Duch Minulých Vianoc: Hlboký Pohľad na Život a Poslanie

Tento článok sa zameriava na hlbokú charakteristiku ducha minulých Vianoc, jeho život, poslanie a vplyv na spoločnosť. Analyzujeme jeho pôvod, náboženskú výchovu a formovanie osobnosti, pričom kladieme dôraz na duchovné hodnoty a morálne princípy. Skúmame, ako prostredie a spoločnosť ovplyvňujú jeho rozhodnutia a životnú cestu, a ako sa táto cesta pretavuje do jeho poslania.

Charles Dickens, autor Vianočnej koledy

Raný Život a Výchova

Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov 12. novembra v Prestavlkoch. V tom čase to bola dedinka s malým počtom domov, sústredených okolo kostola. Nachádza sa v Žiarskej kotline na strednom Slovensku, obklopená pohoriami Vtáčnik, Kremnické a Štiavnické vrchy. Patrila do benediktínskeho opátstva so sídlom v Hronskom Svätom Beňadiku. O zriadení tamojšieho kláštora hovorí jeho zakladacia listina z roku 1075. Benediktíni, ako vieme, podľa svojho hesla “ora et labora” učili aj ľud, ktorý spravovali, modliť sa a pracovať. V týchto vlastnostiach, a osobitne v pracovitosti, Prestavlčania naozaj vynikali.

Rod Beňovcov patrí v Prestavlkoch k trom najstarším a je jedným z najpočetnejších. Záznamy o ňom sa nachádzajú v prvých matrikách farnosti Trubín. Najstarším zapísaným “praotcom” don Beňu je Juraj Beňo, ktorého syn Ján, sobášený v roku 1768, mal desať detí. Don Ján A. Otec Ladislav bol človek veselej, živej a ráznej povahy, vtipný, pracovitý a odvážny. Hovoria o ňom, že bol aj veľmi mocný. Napriek svojej sangvinickej povahe bol citlivý na tie najdôležitejšie hodnoty v živote rodiny.

Matka Veronika bola zasa pokojná, rozvážna, múdra, dôsledná v práci i v poriadku, pritom rodinná i veselá, všímavá v službe, i keď slabšieho zdravia. Bola to len jednoduchá dedinská žena, ale vedela sa pohotovo zorientovať v ľuďoch i v situáciách. Ak vzniklo niekedy medzi rodičmi menšie napätie, ktoré navonok prejavil viac otec, matka zobrala deti bokom. Keď to zakrátko otca prešlo, snažil sa všetko urovnať rodinnou veselosťou. Niekedy i tak, že svoju Veroniku zobral do tanca a párkrát sa s ňou pokrútil po kuchyni.

Janko sa narodil ako tretí zo šiestich súrodencov. Matka mala vtedy dvadsaťtri a otec dvadsaťsedem rokov. Tých prvých dvoch ani nepoznal - zomreli ako deti. On sám v dvanástich rokoch prešiel zdravotnou krízou, ktorú však šťastne prekonal. Z trojice mladších súrodencov si dvoch Pán Boh k sebe povolal takisto v detskom veku. Nažive zostal len najmladší brat Jozef, ktorý so svojou rodinou zostal v Prestavlkoch. Braček Ferko zomieral v Jankovej prítomnosti.

Rodičia boli chudobní. Otec celý život pracoval ako robotník a doma mali políčko, kravu a drobné domáce zvieratá. Všetci bývali v jednej izbe. Keď otec odišiel za prácou do Argentíny (z ktorej sa, mimochodom, vrátil chudobnejší, ako tam išiel - matka mu musela zo Slovenska poslať peniaze na spiatočnú cestu), Janko bol doma najstarší z detí. Pomáhal mame na poli i v celom malom hospodárstve a na pasienky povyše dediny chodil pásavať kravu. Ako dvanásťročný musel dokázať zabiť teľa, alebo aby zarobil pre domácnosť nejakú korunku, spolu s chlapmi sťahovať z lesov drevo. Pre tieto práce bol veľakrát nútený vynechať školu. A tak sa stalo, že musel opakovať ročník. Ale vtedy sa to nebralo tragicky.

