svet ideálov, vážených zo samého duchoživota národov, a nie konštruovaný a priori. Hegelova filozofia náboženstva histórie, práva, jeho estetika, logika, fenomenológia …dávala mu dostatočného vývodu a jasnej orientácie vo všetkých odboroch, na ktoré sa vrhal jeho duch“.
Počiatky ideového formovania Ľudovíta Štúra, spadajúce do obdobia štúdia na bratislavskom lýceu, sú charakterizované po filozofickej stránke racionalistickým stanoviskom. Dôležité je si ujasniť, o aký racionalizmus Štúrovi ide a ako sa u štúrovcoch racionalizmus prejavuje.
Štúrova reflexia Hegelovej filozofie mala prevažne obrodenecko-pragmatický charakter. Štúr objavil „vnútornú súvislosť tejto filozofie s politikou, s dejinami a životnými problémami onej doby“, pričom jeho veľký obdiv k Hegelovi vyplýval zo skutočnosti, že „v Heglovej filozofii našiel jedinečnú teoretickú výzbroj pre rozpracovanie aktuálnych otázok slovenského života a slovanskej histórie“.
V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť aspoň to, čo Hegel vyjadril vo Fenomenológii ducha slovami: „Nie je napokon ťažko vidieť, že naša doba je dobou zrodu a prechodu k novému obdobiu.
Ľudovít Štúr metodologicky uvažuje o dejinách podobne ako Hegel. Najprv postaví tézu, že idea ako duch v nich panuje, potom vysvetľuje povahu ducha a teda cieľ dejín, ďalej určuje prostriedky, ktoré duch používa v dejinách, aby sa realizoval záujmy, vášne, potreby ľudí, veľké osobnosti. Napokon analyzuje formy, kde sa uskutočňuje najdokonalejšie. Najnižší stupeň je subjektívny duch v človeku.
V subjektívnom duchu sa rozumný účel ducha objavuje najmä v indivíduách, ktoré sú nositeľmi nadosobných záujmov, vo významných osobnostiach, v jedinečných obciach. Obec, pospolitosť, štát sú doménou objektívneho ducha. Štúr ich označuje, podobne ako Hegel, za najdokonalejšiu formu uskutočnenia sa ducha v dejinách alebo za prostriedky rozvíjania vyšších elementov ľudského bytia.
Štúrov hegelianizmus možno ilustrovať predovšetkým na jeho chápaní ducha ako ontologicko-substanciálneho princípu, na teórii štátu a na špecifickej koncepcii filozofie slovanských dejín. Pojmy „absolútny duch“, „Boh“ a „absolútna idea“ chápe Štúr v obsahovo-sémantickej jednote. Označuje nimi ontologický základ všetkého jestvujúceho. Absolútna idea, t. j. dynamická podstata sveta, ktorá samopohybom vytvára samu seba i celú skutočnosť.
V Prednáškach historických Ľ. Štúr vymedzuje túto problematiku slovami: „Duch nic není bezprostředního, hotového. Oučel absolútni jeho jest, aby se sám poznal, sám pojal, sám sobě předmětem byl, sám k nejdokonalejší své známosti přišel …Idea absolútni, aby byla skutečnou a pravdivou, musí ze sebe vystoupiti, se sebou se rozpadnouti a v svět projíti. Vystoupením týmto ze sebe vyvádí tedy svět a na dvě protivy se rozebíhá, sama tedy se sebou do odporu prochází. Protivy týto jsou príroda a duch“.
Prírodu Štúr chápe ako „pole ducha neuvedomeného“, ako zákonitý „punkt“ (štádium) absolútnej idey. Duch je naopak tým, čím sa - vedome - sám utvorí, pričom vždy stojí nad prírodou. „Příroda tedy a duch“ - píše Štúr -„rozličnými jsou, ona formou stávajícnosti idey absolutní nedokonalou, tento naproti formou ji rovnou a zodpovídající. Z toho patrno, že príroda jest ducha nižší, nedokonalejší, tento naproti tomu prírody vyšší, dokonalejší“.
