Tento článok sa zaoberá filozofickými argumentmi, ktoré majú univerzálnu platnosť pre rôzne náboženstvá a skúma, či má človek dušu. Základná téza článku je, že každý človek má dušu.
Veda a Spiritualita
V súčasnosti sa veda využíva na podporu materializmu a ateizmu, hoci pôvodný význam slova veda bol iný. Veda je staré indoeurópske slovo, ktoré pôvodne označovalo duchovné vedenie. Svedčia o tom indické Védy ako náboženské spisy, či staroslovanské pojmy ved-ma a ved-omec, ktoré označovali ľudí s rozšíreným vedením.
Pôvodne sa teda pod vedou rozumelo náboženstvo, spiritualita, či duchovné vedenie, až neskôr došlo k preklopeniu, keď si toto označenie prisvojili disciplíny, ktoré sú zamerané len na skúmanie hmotného sveta a s duchovnom majú len máločo spoločné. Svet bol stvorený Božím Slovom, pričom grécke Logos môže mať aj význam Rozum, Inteligencia a len vďaka tomu, že vo svete je nejaký inteligentný poriadok, môže existovať veda, ktorá tento poriadok skúma.
Duša ako Nositeľ Života
V sanskrte sa označuje duša ako dživa. To je staroslovanské živa. Duša, dživa, živa teda nejako súvisí so životom. Je to nositeľ života. Kto má dušu, ten je živý, kto dušu stratil, ten je mŕtvy.
Keď človek zomrie, tak z materiálneho hľadiska sa neudeje žiadna podstatná zmena. Človek v materiálnom zmysle tu je tak, ako bol. Ľudské telo sa po smrti nevyparí. Stále tu je mozog, o ktorom materialisti veria, že je nositeľom vedomia, stále tu sú ruky ako nástroj vôle, stále sú tu oči, ktoré však už nič nevidia, uši, ktoré nič nepočujú, je tu srdce, ale bez pohybu.
Keď človek zomrie, nestratí sa z jeho tela jediný orgán, jediná bunka, jediná molekula, jediný atóm, a predsa tu niečo podstatné chýba. Tak podstatné, že telo bez tohoto oživujúceho faktora má takú malú hodnotu, že ho pochováme do zeme, kde ho rozožerú červy alebo ho spálime.
Mŕtve telo je ako stroj, ktorý odpojili od zdroja energie. Aby tento stroj fungoval, pohyboval sa, reagoval na okolie, musí v ňom byť prítomný oživujúci princíp, ktorým je práve duša, dživa, živa. Smrť spočíva v oddelení duše od tela.
Skladba Človeka
Na človeka sa môžeme pozerať ako na nedeliteľný celok, ale môžeme ho chápať aj ako bytosť, ktorá pozostáva z určitých zložiek. Ak by sme ho rozdelili, tak potom základné členenie by bolo telo - duša alebo duch. Z duchovného hľadiska najzákladnejšie členenie človeka je na zložku hmotnú - telo a nehmotnú - duša, duch.
Na označenie nehmotnej zložky človeka sa používajú oba pojmy (duša a duch) a dá sa to, v určitom kontexte, ktorý si nevyžaduje presný pohľad, akceptovať. Keby sme išli viac do hĺbky, potom by sme mohli medzi dušou a duchom rozlišovať. V katolíckej teológii sa človek delí na telo a dušu, apoštol Pavol však rozlišuje medzi telom, dušou a duchom. Mne je bližšie Pavlovo chápanie, v rámci ktorého vystupuje duša ako medzičlánok medzi telom a duchom.
Duša sa teda nachádza z hľadiska kvality niekde na polceste medzi duchom a telom, je to videné z pohľadu ducha, zhutnenejší duch, alebo z pohľadu tela, zjemnenejšie telo. Na človeka sa môžeme pozerať ako na nerozčlenený celok, ako na zloženého z telesnej a duševnej (duchovnej) zložky alebo ako pozostávajúceho z tela, duše a ducha. Ani toto členenie nemusí byť konečné, lebo sú duchovné systémy, ktoré idú ešte ďalej a vedia rozdeliť ešte aj telo, dušu a ducha na subtílnejšie zložky.
Vzťah Ducha a Dychu
Slová duch a duša sú etymologicky prepojené. Duch zároveň súvisí s dychom. Keď je človek rozrušený, dýcha plytko a rýchlo, keď je v kľude, dýcha pomaly a hlbšie. Poznanie tejto súvislosti sa využíva v joge, autogénnom tréningu a iných relaxačných technikách. Ak chcete upokojiť ducha, predýchavate.
Súvislosť medzi duchom a dychom sa prejavuje aj tým, že kým človek dýcha, má ducha, to znamená, že žije.