Rovesníci si spomínajú, že Janko bol skromný, nenápadný chlapec dobrého srdca, skôr vážny a utiahnutý. Málo hovoril, ale keď niečo povedal, mal to premyslené. To však neznamenalo, že nemal zmysel aj pre chlapčenské huncútstva. Napríklad pre takéto: Dedina mala nočného strážnika “ujčoka” Madáčika. Jeho úlohou bolo odtrúbiť večierku, čo bolo zároveň dôkazom, že nespí, ale stráži. Doma mal hodiny, na ktorých pre svoju slepotu zisťoval čas len tak, že ohmatal ručičky. Nuž a tieto jeho hodiny chlapcov (medzi nimi aj Janka) veľmi lákali a lákala ich aj myšlienka popliesť ujčoka Madáčika. Raz večer mu nebadane vkĺzli do domu a posunuli ručičky dopredu.

Mládež na dedine hrávala divadlo a aj menší k nemu prispievali. Janko mal od detstva dar niečo usporiadane povedať. Pán Boh ho obdaril aj hudobným nadaním. O náboženskú výchovu malého Janka sa okrem rodičov staralo celé prostredie, ktoré bolo zbožné. Osobitnú úlohu tu zohrávala starká Zuzka, ktorá bývala u nich v dome v zadnej izbičke. Keď ráno bola matka na poli alebo pri statku, starká chystala raňajky a dozerala na Jankovu rannú modlitbu. Tá bola zároveň opakovaním častí katechizmu - bolo treba vymenovať prikázania, sviatosti, hlavné pravdy a všeličo iné. Keď sa raz stalo, že Janko, už hladný, otočil hlavu smerom k jedlu, ktoré starká pripravovala, dostal vechťom po ústach aj s takýmto slovným sprievodom: “Čo sa obzeráš ako vlk?!

Cesta k Povolaniu

O tom, ako sa dorastajúci Janko dostal k povolaniu, hovorí sám don Beňo takto: “Ako chlapec som vedel len to, že doma nemám zostať. Keď v škole po prvýkrát zisťovali, čím chceme byť, napísal som, že horárom. Ten v dedine niečo znamenal. Mal flintu a báli sa ho tí, čo chodili kradnúť drevo. Neskôr som si obľúbil nášho pána učiteľa Suchánka, ktorý bol dobrým veriacim človekom. Tak som nabudúce pri takejto otázke napísal, že chcem byť učiteľom. Božím riadením sa mi neskôr v živote splnilo jedno i druhé. No vtedy som na nejaké štúdiá nemohol pomýšľať, lebo pre nutné práce v našom malom hospodárstve som opakoval ročník a ľudovú školu som skončil v šiestej triede.

Keď som mal štrnásť rokov, bol vo mne akýsi nepokoj. Stále jasnejšie som cítil, že chcem preč z domu. Nato prišiel domov Laco Gáfrik, ktorý bol u verbistov v Nitre. Šli sme spolu na prechádzku a Laco rozprával o tom, kde je, tak plasticky a oduševnene, že som si povedal, keď on môže takto byť, prečo by som aj ja nemohol. Tak ma to zobralo, že som hneď šiel k tete, ktorá mala z Francúzska listové obálky (vtedy to bola vzácnosť) a napísal som do Nitry, či by ma neprijali. Pomyslel som si, že tam aspoň budem mať nejakých známych. Pritom som nevedel, čím chcem byť. Lenže z Nitry mi odpísali, že ma nemôžu prijať pre nedostatok miesta a poradili mi, aby som sa hlásil u nejakej inej rehole. A ani doma to nebolo jednoduché. Otec nechcel počuť o takejto mojej budúcnosti. Hovoril: ,Janko, kúpime si voly a budeme gazdovať. Ja nechcem mať v dome žiadneho pána.’ No napokon privolil.