Odlišujúc svoje chápanie boha - ako ducha prejavujúceho sa vo svete i v človeku - od Spinozovho panteizmu, Štúr konštatuje: „Rozdíl podstatný mezi pantheismem Spinozovým a filosofickým pojímaním našim idey absolútni jest ten, že anž tamto Bůh se ve světé tratí a v něm vážne, u nás idea absolútní objevuje se sic ve světe, ale z tohoto sama k sobě přichází … formy pak konečnosti nevyčerpávají ji, nýbrž jsou konečné na důkaz nekonečnosti její. Tam ona jest podstavou, zde subjectem absolutním“.
Hegelianizmus Ľ. Štúra sa prejavuje aj v jeho názoroch na poznanie. Štúr zastáva - podobne ako Hegel - pozíciu racionalizmu. Rozum považuje za fundamentálny nástroj poznania sveta. Iba rozumom možno preniknúť i do podstaty vyvíjajúceho sa ducha. Rozum, t. j. „vnútorný pochop“, resp. imanentná dispozícia ducha a ľudského vedomia. „Ve vědomí“ - píše Ľ. Štúr - „jsem ja pochopen i to co pro mne jest“.
Štúr pripúšťa, že súčasťou procesu poznávania je aj tušenie, t. j. snenie pri bdení. Toto tušenie, však „do podstaty ducha preniknúť a k jeho poznaniu prísť naskrze nie je v stave, lebo zahrnuje ono namiesto pravého nepoznaného obsahu obsah najopačnejší, a na tomto sa ako na pravom zastavuje. Tušenie toto pôsobí fantastický stav, v ktorom duch ako v krútňave sa trápi a zmieta … tušenie je stav nepovedomý a objektívnosť pre neho nejestvuje“.
Intenzívnym spôsobom Štúr recipoval tiež Hegelove názory na štát a občiansku spoločnosť. G. W. F. Hegel (1770 - 1831) sa problematikou občianskej spoločnosti zaoberal najmä v práci Základy filozofie práva. Tematicky relevantné myšlienky však nachádzame aj v jeho Fenomenológii ducha a Filozofii dejín. zmluvu mohli (či môžu) uzavrieť len ľudia naozaj slobodní a rozumní.
Občianska spoločnosť (burgerliche Gesellschaft) je Hegelom prezentovaná ako „diferencia, ktorá vstupuje medzi rodinu a štát, aj keď jej utváranie prebieha neskôr než utváranie štátu, lebo ako diferencia predpokladá štát, ktorý jej musí predchádzať ako niečo samostatné, aby mohla existovať“.
Takto definovaná občianska spoločnosť bola podľa Hegela vytvorená až v modernom svete, pričom hneď sa stala „arénou boja individuálneho súkromného záujmu všetkých proti všetkým“.
V občianskej spoločnosti je každý sám sebe účelom, a tak občianska spoločnosť nevyhnutne implikuje viaceré protiklady, resp. protirečivé tendencie. V týchto protikladoch a ich prepletení „občianska spoločnosť poskytuje obraz tak rozmarnosti a prepychu ako aj biedy a mravnej skazy“.
Štát Hegel vnímal ako „duchovný a mravný organizmus“ ba dokonca ako „božskú skutočnosť“. Jeho slávny výrok znie: „es ist Gang Gottes in der Welt, das der Staat ist“, čo sa najčastejšie prekladá formuláciou: „pôsobenie boha vo svete, to je štát“ , alebo „štát je pôsobením boha vo svete“.
Štát t. j. produkt vývoja absolútneho ducha, resp. nástroj objektivizácie absolútnej idey. Ako taký má byť pre človeka najvyššou autoritou, lebo „za všetko čím človek je, ďakuje štátu … všetku hodnotu a celú skutočnosť má človek len skrze štát“.
Štúrova myseľ mala religiózne ustrojenie. Texty, ktorými žil, osobitne Hegelove a texty ruských slovanofilov, si Štúr osvojoval s náboženským zaujatím a zápalom.