Sídlo Duše
Telo a duša sú nejakým tajomným spôsobom prepojené. V minulosti ľudia považovali za sídlo duše pečeň alebo srdce. Dnes by sme asi povedali, že je to mozog. Keď však človek hovorí o sebe, o ja, tak neukáže na hlavu, ale na srdce. Akoby duša sídlila v srdci. Tradične je mozog sídlom myslenia a srdce citu.
Mozog sídli v hlave a keď človek o niečom tuho rozmýšľa, tak si nad tým láme hlavu. Môže ho z toho rozbolieť hlava. Keď niečo nevie pochopiť, nejde mu to do hlavy.
Neuroveda a Duša
V súčasnosti dochádza k veľkému rozvoju neurovedy. Vedci vďaka zobrazovacím metódam pozorujú, ktoré časti mozgu sú aktívne, keď človek rozmýšľa, počíta, rozpamätáva sa, predstavuje si niečo... Vedia už povedať, ktoré časti mozgu súvisia, s ktorými psychickými funkciami. Ak sa nám poškodí určitá časť mozgu, môže sa to negatívne odraziť na určitej mentálnej funkcii.
To, čo prežívame resp. našu myseľ by sme mohli prirovnať k hudbe, ktorá hrá z rádia, mozog k rádiu a dušu k vysielaču. Keď sa rádio nejako poškodí, zvuk bude nekvalitný, rádio bude chrčať alebo nebude hrať vôbec. To je ako keď dôjde k poškodeniu mozgu (tela), čo má za následok poškodenie mentálnych funkcií. Hoci je rádio poškodené a chrčí, tak signál prichádza nerušene ďalej. Poškodenie rádia nemá vplyv na kvalitu signálu. V tomto prirovnaní poškodenie mozgu - rádia znamená len to, že signál, ktorý pochádza z duše - vysielača nemôže byť správne zachytený a reprodukovaný. Na dušu - vysielač to však nemá žiadny vplyv.
Na mozog sa môžeme pozerať ako na prijímací aparát, ktorý prijíma a spracováva impulzy, ktoré majú pôvod v duši. Ak vedie poškodenie mozgu k poškodeniu mentálnych funkcií, tak to nedokazuje, že duša je identická s mozgom a ako taká neexistuje. Z idealistického hľadiska je nositeľom vedomia a života v človeku duša.
Pozornosť a Vedomie
Mozog teda prijíma impulzy zo zmyslov a nervov a tie potom spracované posúva duši, v ktorej vzniká vnímanie, myslenie a cítenie. Spätne potom duša projektuje svoje obsahy do mozgu a tak vzniká to, čo by sme mohli označiť ako prežívanie alebo prúd vedomia.
Pozornosť je elementárna vlastnosť vedomia. Dalo by sa dokonca povedať, že pozornosť je vedomím.
Materializmus a Myšlienky
Materialisti naivne veria tomu, že existuje len to, čo môžeme vnímať zmyslami. Lenže nikto ešte nevidel myšlienku ani pocit a predsa sú pre nás skutočné. Keď vás bolí zub, nič nie je pre vás v danom momente skutočnejšie. Pritom neurológ, ktorý by sa pozeral do vášho mozgu by tam žiadnu bolesť nenašiel, maximálne nejakého hmotného nosiča. Tú bolesť cítite len vy vo svojej duši.
Naše prežívanie, prúd vedomia je prístupné len zo stanoviska prvej osoby. Náš život je hlavne o myšlienkach a pocitoch. Pritom to, čo je v našom živote najdôležitejšie, myšlienky a pocity, zmyslami vnímať nedokážeme. Nejako o nich ale vieme, nejako niečím ich prežívame.
Smrteľnosť a Duša
Existencia ľudskej duše je implicitne zahrnutá v skutočnosti, že sme smrteľné bytosti. Keby bol človek len hmotnou, telesnou bytosťou, potom by nemohol zomrieť. Bol by ako terminátor, ktorý aj napriek vážnemu poškodeniu korpusu funguje ďalej. Práve existencia smrti dokazuje existenciu nesmrteľnej duše.
Duše to dnes nemajú ľahké, lebo je dosť veľa vedcov a filozofov, ktorí ich existenciu spochybňujú. Všetko sa dá spochybniť. Dokonca môžem spochybniť aj existenciu hmoty, lebo by to mohlo byť len nejaké zdanie, sen. Môžem pochybovať o všetkom, len nie o tom, že pochybujem. Ak pochybujem, myslím, teda som. Ako prvotná istota sa mi vynára istota mojej vlastnej existencie.