Už sa nepamätám, ako sa mi dostala do rúk zadná strana časopisu Saleziánske zvesti, kde bolo napísané: ,Mladíci, ktorí cítite v sebe povolanie, hláste sa u saleziánov na tých a tých adresách...’ Ešte v ten deň som napísal do Šaštína. Odpovedali mi, aby som 3. mája prišiel na skúšky do Hronského Sv. Beňadika. Na toto obdobie spomína don Beňova o trochu mladšia rovesníčka Anička, neskôr rehoľná sestra Mária, takto: “Často sme sa s Jankom stretli pri pasení kráv. Využívali sme čas a pripravovali sme sa na prijímacie skúšky. Obaja sme chceli ísť do rehole. Opakovali sme si rôzne predmety: matematiku, slovenčinu... Janko vždy rozmýšľal, ako dobre využiť čas, aby z toho bol osoh aj pre budúcnosť.

A don Beňo pokračuje: “V deň skúšok bola vo Sv. Beňadiku púť a my sme tam šli večer predtým s mamou pešo. Z Prestavĺk to bolo tridsaťpäť kilometrov. Ďalšiu noc sme zasa išli nazad pešo. Po sv. spovedi, sv. omši a procesii začali sa skúšky. Kvôli nim prišiel zo Šaštína pán direktor don Sersen. Keď ma vyskúšal z predmetov, buchol ma po chrbte. (Bol som statnejšej, vypracovanej postavy, lebo som od malička ťažšie fyzicky pracoval.) Začal ma naháňať okolo stola, ale ja som sa nedal - skúšal som takticky utekať raz na jednu, raz na druhú stranu. Keď som prišiel do tohto ústavu a zložil som sa, poslali ma na dvor. Videl som tam behať chlapcov. Nikoho som nepoznal a nevedel som, čo mám robiť, tak som len v kútiku postával. Tu prišiel za mnou don Evinic a povedal: ,Čo stojíš? Prečo sa nehráš?

Potom sa začalo moje gymnaziálne štúdium. Naša škola bola súkromná, preto výročné skúšky zo všetkých predmetov sme skladali na františkánskom gymnáziu v Malackách - to bolo najbližšie. Lenže táto rehoľa nemala toľko povolaní ako saleziáni, preto nechávali mnohých našich spolužiakov prepadnúť (v mojom ročníku z tridsiatich sedemnástich), a potom im ponúkli štúdium na ich gymnáziu, kde z nich boli často vynikajúci žiaci. Tak sa stalo, že som hneď v prvej triede prepadol aj ja a musel som sa vrátiť domov. Náš pán direktor don Sersen sa však nevzdával a hľadal iné možnosti. Napísal mi, že môžem robiť prijímacie skúšky v Kláštore pod Znievom. Ak sa na to cítim, tak hneď do tretieho ročníka. Otec však bol veľmi proti. Hovoril: ,Vidíš, ja som ti vravel... Ešte budem mať hanbu, aj škodu. Nikam nepôjdeš!’ A takto to išlo každý deň. Stačilo, že sa na mňa pozrel a ja som zaliezol do kúta. Tam som dumal a modlil sa... Mal som vtedy pätnásť rokov. Matkine slová sa napokon stali skutočnosťou. Janko sa teda vrátil do Šaštína a šťastlivo mal za sebou prvé vážne ohrozenie svojho povolania.

