Duch Pána je nado mnou: Izaiášov význam a posolstvo

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote.

Slová, ktorými Izaiáš opisuje svoje prorocké poslanie predpovedať Mesiáša, si Mesiáš Ježiš prisvojuje, aby nimi vyjadril svoje vlastné poslanie: „Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom…“ (Iz 61, 1).

Ján Krstiteľ sa v evanjeliu predstavuje ako svedok svetla. Chce, aby všetci uznali Ježiša Krista za Božieho Syna, ktorý prináša spásu na duchovnej rovine. Tým prehlbuje a rozširuje starozákonné očakávania Mesiáša. Samotný Ján najskôr vydáva o sebe tzv. negatívne svedectvo: verejne vyznáva, kým nie je.

Svojím prstom už ukazuje na prítomnosť Mesiáša, ktorý je predo dvermi, aby vstúpil do ľudských dejín. Svedok je ten, kto zažil, uvedomuje si a rozpráva. Svedectvo je životná skúsenosť s odovzdávaním slova druhým. Celú Jánovu činnosť možno zhrnúť do týchto slov: „Ja som hlas…“ Ján svojou osobnosťou sprítomňuje niekoho, kto prichádza z iného sveta. Je vernou ozvenou Božieho Slova, ktoré je od počiatku a bude trvať naveky. Boh je večné Slovo. Ján je hlas, ktorý ohlasuje jeho prítomnosť vo svete. Večné Slovo naplní zmysel celého stvorenstva.

Byť hlasom znamená vedieť počúvať a nebáť sa hovoriť. Prorok nie je závislý od mocných, dnes od médií a ich vlastníkov. Hovorí silou pravdy, nie propagandy, preto je hlasom utláčaných. Prorok napomína rovnako chudobných i mocných.

Obrátenie znamená nielen zmenu konania, ale najskôr zmenu pohľadu: začať sa pozerať nie na veci, ale na Boha, neobracať k nemu len svoje ruky, ale aj svoju tvár. Hriech je „odklon od Stvoriteľa a priklonenie sa k stvoreniu“. Pri pohľade na Boha zbadáme svoju hriešnosť a potrebu očisty.

Prorok Izaiáš predpovedá kráľovi Ezechiášovi.

Izaiášovo proroctvo a Ježišovo poslanie

Slová z prvej časti úryvku z Knihy proroka Izaiáša (Iz 61,1-2a) Ježiš použil vo svojej kázni v nazaretskej synagóge na začiatku svojho verejného účinkovania (por. Lk 4,17-19) ako programové vyhlásenie svojej služby ohlasovania príchodu Božieho kráľovstva, čím sa vlastne predstavil ako očakávaný Mesiáš. Táto skutočnosť poukazuje na mimoriadny význam prorockého úryvku, ktorý predpovedá nielen príchod Božím Duchom Pomazaného Pánovho služobníka (Mesiáša), ale opisuje aj mesiášske dary, ktoré tento Pánov Pomazaný (hebr. Mašiach) prinesie: v prvom rade odpustenie hriechov z Božej strany („rok milosti Pána“), ale aj vnútornú slobodu od hriechu (t.j. z diablovho väzenia či otroctva) a uzdravenie ľudského srdca, t.j.

V týchto textoch sa prelínajú dve myšlienkové roviny: prorok myslí hlavne na návrat z babylonského zajatia a obnovenie Jeruzalema ako centra národného a náboženského života Izraela, ale súčasne túto myšlienkovú rovinu prekračuje a ohlasuje príchod mesiášskych čias (a teda aj Mesiáša), pričom sa z Jeruzalema stane akýmsi spôsobom centrum celého ľudstva, kde sa všetky národy prídu klaňať a slúžiť Pánovi. Prorok opisuje radosť, ktorú obyvatelia Jeruzalema (a teda celý vyvolený národ) zažijú pri naplnení týchto prisľúbení.

To, čo v dnešnom úryvku Iz 61,1-2a prorok nazývaný biblistami „Tretí Izaiáš“ ohlasuje, môžeme chápať aj ako naplnenie Božích prisľúbení oznámených cez proroka označovaného ako „Druhý Izaiáš“ v jeho známych štyroch piesňach „o Božom služobníkovi“ (Sluha Jahveho, hebr. Ebed Jahve, por. Iz 42,1-9, Iz 49,1-6, Iz 50,4-11 a Iz 52,13-53,12). V prvej piesni o Sluhovi Jahveho totiž Druhý Izaiáš predpovedá, že Jahve na svojho Služobníka vloží svojho Ducha (por. Iz 42,1) a že Boží služobník bude „otvárať oči slepým a vyvádzať väzňov zo žalára“ (por. Iz 42,7) a Tretí Izaiáš v dnešnom úryvku už vidí Božím Duchom naplneného Mesiáša pri jeho záchrannej akcii.

