Duch minulých Vianoc: Charakteristika a Inšpirácie

Pôvodne to mal byť „ten“ klasický vianočný rozhovor. Kapor, koláče, koledy, kostolíky, všeobecná kríza povolaní v cirkvách, Štúr, Rúfus, artikulárne kostoly… Lenže to nie je možné, ak robíte rozhovor s Ivanom Eľkom - generálnym biskupom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Biskup Eľko ťahá na hlbinu a je odvážny. Vstupuje do spoločenských debát a nebojí sa pomenovať veci pravým menom. Teraz vám prinášame vianočný rozhovor plný inšpiratívnych, ale aj znepokojivých momentov. Dozviete sa aj čo-to z histórie slovenských evanjelikov, ale napríklad aj to, prečo americký kresťan šepkal, keď prišla reč na nové formy sociálneho inžinierstva.

Advent: Existenciálny Fakt Stretnutia Človeka s Bohom

Aký bol váš tohtoročný advent? Čo v ňom rezonovalo?

Pred druhou adventnou nedeľou sme, žiaľ, pochovávali našu zosnulú kolegyňu, veľmi dobrého človeka a svedomitú farárku. Pri rozlúčke s ňou zaznelo, že „pri nej sa už advent stal skutočnosťou“. Tieto slová sa ma dotkli. Advent totiž získava dosť vecný charakter. Nemám ani tak na mysli celú tú kultúru reklám a nákupov. To patrí k trendu sekulárnej spoločnosti a nemá zmysel to kritizovať. Mám skôr na mysli fakt, že advent vnímame ako vec, nástroj. Advent však nie je vec, ale existenciálny fakt - fakt Božieho prichádzania k nám v Duchu Svätom aj druhého príchodu Krista na svet.

Fakt plynutia nášho života, a teda aj postupného približovania sa k Bohu v čase. Jednoducho advent, to je existenciálny fakt stretnutia človeka s Bohom. V takomto ponímaní však kladie na človeka oveľa väčšie nároky.

Advent prináša nesmierne vážnu existenciálnu tému a očakáva od človeka vážny postoj. V minulosti tá vážnosť bola vyjadrená aj tým, že to bol tichý čas. Nekonali sa žiadne spoločenské, či umelecké podujatia, tobôž nie v prostredí cirkvi. Čím som starší, tým viac som s tým vnútorne stotožnený. Toto sa však radikálne zmenilo. Akurát, dva „koronaadventy“, keď sme boli zamknutí, nám pripomenuli tie staré, dobré, tiché adventy minulých dôb.

Existenciálny rozmer adventu, zvesť, že nech už je človek kýmkoľvek, musí byť konfrontovaný s Bohom, musí byť zdôraznený veľmi výrazne. Nesmie ho prekryť niečo iné. Opakujem, nehovorím o prostredí sekulárneho sveta, ale o prostredí cirkvi. Aj doňho sa totiž vtiera poňatie adventu ako smerom dopredu natiahnutých Vianoc. Sladkasté a nežné… Brr!

Cirkevný Rok: Seriál Nedieľ a Sviatkov

Človek, ktorý je v duchovnej službe, sa rok čo rok stretá s tou istou témou. Akokoľvek je téma Vianoc alebo Veľkej noci inšpiratívna, môže zovšednieť. Ako sa držať v duchovnom naladení, aby sme znova a znova mohli prežívať tajomstvá týchto sviatkov?

Začnem trocha zo širšia, aby porozumeli aj čitatelia, ktorí v cirkvi, jej zvykoch a mentalite nie sú celkom doma. Tak, ako merajú bežný tok času občania (občiansky rok), školáci (školský rok), účtovníci, poľovníci či futbalisti, tak ho merajú aj kresťania, bez ohľadu na konfesiu. Poznajú takzvaný cirkevný rok. Ten sa začína niekedy na prelome novembra a decembra Prvou adventnou nedeľou a končí sa koncom ďalšieho novembra Poslednou nedeľou cirkevného roku.

V našej evanjelickej tradícii má názov Nedeľa večnosti. Tie názvy bývajú niekedy rozdielne. Cirkevný rok je teda seriál bežných nedieľ - každá z nich má svoj názov, obsah a posolstvo a k tomu zvláštne kresťanské sviatky. Mnohé z nich ležia mimo nedieľ a majú tiež názov, obsah a posolstvo, a to ešte v znásobenej miere. Celý tento seriál nedieľ a sviatkov - ak ho človek dôsledne sleduje, teda ak navštevuje pravidelne bohoslužby, vníma texty Písma, ktoré sa čítajú a pozorne počúva kázne - má svoje prastaré usporiadanie, dramaturgickú logiku a jasný obsah.

