Tridentský koncil a jeho vplyv na farské matriky na Slovensku

V mesiaci Ružencovej Panny Márie vám chceme ponúknuť čítanie z praktickej príručky pre každého kresťana Viera do vrecka - Tajomstvá zo života Panny Márie od autora ThLic. Petra Mášika, ktorý je kňazom v Bratislavskej arcidiecéze. Študoval teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave a na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Od roku 2000 prednáša dogmatickú teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave.

Moderné technológie umožňujú digitalizáciu mnohých archívnych dokumentov. Tieto materiály sa potom stávajú prístupné širokému okruhu používateľov internetu. Takto sa dostali na internet aj farské matriky z minulých storočí. V súčasnosti mnohí ľudia využívajú možnosť nahliadnuť do starých záznamov, aby našli svoj rodokmeň. Je celkom prirodzené túžiť po poznaní svojich predkov, poznať ich mená, dátumy narodenia, niečo z ich životných príbehov.

Staré matriky sú cenným zdrojom informácií pre historikov a genealógov.

Zmienené dostupné dokumenty umožňujú ísť ďalej do minulosti aj niekoľko storočí. Výsledkom takéhoto pátrania, ktoré si však vyžaduje čas a trpezlivosť, môže byť rodokmeň rodiny, ktorý mapuje dejiny rodu. V židovskej tradícii mali rodokmene veľmi dôležitú úlohu. Neboli vryté do nijakého média, ale zostávali pevne uložené v pamätiach ľudí, ktorí sa učili mená svojho rodokmeňa naspamäť. Staroveký človek mal túto schopnosť celkom dobre rozvinutú.

Kanonické evanjeliá, ktoré zachytávajú udalosti okolo narodenia a detstva Ježiša Krista, obsahujú aj jeho rodokmeň. Matúšovo evanjelium začína rodokmeňom Ježiša Krista. Matúš postupuje od Abraháma, Izáka, Jakuba, Júdu až k Dávidovi. Od Dávida cez Šalamúna až k Jakubovi, ktorý bol otcom Jozefa, manžela Panny Márie (pórov. Mt 1, 1-17). Lukáš vo svojom evanjeliu uvádza Ježišov rodokmeň až v 3. kapitole, hneď po opísaní jeho krstu v Jordáne. Postupuje však opačne. Začína u Ježiša.

Uvádza, ako si ľudia mysleli, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, a potom pokračuje vo vymenúvaní rodokmeňa až po Adama (pórov. Lk 3, 23 - 38). Evanjeliá teda prinášajú rodokmeň Jozefa, ktorý bol považovaný za Ježišovho otca a pred izraelským zákonom bol hlavou Svätej rodiny. Po napísaní kanonických spisov sa celkom prirodzene začínajú nové generácie kresťanov zaujímať aj o detstvo Ježiša Krista, o jeho širšiu rodinu a tiež o predkov jeho matky. Všetko sú to skutočnosti, o ktorých kanonické evanjeliá mlčia. Vznikajú tak mnohé spisy, ktoré nie sú súčasťou Svätého písma, a nazývame ich apokryfy. Je ich veľa a majú rôznu teologickú, duchovnú a historickú hodnotu.

Apokryfy a ich vplyv

Grécky výraz apókryfos znamená skrytý, utajovaný (spis). Neskôr získava negatívny význam nepravý, falošný. Apokryfná literatúra týkajúca sa udalostí Nového zákona vznikala zväčša v 2. až 5. Cirkev pristupovala k apokryfom od začiatku zdržlivo a kriticky. Hoci prameňom pre apokryfy sú inšpirované biblické spisy, na rozdiel od nich sú plné nábožnej fantázie a niekedy aj podozrivých filozofií. Opisujú enormný počet zázrakov a uspokojujú ľudskú zvedavosť detailmi, o ktorých evanjeliá múdro mlčia.

Niektoré tvrdenia v spisoch o Ježišovi sú podložené takým spôsobom, že slová svojho učenia vkladajú do Ježišových úst, aby tak ich učenia dostalo hodnovernosť. V súčasnosti je o apokryfy nebývalý záujem a veľa sa o nich píše. Mnohí autori falošne tvrdia, že Cirkev stáročia apokryfy tajila a zakazovala. Znovu a znovu sa predkladá mýtus, že Cirkev tajila skutočnosti, ktoré jej boli nepríjemné a ohrozovali jej existenciu. Vzniká okolo apokryfov efekt zakázaného ovocia, ktoré najlepšie chutí.

