Tému psychológia som si vybrala preto, lebo sa týka každého z nás, hoci si to nie všetci uvedomujeme. Psychológia je rozsiahla a fascinujúca veda, ktorá sa zaoberá štúdiom ľudskej psychiky a správania. Vo svojej práci zhruba opisujem vývoj psychológie a pár najvýznamnejších škôl, ktoré sa vyformovali.
1. „Psychológia má dlhú minulosť, ale krátke dejiny“, napísal H. Ebbinghaus. Najstaršie a najpoužívanejšie vymedzenie psychológie znie: psychológia je veda o duši, pričom samotný pojem „psychológia“ je umelo vytvorené slovo, ktoré sa skladá z dvoch gréckych slov: psyché (znamená duša) a logos (znamená slovo, reč aj veda). Starovekí filozofi však termín psychológia nepoužívali.
Vývoj náhľadov na predmet psychológie
Záujem ľudí o duševné alebo psychické javy siaha do predhistorických čias. Už v predhistorickej dobe človek postrehol, že život súvisí s dýchaním - koniec dýchania bol neklamným znakom smrti. V mnohých jazykoch psyché - duša pôvodne znamená dych. Neskôr to, čo je vonkajšie, pozorovateľné na človeku, pokladalo sa za materiálne - telo - a to tzv. vnútorné - dušu - za nemateriálne. Sama mohla vzniknúť ako veda len vtedy, keď bolo objasnené, čo psychologický jav je, t.j.
V otrokárskej spoločnosti vidíme pokrok v náhľadoch na duševné javy, najmä v najvyspelejších krajinách v Číne, Indii, ale najmä v starom Grécku a Ríme. Už Herakleitos z Efezu (530 - 470 pr.n.l.) pokladal dušu za jedno z prechodných skupenstiev hmoty. Najvýznačnejší materialistický filozof Demokritos z Abdery (460 - 370 pr.n.l.), sa domnieval, že celá príroda sa skladá z pohybu atómov. Atómy, z ktorých sa skladá duša, sú jednak sústredené v určitom centre a jednak sú rozptýlené po celom tele. Duševné atómy sa vyznačujú veľkou pohyblivosťou, a tak strhávajú do pohybu celé telo.
Pre rozvoj psychológie sú práve tak dôležité pozorovania starovekých prírodovedcov, a to najmä lekárov. Staroveký lekár Hypokrates (460 - 377 pr.n.l.) vychádzajúc z týchto predstáv priradil k týmto štyrom živlom a ich vlastnostiam štyri základné šťavy, ktoré sa v organizme podľa vtedajších vedomostí vyskytujú. Ďalší materiál pre vedecké bádanie, teda aj psychologické, predstavujú staroveké mýty, o čom podal svedectvo J. Bachoffen, keď vyslovil domnienku, že mýtus musí byť odrazom niekdajšej skúsenosti ľudstva. Na základe tejto domnienky interpretoval rôzne mýty o Belerofontovi, lýkijský mýtus a pod.
Významní filozofi
- PLATÓN (427 - 347 pr.n.l.) - žiak Sokrata - Platónova filozofia je založená na rozdiele medzi realitou a zjavom. Oddelil ideu, ducha od hmoty, tela tým, že idei, duchu priznal prvotnosť a nadradenosť: idea, duch je pred hmotou, oživuje hmotu.
- ARISTOTELES (384 - 322 pr.n.l.) je najvýznamnejším filozofom systematikom. Je autorom prvého spisu venovaného duševnému životu: O duši (Peri psychés gr., De anima lat.). V tomto spise sa okrem iného zaoberá týmito otázkami: čo je predmetom vedy o duši, ako a aké prostriedky alebo metódy možno použiť na poznanie duše.
Jedným z predpokladov vzniku psychológie, bola nevyhnutná zmena v myslení. Psychológia až do 19. storočia bola súčasťou filozofie, preto pokrok musel nastať vo filozofii. Novým filozofickým prúdom je kresťanstvo, ktoré sa upevňuje ako oficiálna ideológia v 5. storočí n. l. a ktoré v mnohých smeroch nadväzuje na platonizmus a Aristotela. Tomáš Akvinský (1225-1274) - najvýznamnejší filozof tohto obdobia vo svojej monumentálnej teologickej Summě podal také základy teoretickej psychológie, ktoré sa udržujú na katolíckych univerzitách dodnes.
