Duch Svätý zohráva kľúčovú úlohu v evanjeliách, kde je predstavovaný ako Tešiteľ, Duch pravdy a sila, ktorá vedie veriacich k hlbšiemu poznaniu Boha a jeho plánu spásy. Tento článok sa zameriava na význam Ducha Svätého v evanjeliách, jeho poslanie a prejavy v živote Ježiša Krista a jeho učeníkov.
Ten istý Tešiteľ a Duch pravdy, ktorý bol prisľúbený ako ten, čo „naučí“ a „pripomenie“, ako ten, čo „vydá svedectvo“, ako ten, čo „uvedie do plnej pravdy“, je zvestovaný - podľa citovaných slov - ako ten, čo „ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“.
Významný sa tu ukazuje aj kontext. Ježiš dáva do súvisu toto zvestovanie Ducha Svätého so slovami, ktoré naznačujú jeho vlastný „odchod“ skrze kríž, ba zdôrazňujú jeho nevyhnutnosť. „Je pre vás lepšie, aby som odišiel.
No najväčší význam má vysvetlenie, ktoré Ježiš sám pridáva k týmto trom slovám: hriech, spravodlivosť, súd. Lebo hovorí takto: „On ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. V Ježišovej mysli má hriech, spravodlivosť a súd presne určený význam, odlišný od toho, aký by azda dakto chcel pripisovať týmto slovám nezávisle od hovoriaceho.
Toto vysvetlenie tiež naznačuje, ako treba chápať to „ukáže svetu“, ktoré patrí k poslaniu Ducha Svätého. Dôležitý je tu jednak význam jednotlivých slov a jednak to, že Ježiš ich navzájom spojil v tej istej výpovedi.
„Hriech“ v tomto texte značí neveru, s akou sa Ježiš stretol medzi „svojimi“, počnúc nazaretskými spoluobčanmi. Značí odmietnutie jeho poslania, ktoré privedie ľudí až k tomu, že vynesú nad ním rozsudok smrti.
Keď potom Ježiš hovorí o „spravodlivosti“, zdá sa, že myslí na tú konečnú spravodlivosť, akú mu ukáže Otec, keď zahrnie svojho Syna slávou zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia: „Idem k Otcovi.“ V kontexte takto chápaného „hriechu“ a „spravodlivosti“ „súd“ zasa značí, že Duch pravdy ukáže vinu sveta v odsúdení Ježiša na smrť kríža.
Ukázať, čo je hriech a čo spravodlivosť, znamená ukázať spásu sveta, spásu ľudí. Zdá sa, že práve túto pravdu zdôrazňuje tvrdenie, že „súd“ sa vzťahuje iba na „knieža tohto sveta“ čiže na satana, na toho, ktorý od začiatku využíva dielo stvorenia proti spáse, proti zmluve a zjednoteniu človeka s Bohom: on je už od začiatku „odsúdený“.
Ak má Duch Tešiteľ ukázať svetu práve to, čo je súd, tak preto, aby v ňom pokračovalo Kristovo dielo spásy. Duch Svätý, ktorý prijíma od Syna dielo vykúpenia sveta, sa tým podujíma na spasiteľnú úlohu „ukázať, čo je hriech“.
Toto „ukazovanie“ sa stále vzťahuje na „spravodlivosť“, čiže na konečnú spásu v Bohu, na splnenie ekonómie, ktorej definitívnym a trvalým centrom je ukrižovaný a oslávený Kristus. A tak sa týmto vzťahom k „súdu“ otvárajú široké horizonty pre chápanie „hriechu“, ako aj „spravodlivosti“.
Duch Svätý tým, že ukazuje vo svetle Kristovho kríža hriech v ekonómii spásy (mohlo by sa povedať „vykúpený hriech“), umožňuje pochopiť, že jeho poslaním je „ukázať“, čím je aj ten hriech, ktorý bol už definitívne odsúdený („zavrhnutý hriech“).
Všetky slová, ktoré Vykupiteľ povedal vo večeradle v predvečer svojho umučenia, sa vpisujú do obdobia Cirkvi: predovšetkým slová o Duchu Svätom ako Parakletovi a Duchu pravdy. Zapisujú sa v období Cirkvi znovu a znovu, v každom pokolení, v každej epoche. Potvrdením toho, pokiaľ ide o naše storočie, je súbor učenia Druhého vatikánskeho koncilu, predovšetkým v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes.
