Duch minulých Vianoc a Christmas Snow: Porovnanie a hlbší pohľad na vianočný príbeh

Vianoce sú čas, ktorý má toľko podôb, ako žiadny iný sviatok. Od obrazov a piesní, cez básne a chválospevy až po príbehy, ktoré sa s ním spájajú. Vianočný príbeh, ktorý sa začal narodením Ježiša Krista v Betleheme, je pre kresťanov najväčší príbeh v dejinách sveta.

Historické a archeologické objavy

V minulých desaťročiach odborníci z rôznych oblastí objavili a poskytli mnoho nových poznatkov, ktoré umožňujú nachádzať doteraz celkom nemysliteľné súvislosti a odhaľovať nové stránky vianočného príbehu a Ježišovej osobnosti. Pre Izraelitov boli rímski, egyptskí či grécki bohovia len imagináciou. Buď verný jednému Bohu, vraví ich viera, dodržuj jeho zákony. Pretože podľa skúseností tohto národa môže jeho Boh kedykoľvek (na rozdiel od rímskych bohov) zasiahnuť do sveta. Pre Boha ich otcov neplatia prírodné zákonitosti, pravidlá logiky ani geometrie. Tomuto Bohu náleží taká veľká úcta, že je zakázané vysloviť aj jeho meno. Vlastné meno Jahve sa preto už štyristo rokov nahrádza titulom Adonai, čiže Pán. A ich Boh je vo svojej veľkosti nevysloviteľný, nepochopiteľný, mocný a tajomný. Preto sa zakazuje spodobovať ho obrazmi a upínať sa na takto vytvorený obraz Stvoriteľa.

V 2. a najmä 1. storočí pred naším letopočtom viditeľne pribúdalo tých, ktorí konvertovali na židovstvo. Pravdepodobne sa to dialo pod vplyvom Sibyliných kníh, ktoré v tých časoch vzbudili veľký rozruch. Za týmto pseudonymom sa však skrývali židovskí misionári z Egypta, ktorí šokovali svet správou, že z Judey príde ktosi, kto sa má stať vládcom národov.

Významný rímsky historik Publius Cornelius Tacitus (55 - 117) vo svojich Dejinách píše, že „väčšina bola presvedčená, že nájde v starých kňazských spisoch nejaký dôkaz, že v týchto časoch sa Východ mocne povznesie a z Judey príde vládca sveta“. Aj židovský učenec a historik Jozef Flavius (38 - 100) vo svojich Dejinách židovských vojen píše, že predpoveď v posvätných spisoch hovorí, že v týchto časoch sa má objaviť ten, kto je povolaný stať sa vládcom sveta.

Mária, matka Ježišova

Niektorí archeológovia sa domnievajú, že Ježišova matka Mária sa narodila v roku 25 pred naším letopočtom v Jeruzaleme. Podľa starých záznamov bol už 8. decembra 543 na mieste jej narodenia neďaleko rybníka Betsada, kde jej syn uzdravil človeka chorého už 38 rokov, postavený kostol. O Máriiných rodičoch nenájdeme v Novom zákone žiadnu zmienku, ľudová zbožnosť sa opiera o Jakubovo protoevanjelium, ktoré vzniklo približne 150 rokov po Kristovi. Keďže ich manželstvo bolo dlhý čas bezdetné, manžel sa utiahol do esejského kláštora vo Vádí Kelt, kde mu bolo vo videní prisľúbené dieťa. Po narodení dali dievčatku meno Mária. V hebrejskom myslení majú mená mimoriadny význam. Najmä vtedy, keď sa spájajú s prorockými predpoveďami. Nazývajú sa „hovoriacimi menami“. Mária, v hebrejčine Miriam, znamená „Jahveho dar“. Nositeľky tohto mena sa hodnotili ako Boží dar. Boh daruje to, čo je zvláštne. Alebo daruje niečo zvláštne tejto žene.