Z hľadiska rozvoja psychológie ako vedy sú významní najmä dvaja novovekí filozofi: R. Descartes a F. R. Descartes (1596-1650) k rozvoju psychológie prispel predovšetkým náhľadom na predmet psychológie a svojím názorom na prácu organizmu. Podstatu duše - res cogitans (res - vec, cogito - rozmýšľam) vidí vo vedomí. Tým sa v histórii ľudského myslenia presnejšie určuje podstata psychiky, t. j. predmet bádania špeciálnej vednej disciplíny. Ďalej predpokladal, že organizmus pracuje ako zložitý stroj. Základným prvkom tohto mechanizmu je reflex. Ďalej predpokladal, že duch je nositeľom „agitácie“ - vášní, ktoré vychádzajú nielen z ducha, ale aj tela /napr. V tomto prelome pokračoval Thomas Hobbes (1588 - 1679). Hobbesova filozofia bola vo vtedajších historických podmienkach krokom vpred v rozvoji materializmu.
Druhým filozofom, významným pre rozvoj psychológie bol Francis Bacon (1561 - 1626). Marx-Engels pokladali Bacona za praotca anglického materializmu a experimentálnych vied. Hlásal, že poznanie (veda) bude mať vtedy úspech, keď bude predovšetkým definovaný predmet poznania a cieľ vedy. Predmetom poznania je príroda a jeho cieľom je objavenie zákonov prírody a ich využitie pre človeka a spoločnosť. Bacon hlásal, že základom poznania je skúsenosť a pojmy treba utvárať na základe zmyslovej skúsenosti. Zmysly sú zdrojom poznatkov, ktoré treba spracovať a zovšeobecniť. Teda pre vedeckú metódu je príznačné pozorovanie, analýza.
Asocianizmus bol prevládajúcou psychologickou teóriou v druhej polovici 19. storočia. Je to prvá veľká a materialistická koncepcia duševného života človeka. Jej významnými predstaviteľmi sú Th. Hobbes, D. Hume, St. Mill. Opiera sa o senzualistickú teóriu poznania, ktorú rozpracoval J. Locke (1632 - 1704). Locke vychádzal z predpokladu, že ľudská duša je pri narodení nepopísaná doska /tabuľa rassa/ a jej obsah, idey - pocity vznikajú na základe zmyslovej skúsenosti a na základe duševnej skúsenosti - reflexiou /sebapozorovaním/.
Vznik psychológie ako vedy
Konkrétnejšie povedané, keď poznatky z fyziológie nervového systému pokročili ďaleko, bádateľov napokon začali zaujímať ďalšie skutočnosti. Vzniklo presvedčenie, že aj túto novú kategóriu javov možno skúmať podobne ako v iných vedách, t.j. objektívne, prírodovedecky. Tieto javy treba skúmať, lebo len na základe ich poznania dosiahne sa úplnejší poznatkový rámec o človeku, o jeho konaní a správaní. Vzniku a rozvoju psychológie predchádzal aj rozvoj prírodovedy. Tento rozvoj nastáva v 19. storočí.
Fyziológii sa skôr podarilo vymaniť spod vplyvu filozofie než psychológii. Roku 1800 Bichat zavádza účinné biologické metódy, využijúc fyziku a chémiu (mikroskop, galvanometer, indukčnú cievku, kymograf). Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil Ch. Bell, anglický lekár a fyziológ. Zistil existenciu senzorických a motorických nervov, čo nezávisle od neho objavil Magendie, francúzsky bádateľ. Odtiaľ Bell-Magendieho zákon. Až roku 1848-1849 sa podarilo Du Bois-Reymondovi zistiť existenciu šírenia sa nervového vzruchu ako elektrickej vlny. Takisto pred r. 1800 sa začal záujem bádateľov o mozog.
Viedenský anatóm F. I. Gall (1758-1828) vyslovil predpoklad, že istému tvaru lebky zodpovedajú v mozgu lokalizované schopnosti a povahové vlastnosti. Gallova teória sa už dnes pokladá vo vede za šarlatánstvo, nazývala sa frenológia. Do histórie výskumu mozgu sa prvý zapísal lekár P. Posmrtná operácia ukázala poruchu centra v mozgu v zadnej časti, v treťom frontálnom závite ľavej hemisféry. Iný bádateľ C. Wernicke (1848-1905), psychiater z Berlína, objavil senzorické centrum reči (zadný okraj horného spánkového závitu) pri skúmaní afázií (=porucha reči). Zrakové centrá objavil Ferrier. Dráždenie mozgu elektrickým prúdom použili chirurgovia G. Fritsch a E. Hitzig r. 1870. Zistili, že dráždenie istých častí mozgu vyvoláva špecifické pohyby tela.