Kým na jednej starne sa spochybňuje historická dôveryhodnosť kanonických spisov, ktoré sú pre kresťanov základným prameňom Božieho slova, na druhej strane sa nekriticky preberá ako isté a pravdivé všetko, čo sa nachádza v apo-kryfných spisoch. Stačí zájsť do kníhkupectva a zistíte, aká bohatá literatúra existuje o týchto starých spisov. Vo väčšine prípadov ich píšu neodborní a nekompetentní autori, ktorí nemajú potrebné vedomosti a vzdelanie. Z týchto dôvodov zasa vznikla medzi kazateľmi, teológmi a kňazmi akási averzia voči apokryfom. Keď sa o nich hovorí, skoro automaticky sa zapne mechanizmus, ktorý ich spája so znevažovaním Cirkvi a tradície. Vzniká akoby strach pred nimi a po strachu nasleduje nezáujem. Už samotný názov apokryf (nepravý, falošný, utajovaný spis) vzbudzuje negatívny dojem.

Tieto spisy však tak nenazvala Cirkev a nevolali sa tak od počiatku. Týmto názvom boli pomenované až oveľa neskôr a mnohé z nich mali aj určitú úctu a vplyv na vytváranie tradície. Žiaľ, v súčasnosti sme svedkami skutočných mediálnych a reklamných kampaní, ktoré - či už pre získanie veľkej sledovanosti, alebo aj s priamym cieľom spochybniť autoritu Cirkvi - vytvárajú reportáže, domnienky a skutočné vzdušné zámky, pričom hromadia klamstvo na klamstvo, polopravdu na polopravdu. Apokryfná literatúra je príliš široký fenomén na to, aby sa dala hodnotiť ako celok. Sú v nej spisy z rôznych období, z rôznych geografických oblastí. Treba odlíšiť literárne druhy, apokryfné evanjeliá treba odlíšiť od iných spisov.

Apokryfy majú tiež rôznu historickú hodnotu a treba skúmať ich pravovernosť. Nie všetky apokryfné spisy sú automaticky a vo všetkom heretické a nepravdivé. Niektoré sú veľmi staré, dokázateľne boli napísané už 2. storočí. Iné pochádzajú až zo stredoveku. Aj z tohto konštatovania je zrejmé, že pri posudzovaní apokryfu treba brať do úvahy viacero okolností, medzi ktorými vyniká čas jeho napísania, miesto jeho vzniku a rozšírenia, literárny druh a tiež kritické zhodnotenie zachovaných svedkov textu. Máme na mysli skutočnosť, že mnohé apokryfy sa nám nezachovali, mnohé máme iba v odpisoch pochádzajúcich aj niekoľko storočí po origináli alebo dokonca iba v preklade do iného jazyka, ako bol pôvodný jazyk spisu.

Svätí Joachim a Anna

Svätá Anna s Máriou a Ježišom.

O rodičoch, iných predkoch a o narodení Panny Márie nevieme z kanonických evanjelií vôbec nič. Odkiaľ teda poznáme ich mená a ďalšie okolnosti Máriinho narodenia? Vieme to iba z apokryfného spisu, ktorý mal pôvodne názov Dejiny Máriinho narodenia. Dnes je známy ako Protoevanjelium svätého Jakuba. U kresťanov sa spomedzi apokryfov tešil najväčšej priazni. Tento apokryf vznikol v druhej polovici 2. storočia. Z čisto literárneho hľadiska je blízky Evanjeliu podľa Lukáša. Je napísaný starogréckou koiné - jazykom, ktorý používali pri bežnej komunikácii stredne vzdelané osoby v helénskej a rímskej dobe. Cirkev mu nikdy nepriznala hodnotu pôvodného apoštolského spisu.