Štyri roky po narodení rodičia zasvätili dievčatko Bohu. Izraelskí bádatelia zistili, že v jeruzalemskom Chráme medzi kňazmi v tomto období skutočne slúžilo vo veku dvanásť-trinásť rokov jedno dievča. Predpokladom na takúto službu bolo dôkladné poznanie Tóry, čo bolo pre dievča absolútnou výnimkou.

Medzi esejcami bol zaužívaný sľub pohlavnej zdržanlivosti, preto historici predpokladajú, že Joachim hľadal pre dcéru muža, ktorý by ju ochraňoval v jej nepoškvrnenosti. Našiel ho v Jozefovi z galilejskej osady Nazaret. Márii sa pred svadbou stala udalosť, ktorá sa nedá pochopiť. „Anjel k nej pristúpil,“ opisuje udalosti evanjelista Lukáš a ďalej píše, že ju pozdravil, upokojil a oznámil jej, že na­šla milosť u Boha, počne dieťa a porodí syna.

Zvestovanie a jeho miesto

Keď sa anjel zjavil Márii, nepozdravil ju zvyčajným hebrejským pozdravom „šalom“, čo znamená „pokoj s tebou“, ale slovom „chaire“, teda „raduj sa“, ktoré sa zvyčajne prekladá ako „zdravas“. Dievča mu oponovalo, že muža nepozná, ale anjel jej povedal, že Duch Svätý na ňu zostúpi a moc Najvyššieho ju zatieni, a preto bude jej dieťa Božím Synom. Jaskyňa zvestovania je rané posvätné miesto, ktorého uctievanie siaha do 1. storočia. Dnes sa nachádza v Bazilike zvestovania Pána - v najväčšej mariánskej katedrále na Blízkom východe.

Je to jediné miesto na svete, kde je počas modlitby Angelus Domini povolené pred slová „anjel Pána“ a „slovo sa telom stalo“ vkladať ukazovacie zámeno „tu“, a to na zdôraznenie autenticity tohto mystického miesta. „Tu anjel Pána zvestoval Panne Márii,“ začínajú modlitbu Anjel Pána kresťania, ktorí navštívia toto miesto. To, čo sa tu odohralo, potvrdzuje nápis zvečnený na miestnom oltári: Verbum caro hic factum est.

Autori Nového zákona

Dnes je už známe, že autori spisov Nového zákona boli očití svedkovia toho, čo sa dialo. To znamená, že ak chceme pochopiť udalosti, ktoré opisujú, musíme sa vžiť do spôsobu ich nazerania na Ježišov príbeh a takisto spoznať samotných autorov. Kto boli títo Boží spravodajcovia? Za najstaršie mnohí historici považujú Markovo evanjelium. Marek pochádzal z Jeruzalema a po Ježišovej smrti sa stal spoločníkom apoštola Pavla na jeho prvej misijnej ceste začatej v roku 44. Takže vo svojej správe sa opieral aj o informácie, ktoré zaznamenal ako Petrov asistent a Pavlov spolupracovník. Spolu s Lukášom patrili k najhľadanejším osobám v Ríme. Po Petrovom ukrižovaní (okolo roku 64) opustil mesto a začal účinkovať v Egypte ako prvý alexandrijský biskup.

Ďalším zo „štyroch“ bol mýtnik Matúš. Na muža v jeho postavení kládli Rimania vysoké požiadavky, predpokladá sa preto, že ovládal nielen normálne písmo, ale aj tachygrafiu - rýchlopis, ktorým mohol začerstva zapisovať Ježišove výroky. Po dohotovení svojho evanjelia v roku 42 opustil Palestínu a účinkoval ako misionár v „krajine Maurov“. Ján bol syn rybára a pochádzal z nemajetného domu. V čase Ježišovej smrti mal len devätnásť rokov, napriek tomu ako jediný apoštol stál s Ježišovou matkou pod krížom. Nie preto, že by ostatní učeníci boli zbabelí, ale preto, že dostal toto privilégium. Kým Peter a Marek začiatkom štyridsiatych rokov odišli do Ríma, Ján ostal až do Máriinej smrti (asi v roku 48) v Jeruzaleme. Okrem svojho evanjelia napísal tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána).

