Kresťan má srdce upevnené v Duchu Svätom, nie srdce preskakujúce z jednej strany na druhú. Pápež František to zdôraznil v rannej svätej omši v Dome sv. Marty, pričom sa zameral na svätého Pavla, ktorý bol schopný evanjelizovať „non-stop“, pretože jeho srdce čerpalo vytrvalosť a pevnosť z Ducha Svätého. Ako je na tom naše srdce?
Michelangelo - Creation of Adam
Pavol a Duch Svätý
Svätý Pavol mal srdce pevné, ale v neustálom pohybe. Apoštol pohanov prichádza do Ikónia, kde sa ho pokúsili zabiť, ale nesťažuje sa na to. Ide evanjelizovať ďalej do oblasti Lykaónie a v mene Pána tam uzdravuje ochrnutého. Pohania si mysleli, že Pavol a Barnabáš sú bohovia Jupiter a Merkúr, ktorí zostúpili na Zem. Pavol sa snažil presvedčiť ich, že sú obyčajní smrteľní ľudia ako oni.
Pápež sa následne opýtal: Kde mal Pavol ukotvené srdce, aby urobil toľko zmien v krátkom čase a konfrontoval sa s toľkými situáciami správnym spôsobom? Ježiš nám hovorí, že Duch Svätý, poslaný od Otca, nás naučí všetkému a pripomenie nám všetko, čo on povedal. Srdce svätého Pavla je teda zakotvené v Duchu Svätom, v tomto dare, ktorý nám poslal Ježiš.
Ježiš nám hovorí dve veci o Duchu Svätom: ‚Naučí vás všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.‘ A práve toto sa stalo so sv. Pavlom: Naučí ho a pripomenie mu posolstvo spásy.
Ako Je Na Tom Naše Srdce?
Na základe tohto príkladu sa môžeme pýtať: ako je to s mojím srdcom? Je to srdce, ktoré akoby tancovalo zo strany na stranu, ktoré vyzerá ako motýľ, ktorý je teraz tu, ale je neustále v pohybe? Je to srdce, ktoré sa ľaká premenlivosti života, skrýva sa a bojí sa vydávať svedectvo o Ježišovi Kristovi? Je to srdce statočné, alebo srdce, ktoré má veľa strachu a vždy sa snaží ukryť?
Čo je tým pokladom, na ktorý je naše srdce naviazané? Je to srdce upäté na stvorenia, na problémy, ktoré máme všetci? Nechám sa každou z udalostí unášať, alebo pristupujem k nim s pevným srdcom, ktoré vie, kde je? Jedine Duch Svätý dá pevnosť našim srdciam. Osoží nám uvedomiť si, že máme krásny dar, ktorý nám zanechal Ježiš, Ducha sily, rady, ktorý nám pomáha napredovať uprostred každodenných udalostí.
Urobme dnes toto cvičenie a opýtajme sa, aké je naše srdce, či je pevné, alebo nie? A ak je pevné, kde je ukotvené? Vo veciach, alebo v Duchu Svätom?
Konflikty a Duch Svätý
Aj v prvotnej Cirkvi sa objavili prvé napätia a prvé nezhody. V živote sa konflikty vyskytujú. Problém je v tom, ako sa k nim postavíme. Do tej chvíle bola jednota kresťanskej komunity uľahčovaná príslušnosťou k jedinému národu a kultúre, tej židovskej. No keď sa kresťanstvo, ktoré je podľa Ježišovej vôle určené všetkým národom, otvára gréckemu kultúrnemu prostrediu, stráca túto homogénnosť a povstávajú prvé ťažkosti.
Apoštoli dávajú návrh, ktorý všetci prijímajú: oni sa budú venovať modlitbe a službe slova, kým siedmi muži, diakoni, sa postarajú o službu pri stoloch pre chudobných. Títo siedmi neboli vyvolení ako odborníci v organizačných veciach, ale ako mužovia čestní a dobrej povesti, plní Ducha Svätého a múdrosti. Vzájomnou konfrontáciou, diskusiou a modlitbou - takto sa riešia konflikty v Cirkvi. S istotou, že klebety, závidenie a žiarlivosť nemôžu nikdy priviesť ku svornosti, k súladu alebo k pokoju.
Aj v tomto prípade ten, kto korunoval toto porozumenie, bol Duch Svätý. A toto nám dáva pochopiť, že keď sa zveríme Duchu Svätému, aby nás viedol, on nás privádza k harmónii, jednote a rešpektovaniu rozličných darov a talentov. Dobre ste to pochopili: žiadne klebety, žiadne závidenie, žiadna žiarlivosť!
Ako Poznám Ježiša?