Ďalšou cestou vedúcou priamo k požiadavke štúdia psychologických javov bol výskum zmyslových orgánov, ktorý napokon vyústil do štúdia pocitov a vnemov. Tu sa preslávili najmä E. H. Weber (1795-1878), anatóm a fyziológ a H. L. v. Helmholtz (1855-1866), fyziológ, ďalej M. v. E.H. Weber sa hlboko zapísal do psychológie, svojimi prácami o zmyslových orgánoch, ako aj prácami z oblasti psychofyziky. Weber rozlíšil kožné zmysly (majúce ukončenie nervov v koži) a svalové zmysly (kinestické - nervové ukončenia sú v organizme). Rozlíšil pocity tlaku a teploty. Na ich skúmanie zostrojil kružidlo (esteziometer). Helmholtzovo dielo Fyziologická optika sa stalo klasickou knihou a používalo sa na univerzitách viac ako 60 rokov. Vynašiel oftalmoskop, je tvorcom trichometrickej teórie videnia, ktorá hovorí, že jestvujú tri formy čapíkov: reagujúci na červenú, zelenú a modrofialovú farbu. Ostatné vznikajú podľa zákonov miešania farieb. Preskúmal ďalej sluchové ústrojenstvo a je tvorcom tzv.
Ďalší krok k vedeckému skúmaniu duševného diania urobil E. H. Weber a G. T. Fechner. Skúmali vzťah medzi rastom veľkosti podnetu presne fyzikálne definovaného a rastom intenzity pocitu, t.j. psychického javu. Napr. skúmali, koľko sviečok treba pridať k určitému počtu sviečok, aby pokusná osoba zbadala zmenu intenzity svetla. Tento smer bádania sa nazýva psychofyzika.
Prelom v psychológii znamenala prvá základňa pre systematický výskum v psychológii, Psychologický ústav, vzniká na univerzite v Lipsku r. 1879. W. Wundt (1832-1920) vyštudoval fyziológiu. Pracoval v Helmholtzovom laboratóriu. Prišiel k presvedčeniu, že psychológia sa môže stať experimentálnou vedou. Prednášky o psychológii začal Wundt r. 1862 a vydal ich o rok neskôr pod názvom Prednášky o duši človeka a zvierat. Svoje ďalšie psychologické dielo nazval Základy fyziologickej psychológie.
U Wundta študovali významné osobnosti. Spomenieme aspoň niektoré: E. Kraepelin psychiater z Mníchova, O. Kúlpe zakladateľ experimentálneho výskumu myslenia tzv. wurzburgská škola. V r. 1879 zriaďuje v Lipsku laboratórium fyziologické psychológie, ktoré bolo koncom 8O. rokov minulého storočia prebudované na Ústav experimentálnej psychológie. Prvé experimentálne práce Wundta a jeho žiakov boli venované rýchlosti jednoduchých pohybových reakcií, výrazovým pohybom. Základnú schému experimentu v psychológii sme už vysvetlili pri psychofyzike. Wundtov metodologický postup bol analogický. Na pokusnú osobu sa pôsobí nejakým podnetom (akustickým, optickým, verbálnym a pod.) a pokusná osoba sa vyjadruje čo pociťuje alebo prežíva.
Wundtovo vedomie sa skladá z jednotlivých elementov, pocitov, predstáv, ktoré sa na základe asociačných zákonov združujú a utvárajú kvalitatívne nové útvary. Reakciou na Wundtovo tvz. elementové poňatie psychológie bola celostná psychológia. Celostná (Geštalt) psychológia sa pokladá za odnož introspektívnej psychológie. Celostná psychológia obrátila pozornosť skôr na koncepciu psychiky. Experimentálny výskum začal M. Wertheimer (1880-1934) ktorý sa preslávil tzv. phi-fenoménom. K čelným predstaviteľom patria okrem Wertheimera Kohler a Koffka, ktorí účinkovali v Berlíne (tzv. berlínska škola) a neskôr sa presťahovali do Ameriky.