Osvietenský racionalistický prúd, ktorý prichádza vo filozofii s nástupom mladej západoeurópskej buržoázie a ktorý obnovuje antickú, stredovekom popretú silu ľudského rozumu, slávil svoje najväčšie triumfy vo francúzskej filozofii 18. storočia. Darilo sa mu najmä tam, kde dospel k materialistickému zavŕšeniu.
Ľudovít Štúr
Osvietenský racionalistický prúd vyrástol na nebezpečného protivníka náboženstva a ostrého kritika spoločenského poriadku. V Európe, kde buržoázia nedosiahla nikdy také sociálne vyhrotenie, stratil aj osvietenský racionalizmus ideové ostrie. Najmä na Slovensku, kde vývin udalostí v každom smere bol o niekoľko desiatok rokov pozadu, dožíval aj racionalizmus už v značne skostnatenej a formalistickej podobe.
Z kritického ducha osvietenského racionalizmu, z jeho odmietania akýchkoľvek dogiem, či už cirkevných alebo právnych, ktoré neprešli súdom rozumu, zostala u nás v staršom osvietenskom prúde, najmä po Francúzskej revolúcii, skôr snaha o rozumové osvetlenie niektorých problémov náboženstva a rozumový výklad niektorých spoločenských vzťahov, než ich dôsledné odmietanie. Jeho najaktívnejšia zložka bol boj proti poverám a predsudkom. Sám Ľudovít Štúr sa zoznámil s racionalizmom v tejto podobe na bratislavskom lýceu.
Alegorická forma, do ktorej Štúr vlieva národného ducha, má podobu ženy - mnohonásobnej matky, akoby matriošky. Navonok nešťastnej, pohrúženej do večného smútku nad ruinami a troskami, ale čím hlbšie vo vnútri, tým je vitálnejšou a ľudovejšou. Takáto alegória matky, ktorá rodí a plače, a zomiera, zodpovedá obrodeneckej podobe slovenskej národnej tvorby. Až keď ju básnik zahalí do plášťa slavianofilskej ideológie a spojí herderovsko-kollárovskú víziu Slovanstva s romantickým ponímaním ľudovosti, začne matka nielen žiť, ale aj dávať život, a to podľa vyššej národnej mravnosti.
Štúr nevyvodil z Hegela také radikálne konzekvencie, akých sa obávali niektorí jeho priatelia. Jednako k dejinám pristupuje s dvoma významnými antropologickými predpokladmi. S predpokladom ich zákonitého priebehu, implicitne obsiahnutým v nevyhnutnom vývine ducha k uvedomeniu si svojej rozumnej podstaty ale i s predpokladom bytosti vnútorne konvergujúcej s tendenciou ducha k rozumu a slobode a schopnej vo svojom vlastnom konaní ich objektivizovať.
V roku 1848 sa Štúr revolučne zradikalizoval, čo vyvrcholilo na Slovanskom kongrese v Prahe v máji 1848, kde sa stal miláčikom domáceho publika a mladej generácie českého národného hnutia. Po stroskotaní revolúcie v rokoch 1848 až 1849 však zmenil stratégiu a stal sa prívržencom jednotného slovanského štátu, ktorý videl v cárskom Rusku. V Rakúsku ostal, z jeho hľadiska logicky, politickým disidentom.
Veľmi sa o tom nehovorí, ale Ľudovít Štúr dostal po roku 1849 ponuku pracovať ako tajomník na bratislavskom krajinskom súde, čo nebolo zlé miesto. Pri všetkej vedeckej sploštenosti zapôsobil racionalizmus na slovenskú študujúcu mládež aj podnetne. Už skutočnosť, že sa voľne diskutovalo o náboženských veciach, o základných princípoch poznania, konania a mravnosti, viedla ich k túžbe po poznaní samej podstaty javov. Upozornení nadhodenými problémami neuspokojovali sa výkladom profesorov, ale siahli po samých prameňoch osvietenskej filozofie.