Týchto prvých päť rokov, ktoré strávil ako chovanec v Šaštíne pri Panne Márii Sedem-bolestnej, bolo poznačených aj budovaním si pravej úcty k Tej, ktorá je patrónkou všetkých povolaní. Don Beňo si spomína, že modlitbou ruženca si v mladosti niekoľko rokov riešil otázku čistoty a povolania, ktoré považoval za nezaslúžený dar. Medzi pätnástym a sedemnástych rokom sa ho modlil denne celý - všetky tri časti. V šaštínskom chráme v bočnej chodbe mal “svoju” sochu Panny Márie, ku ktorej kládol na zrolovanom papieri svoje predsavzatia. Prišlo však ďalšie úskalie jeho povolania. V roku 1940, pred skončením piateho ročníka gymnázia, mal byť znovu prepustený, pretože rodičia za neho nemohli platiť celú sumu a tiež preto, že jeden z profesorov na neho nespravodlivo žaloval. Na túto situáciu si don Beňo spomína takto: “Pán direktor si nás zavolal dvoch - istého Jula Holečku a mňa a povedal nám, že nás prepúšťa, lebo neplatíme. Holečka pokýval plecami a išiel domov. Ja som sa rozplakal. Začal som vyberať z peňaženky všetky peniaze, aj drobné a klásť ich v riaditeľni na stôl. Aj vrecká som prevracal, aj omrvinky povytriasal. Neplakal som ani pri otcovej ani pri matkinej smrti, ale v takýchto prípadoch, keď išlo o povolanie, vedel som sa dojať, bolo mi to veľmi ľúto. Tak si myslím, že Pán Boh mi dal nezaslúženú, a zároveň akúsi nedefinovateľnú lásku k povolaniu. Keď to všetko don Sersen videl, akosi sa nado mnou zmiloval a povedal: ,No, dobre, choď...

O niekoľko mesiacov po tejto epizóde nastúpil don Beňo v novom školskom roku (1940 - 41) do noviciátu v Hronskom Sv. Beňadiku. Počas neho sa adepti na rehoľný život mali uistiť, aký má s nimi Pán Boh plán a predstavení zasa zistiť, či je nádej, že novici budú mať na budúcu prácu podľa saleziánskej charizmy potrebné vlastnosti. Z tohto roku si spomínal na dve formačné situácie. Raz mal za úlohu pozametať kláštornú chodbu. Pravda, takúto prácu, najmä v noviciáte, treba urobiť precízne. A on ju tak aj urobil, lebo vo všetkom bol dôkladný. Lenže objavil sa pán asistent a “nenápadne” mu po zametenej časti porozsýpal piliny. Za tým nasledovalo pokarhanie za nedbalú prácu. Ak by sa “motúz” (tak volali saleziáni svojich novicov) v podobnej situácii vzbúril, mohlo sa stať, že by už v noviciáte nepokračoval. Janko však pokojne pozametal chodbu znova.

Na ďalší podobný moment si spomína, keď išli s novicmajstrom don Babiakom na prechádzku do prírody. Janko mal na hlave pekný klobúk, ktorý mu mama kúpila za ťažko nasporené peniaze. Nuž a na tej prechádzke sa pánu magistrovi zapáčili fialky, že si z nich vezmú aj s koreňmi a zasadia v kláštornej záhradke. Vytrhol ich, ale nebolo ich v čom odniesť. Poobzeral sa po chlapcoch a povedal: “Beňo, ty máš taký klobúk, daj, v ňom to odnesieme”. Jankovi nebolo všetko jedno, keď sa mal vzdať takéhoto, pre neho veľmi vzácneho, daru. Inokedy mu zasa pán magister povedal: “Beňo, ty si taký vážny, mal si sa radšej hlásiť k jezuitom.” A tak dostal za úlohu každý deň pri škrabaní zemiakov povedať jeden vtip. Bol práve začiatok júna - mesiaca Božského Srdca Ježišovho, keď svojmu spoločníkovi pri práci dal takúto hádanku: Vieš, čo je najsladšie na svete? Odpoveď znela: blcha, lebo ľudia si oblizujú prsty ešte prv, než ju chytia. Na druhý deň mali hodinu s pánom katechétom, ktorý ich chcel uviesť do pobožností nového mesiaca a zhodou okolností položil chlapcom tú istú otázku: Viete, čo je najsladšie na svete? Nato sa prihlásil Jankov spoločník pri škrabaní zemiakov a povedal: “Ja viem! Blcha.” “Sadni si, ty lalo sprostý!