Poslucháčovi postupne rozpráva a odkrýva dramatický príbeh Boha a ľudí, aj s jeho praktickými dôsledkami pre náš život a pre našu nádej. Prináša všetky dôležité dôrazy vo vyváženej miere a na nič nezabúda.

Od chvíle, keď som toto celé pre seba v období dospievania objavil ja, a zrejme hovorím aj v mene tisícov iných kresťanov, je môj život meraný dvoma spôsobmi: z určitej perspektívy ho odmeriava plynutie času občianskeho roku a z určitej perspektívy plynutie času cirkevného roku. Človeku, ktorý to nezažíva, je ťažké vysvetľovať, čím je naplnená vaša bytosť a čo dokážete prežívať, keď je Nedeľa Deviatnik, Svätodušný pondelok, Kajúca nedeľa alebo Predposledná nedeľa cirkevného roku.

Tieto nedele dávajú vášmu životu podobnú štruktúru, tvar a obsah, ako mu dávajú dôležité dátumy občianskeho kalendára. Keď som takto ponorený do toku cirkevného roku a sledujem jeho posolstvá, neviem sa dočkať, kedy príde advent a zaznejú autentické adventné témy. A kedy Vianoce, kedy pôst, Veľký piatok, Veľká noc, poveľkonočné nedele, Vstúpenie, Zoslanie Svätého Ducha, Svätá Trojica, Kajúca nedeľa, Poďakovanie za úrody zeme, Pamiatka reformácie. Každý z týchto dní a každé z týchto období je ako vzácny priateľ, ktorého príchod očakávate a úplne sa naň koncentrujete. Ste zvedavý, čo vám povie a chcete mu niečo povedať vy.

Ako si Udržať Inšpiráciu v Duchovnej Službe

Rozumiem otázke… Pýtate sa, ako farár prežíva riziko straty inšpirácie a zovšednenia Vianoc či Veľkej noci. Hlavne v súčasnosti, keď sa ľudia rad za radom sťažujú na vyhorenie. Vyčerpanosť a prázdnota môžu postretnúť aj farára a môže to byť celkom trauma. Najmä v prostredí evanjelickej cirkvi, v ktorej je tradíciou kázeň Božieho Slova, ktorá by mala mať biblické, duchovné aj literárne kvality, peknú minutáž a ktorú zhromaždenie očakáva ako vrchol Služieb Božích.

Kázeň musí byť pripravená pre každú príležitosť zvlášť a akcentovať práve ju. Na tohtoročné Vianoce, keď na Štedrý večer doobeda bude ešte Štvrtá adventná nedeľa a počas troch sviatkov budú ešte aj nejaké tie Služby Božie pre deti alebo pre dôchodcov v penzióne, treba vyprodukovať štyri až šesť dobrých kázní. A predniesť ich na viacerých miestach. Za tri dni aj desať až dvanásťkrát.

Plus ešte farár často odrežíruje aj detský program a odohrá či oddiriguje spevokol detí a dospelých. To je celkom hutný autorský, dramaturgický a hlasový výkon. Kým to však všetko príde, je ako kazateľ - autor kázní - odkázaný iba na tri plus jednu vec: na to, že je sám v Písme ponorený každý deň, pozná ho v súvislostiach a čerpá z neho, ďalej na to, že sám žije intenzívny duchovný život, ktorý má reflexívny a modlitebný rozmer a že jeho súčasťou je aj inšpirujúce čítanie kvalitnej duchovnej literatúry. No a napokon, že je citlivým pozorovateľom, ktorý vidí, čo sa deje v kultúrnom kontexte okolo neho a vníma, aké témy, problémy a výzvy život prináša. No a to štvrté - že je sám radostným kresťanom, ktorý má schopnosť kultivovane sa deliť s tým, čo sám prežíva.

Keď to takto rozmeníte na drobné, vidno, aké veľké nároky táto služba kladie na človeka v duchovnej službe. Je to veľmi náročné.

Ukotvenie Viery v Písme

V tej odpovedi rezonovalo aj to, že evanjelici kladú veľký dôraz na znalosť Písma. Teda aspoň v minulosti to tak bolo. Ako je to dnes? A kto je hlavným poslom viery v dnešnej dobe?

Možno by som tú formuláciu poopravil a namiesto „znalosť Písma“ by som použil „ukotvenie svojej viery v Písme“. Nejde totiž iba o nejaké intelektuálne a rutinné poznanie Biblie ako knihy. Ide o to, aby naša viera mala ukotvenie. Aby vedela seba samú zdôvodniť a vyznať, kto a čo je jej obsahom. A aby viera mala aj smerovanie a prejavy, na osobnej aj spoločnej úrovni.