Veľa pasáží tohto dokumentu jasne poukazuje na to, že koncil, otvoriac sa svetlu Ducha pravdy, sa vyjadruje ako autentický depozitár predpovedí a prísľubov, ktoré dal Kristus apoštolom a Cirkvi v rozlúčkovej reči; najmä tej predpovede, podľa ktorej Duch Svätý má „ukázať svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“.
Vidíme to už z textu, v ktorom koncil vysvetľuje, v akom zmysle chápe „svet“: „Svet, ktorý má (koncil) na zreteli, je teda svet ľudí, čiže celá ľudská rodina, so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, javisko ľudských dejín, poznačený úsilím človeka, jeho porážkami a víťazstvami.
Keď Ježiš hovorí v predvečer Veľkej noci o Duchu Svätom ako o tom, ktorý „ukáže svetu, čo je hriech“, na jednej strane sa zdá, že toto jeho tvrdenie má najširší možný rozsah, lebo zahŕňa všetky hriechy ľudských dejín. Na druhej strane, keď Ježiš vysvetľuje, že tento hriech spočíva v tom, že „neveria v neho“, zdá sa, že jeho rozsah sa zužuje na tých, ktorí odmietli mesiášske poslanie Syna človeka, keď ho odsúdili na smrť na kríži.
Ťažko však nepostrehnúť, že tento „úzky“ a historicky vymedzený rozsah významu hriechu sa rozširuje na univerzálny rozsah z dôvodu všeobecnosti vykúpenia, ktoré sa uskutočnilo skrze kríž. Zjavenie tajomstva vykúpenia otvára cestu takému chápaniu, podľa ktorého každý hriech, kdekoľvek a kedykoľvek spáchaný, má vzťah ku Kristovmu krížu, a teda nepriamo aj ku hriechu tých, ktorí „neuverili v neho“, keď odsúdili Ježiša na smrť na kríži.
Pod týmto zorným uhlom sa treba vrátiť k turíčnej udalosti. Vôňa Pána Ježiša vyžaruje z „ovocia Ducha“. Sú to: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie“, zdôraznil pápež František počas stredajšej katechézy.
Dnes uvažujeme o Duchu Svätom, ktorý zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne a šíri sa z neho do jeho tela, ktorým je Cirkev. V Markovom evanjeliu je scéna Ježišovho krstu opísaná takto: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne.
Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. V tej chvíli sa na brehu Jordánu zjavila celá Najsvätejšia Trojica! Je tu Otec, ktorý sa sprítomňuje svojím hlasom; je tu Duch Svätý, ktorý zostupuje na Ježiša v podobe holubice; a je tu ten, ktorého Otec vyhlasuje za svojho milovaného Syna, Ježiš.
Je to veľmi dôležitá chvíľa Zjavenia, je to veľmi dôležitý moment dejín spásy. Čo sa stalo pri Ježišovom krste, čo bolo také dôležité, že o tom rozprávali všetci evanjelisti? V Jordáne Boh Otec „pomazal Duchom Svätým“ Ježiša za kráľa, proroka a kňaza.
V skutočnosti boli králi, proroci a kňazi v Starom zákone pomazávaní voňavým olejom. Ježiš bol naplnený Duchom Svätým od prvého okamihu svojho vtelenia. Bola to však „osobná milosť“, ktorá sa nedala odovzdať ďalej. Teraz však s týmto pomazaním dostáva plnosť daru Ducha, avšak pre svoje poslanie, ktoré ako hlava odovzdá svojmu telu, ktorým je Cirkev a každému z nás.
Preto je Cirkev novým „kráľovským, prorockým a kňazským ľudom“. Hebrejský výraz „Mesiáš“ a zodpovedajúci grécky výraz „Kristus“ - Christos, ktoré sa oba vzťahujú na Ježiša, znamenajú „pomazaný“: bol pomazaný olejom radosti, pomazaný Duchom Svätým.
V Biblii sa nachádza žalm, ktorý hovorí o voňavom oleji vyliatom na hlavu veľkňaza Árona, ktorý steká až po lem jeho rúcha (porov. Ž 133, 2). Tento poetický obraz stekajúceho oleja, ktorý sa používa na opis šťastia spoločného bratského spolužitia, sa stal duchovnou a mystickou skutočnosťou v Kristovi a Cirkvi.
