Inštrukcia "Donum Vitae" o rešpektovaní začínajúceho sa ľudského života a o dôstojnosti plodenia, publikovaná 22. februára 1987, sa stretla so živým ohlasom zo strany duchovných pastierov, veriacich a - vďaka masmédiám - aj zo strany širokej verejnosti, a to aj nekatolíckej.
Dokument poskytuje orientáciu v dôležitých otázkach, ako sú počiatky ľudského života a úcta k nemu, dôstojnosť a hodnota manželstva ako inštitúcie, dovolené i nedovolené zásahy do procesov odovzdávania ľudského života, návrhy riešení pre neplodných manželov, nebezpečenstvo chápania vedy ako novodobej modly, potreba spravodlivejších zákonov na ochranu života, zodpovednosť tvorcov verejnej mienky, vedcov, politikov, učiteľov, teológov a pod.
Skôr než prejdeme k predstaveniu obsahu, zdá sa mi potrebné povedať niečo o literárnom druhu tejto inštrukcie. Nechceli sme vypracovať systematický a úplný traktát o učení Cirkvi ohľadom dôstojnosti začínajúceho sa ľudského života a plodenia. Dokument si nerobí nároky ani na to, že ponúkne kompletný obraz rozsiahlej konkrétnej kazuistiky, ktorá je v tejto oblasti.
Úmysel Inštrukcie je oveľa skromnejší: dokument - ako to naznačuje podtitul - chce predstaviť iba odpovede katolíckeho morálneho učenia na niektoré najaktuálnejšie otázky. Tieto otázky súvisia s novými možnosťami zásahu, ktoré človek spoznal prostredníctvom biomedicínskych techník, do počiatočných štádií života ľudskej bytosti a do samých procesov odovzdávania ľudského života. Ohľadom tejto problematiky sa na Kongregáciu pre vieroučné otázky obrátili rozličné biskupské konferencie i jednotliví biskupi, teológovia a lekári, vedci i manželské dvojice.
Táto inštrukcia, výsledok mnohých konzultácií, dlhého a usilovného štúdia, ponúka teda osobitné odpovede na základné otázky, ktoré sa dnes vynárajú v tejto oblasti. Tieto odpovede však nie sú usporiadané do súvislého logického celku, ale zásadne závisia od antropológie, teda od určitého pohľadu na človeka, na jeho prirodzenosť a dôstojnosť, na jeho pôvod a poslanie. Na tom sa zakladá aj riešenie rozličných etických prípadov, ktoré sa tu rozoberajú.
Základné tézy Inštrukcie
l) Prvá téza tohto videnia človeka spočíva v dôraze na podstatnú jednotu ľudskej osoby. Ľudské telo je konštitutívnou (základnou) zložkou osoby, ktorá sa prostredníctvom neho prejavuje a vyjadruje. Telo je prejavom samej osoby, a to vďaka jeho spojeniu s duchom. Dá sa tiež povedať, že telo je vlastná osoba, ktorú tak cezeň možno vidieť. Z toho vyplývajú závažné dôsledky, a to jednak na antropologickej, jednak na etickej rovine.
Na antropologickej rovine: ľudské telo, z čisto vedeckého pohľadu, možno považovať a pristupovať k nemu ako k súboru tkanív, orgánov a funkcií, a to v rovnakej miere ako k telu živočíchov. Pre toho, kto sa naň pozerá z metafyzického a teologického hľadiska, sa však ukazuje podstatne ináč: ako bytosť, ktorá po kvalitatívnej stránke stojí o stupeň vyššie. Keď Cirkev zdôrazňuje túto hlavnú pravdu, má to dnes mimoriadny význam, pretože pohŕdanie telom nadobúda rozsiahle rozmery. Telo sa jednoducho pokladá za "predmet" a ako taký sa môže použiť na rozličné účely.
2) Druhá téza, ktorá vychádza z predchádzajúcej a ktorú Cirkev neustále zdôrazňuje, je táto: ľudská osoba je obdarovaná takou dôstojnosťou, pre ktorú ju nikdy nemožno pokladať za "predmet", ale vždy a len za "subjekt", a podľa toho treba k nej aj pristupovať. Nie je "niečo", ale "niekto". Táto téza sa nachádza v centre záujmu nedávno publikovaných Inštrukcií o niektorých hľadiskách teológie oslobodenia a o kresťanskej slobode a oslobodení. Táto inštrukcia sa ideálne dopĺňa so spomenutými novými dokumentmi Kongregácie pre vieroučné otázky.
V tejto súvislosti nadobúda osobitný význam "uprednostňujúca láska voči chudobným", ktorú druhá Inštrukcia Kongregácie pre vieroučné otázky o kresťanskej slobode a oslobodení (č. 68), uznala za podstatné hľadisko evanjeliového svedectva Cirkvi.