Psychoanalýza
Výraznou postavou, ovplyvňujúcou dosiaľ psychologické bádanie je K. Zakladateľom bol Sigmund Freud, ktorý sa pokúšal opísať spôsob fungovania a vývojové štádiá ľudskej psychiky. Duševný život človeka delí na vedomý a podvedomý. Podvedomie je vlastnou hybnou silou, neustále zasahujúcou do vedomého života. Jeho teória hovorí, že ľudské „Ja“ sa skladá z dvoch prvkov, ktoré sú v neustálom protiklade, neustálom zápase. Podľa neho sú ľudia v neustálom konflikte svojich prirodzených impulzívnych inštinktov a spoločenských tlakov. Časť nášho „Ja“ túži po neobmedzených pôžitkoch, iná časť po racionálnom správaní.
Tvrdil, že poznanie podvedomia je nevyhnutné pre pochopenie rôznych javov v živote a pri duševných ochoreniach. Obsah podvedomia tvorí všetko, čo je nezlúčiteľné s estickými a mravnými normami. Sú to prevažne potláčané sexuálne túžby. Získal si mnoho prívržencov, ktorí išli často vlastnými cestami a utvorili rozličné vetvenia v rámci psychoanalýzy.
Významní predstavitelia psychoanalýzy
- A. Adler - predstaviteľ individuálnej psychológie. Vychádzal z toho, že človek má omnoho nedokonalejšie zmysly ako iné tvary a bez pomoci druhých by zahynul.
- Jung - venoval pozornosť psychologickým typom, rozhodujúcim o spôsobe správania. Na rozdiel od Freuda považuje za pohnútku ľudského správania libido (sexuálna túžba) a všeobecnú duševnú energiu. Je predstaviteľom tzv. kolektívne nevedomie, ktorého obsah tvoria tzv.
Behaviorizmus
4. Základy: Skinner
Vznikol v USA na rozhraní 20. storočia. J. B. Watson (1878-1958) je zakladateľ tzv. behaviorizmu (behavior- správanie), čiže psychológie správania. V roku 1913 sformuloval pozície behavioristickej psychológie v programovom článku. V roku 1918 rozpracoval tieto pozície vo svojej knihe „Psychológia ako veda o správaní“. Predmet psychológie chápe odlišne, ako sa tradične začal ustaľovať v Európe. Vyslovil názor, že pojem vedomie nemôže byt predmetom psychológie. Preto navrhol, aby predmetom psychológie bolo správanie, t.j. „to, čo robí človek od rána do večera a od večera do rána“.
Cieľom skúmania je správanie predvídať, resp. vhodným spôsobom ho meniť. S --- O --- R, t.j.
Humanistická psychológia
Vzniká v 60. rokoch v USA.
Dôvody vzniku:
- nespokojnosť s behaviorizmom
- vedeckotechnická revolúcia, ktorá popri výrazných pozitívach priniesla aj prvky dehumanizácie človeka ako osobnosti.
A. venoval sa štúdium tých zdravých ľudí, ktorí svoj život žili skutočne všestranne a naplno. Analyzoval vlastnosti osôb, ktoré sa aktualizovali a sebarealizovali. Postupne vytvoril vlastnú koncepciu normality a určil jej hlavné prejavy (pocity istoty, dobrý vzťah k ľuďom, k spoločnosti, primeraná emocionalita, schopnosť náležite uspokojovať telesné priania a soc.
C. je hlboko presvedčený, že každý človek sa môže vo vhodnom prostredí celkom prirodzene rozvíjať ako zdravá, zrelá a spoločensky konštruktívna osobnosť. Ústredným pojmom je „ja“ ako uvedomované vnímanie seba. Jednotlivec je usporiadaný celok, ktorý koná tak, aby dosahoval uspokojovanie svojich potrieb, rozvíjal a uplatňoval sa.
Psychosomatické ochorenia
Minulosť-za príčinu ochorenia sa považovali iba sematické (biologické) t. j. také, ktoré súviseli s organizmom. Súčasnosť - zvažuje sa aj vplyv psychických faktorov = psychosomatické. Choroby a ich prejavy - civilizačné ochorenia - súvisia s rozvojom modernej civilizácie, spôsobom stresu, negatívne vplyvy prostredia... Vonkajšia psychika,faktory ľudského správania ohrozujúce zdravie fajčenie,nezdravá strava,málo pohybu,obezita,nadmerná konzumácia alkoholu,stres.