Videli sme, prečo je Duch Svätý v Biblii symbolizovaný vetrom a vlastne od neho má aj svoje meno Ruah. Stojí za to položiť si aj otázku, prečo ho symbolizuje olej a aké praktické ponaučenie si z tohto symbolu môžeme vziať.
Pri svätej omši na Zelený štvrtok, pri posvätení oleja známeho ako „krizma“, biskup, mysliac na tých, ktorí prijmú pomazanie pri krste a birmovaní, hovorí takto: „Nech ich toto pomazanie prenikne a posvätí, aby zbavení svojej pôvodnej porušenosti a posvätení ako chrám jeho slávy šírili vôňu svätého života.
Je to prosba, ktorá siaha až k svätému Pavlovi, ktorý píše Korinťanom: „Lebo sme pred Bohom Kristovou ľúbeznou vôňou“ (2 Kor 2, 15). Vieme, že niekedy kresťania, žiaľ, nešíria Kristovu vôňu, ale odporný zápach vlastného hriechu.
A nikdy nezabúdajte: hriech nás odvracia od Ježiša, hriech nás mení na zlý olej. A diabol - nezabúdajte na to - zvyčajne diabol prichádza cez vrecká - buďte opatrní. To by nás však nemalo odvádzať od nášho záväzku realizovať, nakoľko môžeme a každý vo svojom prostredí, toto vznešené povolanie byť dobrou vôňou Krista vo svete.
Kristova vôňa vyviera z „ovocia Ducha“, ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22). Pavol to povedal, a ako je pekné nájsť človeka, ktorý má tieto cnosti: človeka s láskou, radostného človeka, človeka, ktorý vytvára pokoj, veľkodušného človeka, nie lakomého, dobrotivého človeka, ktorý každého prijíma, dobrého človeka.
Je dobré nájsť dobrého človeka, verného človeka, tichého človeka, ktorý nie je pyšný.... Ak sa budeme usilovať pestovať toto ovocie a keď nájdeme týchto ľudí, potom bez toho, aby sme si to uvedomovali, niekto okolo nás pocíti trochu vône Kristovho Ducha.
V dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolských znovu vidíme úžasne účinky Ducha Svätého. Vidíme ako sa veľmi konkrétne prejavuje jeho vedenie. Duch Svätý povedal: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo, na ktoré som ich povolal”. „A oni vyslaní Duchom Svätým prišli do Seleúcie….”
Vidíme, že existuje taká reálna spolupráca a také duchovné vedenie ako kedysi medzi apoštolmi a Kristom. V evanjeliu vidíme, že Ježíš prišiel na svet ako Svetlo, aby nik kto verí v neho neostal vo tme. Na minulej katechéze sme si povedali, že absolútne najdôležitejším posolstvom pre nás je, ako sa stať naplneným Duchom Svätým.
Ak sa to nenaučíme, ak to nepochopíme, tak nesplníme príkaz Pána voči súčasným ľudom. Existuje mnoho príkladov svedčiacich o tom, že pochopenie toho, čo znamená byť naplnený Duchom Svätým, radikálne mení život ľudí.
To je základná vec, ak chceme ohlasovať evanjelium. Ohlasovanie evanjelia nie je predovšetkým záležitosťou dobrej organizácie, alebo využívania techniky. Ohlasovanie evanjelia je záležitosťou skutočne živých a Duchom Svätých oživených kresťanov. Len títo majú o čom ľuďom hovoriť a oni si najlepšie uvedomujú rozdiel života len z vlastných síl a života z moci Božej.
Duch Svätý je Boh. Je osobou, ktorá ma svoju vôľu, rozum a city. Teda nie je akousi neosobnou Božou mocou. Má tú istú Božskú prirodzenosť, ako Otec a Syn. Je treťou Osobou Najsvätejšej Trojice, rovný Bohu Otcu i Synovi.
Je jeden Boh v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Duch Svätý vychádza z Otca i Syna. Je osobným vzťahom lásky medzi Otcom a Synom. Je Božským výronom lásky. Otec miluje Syna v Duchu Svätom. Duch Svätý je Bytostnou Nestvorenou Dobrotou Boha.