Ľudovít Štúr si tiež prešiel štúdiom francúzskych osvietencov, encyklopedistov, poznal francúzskych materialistov a ich politický radikalizmus. V samých začiatkoch svojho vývinu sa nadchýnal najmä pod vplyvom nedávnych politických udalostí v Európe a v blízkom Poľsku, týmto myšlienkovým aj politickým radikalizmom. Preto možno povedať, že myšlienky osvietenského racionalizmu mali v prvom vývinovom období na Štúra závažný vplyv, aj keď sa ku gnozeologickému materializmu ani tu neprepracoval.
Kto ZAVRAŽDIL Ľudovíta Štúra Na Poľovačke 1856? TAJOMNÁ Strelná Rana Ktorú NIKTO Nevyriešil
Konkrétnu povahu Štúrovho vtedajšieho racionalizmu je však pomerne ťažké zrekonštruovať, lebo jeho tvorba v tomto období je prevažne básnická, tematikou kotviaca v myšlienkach národných a slovanských a svojím duchom už blízka historizujúcemu romantizmu. Možno preto usudzovať, že toto obdobie je u Ľudovíta Štúra obdobím svetonázorového dozrievania. Štúrov racionalizmus nie je výrazom osobnej zrelosti, ale skôr filozofiou školou, bytostne však neprežitou, takže už tu sa prejavujú nábehy k hľadaniu nového typu svetonázoru.
Od roku 1836, keď začal Ľudovít Štúr prednášať ako zástupca profesora Juraja Palkoviča slovanskú históriu, videl jasne, že s princípmi metafyzického racionalizmu sa v histórii ďaleko nezájde. Abstraktnosť, nehistorickosť a nezáujem o problémy národného života znemožňovali v jeho očiach použitie racionalizmu na problémy slovanskej histórie.
Pre nedominantné slovanské národy bolo lákavé byť súčasťou slovanskej kultúry, zaštítiť sa veľkou slovanskou rodinou pri presadzovaní sa voči dominantným národom a cítiť ochrannú funkciu Slovanstva. Vedomie príslušnosti k slovanskej rodine formovali skupiny vzdelancov prostredníctvom poukazovania na vyspelosť kultúry, ktorú jednotlivé slovanské národy formovali počas generácií. Väčšina z nich sa javili ako nehistorické národy, preto byť súčasťou takejto veľkej etnickej skupiny sa pre predstaviteľov malých národov javilo ako výhodné. Verili, že ich postavenie ako minority sa posilní práve autoritou mnohopočetného Slovanstva.
Okrem Kollárovho vplyvu a neskoršieho Štúrovho priameho styku s Heglovou filozofiou na hallskej univerzite je potrebné upozorniť aj na okolnosť, že Heglovo učenie v tomto čase preniklo už skoro do všetkých slovanských kultúr a silne tam zapustilo korene. V Čechách nadväzovali napríklad na Hegela autori ako František Klácel a Augustín Smetana, z ktorých najmä Klácelove hegeliánske náhľady na vývin histórie a potom aj Slovanstva našli ohlas aj u slovenskej národne uvedomelej mládeže.
Nadšenie štúrovcov za filozofický idealizmus malo aj hlboké objektívne korene väziace v triednej povahe a v súčasnom sociálnom a kultúrnom stave slovenského národa. Duchovná oblasť im bola do určitej miery kompenzáciou za všetky iné neprístupné odbory činnosti, ako oblasť ekonomickú, technickú a prírodovednú. V hospodársky nerozvitých a politicky stiesnených pomeroch sa štúrovci chytali myšlienok a ideálov, ktoré boli náchylní považovať za hlavné hybné sily premeny a vývinu spoločnosti.
Heglova mystifikácia skutočnosti, jeho náhľad, že prvotné a v dejinách predovšetkým existujúce sú duchovné prejavy národov, ktoré zostanú skutočnými, aj keď národy zaniknú, inšpirovala Ľudovíta Štúra k vlastnej, idealistický nadnesenej koncepcii o duchovnom obrodení Slovanov a Slovanmi celého ľudstva. Kollárovým prostredníctvom a spomínanými vplyvmi bol Ľudovít Štúr na Hegela vlastne len upozornený. Bezprostrednejšie sa s Heglovým dielom zoznámil počas pobytu na univerzite v Halle v rokoch 1838 až 1840.