Viera kresťana pozná tento pohyb medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to akt prostej detinskej dôvery voči Bohu, v ktorom existuje iba Boh, ja a dôvera a na druhej strane potrebuje racionálne zdôvodnené brehy. Ukotvenie v pomenovateľnom obsahu a hraniciach. Toto ukotvenie sa dá urobiť aj tak, že ho nadiktuje nejaká duchovná autorita. Evanjelici však vzišli práve zo skúsenosti, že takéto riešenie prináša veľké riziká. Môže sa vymknúť a môže viesť na scestie. My sme presvedčení, že ak sa kresťan a cirkev podobajú na nádoby, ktoré majú byť naplnené autentickým obsahom, potom ich treba napĺňať tými obsahmi, ktoré prináša Písmo. To je ten tradičný dôraz na Písmo. Niektoré z týchto obsahov sú v Písme akoby v elementárnej podobe a sú ihneď použiteľné. Mnohé z tých obsahov treba spojiť a interpretovať a tak ponúknuť človeku.

Interpretáciu v takomto zmysle slova začala robiť cirkev už v ranom období svojich dejín. V roku 2025 si pripomenieme tisícsedemsté výročie ekumenického koncilu v Nicei, ktorý na základe spojenia a interpretovania výrokov Písma formuloval pravoverné učenie o osobe Pána Ježiša Krista a ponúkol ho ako obsah a ukotvenie našej viery. Vyjadril, že v Ježišovi sa skutočný Boh stal skutočným človekom. Neberte to prosím ako provokáciu, ale ste asi prvý evanjelik, ktorý sa odvoláva na takýto starobylý snem. Zväčša sa začína pri Lutherovi. Samozrejme, rezonuje Stará Zmluva, ale tieto cirkevné snemy ostávajú trocha bokom.

Aj my, evanjelici, prijímame výsledky tohto a ďalších šiestich ekumenických koncilov z prvých storočí cirkvi. Naše takzvané Symbolické knihy, teda spisy, ktoré vznikli v 16. storočí v období reformácie a ktoré vyjadrujú obsah našej konfesie, sa začínajú skvelým ekumenickým gestom - priznaním sa k tomu, že spoločne so všetkými kresťanmi na tvári zeme vyznávame Apoštolské, Nicejské (Nicejsko - konštantinopolské) a Athanáziovo vyznanie viery. Teda prvé všeobecne prijaté vyznania obsahu kresťanskej viery. Z nich vychádzame a s nimi musí byť naša viera a akýkoľvek náš prejav kompatibilný. Keď o tom takto hovorím, je z toho asi jasné, že hlavným poslom viery v dnešnej dobe je pre evanjelika Písmo.

Áno, aj evanjelici majú svojich obľúbených literárnych autorov, kazateľov, či obľúbené postavy z vlastných či všeobecných dejín cirkvi. Samozrejme, nie na úrovni svätých, ktorých by vzývali, ale inšpiratívnych, príkladných postáv. Ale „prameňom viery a pravidlom života“ - ako hovorí jednoduchá veta, ktorú sa učia generácie evanjelikov - je Biblia, Písmo Sväté.

Ťažké Časy Evanjelikov a Ich Odolnosť

Spoločnosť dnes čelí ťažkým výzvam. To je však súčasťou každej doby. Keď sa pozriete na tých 500 rokov, čo majú evanjelici za sebou, ktorá z tých dôb bola najťažšia? A ako ste v tom obstáli?

Mohlo by sa povedať, že sme prešli zložitými dejinami, ale ako kresťania by sme mali asi vyznať, že sme prešli zložitou školou. V roku 1523, teda v období, keď sa v prostredí nemecky hovoriacich banských miest začali formovať prvé luteránske komunity, kráľ Ľudovít II. vydal nariadenie o zhabaní majetku evanjelikom. V roku 1525 Uhorský snem prijal 4. článok, už s hrdelným trestom pre evanjelikov. Z roku 1527 poznáme prvých po mene známych martýrov, farára Nikolaiho a učiteľa Gregoriho z Ľubietovej, ktorí boli upálení.

Do istej miery tolerantná doba prišla za Maximiliána II. (1564 až 76) a luteránska aj kalvínska reformácia v Uhorsku sa výrazne upevnili. To vyvolalo organizovanú snahu, v ktorej sa zjednotili hlavy habsburgských panovníkov, najvyšších predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi a veliteľov vojenských jednotiek, ktorej hovoríme protireformácia. Pod jej tlakom už v roku 1604 vypuklo povstanie Štefana Bočkaia, prvé zo stavovských povstaní, ktoré mali nie iba politický, ale aj „ľudskoprávny“ obsah, teda týkali sa aj slobody svedomia a náboženskej tolerancie.