Pre poznanie Ježiša nestačí len štúdium, nestačia myšlienky, ale je potrebné modliť sa k nemu srdcom, oslavovať a napodobňovať ho. Treba veľa študovať, musíme študovať Katechizmus, ale samotné štúdium nestačí na to, aby sme spoznali Ježiša. Niektorí si mysleli, že čisto cez myšlienky dospejú k poznaniu Ježiša. Samotné myšlienky nedávajú život a kto ide touto cestou izolovaných myšlienok, skončí v bludisku a nevymotá sa z neho! Preto od počiatku Cirkvi existujú herézy. Heréza znamená pokúsiť sa pochopiť čisto našou mysľou a naším svetlom, kto je Ježiš.
Prvé dvere: modliť sa k Ježišovi. Štúdium bez modlitby nie je na nič. Modlite sa k Ježišovi, aby ste ho lepšie spoznali. Veľkí teológovia robia teológiu na kolenách. Modliť sa k Ježišovi! A štúdiom spojeným s modlitbou sa k nemu o kúsok priblížime. Bez modlitby však Ježiša nikdy nespoznáme! Druhými dverami je oslava Ježiša. Modlitba nestačí, je nevyhnutná radosť zo slávenia. Oslavovať Ježiša v jeho sviatostiach, pretože tam nám dáva život, silu, pokrm, útechu, zmluvu, dáva nám poslanie. Bez slávenia sviatostí nespoznáme Ježiša. Toto je vlastné Cirkvi: Slávenie. Treťou bránou je napodobňovanie Ježiša. Zobrať do rúk evanjelium.
Prejsť cez tieto tri brány znamená vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Iba keď sme schopní vstúpiť do jeho tajomstva, môžeme spoznať Ježiša. Ale nemusíme mať strach vstúpiť do Ježišovho tajomstva. Toto znamená modliť sa, sláviť a napodobňovať.
Môžeme dnes počas dňa premýšľať o tom, ako je to s bránou modlitby v mojom živote, ale modlitby srdca, nie modlitby papagája! Ako mi ide modlitba srdca? Ako je to s kresťanským slávením v mojom živote? A ako s napodobňovaním Ježiša v mojom živote? Ako by som ho mal napodobňovať? Pretože kniha Evanjelia je plná prachu, pretože ju nikdy neotvoríš! Zober do rúk knihu Evanjelií, otvor ju a zistíš, ako napodobňovať Ježiša!
Kresťan a Cirkev
Neexistuje kresťan bez Cirkvi, kresťan, ktorý kráča sám, pretože aj Ježiš kráčal cestou spolu so svojím ľudom. Keď apoštoli ohlasovali Ježiša, nezačali od neho, ale dejinami národa. V skutočnosti Ježiša nemožno pochopiť bez tejto histórie, pretože on je jednoducho zavŕšením tohto príbehu, okolo neho sa tento príbeh odohráva. Takže nemožno hovoriť o kresťanovi mimo tohto Božieho ľudu. Kresťan nie je osamotená monáda, ale patrí k ľudu, k Cirkvi.
Ježiš Kristus nespadol z neba ako hrdina, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Nie. Ježiš Kristus má dejiny. A môžeme povedať, a je to pravda, že aj Boh má dejiny, pretože chcel kráčať s nami. A nemôžeme pochopiť dejiny bez Ježiša Krista. Takže kresťan bez histórie, kresťan bez ľudu, kresťan bez Cirkvi...
Modlitba za Vnútorné Oslobodenie
- Zriekam sa ducha sebectva, svojvôle, povyšovania sa, ducha nezávislosti od Boha, odmietania druhých a sebaodmietania, samotárstva, osamelosti, neviery a pochybností, ducha rebélie, neposlušnosti, vzdoru, vzbury, odpadu od viery, bludárstva a rúhania sa.
- Zriekam sa ducha túžby po uznaní, mene, sláve, moci, postavení, bohatstve, vlastníctve materiálnych statkov a skúposti.
- Zriekam sa uctievania modiel, čarodejníctva, kúziel, čiernej a bielej mágie, poverčivosti, okultizmu, ezoteriky, hnutia New Age a všetkých síl Zlého, ktoré ma týmto vlastnili.
Pane Ježišu, očisť svojou predrahou Krvou.
Pane, ďakujeme Ti, že si môžeme hlbšie uvedomiť Tvoju prítomnosť, prítomnosť Boha, ktorý hovorí a pozýva nás, aby sme počúvali jeho Slovo, aby sme vnímali láskavé zjavenie sa, ktorým sa odhaľuje nášmu hľadaniu a naším otázkam. Prosíme Ťa, Pane, nedopusť, aby sme stratili svetlo Tvojho slova a Tvojej prítomnosti. Máme skúsenosť, ako niekedy strácame v živote istotu a len v Tebe nachádzame cestu, ktorá nám prináša pokoj. Nech naše nevyhnutné vyjdenie zo seba samých vždy prežívame ako skúsenosť návratu k Tebe.