Aby sme lepšie pochopili neprijateľnosť tejto logiky výroby aplikovanej na oblasť ľudského plodenia, musíme sa zbaviť jedného z mimoriadne neblahých názorov, ktoré práve táto "technológia" uviedla do nášho vedomia: myšlienky, že skutočnosti nezodpovedá pravda ako taká, ale je to úmysel človeka, a iba ten dáva všetkému ontologický význam.
Skutočná ťažkosť, ktorá sa neustále odráža v učení Cirkvi (a bude zaiste dobre viditeľná aj v tejto inštrukcii), sa odvodzuje od subjektívnych úmyslov (túžob) toho, kto vstupuje do týchto procesov (manželia, lekári): Úmysel (túžba) manželov mať dieťa a úmysel výskumných pracovníkov a lekárov rozšíriť svoje poznatky na budúce dobro ľudstva, sú samy osebe dobré a z morálneho hľadiska chvályhodné.
Cirkev úprimne chápe oprávnené túžby manželov, ktorí v dieťati vidia prejav svojej manželskej lásky. Cirkev rovnako oceňuje úsilie lekárskeho výskumu, ktorý je zameraný na liečbu manželskej neplodnosti, povzbudzuje jeho rozvoj a teší sa z pozitívnych výsledkov, ktoré sa už dosiahli, keď sú zamerané na rešpektovanie dôstojnosti odovzdávania ľudského života v celom rozsahu.
Avšak čestný cieľ a subjektívne dobré úmysly samy ešte nestačia na to, aby sa z morálneho hľadiska pokladalo za dovolené použitie akéhokoľvek prostriedku, ktoré má dnešná biomedicínska technika k dispozícii. To, čo je technicky možné, ešte neznamená, že je tým už aj prípustné z morálneho hľadiska. A preto Učiteľský úrad Cirkvi nemôže pripustiť ani najmenší kompromis s takým prístupom, v ktorom subjektívna túžba je jediným a dostatočným kritériom, aby sa ospravedlnil akýkoľvek lekársky zákrok. Podobný pohľad sa v konečnom dôsledku zakladá na popieraní pravdy o stvorení.
Táto druhá antropologická téza nás privádza k hlavnej otázke celej problematiky, ktorou sa zaoberá inštrukcia: Aký úkon možno pripustiť, aby bol eticky dôstojný a svojou povahou mohol zabezpečiť vhodné podmienky pre počatie novej ľudskej osoby?
Na pochopenie podstaty tejto tézy treba ju predovšetkým zasadiť do všeobecného kresťanského pohľadu na ľudskú sexualitu. Toto nazeranie je opakovane vyjadrené v pastoračnej konštitúcii Gaudium et Spes, v encyklike Humanae Vitae, v apoštolskej exhortácii Familiaris Consortio a v Katechézach Svätého Otca o ľudskej láske. Jednotné antropologické chápanie sexuality, ktoré sa neustále prehlbuje, spája tieto dokumenty medzi sebou a súčasne aj s touto inštrukciou.
Manželská sexualita je výrazom definitívneho daru, ktorý jeden manželský partner poskytuje sebou samým tomu druhému, a preto sexualita potvrdzuje a prehlbuje spoločenstvo bezvýhradnej a neoddeliteľnej lásky medzi manželmi. Pre túto svoju vnútornú pravdu je manželská sexualita povolaná, a to cez špecifický úkon manželského spojenia, na "osobitnú účasť na samotnom stvoriteľskom diele" (totiž na spolupráci s Bohom). (GS, 50, 1)
Nie je teda náhodné, a to ani ako jednoduchá skutočnosť, že manželský styk spája v sebe dva základné významy: zjednocujúci a plodiaci (otvorený pre nový život). Tento "vzájomný súvis" alebo spojenie je požiadavka morálneho charakteru, ktorá sa zakladá na samej prirodzenosti človeka a jeho vzťahu k Bohu Stvoriteľovi. Je to požiadavka ontologicko-axiologická, bytostno-hodnotová.
Manželský styk, ktorý vytvára predpoklady pre vznik nového života, nevytvára nijaký vzťah "výroby" medzi rodičmi a deťmi: v ňom sa dieťa plodí, a nie vyrába. Rodičia si prejavujú lásku vo vzájomnom sebadarovaní a dieťa, ktoré sa pritom môže počať, je darom stvoriteľskej Božej lásky. Každá osoba si zasluhuje bezpodmienečnú úctu a nikdy nemôže byť zredukovaná na užitočný predmet: to platí od okamihu počatia až po smrť.
l) Inštrukcia vstupuje, a to oveľa viac ako ktorýkoľvek iný predchádzajúci dokument Učiteľského úradu Cirkvi, do "hraničnej zóny" medzi antropológiou, etikou, vedou a technikou.