Sebapoznanie a Boh
V minulom storočí žil v Indii mudrc Ramana Maharši. Bol to veľmi jednoduchý a skromný človek. Tento mudrc vytvoril učenie, ktoré spočívalo v tom, že ľudí, ktorí sa ho pýtali na Boha, nabádal k tomu, aby si v prvom rade uvedomili, kto kladie otázku. Teda smeroval ich k otázke: „Kto som ja?“ Robil to preto, lebo dospel k uvedomeniu, že poznanie seba samého je prepojené s poznaním Boha, nakoľko je človeku možné.
Väčšina mystických náuk sveta je založená na poznaní, že človek má s sebe božskú iskru, ktorá je obrazom Božím v človeku a že prostredníctvom toho, že človek túto iskru spozná a stotožní sa s ňou, môže dosiahnuť jednotu s Bohom. Stratený syn sa vráti k Otcovi. Aj český mysliteľ slovenského pôvodu J. A. Komenský napísal: „Kto pozná seba, pozná Boha.“
Trichotomické Ponímanie Človeka
Pre objasnenie tejto otázky si pripomeňme verš z Biblie, podľa ktorého sa človek skladá z troch častí: spirituálnej časti - ducha, duše a tela. Pavol to píše v liste Tesalonickým 5,23: „A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony.“ V tomto odseku Písma apoštol jasne poukazuje na to, že človek má v prvom rade ducha, ďalej dušu a telo.
Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneuma - duch.
Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. Psychického človeka apoštol Pavol nikde v Biblii nechváli, práve naopak, odsudzuje ho.
Platón a Aristoteles, významní filozofi, ktorí sa zaoberali podstatou duše.
Podľa Biblie duchovným človekom sa možno stať vymanením sa z úrovne psychiky - spod nadvlády prvotného hriechu. Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh.
Výraz „duševný človek“ používa na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia.
Grécka Filozofia a Pneuma
Bol to práve vplyv gréckej filozofie, ktorý už na počiatku veľmi silno rozhodoval o význame Pavlových slov i o iných biblických učeniach cirkevných otcov. Popularita dichotómie - dvojrozmernosti človeka na úkor takých poznámok v Písme, ktoré vykresľujú trojrozmerného človeka, pramení z toho, že poznámky k Novej zmluvy už na počiatku približovali obraz človeka podľa gréckej filozofie a nie podľa Starej zmluvy.
Rozdiel medzi starovekou gréckou filozofiou a novozmluvným chápaním človeka je možné najvernejšie vystihnúť vo výraze pneuma, čo sme prekladali výrazom duch. V starovekom gréckom myslení nie je totiž výraz pneuma charakteristickým výrazom pre vystihnutie jednotlivých častí vnútra človeka.
Platón teda vnímal, že v osobe človeka existuje skutočnosť, ktorá je nadradenejšia a schopnejšia, než je prirodzenosť duše, ktorú on označil výrazom nús - (chápanie, duch, duchovné vnímanie) a jej úlohu označil ako poznávanie božstva a nadprirodzeného sveta. Platón ale ešte nedokázal oddeliť nús od závislosti od duše.
Aristoteles a Tomáš Akvinský
Aristotelova definícia človeka - Človek je rozumný živočích. Podstata človeka sa prejavuje v špecifickom spôsobe ľudskej činnosti, ktorá sa zásadne odlišuje od spôsobu činnosti iných vecí a živých bytostí. Rozdiel - u človeka ide o vedomé výkony, ktoré sami uskutočňujeme a prežívame.
Tomáš Akvinský: duchovná duša človeka - má funkciu životného princípu, ale existuje (subsistuje) sama v sebe, tzn. je schopná existovať i bez hmotného tela, a v hmotnom tele je schopná čisto duchovných úkonov, vnútorne nezávislých na hmote. Jej duchovný charakter prevyšuje jej funkciu v telesnom živote, i keď s telom tvorí substanciálnu jednotu, jednotu jedného a celého človeka.
DUŠA je formujúci a bytostne určujúci princíp (morfé), ktorý robí celého človeka človekom, tz. formuje hmotu v živé ľudské telo, oživuje ju a oduševňuje, teda podmieňuje akékoľvek životné dianie človeka. TELO je živým ľudským telom len „skrze“ dušu.
Telo ako Médium Ducha
Ľudské telo je médium ducha, jeho činnosti a jeho vyjadrenia. Telo je bytostne telom duše a duše je bytostne dušou tohto tela. Obe tvoria bytostnú jednotu. Telo je sebauskutočnením ducha v hmote.
Telo ako médium vyjadrenia - telo je výraz, vonkajšie zviditeľnenie duše. To, čo sa v nej odohráva, sa prejaví na výraze tváre (radosť, smútok...), v gestách, reči.