Vezmi, Pane, do Tvojich rúk naše slabosti, námahy, nepokoje a obavy a predovšetkým naše pokušenia uzatvoriť sa do seba samých, do toho, čo už poznáme, čo máme a čo sme. Urob nás poddajnými Tvojmu slovu a teda Tvoje vôli, formuj nás a pripodobni nás Tvojej nekonečnej láske, v ktorej sa ani Tvoj jednorodený Syn nepridŕžal len svojej rovnosti s Tebou, Otče, ale prijal naše ľudské jestvovanie, aby si nás Ty vyslobodil zo všetkých našich slabostí (porov. Flp 2,6-7). Cez neho nech stúpa vo svetle Ducha táto naša prosba k Tebe, ktorý si naším Pánom po všetky veky vekov.
Príbeh Jozefa a Jeho Bratov
Jakubovi synovia sa poddali žiarlivosti a hnevu voči svojmu bratovi a rozhodli sa ho odstrániť z rodiny. Jozef im poskytol obilie, ale žiadal ich, aby priviedli do Egypta najmladšieho z Jakubových synov Benjamína. Jozef nechal do obilia, ktoré dostal aj Benjamín, vložiť cenný pohár. Sluhovia našli pohár u Benjamíma, zatkli ho a odviedli naspäť.
Júda bez rozlišovania priznáva zodpovednosť všetkých bratov za to, čo sa stalo, bez toho, aby rozlišoval, ktorý z bratov je viac alebo menej vinný. Júdova obranná reč je dojímavá a nesie v sebe hlboké posolstvo. Je postavená na tom, že Júda sa vracia k udalostiam, ktoré viedli k tomu, aby bratia vzali so sebou do Egypta Benjamína aj napriek tomu, že otec Jakub sa tomu veľmi bránil. Keď Júda uzavrel svoj precítený príhovor, Jozef prežíval veľmi silné vnútorné dojatie, lebo sa uvedomoval, že prišla chvíľa, kedy sa môže dať spoznať bratom. Dal príkaz, aby egyptskí spolupracovníci a sluhovia vyšli von z miestnosti.
Jozef nespomínal nič negatívne, povzbudzoval a potešoval svojich bratov a následne ich vyslal k ich otcovi do Kanaánu, aby ho presvedčili, že by aj on s celou rodinou prišiel do Egypta aspoň dovtedy, kým sa neskončí obdobia nedostatku. Jozef vyhlásil, že samotný faraón s tým súhlasí. A tak sa bratia, naplnení pokojom pred Bohom a aj zásobami na cestu, vrátili sa do Kanaánu ku otcovi Jakubovi a porozprávali mu, čo prežili a čo sa dozvedeli.
Jozef vo svojom postoji k bratom preukázal veľkodušnosť, priznal smutné udalosti, keď ho bratia odmietli, ale poukázal na to, že Boh to využil pre ich dobro. Júda pochopil, že láska otca Jakuba k Ráchel a k jej synom sa nedá od Jakuba oddeliť. Dozrel k úcte voči tejto láske, uvedomil si jej hĺbku a bol schopný prijať svoje miesto, úlohu akoby druhoradého syna, len aby zachránil milovaného syna, lebo len tak môže otec a jeho srdce ožiť. Júda ponúkol seba samého namiesto Benjamína a táto jeho ponuka je znakom premeny celej rodiny.
Tu sa teraz zjavuje veľké tajomstvo príbehu: odhliadnuc od žiarlivosti, závisti, upodozrievania, v podstate sú si bratmi. A život môžu realizovať iba pospolu, iba ak držia spolu. Povolanie možno prežívať iba s inými a za pomoci iných. Aj keď môžeme trpieť mnohými predsudkami, či už v rovine osobnej alebo náboženskej, či spoločenskej, naša viera nám ukazuje, že povolanie človeka sa uskutoční, ak sa vrátime pred tvár nášho Otca, s pozornosťou jeden voči druhého.
Určité veci iného človeka mi môžu vadiť, môžu ma hnevať, nemôžem ich „prehltnúť“, búria sa vo mne zmysly, keď by som sa mu chcel priblížiť a pokladať ho za brata alebo za sestru. Lenže Otcova láska sa ho dotkla v Kristovi. A práve v Kristovi, v jeho milovanom Synovi, aj ja spolu s tým človekom, čo mi je proti srsti, volám vo Svätom Duchu: „Abba, Otče!“ Pretože Kristus mu umožnil stať sa synom Otca a jeho bratom, a teda stať sa aj mojím bratom. A práve prostredníctvom Kristovej lásky mi Svätý Duch umožňuje prijať toho druhého ako brata alebo sestru.
Dobrý Bože, aj my, každý z nás osobne, túžime prežívať Tvoju lásku. Tešíme sa, že nás miluješ ako náš nežný nebeský Otec. V tomto kľúči Otcovej lásky nachádza svoje opodstatnenie povolanie a poslanie každého človeka. Každý človek, ktorému sa skrze Svätého Ducha umožňuje mať podiel na Otcovej láske, je povolaný vložiť do tejto lásky celú svoju skutočnosť, nechať sa touto láskou preniknúť a slobodne prežívať rôzne vzťahy, ktoré mu táto láska umožňuje objaviť.