Ďalšie ochorenie:cukrovka,duševné choroby,obličky a ich poškodenie pri hypertenzii,rôzne úrazy.
Sociálna psychológia
Pojem sociálny - je odvodený od latinského slova socius - čo znamená druh, spoločník, niekoho, kto je s niekým spojený- tento pojem sa vzťahuje aj na širšiu spoločnosť a označuje to, čo sa týka širšej spoločnosti (sociálny problém, sociálne podmienky ...). Predmet sociálnej psychológie - je vedecké skúmanie tých činností jednotlivca,ku ktorým dochádza vplyvom iných ľudí- Medziosobné právanie - dochádza k interakcii dvoch alebo viacerých jednotlivcov- veda o správaní jednotlivca v spoločnosti.
Znaky skupiny:
- príslušníci skupiny sú spojení trvalejšími zväzkami - a to nielen zväzkami náhodnými a prechodnými
- u všetkých členov sa vytvára koncepcia skupiny a ich úloh
- skupina stojí v určitom protiklade k iným skupinám
- v skupine sa vyvíja komplex mravov, ktoré tvoria tradíciu
- v skupine existuje organizácia a deľba úloh činností.
Celkovú reguláciu správania jedinca vo vnútri skupiny daná systémom noriem sankcií sa nazýva sociálna kontrola. Môže byť: a)formálna - napr. zákonmi, predpismi... b)neformálna - irónia, posmech, dištancovanie... Malé-skupiny,kde sa navzájom všetci poznajú. Veľké-napr. národy, skupiny dané povolaním.
Primárne- sú skupiny, ktoré sa vyznačujú intímnym spojením členov tvárou v tvár, spoluprácou, utvárajú povahu jednotlivca, dieťa sa učí základné názory, postoje, zvyky... (rodina!) Sekundárne-ide o vzťahy medzi ľuďmi podobných povolaní, politických názorov, rás, národov.
Formálne-je tu sieť sociálnych vzťahov, ich formy a funkciu predpísanú spoločenskou organizáciou, (plnia sa spoločenské ciele). Členské-do nich jednotlivec skutočne patrí. Referenčná-do nej jednotlivec môže, ale nemusí patriť, do ktorej však chce patriť a ktorá mu slúži ako kritérium hodnotenia jeho vlastného správania. pozitívna a negatívna.
Závislosť od skupiny - je buď vedomý alebo nevedomý vzťah Vedomá závislosť - jedinec prežíva odlúčenie ako traumu, bráni sa jej, ak k nej príde, snaží sa ju prerušiť... Nevedomá závislosť - jedinec si často ani neuvedomuje, že jeho konanie je ovplyvnené skupinou Nezávislosť od skupiny - človek si vytvára svoju vlastnú mienku, pričom si ponecháva voľnosť, či sa pridá k skupine alebo nie.Človek nepodlieha tlaku skupiny,podobne ani silám ktoré ho od skupiny odtŕhajú(originalitačloveka).
Nezávislosť a názorová pluralita - keď jedinec zisťuje názorovú nezhodu medzi sebou a skupinou, môže mať tendenciu k ich zmiereniu. Pri zmierovaní si môže väčšmi uvedomovať existenciu istej plurality (rôznosti) => utvrdzuje ho to v jeho nezávislom postoji, ale aj naopak v tom, aby svoj názor stotožnil s názormi skupiny. Politický režim - totalitný režim - nepripúšťal názorovú rôznosť.
Spoločenský status - chápe sa ako trvalejšia pozícia dominancia a submisivita - prejavujú sa vo všetkých skupinách => určujú pozíciu jedinca vo vnútri skupiny - dominantná pozícia - vodcovia, vedúci, majú aj najväčšiu moc - ostatní sú podriadení.
Status môže byť:
- vrodený-pohlavie
- získaný-osobná prestíž
- pripísaný-vek
Spoločenská rola - reprezentuje úlohu a postavenie jedinca v rozličných skupinách, kam patrí (syn - vnuk, študent, kamarát...) Sociálna rola - predstavuje určitý systém očakávaní - ako by sa mal niekto v určitej pozícii správať. V priebehu svojho vývinu sa jedinec učí, čo sa od neho v istej role očakáva. Pozícia - je miesto, ktoré má jednotlivec v rámci svojho spoločenského systému a ktoré takto označuje jeho spoločenskú funkciu.