Duchovná duša je konštitutívny formálny (formujúci) princíp tela. Duša znamená niečo, čo je skôr než vedomé sebauskutočňovanie a čo ako také nikdy nevstupuje do vedomia. Duša je vnútorný základ ľudského bytia, čisto ontologická veličina, ktorú nikdy neprežívame, ale ktorú je nutné predpokladať ako podmienku prežívania seba.
Znázornenie vzťahu medzi telom, dušou a duchom človeka.
Biblický Pohľad na Ducha a Dušu
Hebrejské slovo pre slovo duch je ´ruach´. Na druhej strane hebrejské slovo pre slovo duša je ´nefeš´. Horeuvedený biblický text neznamená, že po smrti duch putuje až do osobnej prítomnosti Boha. V skutočnosti len znamená, že akákoľvek nádej pre človeka, aby mohol opäť žiť, závisí od Boha.
Do duše patria emócie, city, myseľ, vôľa. Duch je od Boha. Duch je život, ktorý do nás vdýchol. A Duch Svätý? To je duch Ježiša Krista, ale aj Boha Otca. V Biblii sa Duch Svätý popisuje aj ako Duch Boží. Toho nemá bežný človek, ale len ten, kto ho prijme. Kto uverí.
Práca Ducha Svätého
Túžbou Boha je, aby sme boli jeho obrazom. Základnou úlohou Ducha Svätého je, aby nás premieňal. Neustále. Dookola. Pretože my stále dookola od Boha odchádzame. Áno, hriešna prirodzenosť robí svoje...
Čo v nás teda pôsobí Duch Svätý? Predovšetkým nás usviedča z hriechu. A tu... tu nastáva chvíľa, kedy sa kresťania rozdeľujú na dve polovice. Na tých, ktorí ten hlas CHCÚ počuť a na tých, ktorí ho počuť NECHCÚ.
Ovocím Ducha Svätého je predovšetkým láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.
Duša a Život
Duša je životný princíp. Po latinsky sa nazýva anima. Kde je anima - duša, tam je život. Duša je niečo, čo zaisťuje život nášmu telu. Duša dokáže usporiadať hmotu tak, aby mohla spĺňať požadované funkcie. Bez duše by sme boli len predmetmi.
Výnimočnosť Ľudskej Duše
Vlastnosťou ľudskej duše je, že rozhoduje o individualite každého človeka. Nikto nie je kópiou, sériovým výrobkom, každý človek je originál. Jednoducho je to vystihnuté v knihe Malý princ: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“
Telo je pre dušu oknom do sveta. Vďaka nemu duša môže svet vidieť, ale aj počuť, voňať, dotýkať sa a ochutnávať ho. Duša znamená duchovný princíp v človeku a označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie.
Duša a Nesmrteľnosť
Piata pravda viery sa zakladá na teologickom vysvetlení, že to Boh je zárukou nesmrteľnosti. Keď nám Boh dal osobnosť, dal nám v nej individualitu a slobodu. Vďaka nim sa môžeme v živote rozhodovať, zbierať spomienky, určiť si smer a dať životu iné farby; jednoducho povedané, môžeme sa pripraviť na večnosť.
Vedomie Boha
Duch je časťou, skrze ktorú človek komunikuje s Bohom. Touto časťou človek uctieva Boha, slúži mu a uvedomuje si svoj vzťah s Bohom. Preto je táto časť človeka nazvaná vedomie Boha. Skrze svojho ducha človek komunikuje s Božím Duchom a duchovnou oblasťou (svetom) a skrze ducha tiež prijíma a vyjadruje moc a život v duchovnej oblasti.
Funkcia Duše
Duša robí úsudok, ktorým rozhoduje, či má vládnuť duchovná oblasť (svet), alebo hmotná oblasť (svet). Kým duša neodovzdá svoju vládu duchu, duch nemôže vládnuť. Ak teda má duch vládnuť nad dušou a nad celým telom, musí duša najprv zmocniť ducha k tomu, aby vládol. Duša je pánom človeka, pretože vôľa je zložkou duše.
Hlavná súčasť ľudskej osobnosti, vôľa, pochádza z duše. Ľudská vôľa (duša) má moc vybrať si, či nechá vládnuť ducha a či nechá vládnuť telo. Alebo či bude vládnuť naše ja.
Obnovenie ľudského ducha.
Telo a Duša
Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná. Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2, 7). Teda Boh chcel celého človeka.
Človek vie žiť bez toho, čo je duchovné, ešte menej ako bez kyslíka. Keby sme popreli existenciu duše, musíme poprieť aj lásku, krásu, slobodu.
Záver
Človek je komplexná bytosť, ktorá pozostáva z tela, duše a ducha. Duša je prostredníkom medzi telom a duchom a má kľúčovú úlohu v našom živote. Je dôležité, aby sme sa starali o svoju dušu a rozvíjali svoj duchovný život.