Don Masný, ktorý bol s don Beňom vo vzdialenom príbuzenstve, spomína: “Keď som spolu s otcom ako mladý chlapec prišiel do Hronského Sv. Beňadika, aby som sa prihlásil na štúdium k saleziánom, na prvý dojem na mňa všetko pôsobilo stiesnene: kláštorné múry boli pochmúrne a keď z kaplnky vyšlo asi dvadsať nakrátko ostrihaných mužov s vážnymi tvárami (mali vtedy duchovné cvičenia), najradšej by som bol zutekal. Vtom však spomedzi nich jeden vystúpil, prišiel k nám a otcovi povedal: ,Vitaj, švagor!’ Bol to Janko Beňo. Táto jeho srdečnosť sa vo mne zakódovala ako nezabudnuteľný zážitok.

Po skončení noviciátu a po prvých dočasných sľuboch v roku 1941 don Beňo nastúpil do tzv. pedagogického študentátu v Trnave. Tam ako šiestak pokračoval v štúdiu posledných troch ročníkov gymnázia, kde však mali zároveň v učebnom pláne zaradenú jednu hodinu filozofie a jednu hodinu pedagogiky denne a boli už považovaní za klerikov. Na začiatky, ktoré don Beňo strávil v Trnave, si jeho starší spolubrat don Ernest Macák spomína takto: “Už ako šiestak gymnazista (mal vtedy 20 rokov) napísal svoju prvú brožúru Štyri kolesá, podľa ktorej sa dalo zistiť, že má spisovateľský talent.” V tomto dielku sa hovorí o čistote srdca, o častom a dobrom sv. prijímaní, o láske k Božej Matke a o láske k matke Cirkvi ako o základoch, pomocou ktorých sa možno v duchovnom živote hýbať dopredu. S akou láskou k mladým písal don Beňo už vtedy toto dielko, svedčia slová, ktoré sú v ňom obsiahnuté: “Drahý priateľu, aj ty sa musíš k svojmu cieľu pohybovať na štyroch kolesách.

Po maturite a absolvovaní filozofie a pedagogiky nasledovala u saleziánov trojročná pedagogická prax. Len čo don Beňo v roku 1944 v Kláštore pod Znievom zmaturoval (a to s vyznamenaním), vrátil sa do Šaštína, tentokrát ako asistent saleziánskych ašpirantov, ktorí boli pred noviciátom. Mal na starosti asi šesťdesiat 12 - 14 ročných chlapcov, ktorým sa staral o priebeh celého ich mimoškolského času (na dvore, pri prácach i záľubách, ba mal dozor aj v spálni, kým všetci nezaspali). Okrem toho v nižších ročníkoch vyučoval dvadsaťštyri hodín týždenne, najmä dejepis, zemepis a spoločenskú výchovu.

Jeden z jeho zverencov (don A. Iný zasa dosvedčuje: “Don Beňo využíval každú voľnú chvíľu na štúdium. Preklada... Po návrate z druhého vezenia - 14. 6. Audiencia slovenských saleziánov u pápeža Pavla VI. dňa 4. 1. Stretnutie v Ríme s predsedom Pápežskej rady pre laikov, arcibiskupom Mons. Cirkev je rodina rodín. Kresťana vždy charakterizovali otvorené ruky a náručie. Trpezlivosť neznamená zľahčovať veci. Náboženstvo, to nie je klobúk, ktorý môžem sňať a zavesiť. To nie sú šaty, ktoré môžem podľa chuti zmeniť.

Vianočná koleda

Dej sa odohráva počas Vianoc - na štedrý večer. Hlavný hrdina Scroog je lakomýz a trpknutý obchodník, skazený peniazmi a mocou. V sne sa mu postupne zobrazuje duch prítomných, minulých a budúcich vianoc. Najprv si myslí, že má iba vidiny, no potom sa začne aj báť. V závere si uvedomí, aký život vlastne viedol a tak začína nový a krajší život. z tejto koledy vyplýva ponaučenie, že každý má šancu na zmenu seba samého. Charles Dickens sa vo svojich dielach zaoberá pokrytectvom a lakomosťou spoločností a taktiež problémom výchovy detí. Svoje postavy zobrazuje často humorne, za ktorým sa však skrýva ostrá satira prechádzajúca až do karikatúry.