Tých povstaní bolo napokon sedem, až po povstanie Františka Rákociho II. a Satmársky mier z roku 1711. Potom však trvalo obdobie, ktorému hovoríme „tichá protireformácia“. Napríklad v mojom rodnom kraji medzi panstvami Branč, Čachtice a Dobrá Voda, boli plošne a vo veľkom odoberané kostoly, fary, školy a boli vyháňaní farári v roku 1734. Päťdesiat rokov tieto zbory oficiálne neexistovali, evanjelici sa stretávali iba ilegálne. Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 bol predzvesťou novej doby, aj keď dôvodom patentu nebolo to, že cisár by bol konfesionálne tolerantný katolík, ale to, že bol špičkovým reprezentantom nového civilizačného trendu - osvietenstva - ktoré presadzovalo, že určitá náboženská tolerancia je vhodnejšia pre spoločenský aj ekonomický rozvoj ako spoločnosť, ktorá v sebe nesie konfesionálnu rozbušku.

Ťažké časy protestantov v Uhorsku sa zrkadlia aj v literárnej tvorbe. Ešte ako študenta slovenského jazyka ma zasiahli svedectvá prenasledovaných evanjelikov Z vlasti na galeje. Aká to bola doba?

Bola to asi najťažšia doba. Takzvané desaťročné prenasledovanie za Leopolda II., v rokoch 1671 až 1681. Počas neho sa napríklad konali tri takzvané Bratislavské súdy. Boli to vykonštruované monsterprocesy s luteránskymi a kalvínskymi farármi, učiteľmi, dokonca v niektorých prípadoch aj žiakmi. Na Tretí bratislavský súd plánovali predvolať 2 600 osôb. Bolo ich predvolaných 735 a dostavilo sa 336. Boli nútení buď podpísať reverz, že sa zriekajú svojej konfesie, alebo v priebehu niekoľkých dní opustiť územie Uhorska, alebo svoju konfesiu síce nezaprieť, ale byť za to predaní do otroctva na galeje do Neapola. Tam po predchádzajúcich väzeniach na Branči a v Leopoldove pochodovala asi stovka z nich, s reťazami na nohách.

Kto by chcel čítať autentické zážitky týchto úbožiakov, živých mŕtvol, môže si prečítať memoáre zázrakom preživších, „renesančných Wetzlera a Vrbu“ - farárov Jána Simonidesa, Tobiáša Masníka, či Juraja Lániho. Nepredstaviteľne drastické dobrodružstvo a žiaľ, nepredstaviteľná krutosť zo strany protagonistov protireformácie. K tomuto obdobiu patria aj povestné Prešovské jatky z roku 1687, keď bolo v hermeticky uzavretom Prešove postupne v priebehu pol roka verejne mučených a štvrtených 24 zo 60 väznených významných evanjelikov mesta Prešov - bolo tu aj pár nahodilých obetí, ktoré sa žiaľ omylom ocitli na nesprávnom mieste. V tomto čase bola evanjelická cirkev na väčšine územia dnešného Slovenska organizačne rozdrvená a zahnaná do ilegality.

Z ťažkých vecí a ťažkých podmienok ale často vzniknú veľké diela. Slovenskí evanjelici potvrdzujú túto ťažko zaplatenú starú pravdu…

Z vecí, ktoré ma na vyše dvoch storočiach systematickej protireformácie pozitívne fascinujú, spomeniem vznik fenomenálneho spevníka chrámových piesní Cithara sanctorum z roku 1636 od sliezskeho farára Juraja Tranovského. Ten musel pre zmenu musel utiecť z Čiech do Poľska a potom do Uhorska. Tento spevník skoncipoval ako farár v Liptovskom Mikuláši. Postupne bol rozširovaný a spievali sme z neho až do roku 1993! Je to skutočný duchovný a kultúrny poklad.

Druhé, čo ma fascinuje, je sledovať jav, ako vždy, keď bol vytvorený čo i len milimetrový priestor na náboženskú toleranciu - zvyčajne po stavovských povstaniach, evanjelici ho využili a ukázali sa ako konfesionálne aj organizačne maximálne životaschopní a tvoriví. Tak napríklad v kratučkej medzierke za palatína Juraja Thurzu v roku 1610 zorganizovali synodu v Žiline a organizačne sa na dvoch tretinách územia dnešného Slovenska oddelili od rímskokatolíckej cirkvi. To isté urobili v roku 1614 za Kryštofa Thurzu v oblasti dnešného východného Slovenska. Po Šopronskom mieri v roku 1681 v priebehu jednej stavebnej sezóny si postavili svoje takzvané artikulárne chrámy. Dodnes sa týchto svedkov ťažkých čias zacho...

tags: #duch #minulych #vanoc