Každá z týchto osôb má svoj vlastný podiel na našej Spáse. Boh Otec dokonal naše Spasenie skrze to, že dal svojho Syna a Syn spolu s Otcom posiela Ducha Svätého.
Duch Svätý spôsobuje naše znovuzrodenie, ktoré je podmienkou vstupu do Božieho Kráľovstva, čiže do nového života v Bohu, v jednote s Bohom. Môžeme povedať, že Duch Svätý v nás znovu vytvára obraz Boží, že nás formuje do podoby Ježiša Krista, že v nás oživuje samého Ježiša Krista, ktorý je naším Životom.
Treba nám podobne ako Panne Márii počať z Ducha Svätého, vierou v Božie Slovo a z moci Božej. Duch Svätý je teda absolútne nevyhnutný, aby sme sa narodili znovu, aby sme mohli začať nový život.
Bez Ducha Svätého nie sme v stave a nie sme schopní veriť jej s absolútnou neochvejnou istotou, tak aby sme dokázali na ňu oprieť celý svoj život. Ak môžeme hovoriť o akejsi novosti, tá spočíva len v tom, že to Slovo, ktoré sme už stokrát počuli, stane sa zrazu pre nás živým a hlbokým a lepšie mu porozumieme.
„Keď však príde On, Duch Pravdy, vyučí vás vo všetkej Pravde, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť to, čo počuje, a zvestuje vám aj veci budúce. Len v Duchu Svätom môžeme prijať Kristovu Pravdu, jeho náuku.
Tu nestačí prirodzená inteligencia, veda, rozum a ľudské nadanie, lebo platí slovo SZ žalmu: „Len v Tvojom Svetle môžem Svetlo vidieť”. Evanjelista Ján v 20. kapitole uvádza tri udalosti, ktoré sa odohrali v deň Ježišovho zmŕtvychvstania.
Prvou je cesta Márie Magdalény a neskôr Petra a milovaného učeníka k prázdnemu hrobu (Jn 20, 1 - 10). Druhou udalosťou je zjavenie sa vzkrieseného Krista Márii Magdaléne (Jn 20, 11 - 18). Treťou udalosťou je zjavenie sa Božieho Syna svojim učeníkom (Jn 20, 19- 23). Všetky tri udalosti spája viera vo vzkriesenie.
Milovaný učeník videl miesto, kde bol Ježiš pochovaný, a uveril (porov. Jn 20, 8). Mária Magdaléna spoznáva v záhradníkovi vzkrieseného Rabbuniho (porov. Evanjelista Ján uvádza, že učeníci boli za zatvorenými dverami.
Sloveso „kléio“- „zavrieť, zatvoriť“ v spojení s výrazom „zo strachu pred Židmi“ (Jn 20, 19) je potrebné chápať vo význame „zamknúť“ dvere, tzn. tak ich zabezpečiť, aby sa nedali zvonka otvoriť. Evanjelista tým nechce zdôrazniť len zázračnosť Ježišovho vstúpenia medzi učeníkov, ale skôr emocionálnu atmosféru, v ktorej sa učeníci nachádzali. Je to strach a obava.
Dvere nepredstavujú len materiálnu prekážku, ktorá nemôže zadržať Božieho Syna. Zamknuté dvere sú symbolom ľudského uzatvorenia a úzkosti, pričom ide o postoj, ktorý vystihuje stav celého spoločenstva učeníkov. Pozdrav môžeme však vnímať aj v prepojení so starozákonnými predstavami skúsenosti človeka s Božím pôsobením.
V Starom zákone nachádzame presvedčenie, že zažiť „Božie zjavenie“ = „teofániu“ znamená smrť. V Knihe sudcov sa uvádza, ako Gedeon videl Pánovho anjela: „Beda mi, Pane, môj Bože - zvolal Gedeon, - „videl som Pánovho anjela z tváre do tváre!“ Ale Pán mu povedal: „Pokoj s tebou! Neboj sa! Nezomrieš!“ (Sdc 6, 22 - 23).