Vianočná koleda je príbeh o sebeckom a krutom starom mládencovi Ebenezerovi Scroogovi, ktorý vlastnil firmu. Keď zomrel jeho spoločník Jacob Marley, ani sa neunúval vymazať jeho z firemnej tabule. Scroog bol chladnokrvný, starý chamtivec, nikto ho na ulici nepozdravil a každý sa ho bál, nenávidí všetkých ľudí, jediné hodnoty preňho predstavujú úspech a bohatstvo. Vianoce vníma ako ďalší stratený deň, keď sa nepracuje a muší dať svojmu zamestnancovi voľno.

Do firmy ho prišiel pozrieť jeho synovec a zároveň ho pozval na štedrovečernú večeru. Scroog mu nato odpovedal, že Vianoce sú podvod. Synovec odišiel a vzápätí prišli ľudia, ktorí vyberali príspevky pre chudobných. Scroog im nič nedal a vyhodil ich. Aj chlapca, ktorý spieval koledy hneď odohnal.

V noci na Štedrý večer ho však navštívi duch jeho mŕtveho spoločníka a varuje ho pred cestou. ktorú si zvolil. Vzápätí starca navštívia ďalší traja duchovia: duch minulých. súčasných a budúcich Vianoc. Scrooge vďaka nim spomína na detstvo. sleduje obyčajné šťastie ľudí žijúcich okolo neho a má možnosť nahliadnuť aj do budúcnosti. ktorá znamená už len osamelosť a smrť v samote a zabudnutí.

Prvý duch - Duch minulých Vianoc mu ukázal niektoré výjavy. Najprv mu ukázal Vianoce u pána Fezzwiga, u ktorého sa zaúčal. Videl, ako sa všetci, aj on zabávali a boli šťastní. Zapôsobilo to na neho. Potom videl seba a svoju snúbenicu. Tá sa s ním vtedy rozišla, lebo začínal mať radšej peniaze a zisk ako ju. Videl aj ako mohol vyzerať, keby sa vtedy oženil so svojou snúbenicou.

O chvíľu prišiel po neho druhý duch - Duch súčasných Vianoc. Ukázal mu najprv ulicu, kde robili ľudia vianočné nákupy. Potom mu ukázal večeru na Štedrý deň upisára. Jedlo mali skromné, ale chutné a všetko si spríjemnili. Po večeri nasledoval prípitok. Pripili si aj na pána Scrooga, ktorý ho zamestnával. Tento prípitok veľmi dojal Scrooga. Duch mu ukázal aj Vianoce u jeho synovca Freda. Ten sa zabával so svojou ženou a priateľmi. Smiali sa Scroogovi, ktorý povedal, že Vianoce sú podvod.

To sa už Scroog zmenil. Chcel zmeniť svoj život, chcel byť lepší. Posledný tretí duch bol Duch budúcich Vianoc. Ukázal mu, ako bude vyzerať jeho život, ak sa nezmení. Duch ho zobral na cintorín. Ukázal mu opustený náhrobok. Scroog na ňom prečítal meno : EBENEZER SCROOG. A vtedy sa Scrooge rozhodne. že už nič nebude také ako doteraz...

Scroog kúpil veľkú morku a poslal ju Cratchitovcom. Obliekol sa a išiel navštíviť svojho synovca. Ten bol veľmi potešený. Scroog sa ponáhľal do firmy, pisárovi zvýšil plat a skamarátil sa sním.

Realizmus a Spoločenská Kritika

Diela Charlesa Dickensa sa často zaoberajú pokrytectvom a lakomosťou spoločnosti, ako aj problémami výchovy detí. Jeho postavy sú často zobrazené humorne, za ktorým sa však skrýva ostrá satira prechádzajúca až do karikatúry. Román Vianočná koleda je príkladom kritiky sociálnej nespravodlivosti a apeluje na zmenu v spoločnosti.