Lukáš ako jediný z evanjelistov opisuje udalosti, ktoré predchádzali Ježišovmu príchodu. Bol lekár a pochádzal pravdepodobne z Antiochie v Sýrii. Bol majstrom rozprávania s jemným zmyslom pre formu a neobyčajným zmyslom pre poéziu a melodickosť reči. Vďačíme mu za podobenstvá o milosrdnom samaritánovi, stratenom synovi a za spracovanie vianočného príbehu. Mal za úlohu podať Ježišovo účinkovanie v chronologickom poriadku a objasniť ho prostredníctvom údajov, faktov a mien tak, aby sa dali overiť. Napríklad začiatok Ježišovho verejného pôsobenia datuje takto: „V pätnástom roku vlády cisára Tiberia.“ Rok, keď Ježiš vyhnal kupcov z chrámu, opisuje ako štyridsiaty šiesty rok po postavení Chrámu. Na jednom mieste uvádza až sedem rozličných náboženských a politických osobností s menami aj titulmi, všetky zodpovedajú historickým reáliám. Keď archeológovia filtrovali zemepisné údaje v jeho správe, napočítali 32 krajov, 54 miest a deväť ostrovov - všetky sa podávajú správne. Ako sa nazdáva väčšina bádateľov, okrem evanjelia nazvaného jeho menom napísal Skutky apoštolov. Po Pavlovej smrti (okolo roku 64), ktorému pomáhal počas väzenia, účinkoval pravdepodobne v Achájsku, umrel vo veku 84 rokov v Boiótii v strednom Grécku.

Často si pri čítaní Lukášovej správy neuvedomujeme jednu dôležitú osobu, ktorá zohrala podstatnú úlohu aj pri poskytovaní údajov nielen Lukášovi, ale aj ostatným autorom evanjelií. Je to Mária, Ježišova matka. Ona bola nielen ich oporou, ale aj ich pamäťou. Skutočnosť, že sama sa v evanjeliách vyskytuje veľmi zriedka, neznamená, že na nich nespolupracovala. To, že sa utiahla do úzadia, zodpovedalo jej múdrosti a pokore. Lukáš zaznamenáva, že Mária „zachovávala všetko, čo sa stalo, vo svojom srdci a rozmýšľala o tom“.

Pri opise Ježišovho narodenia sa Lukáš odvoláva na jednu udalosť - „súpis ľudu po celom svete“, čím sa myslel svet ovládaný Rímom. A aby tento oddelil od podobných súpisov ľudu, spresňuje ho ďalším údajom: „Keď Sýriu spravoval Kvirínius.“ A skutočne, listiny vykopané v Egypte dokladajú v časoch narodenia Ježiša súpisy ľudu a ich časté využívanie. To, že rímske úrady robievali daňový súpis poddaných, sa potvrdilo aj v roku 1989, keď historici objavili v osade pri Nachal Arugot severne od mesta Masada pri Mŕtvom mori úplný rodinný archív ženy menom Babata.

„Keď prišla plnosť času,“ napísal Pavol v Liste Galaťanom, „Boh poslal na svet svojho syna.“ Písal sa rok 3754 „od stvorenia sveta“, ako to uvádza židovský kalendár, keď Mária porodila syna. O Ježišovom narodení sa v Lukášovom podaní ako prví dozvedeli pastieri. Lukáš bol určite pri opise tejto udalosti veľmi dojatý. S rozochvenou rukou, takto si ho predstavujem. Od hlbokej úcty, mystiky, tajomna. Od obavy, či sa mu podarí mystiku chvíle, ktorá presahuje každého človeka, zapísať správne. Všetky okolnosti Máriinho pôrodu Lukáš opisuje so vznešenou ohľaduplnosťou, akákoľvek dekoratívnosť mu je cudzia. Neprikrášľuje, iba hľadá priestor.

Vianoce sú obdobím, kedy sa koná množstvo kultúrnych podujatí. Tu je prehľad niektorých z nich:

tags: #duch #minulych #vianoc #a #christmas #snow