Podstatnou výpoveďou prvej časti dnešného úryvku sú slová o „milostivom roku Pána“. Jubilejným rokom v Izraeli mal byť každý 50. rok (rok, ktorý nasleduje po siedmich „ročných týždňoch“, t.j. po siedmich sedemročiach, resp. po siedmych sobotných rokoch - predpisy o sobotnom roku pozri v Lv 25, 1-7. 18-22 - išlo hlavne o odpočinok pre pôdu, zvieratá aj ľudí, a predpisy o jubilejnom roku pozri v Lv 25, 8-17. 23-55 - tu išlo o možnosť znovunadobudnutia otcovskej pôdy ale aj slobody pre otrokov).

Vitráž zobrazujúca Mesiáša.

Radosť a nová dôstojnosť

V druhej časti dnešného úryvku dochádza k zmene hovorcu: ten, kto teraz hovorí, je zosobnený Sion - Izrael - Boží ľud, prípadne nejaký zástupca Božieho ľudu, jeden z tých, ktorí zakúsili Božiu spásu (možno sa za takého hovorcu považuje sám prorok, ktorý dostáva od Boha milosť už vopred zakúsiť radosť z otroctva vykúpeného človeka). Radosť z otroctva vykúpeného človeka prorok prirovnáva k radosti ženícha či nevesty na svadbe.

Nová dôstojnosť Bohom z otroctva hriechu vykúpeného človeka je naznačená nádherným svadobným odevom - rúchom spásy, plášťom spravodlivosti (ospravedlnenia, očistenia od hriechu pred Bohom), vencom ženícha a šperkami nevesty (ak pod nevestou myslí prorok samotný Jeruzalem, tak jej šperkom je obnovený chrám na Sione). Túto časť dnešného úryvku možno nazvať aj Izaiášovým Magnifikatom, keďže slová o „plesaní duše v Bohu“ pripomínajú tak Máriin Magnifikat (por. Lk 1,46-47), z ktorého čerpá responzóriový žalm tejto nedele, ako aj Annin chválospev (por. 1Sam 2,1).

Posledná veta dnešného úryvku situáciu obnoveného Jeruzalema prirovnáva k úrodnej záhrade, ktorú vysadil sám Pán stromami spravodlivosti a chvály, t.j. pravej úcty k Bohu (prorok týmto obrazom Bohom vysadenej záhrady prirovnáva duchovnú obnovu Jeruzalema k návratu do rajského stavu).

Responzóriový žalm: (Lk 1, 46b-48. 49-50. 53-54) Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, R. lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo.

Lukáš pri koncipovaní Máriinho chválospevu vychádzal z myšlienkového bohatstva Starého Zákona. Viaceré myšlienky ba aj slovné vyjadrenia obsiahnuté v Magnifikate nachádzame aj v dnešnom prvom čítaní, najmä vo veršj Iz 61,10. „Velebí moja duša Pána“ (žalm) a „duša mi plesá v mojom Bohu“ (prvé čítanie), alebo „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (žalm) a „zaodial rúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti ... (prvé čítanie“).

Ján Krstiteľ - svedok svetla

Prvú časť dnešného úryvku z Jánovho evanjelia (verše Jn 1,6-8) možno podľa jednej teórie o jeho vzniku považovať za skutočný úvod Jánovho evanjelia. Všetky štyri evanjeliá totiž vlastne začínajú zmienkou o Jánovi Krstiteľovi a o jeho zvesti o príchode Mesiáša (najlepšie to vidno v Markovom evanjeliu), hoci Matúš a Lukáš predraďujú zmienke o Jánovi Krstiteľovi dejiny Ježišovho narodenia a detstva a „Jánov Prológ“ (autor Prológu totiž možno nie je totožný s autorom evanjelia) začína už jeho predpozemskou existenciou.

Ján Krstiteľ sa v Prológu spomína ešte vo verši Jn 1,15, ktorý však nie je súčasťou dnešného úryvku, a ktorý je duplikátom verša Jn 1,30. Vysvetlením tejto ďalšej zmienky o Jánovi v Prológu evanjelia by mohlo byť napríklad to, že aj toto svedectvo vložil do svojho textu spomínaný neskorší svätopisec, aby tvrdenia uvedené vo svojom Prológu (konkrétne Ježišovu pre-existenciu, t.j.