Máriini rodičia sa podľa Jakubouho protoevanjelia menovali Joachim a Anna. Meno Máriinho otca Joachima je skrátenou formou hebrejského mena Jehojakim s významom Pán pozdvihne. Meno Anna je z hebrejského mena Channá, ktoré znamená milosť. Keďže bol apokryf vytvorený veľmi skoro, je pravdepodobné, že mená Joachim a Anna sú skutočné, hoci sa nedá úplne vylúčiť ich neskoršie odvodenie. V každom prípade si 26. júla pripomíname ani nie tak ich mená, ako práve skutočnosť, že títo svätí Máriini rodičia žili s Bohom a sú s ním aj teraz.

Úcta k svätému Joachimovi a Anne sa rozšírila najprv na kresťanskom Východe už v prvých storočiach. Veľmi silná bola najmä úcta k svätej Anne. Na kresťanskom Západe sa začalo uctievanie rodičov Panny Márie v 8. storočí, ale do liturgie preniklo až v 10. storočí. Ich liturgické spomienky sa pôvodne slávili oddelene: 26. júla spomienka na svätú Annu a 16. augusta na svätého Joachima. V novom liturgickom kalendári si oboch pripomíname spoločne 26. Joachim pochádzal z Galiley, Anna bola dcérou kňaza Matana z Betlehema.

Vznik a vývoj matrík

Práve v Rímskokatolíckej cirkvi sa už počas stredoveku zrodila myšlienka vedenia matrík, teda verejných kníh, do ktorých sa zapisujú krsty (narodenia), sobáše, úmrtia či iné skutočnosti, slúžiace k identifikácii osoby. Členmi Rímskokatolíckej cirkvi v stredoveku boli prakticky všetci obyvatelia západnej a strednej Európy (s výnimkou osôb vyznávajúcich judaizmus, islam, prípadne nejakú heretickú formu kresťanstva). Cirkev bola neoddeliteľnou zložkou spoločnosti a štátu zameriavajúca sa na intelektuálnu, duchovnú a sociálnu činnosť. Snaha o zavedenie matrík siaha až do doby II. lateránskeho koncilu v roku 1139, ktorý sa zaoberal otázkami cirkevnej disciplíny. Koncil vydal kánony proti kupovaniu cirkevných úradov, ženeniu kňazov, incestu, úžere, a podobne.

V Uhorskom kráľovstve odznela požiadavka viesť cirkevné matriky až v roku 1515 na cirkevnej synode vo Vespríme. Konkrétne bolo nariadené viesť register, do ktorého sa mali zaznačovať mená pokrstených, mená rodičov, krstných rodičov a dátumy krstov. Obsadenie časti Uhorska Osmanmi po bitke pri Moháči v roku 1526, smrť mnohých najvyšších cirkevných hodnostárov na bojovom poli a šírenie reformácie dovŕšili rozklad cirkevnej štruktúry Uhorského kráľovstva.

Tridentský koncil, ktorý kládol dôraz na upevnenie inštitútu manželstva, v novembri 1563 vydal nariadenie o presnom postupe uzavretia manželstva a s tým súvisiaceho vedenia matrík sobášených. Závery koncilu sa implementovali nariadeniami Trnavských synod v rokoch 1564 a 1611. V roku 1614 vydal pápež Pavol V. Rímsky rituál - knihu s podrobnými pokynmi na vysluhovanie sviatostí a vykonávanie cirkevných obradov. V Uhorsku bol na základe Rímskeho rituálu vytvorený v Ostrihomský rituál v roku 1625.

Zasadanie Tridentského koncilu.

Do tohto obdobia spadajú najstaršie zachované matriky, ktoré používame pre tvorbu rodokmeňa. Napriek zjavnej snahe cirkevných vrchností prebiehalo zavádzanie matrík len veľmi pozvoľna a všeobecne rozšírenými sa stali až v druhej polovici 17. V tom čase boli do katolíckych matrík zapisovaní aj evanjelici, ktorí si s výnimkou niektorých miest vlastné matriky neviedli. Avšak drvivá väčšina matrík zo 17. a veľkej väčšiny 18. storočia je veľmi vzdialená presným vzorom, ktoré boli predpísané v Ostrihomskom rituále. Tak napríklad pri zápise krstu dieťaťa sa malo okrem dátumu krstu, mena krsteného, mien rodičov a krstných rodičov a miesta narodenia udávať aj dátum narodenia a pôvod krstných rodičov.