Prvá námietka si vyžaduje niekoľko poznámok. Dnes už je zápas za autonómiu vedy, možno povedať, "bitkou zadných radov". Keď sa pod autonómiou vedy chápe, že veda je vybavená svojou vlastnou epistemológiou (má vlastný predmet štúdia a vlastnú metódu výskumu), tak sa tvrdí vec, ktorá dnes je už úplne jasná, takže iba "predsudok" v tomto smere môže viesť k diskusii.
Keď sa však používa slovo "autonómia" v súvislosti so zredukovaným chápaním vedca ako človeka účinkujúceho vo vede a konajúceho bez ohľadu na dôsledky svojej činnosti, vtedy sa žiada vysvetlenie. Vedecká činnosť, nakoľko je ľudskou činnosťou, je podriadená etickému zákonu: Veda nie je absolútna hodnota, ktorej by sa všetko malo podriadiť a prípadne obetovať, a to aj dôstojnosť človeka.
Všetci ľudia, ktorí sa dnes zamýšľajú nad budúcim osudom ľudstva - veriaci aj neveriaci - sú znepokojení týmto "zredukovaním" a týmto podriadením ľudských hodnôt vedeckej logike. Stačí tu uviesť napríklad problémy spojené s ekológiou alebo s nukleárnou energiou. Dnes sa viac ako kedykoľvek predtým vynára otázka, ako spojiť vedu s kultúrou, ktorá by bola naozaj ľudská. V tomto zmysle sa hovorilo o "zadných radoch", ako o ľuďoch, ktorí tak veľmi obhajujú vedeckú autonómiu.
Tak možno pochopiť, že "nie" voči určitým pokusom a určitým reprodukčným technikám, je v skutočnosti "áno" voči človeku. Pre ľudskú sexualitu a manželstvo je nevyhnutné vypracovať účinnú antropológiu, a to aj s pomocou vhodného interdisciplinárneho prístupu. Tak sa má veriacim pomôcť, aby si prehĺbili a viac osvojili náuku Učiteľského úradu Cirkvi.
V pragmatickom a utilitaristickom kultúrnom prostredí, posudzujúcom mravnosť ľudských skutkov iba podľa ich výsledkov, treba rozvíjať také etické uvažovanie, ktoré by bolo schopné poukázať na neochvejnú originálnosť mravného dobra a na jeho základ v celej pravde o človeku. Túto pravdu objavuje rozum, osvietený vierou.
Keď morálna teológia prijme túto úlohu prehlbovať antropologické a etické úvahy vo vernosti Učiteľskému úradu Cirkvi a s obnovenou tvorivosťou, bude objavovať stále plnšie svoju identitu a hodnotu.
Početné biskupské konferencie alebo jednotliví biskupi, teológovia, lekári a vedeckí pracovníci požiadali Kongregáciu pre vieroučné otázky o vysvetlenie ohľadom zhody medzi princípmi katolíckej morálky a biomedicínskymi technikami, ktoré umožňujú zasiahnuť do počiatočnej fázy života ľudskej bytosti a do vlastných procesov plodenia.
Táto inštrukcia, ktorá je ovocím širokej konzultácie a predovšetkým pozorného hodnotenia postojov biskupských konferencií, nechce opakovane predložiť celé učenie Cirkvi o dôstojnosti začínajúceho sa ľudského života a jeho odovzdávania.
1. Dar života, ktorý Boh Stvoriteľ a Otec zveril človeku, ho vyzýva na to, aby si uvedomil jeho neoceniteľnú hodnotu a prijal zaň zodpovednosť. Vďaka pokroku biologických a medicínskych vied človek môže disponovať stále účinnejšími liečebnými prostriedkami. Môže však získať aj nové možnosti s nepredvídateľnými dôsledkami na ľudský život v jeho samotnom začiatku a v jeho prvých štádiách.
Rozličné metódy dnes dovoľujú zasahovať do procesu odovzdávania ľudského života nielen preto, aby sa tento proces napomáhal, ale aby sa aj ovládal. Také techniky môžu človeku dovoliť, aby "zobral do rúk svoj vlastný osud", avšak ho vystavujú aj "pokušeniu, aby prekročil hranice rozumného ovládania prírody".
Napriek tomu, že môžu prispieť k pokroku v službách človeka, prinášajú aj závažné riziká. Preto mnohí ľudia naliehavo žiadajú, aby sa pri zásahoch do procesu plodenia zaručili hodnoty a práva ľudskej osoby.