Druhú časť dnešného evanjeliového úryvku začína otázkou kňazov a levitov z Jeruzalema na Jánovu pravú identitu: „Kto si ty?“ Dôvodom tejto otázky, ktorá sa v texte ešte raz zopakuje inými slovami, ako aj Jánovou odpoveďou na ňu sa ešte budeme zaoberať, teraz si len povedzme, že v dnešnom úryvku sa nachádza aj druhá otázka vyslancov Veľrady: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“

V prvej časti dnešného úryvku evanjelista označuje Jána za „svedka“ svetla. Tento svedok, hoci sa neustále pripomína jeho podriadené postavenie voči Ježišovi - Božiemu Synovi a Mesiášovi (napr. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle), je však skutočný Boží vyslanec, podobne ako Mojžiš alebo iní proroci. Ježiš ho dokonca vyhlasuje za „viac ako proroka“, za výnimočnú postavu Starého Zákona (por. Lk 7,26; Mt 11,9).

„Svedčiť o svetle“ možno chápať aj ako obrazné vyjadrenie úlohy Jána Krstiteľa priviesť (nielen) Židov k poznaniu pravdy o Ježišovi, ktorý je Svetlom sveta (por. Jn 9,5), teda slovami dnešného úryvku: aby skrze neho všetci uverili v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. To je však úloha nielen Jána Krstiteľa alebo apoštolov, ale aj samotného Jánovho evanjelia (por. Jn 20,31; 21,24) a vlastne všetkých kresťanov.

Dôvod, prečo sa neustále pripomína Jánovo podriadené postavenie voči Ježišovi, je jednoduchý: Ján je slávny. Ján má svojich učeníkov a Ježiš má svojich. Táto skutočnosť je zdrojom možných konfliktov a rivality (por. Mt 9,14; Mk 2,18; Lk 5,33; 7,18-23; Jn 3,25-30). Ešte o desaťročia neskôr apoštol Pavol stretáva v Efeze Jánových učeníkov, ktorí až do Pavlovho príchodu nevedeli nič o Ježišovi (Sk 19,1-7). Autor Jánovho evanjelia sa teda snaží jasne vyjadriť, že hoci Ján bol prorok vyslaný od Boha, bol podriadený Ježišovi. Jedným z úvodných cieľov Jánovho evanjelia je teda vyjasniť Jánovu identitu.

Jánovo evanjelium nás nenecháva na pochybách: Ján nie je Svetlo - nie je Mesiáš - nie je Eliáš - dokonca nie je ani prorok - nie je hoden ani len urobiť Ježišovi službu otroka: rozviazať mu sandále na nohách a umyť mu nohy. Ján sa prezentuje len ako Ježišov svedok, ako „hlas“, ktorý svedčí o Ježišovej identite Mesiáša. To je jeho jediná úloha - ukázať na Ježiša a pripraviť pokáním ľudí na jeho prijatie.

Ján Krstiteľ je vzorom pre každého kresťana hlásajúceho Krista. Našou úlohou nie je priťahovať pozornosť na seba, ale ukazovať - slovom aj životom - na vzkrieseného Krista, teda „svedčiť“ o Kristovi. To neznamená, že by nejaký evanjelizátor nemohol byť aj slávny. Aj Ján Krstiteľ bol slávny. Ale Ján nikdy nezabudol na svoju úlohu - bol poslaný Bohom, aby ukazoval na Krista a svoj život žil jedine pre tento účel.

Autor evanjelia Ježišovo verejné účinkovanie zhŕňa do siedmich znamení, resp. skutkov (zázrakov), na ktoré nadväzujú Ježišove reči, ktoré by však bez týchto znamení nemali náležitý účinok (por. napr. Jn 14,11: Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! alebo Jn 10,37-38). Všetky tieto znamenia majú zjaviť Ježišovu slávu, ale úplne prvým svedkom Ježišovej slávy je Ján Krstiteľ.

Evanjelista Ján používa vo svojom evanjeliu výraz „Židia“ viac ako 70 krát. Vo väčšine prípadov tento výraz označuje Ježišových nepriateľov, resp. oponentov, najmä členov židovského náboženského establišmentu - farizejov a hlavne kňazov. Avšak nie všetci Židia boli v opozícii voči Ježišovi, a to ani všetci náboženskí vodcovia, ako napr. Nikodém (por. Jn 3,1nn) alebo Jozef z Arimatey (por. Jn 19,38).

Utrpenie a nádej v Knihe Jób

Duchovné posolstvo Knihy Jób je postavené na hľadaní odpovede o zmysle utrpenia. Posvätný autor predstavil prirodzenú vďačnosť človeka voči Pánu Bohu vtedy, keď sa mu darí dobre. Jób mal rodinu s viacerými deťmi, prekypujúci dostatok materiálnych dobier a úctyhodné postavenie v spoločnosti.