Podobne, ba ešte nedôslednejšie boli vedené matriky sobášených a zomrelých. Udávali sa v nich iba najzákladnejšie údaje. V mnohých prípadoch absentujú aj tie. Napríklad pri úmrtiach detí sa často neuvádzalo ani ich meno a priezvisko. Tento fakt zásadným spôsobom obmedzuje možnosti pre tvorbu rodokmeňa v týchto najstarších matrikách. Matriky birmovaných sa vyhotovovali pomerne zriedkavo, veď aj samotné birmovania prebiehali do 2. polovice 19. storočia veľmi sporadicky.

Veľké množstvo matrík je zachovaných od druhého desaťročia 18. storočia, hoci vieme, že existovali aj ich staršie exempláre. Je to v dôsledku posledného stavovského povstania Františka II. Rákociho, ktoré malo aj podtón náboženskej konfrontácie protestantov a katolíkov. Počas neho dochádzalo k vyháňaniu katolíckych duchovných, k ich vraždám a perzekúciám. Počas tohto povstania bolo samozrejme obmedzené aj vysluhovanie sviatostí. Svedčí o tom aj zápis breznianskeho farára, ktorý do matriky pokrstených poznačil, že na sviatok sv. Ondreja Apoštola 30. novembra 1705 vtrhli do mesta Rákociho vojská a brezniansky kostol odovzdali evanjelikom. Miestny farár bol síce zbavený všetkých príjmov a pravdepodobne aj vykázaný z fary, ale bol ušetrený na živote a mohol v súkromí aj naďalej vysluhovať sviatosti. Tento stav trval do roku 1707, keď bol kostol so všetkými náležitosťami prinavrátený katolíkom a farár spätne dopísal zoznamy pokrstených do matriky.

Kvôli širokému rozsahu témy o rímskokatolíckych matrikách a ich dôležitosti pre tvorbu rodokmeňa sme článok rozdelili na dve časti. V tej ďalšej sa budeme venovať vývoju cirkvi v 18. a 19. storočí.

Matriky môžeme definovať ako verejné knihy respektíve verejné listiny, do ktorých sa zapisujú skutočnosti dôležité z hľadiska osobného stavu občanov. Pôvodne vznikali ako najzákladnejšia forma evidencie obyvateľstva pre potreby cirkvi. Zaznamenávali a dokumentovali všetky najpodstatnejšie skutočnosti každého človeka. Postupne zásahmi zo strany štátu získali súčasnú podobu. Hlavná príčina zavedenia matrík súvisela s postavením a úlohou, ktorú zohrávalo kresťanstvo a cirkev v stredoveku. Cirkev ako jediná nositeľka vzdelanosti feudálnej spoločnosti pôsobila nielen v duchovnej sfére, ale aj vo výkone verejnej správy a práva. Udržiavala ľud v poslušnosti voči svojim feudálnym pánom. Snažila sa zabezpečiť kontrolu nad všetkými udalosťami, ktoré súviseli s osobným životom a stavom všetkých obyvateľov. Tomuto účelu malo slúžiť i vedenie matrík.

Prvé zmienky o snahe viesť záznamy s charakterom matrík sa objavujú už na druhom Lateránskom koncile roku 1139, ktorý ukázal na ich potrebu a význam práve v záujme cirkevnej disciplíny. Počnúc rokom 1515 sa začali zaoberať vedením matričných záznamov aj vo veľkolepom Uhorsku. Podnetom bolo konanie snemu v mestečku Veszpréme. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť záznamy, čiže knihu do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov ako aj mená krstných rodičov, či deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole. Ich význam spočíval predovšetkým v tom, že na základe zapísaných údajov sa dal kedykoľvek zistiť vek ako aj duchovné príbuzenstvo pokrstených.

Aj napriek tomuto nariadeniu stav zachovania cirkevných matrík nijako nenasvedčuje, že by sa dodržiavalo. S príchodom reformácie nastáva rozštiepenie dovtedy jednotnej cirkvi. Reformácia so sebou okrem iného priniesla aj vznik evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a kalvínskej cirkvi, nazývanej tiež reformovaná evanjelick.

tags: #za #dalsie #uspesne #pokusy #na #zavedenie