Učiteľský úrad Cirkvi nezasahuje na základe osobitnej kompetencie, ktorá patrí experimentálnym vedám. Keď si však uvedomil údaje o výskume a technike, na poklade svojho vlastného evanjeliového poslania a svojej apoštolskej povinnosti, chce predložiť mravné učenie, ktoré zodpovedá dôstojnosti osoby a jej integrálnemu povolaniu. Chce pritom poukázať na kritériá mravného úsudku o využití vedeckého výskumu a techniky, najmä pokiaľ ide o ľudský život a jeho počiatky.
Zásah Cirkvi aj do tejto oblasti je motivovaný láskou, akou musí milovať človeka, pričom mu pomáha spoznať a rešpektovať jeho práva a povinnosti. Táto láska čerpá zo zdrojov Kristovej lásky: kontempláciou tajomstva Vteleného Slova Cirkev spoznáva aj "tajomstvo človeka"; ohlasovaním evanjelia spásy zjavuje človeku jeho vlastnú dôstojnosť a pozýva ho, aby objavil celú pravdu o sebe samom. Pretože Boh je dobrý, dáva ľuďom svoje prikázania a milosti, aby ich mohli zachovávať, a tak im ukázal cestu života; a rovnako Boh pre svoju dobrotu vždy ponúka všetkým ľuďom svoje odpustenie, aby im pomáhal vytrvať na tejto ceste. Kristus má súcit s našimi slabosťami: On je náš Stvoriteľ a náš Vykupiteľ.
2. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu: "muža a ženu ich stvoril" (Gn 1,27), pričom im zveril úlohu, aby si "podmanili zem" (Gn 1,28). Základný aj aplikovaný vedecký výskum predstavujú dôležitý výraz, ktorý vyjadruje túto nadvládu človeka nad stvorením. Veda a technika, cenní pomocníci človeka, ak sú postavení do jeho služieb a podporujú jeho celkový rozvoj zameraný na prospech všetkých, nemôžu samy od seba vysvetliť zmysel ľudskej existencie a ľudského pokroku.
Sú určené pre človeka, v ktorom pramení ich pôvod a rozvoj. Preto by bolo klamné požadovať pre vedecký výskum a jeho využitie mravnú neutralitu; na druhej strane však nemožno vyvodzovať orientačné kritériá z jednoduchej technickej účinnosti, z úžitku, ktorý môžu prinášať niektorým ľuďom, ale na úkor iných alebo, ešte horšie, z prevládajúcich ideológií.
Preto veda a technika, už zo svojho vnútorného určenia, vyžadujú bezpodmienečné rešpektovanie základných kritérií mravnosti: musia byť totiž postavené do služieb ľudskej osoby, jej neodcudziteľných práv a jej skutočného a všestranného dobra podľa Božieho plánu a vôle. Rýchly rozvoj technologických objavov robí ešte naliehavejšou túto požiadavku rešpektovania uvedených kritérií: veda bez svedomia nemôže viesť k ničomu inému, než je skaza človeka. "Naša doba, ešte viac ako minulé storočia, potrebuje túto múdrosť, aby sa jej všetky nové objavy stali viac ľudskými.
3. Aké morálne kritériá treba použiť, aby sme objasnili problémy, ktoré dnes vznikajú v biomedicínskej oblasti? Ľudská osoba sa totiž môže prejaviť ako "jednotný celok" len vďaka svojej skutočnej prirodzenosti, a tá je súčasne telesná i duchovná . Ľudské telo pre svoju podstatnú jednotu s duchovnou dušou nemožno považovať len za jednoduchý súbor tkanív, orgánov a funkcií, ani ho nemožno dávať na ten istý stupeň ako telo živočíchov. Prirodzený mravný zákon vyjadruje a predpisuje ciele, práva a povinnosti, ktoré sú založené na telesnej a duchovnej prirodzenosti ľudskej osoby. Z týchto princípov možno vyvodiť prvý dôsledok: Zásah do ľudského tela sa netýka len tkan...
Pre lepšie pochopenie problematiky uvádzame tabuľku s prehľadom základných princípov Inštrukcie Donum Vitae:
| Princíp | Popis |
|---|---|
| Úcta k ľudskému životu | Život má byť rešpektovaný od počatia až po prirodzenú smrť. |
| Dôstojnosť plodenia | Plodenie má prebiehať v kontexte manželstva a vzájomnej lásky. |
| Morálne kritériá | Vedecký výskum a technika musia rešpektovať základné kritériá mravnosti a slúžiť ľudskej osobe. |
| Jednota ľudskej osoby | Ľudská osoba je jednotný celok telesnej a duchovnej prirodzenosti. |