Podobne reaguje starozákonný prorok Izaiáš (Iz 6, 5 - 7), alebo Daniel (porov. Dan 10, 16 - 19). V novozákonných evanjeliách je scéna zázračného rybolovu, po ktorom Peter žiada Pána Ježiša: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8), pričom evanjelista Lukáš dodáva: „Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili.“ (Lk 5, 9)
Boli si totiž vedomí, že ide o Boží zásah. Kristus po pozdrave ako prvé gesto urobil to, že ukázal učeníkom ruky a bok, ktoré nesú znaky po ukrižovaní. Tým sa zdôrazňuje Ježišova totožnosť. Pred sebou nemajú ani ducha, ani nejakého „dvojníka“, ale ten istý „predveľkonočný“ Pán Ježiš sa im teraz zjavuje ako vzkriesený.
Strach a obava sa menia na radosť. Napĺňajú sa Ježišove slová, ktoré povedal vo Večeradle pred svojim umučením: „Ešte chvíľku a neuvidíte ma a zasa chvíľku a uvidíte ma. Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať.
Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť. Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek. Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať.
Nasleduje ďalšie Ježišovo gesto, ktoré je hlavným dôvodom, pre ktorý tento evanjeliový úryvok zaznieva na slávnosť Zoslania Ducha Svätého: „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého.
Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 22 - 23) Jánovo evanjelium začína slovami „Na počiatku…“ (porov. Evanjelium podľa Jána teda predstavuje Ježišovo pôsobenie ako nový začiatok pre ľudstvo.
Boží Syn nás robí novým stvorením pre svojho Otca. Kniha Genezis hovorí, ako Boh stvoril človeka a „vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2, 7) Teraz Pán Ježiš udeľuje svojim učeníkom „Dych života“, ktorým je Duch Svätý. Robí z nich nové stvorenie.
Čítajme tieto slová v bohatosti Božieho slova, ktoré nám ponúka už aj Vigília slávnosti Zoslania Ducha Svätého. Prorok Ezechiel zvestuje proroctvo Boha o suchých kostiach: „Hľa, ja vložím do vás ducha a ožijete.
Zatvorená miestnosť s učeníkmi je v protiklade s prázdnym hrobom Ježiša. Kameň bol odvalený, smrť nemohla Ježiša zadržať. Miestnosť so zamknutými dverami je symbolom uzavretého hrobu. Zmŕtvychvstalý Pán otvára aj tento hrob, v ktorom sú uväznení jeho učeníci.
Duch Svätý je Duchom skutočnej slobody a života. Duch Svätý je spojený s darom odpustenia. Prví ľudia boli stvorení ako dobrí, tzn. v posväcujúcej milosti, ktorú stratili hriechom.
Odpustenie hriechov nie je ľudským výkonom, ale Božím dielom, ktoré v nás obnovuje prvotný stav milosti. Jedine Boh odpúšťa hriechy. Pán Ježiš dáva učeníkom moc, ktorá patrí jedine Bohu. (porov. Mk 2, 7), aby ju vykonávali v jeho mene.
Odpustenie hriechov je zázrakom podobným vzkrieseniu mŕtveho. Ide o duchovné znovuzrodenie. Našim poslaním je robiť to, čo robí Boh. Rozlišujeme sviatostné odpustenie vo sviatosti pokánia, čo je služba vyhradená kňazom.
Avšak nech našou snahou je usilovať sa o každodenné odpustenie medzi bratmi a sestrami, v našich rodinách, spoločenstvách a kolektívoch. Milí bratia a sestry, slávime nedeľu Krstu Krista Pána, a tak je pochopiteľné, že v dnešnom evanjeliu budeme počúvať o krste.
V prvom rade počúvame o krste svätého Jána Krstiteľa, o tom, ako ľud žil v očakávaní a mnohí si o Jánovi mysleli, že by azda mohol byť Mesiášom. Ján Krstiteľ bol výnimočný človek. Prichádzal a hovoril veci, ktoré ľudia predtým nepočuli, a preto si prirodzene mysleli, že práve on by mohol byť Mesiášom.
Strhával na seba veľké zástupy ľudí, ktorí ho počúvali a nasledovali. Dávali sa mu krstiť, no Ján Krstiteľ im jasne odpovedal, že ich krstí vodou. Tento krst bol krstom pokánia - uvedomenia si svojich hriechov a zmeny zmýšľania, postoja i života. Bol symbolom pokánia.