Významné diela realizmu

Znaky realizmu prebiehajú v 19. - 20. storočí. Román je žáner veľkej epiky. Klasický typ románu sa zakladá na rozvíjaní príbehu na pozadí konfliktov. Vystupuje tu viac postáv v zložitých vzťahoch. Román má hlavné a vedľajšie dejové línie. Všetky zložky musia byť starostlivo premyslené (kompozícia). Klasický román má zauzlenie deja (zápletku), vyvrcholenie (krízu) a rozuzlenie.

Realizmus sa vyvíjal a má tieto fázy: opisný realizmus, kritický, socialistický realizmus (v krajinách socializmu), naturizmus (v kapitalist. krajinách - zobrazuje nahú skutočnosť). Honoré de Balzac - francúzska literatúra - celý život mal problémy s peniazmi, pred smrťou sa oženil s Evelínou Hanskou. Ľudská komédia - románový cyklus, mal mať 137 románov, obsahuje 99 diel - delí sa na tri časti: 1. Štúdie mravov (OTEC GORIOT, STRATENÉ ILÚZIE, LESK A BIEDA KURTIZÁN) 2. Filozofické štúdie (ŠAGRÉNOVÁ KOŽA) 3. - postavy prechádzajú z diela do diela.

Balzac v románe Otec Goriot vychádza z presvedčenia, že človek nie je dobrý ani zlý, ale podlieha spoločenskému prostrediu. V románe Šagrénová koža má rozprávkový motív a hlavná myšlienka je vzostup a pád hlavného hrdinu. V poviedke sa dej odohráva počas francúzsko-pruskej vojny. Autor zobrazuje cestujúcich vo vlaku, ktorí musia prerušiť cestu, lebo do vlaku prichádza skupina ruských vojakov. V diele autor kritizuje meštiakov a odhaľuje skutočné charaktery ľudí.

F. M. Dostojevskij v románe Zločin a trest sa zaoberá duševným rozpoložením hlavnej postavy a kladie na to niekedy väčší dôraz ako na samotný dej. Autor nezobrazuje Rodina ani ako kladnú, ani ako zápornú postavu, ale necháva na čitateľovi, aby sa rozhodol. Záver : Zločincom nie je Rodin, ale spoločnosť, ktorá ho dohnala k tomuto strašnému činu.

L. N. Tolstoj vo Vojne a mieri zachytáva ťaženie Napoleonových vojsk proti národom Európy - popri histórii tu vykresľuje predstaviteľov všetkých spoločenských vrstiev. V románe Anna Kareninová je hlavná postava Anna - typ krásnej obdivovanej ženy, ktorá sa vydala za omnoho staršieho, vysokopostaveného cárskeho úradníka. So svojou láskou sa neskrýva. Postupom času mizne ich veľká láska. Hoci má dieťa s Vronským, túži ako matka po prvom dieťati. Román končí smrťou Anny, ktorá sa hodí pod kolesá vlaku.

N. V. Gogoľ v Mŕtvych dušiach tento román označil ako poéma s podtitulom "Dobrodružstvá Čičikova". Odohráva sa v Rusku v prvej polovici 19. storočia. Doklad o tom, že je ich vlastníkom, predloží banke, a tak si na nich môže brať finančné pôžičky. V iných krajoch si ich môže dať do zálohy a získavať na nich rôzne prostriedky. Takto sa chce Čičikov obohatiť. Jeho počínanie však odhalia, dostáva sa do väzenia. Podarí sa mu však v krátkom čase väzenie opustiť. Rozhodne sa, že týmto "remeslom" bude aj naďalej pokračovať, ale v inej gubernii a ešte prefíkanejšie. Počas svojej cesty sa stretáva s celou galériou statkárskych a úradníckych typov.

Vianoce v Kontexte Dnešnej Spoločnosti

tags: #duch #minulych #vianoc