Heglovo dielo uchvátilo Ľudovíta Štúra aj osobne svojou systémovosťou, všeobjímajúcnosťou a všetky javy prenikajúcou metódou, svojím učením o všesvetovom duchu a jeho konkretizácii v dejinách národov. Treba výrazne podčiarknuť, že v Štúrových listoch sa takmer nestretávame s pokusmi nejakej auto-de-mystifikácie. Každé ďalšie odhalenie v tomto epištolámom diskurze sa dokonca určitým spôsobom upevňuje pôvodnú dosť kompaktnú naráciu o národe a jeho ústrednom hrdinovi. Kľúčovými pojmami, ktoré tvoria automytologizačnú stratégiu v Štúrových listoch, sú moc a sila, izolácia a vymedzenie.
Štúrov vzťah ku Heglovi obsahoval nielen jeho objektívne determinanty, ale aj subjektívne momenty spočívajúce v samej povahe Štúrovej osobnosti. Ľudovít Štúr bol sangvinicko-cholerickej povahy, so všetkými kladmi a nedostatkami takéhoto temperamentu. Emotívny, vzletný, rýchlo prístupný citovému vzplanutiu dal sa unášať vysokými ideálmi a vedel zapáliť za ne aj svoje okolie. Táto jeho vlastnosť mala aj svoj rub. Utopizmus a mesianizmus išli v romantizme často ruka v ruke, aj keď vytvárali podľa rozličnej sociálnej a triednej vyhranenosti a národnopolitickej zanietenosti bohatú typológiu od výrazne progresívnych polôh cez podoby synkretické až po konzervatívno-retardačné.
Ľudovít Štúr vie, že náboženstvo nesmie byť brzdou vývinu ľudstva a nesmie podväzovať aktivitu človeka. Ako hegeliáni stavia celú filozofiu dejín na poznatku, že vývin histórie je priamo viazaný na spoločenskú činnosť človeka. Táto je zase podmienená jeho záujmami a vôľou, ktoré sú skutočnými hybnými silami historického diania.
Jozef Miloslav Hurban bol popri Štúrovi najaktívnejší a najvýznamnejší predstaviteľ ideológie slovenského národnoobrodenského programu v jeho vrcholnej fáze, v štyridsiatych rokoch, a rozhodujúci spiritus movens revolučných vystúpení Slovákov v rokoch 1848 až 1849. V otázke filozofickej orientácie si Hurban a Štúr boli veľmi blízki. Delili ich však mnohé rozdiely, vyplývajúce z ich celkom odlišnej temperamentovo-osobnostnej štruktúry, ale aj z iného typu ideovej prípravy a životnej profesionálnej činnosti.
Ide nielen o prvenstvo a učiteľstvo Štúra v sprostredkovaní Hegela svojmu mladšiemu priateľovi Hurbanovi, ale aj o fakt, že v porovnaní so Štúrovou systematickosťou a trvalou zaujatosťou Hegela a filozofiou má Hurbanovo vzplanutie k Heglovi a filozofii svoje limity. Popri začiatočnom osvojení Heglovho systému a jadra dialektickej metódy boja protikladov neodolal Hurban ani iným filozofickým zdrojom, a ako kňaz, najmä tradične chápanému náboženstvu.
V Heglovi našiel Štúr jedinečný prameň pre vyžitie svojich osobnostných predpokladov, intímnych túžob, lyrického, mladíckeho pátosu i náboženského cítenia, ktoré v ňom žilo aj napriek občasným racionalistickým pochybnostiam. Ak máme na mysli vtedajšie spoločenské a kultúrne dianie na Slovensku, v rodine i v škole, je pochopiteľné, že Štúrovi bol bytostne bližší idealizmus s jeho tradičnou vierou v primárnosť a nadradenosť ducha a duchovných hodnôt, s jeho metafyzickými ideálmi dobra, pravdy a krásy, s jeho dôverou v konečnú platnosť božského riadenia sveta, než mechanický materializmus, opierajúci sa o prírodu a jej zákony, alebo osvietenský racionalizmus, skláňajúci sa jedine pred silou ľudského rozumu.