Ján Krstiteľ však hovorí o prichádzajúcom Mesiášovi: o niekom mocnejšom, než je on sám. Pokorne priznáva, že nie je hoden rozviazať mu remienok na obuvi. Zároveň oznamuje zásadnú vec o Mesiášovi a o krste, ktorým bude on krstiť: „On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“
Určite to Ján nemal zo seba. Muselo mu to byť zjavené Bohom. Krst, ktorý prinesie Ježiš Kristus, alebo ktorý zavedie v mene Najsvätejšej Trojice, bude iný. Nebude to iba krst pokánia, ale krst Duchom Svätým a ohňom.
Duch Svätý, tretia Božská osoba, je Láska medzi Otcom a Synom. Duch Svätý je energia a sila, ktorá je darovaná nám, kresťanom, obzvlášť vo chvíli nášho krstu. Oheň je symbolom tvorivosti, zmeny a sily, ale aj niečoho, čo nás poháňa dopredu, dáva nám energiu a silu.
Takýmto krstom sme pokrstení v mene Najsvätejšej Trojice. Milí bratia a sestry, my všetci, ktorí sme tu prítomní, sme pokrstení týmto krstom - krstom Ducha Svätého a ohňom. Preto sa očakáva, že budeme plní sily, kresťanskej nádeje a nadšenia.
Keď sa však pozrieme na tento svet a na seba, môžeme sa opýtať: Kde je tá sila? Kde je ten Duch Svätý? Niekedy sa zdá, že človek, hoci je pokrstený, akoby strácal túto silu, ten oheň, tú energiu. Prečo sa to deje?
Odpoveď je jednoduchá: je to sloboda človeka. Boh rešpektuje slobodu každého z nás. Ak človek nechce spolupracovať s Bohom a Duchom Svätým, Boh ho nebude nútiť. Sloboda, ktorú nám Boh dáva, je vzácna. On nás nenúti žiť v sile tohto ohňa a Ducha - je to na nás.
Ak človek správne využíva svoju slobodu a spolupracuje s Božou milosťou, krst Duchom Svätým a ohňom ho vedie na vyššiu úroveň života. Na záver evanjelia počujeme, že keď bol Ježiš pokrstený, z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Ježiš Kristus je pravý Boží Syn, v ňom má Otec zaľúbenie, v ňom je plnosť Božej lásky. Ale aj my sme Božie deti - adoptované, ale predsa Božie deti. Aj nad nami môže zaznievať Boží hlas, ktorý nás uisťuje, že sme milované Božie deti. Milosť krstu nám pomáha uvedomiť si túto pravdu, rásť v Božej láske a cítiť ju.
Kto si uvedomuje, že je milovaný Bohom, ten žije oveľa krajšie a silnejšie. Taký človek má zmysel života, energiu a silu. Preto si dnes, keď slávime nedeľu Krstu Krista Pána, pripomeňme svoj vlastný krst.
Zoslanie Ducha Svätého
Je pravda že novozákonné spisy nám neposkytujú systematickú náuku o Duchu Svätom. V evanjeliu nám chce ukázať, že Ježiš je jediný, kto má v plnosti Ducha Svätého. Iste, Duch Svätý zasahuje aj u Alžbety, Zachariáša, Jána Krstiteľa a predovšetkým u samej Márie, ale iba Ježiš po celý čas svojej pozemskej existencie má v plnosti Božieho Ducha (porov. Lk l, 35).
O ňom hovorí Ján Krstiteľ: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom” (Lk 3, 16). Prv než krstil Duchom Svätým a ohňom, Ježiš sám je pokrstený v Jordáne, keď zostúpil „na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica” (Lk 3, 22).
Lukáš zdôrazňuje, že Ježiš ide na púšť nielen „vedený Duchom”, ale že tam ide „plný Ducha Svätého” (Lk 4, l) a víťazí tam nad pokušiteľom. Začína svoje poslanie v sile Ducha (Lk 4, 14). Ježiš v nazaretskej synagóge, keď začína úradne svoje poslanie, vzťahuje na seba proroctvo z Izaiášovej knihy (porov. 61, 1-2): „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným...” 4, 18).
Ten istý Duch bude podporovať evanjelizačné poslanie Cirkvi podľa prísľubu, ktorý dal zmŕtvychvstalý svojim učeníkom: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti !” (Lk 24, 49). Podľa Skutkov apoštolov sa toto prisľúbenie naplní v deň Turíc: „Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť” (Sk 2, 4).
tags: #duch #svaty #evangelium