V Knihe Jób je to vyjadrené spôsobom, že posvätný autor stavia diabla pred Pána Boha a do jeho úst vkladá slová: „Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?!“ (Jób 1,9) „Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie,“ (Jób 1,11) „zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!“ (Jób 2,5). Slová diabla sprítomňujú základné pokušenie a poukazujú na vnútorný zápas trpiaceho človeka.

Jób hovorí súhrnne o svojom fyzickom a duševnom utrpení ktoré dopustila Božia všemohúcnosť a ktoré ho zatlačilo do prachu a popola a dáva mu pocítiť Božie zovretie, pod ktorým hrozí, že sa zadusí (v. 18b: „za golier plášťa pevne drží ma“). Dva paralelné výrazy „prach a popol“ sprostredkujú tému, ktorá je nám už známa. Keď sa tieto dve slová opakujú spolu, nemožno si nevšimnúť nasledujúci súvis: v rozhodnutí Pána Boha, ktorý dopúšťa, aby Jób cez utrpenie a blízku smrť „padol do bahna“, je prítomné podobenstvo.

Jób karhaný svojimi priateľmi od Williama Blakea.

Prach a popol sú ikonickou metaforou ľudského údelu. Rozdiel medzi prachom a popolom spočíva len v tom, že popol je zvyškom toho, čo bolo kedysi organickou hmotou. Metafora „prach a popol“ opisuje vznik ľudstva a aj osud ľudstva.

Ďalej, v 18. kapitole knihy Genezis, verše 25-27, Abrahám použil na vyjadrenie „prach a popol“ na označenie svojho postavenia vo vzťahu k „sudcovi celej zeme“. Výraz účinne vyjadruje Abrahámovu malosť pred Bohom: nie je nič iné ako hlina, ako ktorákoľvek zem. A predsa ide o osobitnú formu pokory, pretože tento „prach a popol“ má smelosť zápasiť s Bohom o obsah vlastnosti takej vznešenej a božskej, akou je spravodlivosť. Dá sa povedať, že Abrahám tam dáva hlas tej istej túžbe, ktorú sme počuli na Jóbových perách.

Jób veľmi trpí a sťažuje sa priamo Pánu Bohu. Jeho vzťah s Pánom je vystavený paradoxnej zmene, ktorá Jóba trápi osobitne: Kedysi bol v dôvernom kontakte s Bohom, teraz k nemu kričí a nenachádza žiaden znak, že by si ho Pán všimol alebo počul. Nemôže tomu rozumieť inak, ako že sám Boh sa „zmenil“ z priateľa a strážcu jeho života na nepriateľa, ktorý s ním „bojuje“ na život a smrť. Tu sa opäť ukazuje, ako Jób trpí tým, že je opustený Pánom a že ústredný bod jeho utrpenia spočíva v otázke, prečo ho Pán Boh opustil.

Emocionálne utrpenie prežívame, keď si uvedomujeme rozdiel medzi tým, čo by sme chceli dosiahnuť a tým, čo sme v skutočnosti dosiahli a čo prežívame. Spôsob chápania utrpenia je vo Svätom písme iný, tvárou v tvár zlu skôr sa snaží obeti pomôcť. V knihe Jób je to vyjadrené tým, že Pán Boh trpiacemu hlavnému hrdinovi vôbec nevysvetľuje dôvod zla, ale stavia sa na jeho stranu, čiže má s ním určitým spôsobom účasť na jeho bolestiach. Pán Boh stojí na strane utrápeného Jóba, berie jeho výkriky utrpenia vážne. Jób chápe, že Boh nemôže byť nespravodlivý a s vierou prijíma tajomstvo Božieho konania, ale kritizuje spôsob, akým Pán Boh dopúšťa vo svojom stvorení, aby trpel nevinný človek (Jób 10, 16-17). Zápasí s Pánom, ale smeruje k poznaniu, že Pán je s ním.

Privlastnime si každý z nás vybrané verše z 22. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja. A predsa ty si svätý, ty tróniš na chválach Izraela. V teba dúfali naši otcovia; dúfali a vyslobodil si ich. Ku tebe volali a boli spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli. No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie. Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou. „Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, nech ho zachráni, ak ho má rád."[...] Obkľučuje ma svorka psov, obstupuje ma tlupa zlosynov. Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti. Lež oni si ma premeriavajú a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós. Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc. [...] Pána budú spomínať a k nemu sa obrátia všetky zemské končiny, jemu sa budú klaňať všetky rodiny národov. Veď Pánovo je kráľovstvo, on panuje nad národmi. Jemu jedinému sa budú klaňať všetci, čo spia pod zemou; pred jeho tvárou padnú na zem všetci, čo zostupujú do prachu. Aj moja duša bude preňho žiť a jemu bude slúžiť moje potomstvo.

tags: #duch #pana #je #nado #mnou #lebo