Závažnou príčinou Štúrovho príklonu k Heglovi bola aj súčasná situácia v sociálnych pomeroch Európy a jeho triedna príslušnosť. V čase Štúrovho vystúpenia buržoázia vo väčšine západoeurópskych štátov už ustúpila z počiatočných pokrokových pozícií. Slovenská buržoázia popri najrozličnejších odlišujúcich znakoch súvisela s buržoáziou iných krajín svojím všeobecným charakterom. Pre neskoré vystúpenie a hospodársku nevyvinutosť zastihla ju už na začiatku vlna odlevu revolučnosti.
V myslení štúrovcov možno tak nájsť určitú blízkosť najvýznamnejším európskym ideovým prúdom nového veku, najmä osobitný syntetizujúci postoj k ideám osvietenstva a nemeckej klasickej filozofie. Spája ich s nimi predovšetkým príbuznosť ideologická, snaha premeniť feudalizmom spútanú spoločnosť, potlačený národ a odľudšteného človeka na kvalitatívne nové veličiny. Bezprostredne osvietenský vzťah k životu a potrebám spoločenskej praxe sa u nich prejavujú v otvorenej kritike a nenávisti k spoločenským i duchovným praktikám feudalizmu.
Svojím bojom z pozície ďalšieho rozvinutia a zmnoženia života nesleduje nič iné, ako poukázať na nevyhnutnosť premeny starých, pre súčasný život a ľudstvo neadekvátnych poriadkov na skutočnosť takého typu, za akú bojovali všetci osvietenci. Ľudovít Štúr neprevzal Heglovu filozofiu bez kritiky. Rozdiely medzi ním a Hegelom sa týkali pohľadu na vývoj národov a podstatu náboženstva. V náboženskom živote Ľudovít Štúr videl odzrkadlenie národa a spravodlivosti, ktorá je od Boha. V Štúrových verejných prejavoch sa jeho vzťah k Bohu a cirkvi dosť jasne prejavuje.
Štúr konštruuje predpoveď slovanskej budúcnosti v podobe naratívu pozostávajúceho z prehľadu o slovanskom staroveku, vzostupe a úpadku Západu, ako aj predpokladu slovanského Východu prebrať štafetu svetodejinného národa. Štúr preberá od Hegela myšlienku svetodejinných národov a ich postupnosti. S Hegelom sa však rozchádza v otázke významu protestantizmu ako duchovného princípu svetových dejín. Protestantizmus kritizuje zo slovanofilského hľadiska ako individualistické, jednote i jednomyseľnosti neslúžiace náboženstvo a nahrádza ho pravoslávím.
Zákonitá realizácia ducha v dejinách, ktorej zdrojom a zárukou objektívnej historickej zákonitosti je svetový duch, v ktorom je už od začiatku potenciálne obsiahnutý celý plán dejín a rovnako aj špecifická úloha jednotlivých národov na tvorbe tohto plánu; úlohou jednotlivých národov je dosiahnutie sebauskutočnenia v dejinách vlastnou tvorivou aktivitou. Štúrov rozvrh slovanskej budúcnosti vychádza z idey Ruska ako jediného, jednotného štátu všetkých Slovanov.
Štúr v ňom odobril trojjediný princíp samoderžavtu, tj. absolutistickej, despotickej monarchie. Druhou išpiráciou bolo „dejinné chápanie človeka,“ podľa ktorého skutočný zrod človeka nastáva v dejinnom procese, v spoločenskej praxi a v konkrétnom zápase ľudí o historickú sebarealizáciu. Človek sa stáva človekom len v spoločnosti a je taký, aká je spoločnosť. Spoločnosť je „ako taká“ abstrakciou a jej reálna podoba, formy, premeny a vývoj sú závislé na tvorivej aktivite ľudí, ktorí v nej žijú. V kontexte európskej reality vyzdvihuje Štúr...