Dušan Lukáč je kňaz Spišského dekanátu Rožňavskej diecézy, koordinátor Rady Katolíckej charizmatickej obnovy na Slovensku a farár v Gelnici. V rozhovoroch a katechézach sa delí o svoje skúsenosti a názory na vieru, Vianoce a duchovný život.
Podľa Ježišových slov by sme mali byť svetlom pre tento svet. Ak chceme byť svetlom pre svet, v prvom rade musíme prestať svet odmietať. Nestačí sa len ponoriť do peknej vianočnej tradície, na ktorú sme zvyknutí. Ak sa chceme nechať prežiariť svetlom Vianoc, musíme doslova prežiť silné vianočné posolstvo. A to vôbec nie je len o emóciách, o tradícii a kultúre, ktorá nás každý rok "vcucne" do vytvorenej atmosféry. Vianočné svetlo je oveľa hlbšie.
To nás vždy musí premeniť. Akoby nanovo aktualizovať našu vieru v Ježiša ako osobe a ako v Boha, ktorý nás vykúpil a ktorý nás oslobodzuje, aj od všetkých vecí, ktorých sa bojíme, teda aj od tej tmy. A mnohých i od toho strachu z ľudí, ktorí nie sú ako my. Práve to je ten kritický bod. Aký postoj máme zaujať v tomto napätom období?
Bolo by kresťanské, keby sme sa dokázali mobilizovať k vzájomnej tolerancii, ponorili sa do modlitby a do priateľských vzťahov a neprilievali olej do napätia v rozdelenej spoločnosti. Mali by sme prijímať ľudí v cirkvi, očkovaných i neočkovaných, nemali by sme podporovať rozdelenie. Toto všetko raz pominie. Je potrebné byť empatický, cítiť vzájomnú zodpovednosť a prestať proti sebe bojovať. Aby sa nám napokon nestalo, že sa ocitneme v Cirkvi, ktorá bude rozvrátená, scvrknutá, zneistená.
Ak neustále voči niečomu a niekomu bojujeme, vytvárame si tým vlastný svet, ktorý pre neveriacich vôbec nie je príťažlivý. Skôr naopak, môže ich odrádzať. Oni sú tiež pozvaní k Ježišovi. Ako kresťania im máme osvetľovať cestu k nemu, a nie ju zatarasiť. Náš postoj by mal byť viac Boží. Mali by sme byť zmierovateľmi plnými viery, dôvery a vianočného pokoja a povzbudzovať iných "Neboj sa, zachovaj kľud, Ježiš je blízko Teba".
V tomto čase je dôležité, aby Cirkev a kresťania zostali na tom správnom mieste. To znamená, že by nás nemalo rozhádzať, že sa sťažujú životné podmienky. Nie v zmysle, že nám to je jedno, že sme benevolentní, ale že my prví by sme mali byť pripravení na to, že môže byť ešte aj horšie. Ľuďom hovoríme o večnom živote, o zapretí, o tom, že majú zobrať svoj kríž - čo sú tiež výzvy, ktoré niekedy nevieme zakotviť v realite. Máme poznanie, že svet nikdy nebude s ideálnymi podmienkami, nebude stále len dobrý. My by sme mali byť prví, ktorí zachovajú pokoj, triezvu myseľ a jednanie. Mali by sme byť príkladom toho, že sú tu nadprirodzené veci, ktoré nám dávajú istotu.
Musíme začať hľadať poklad viery, a to vždy v jadre - v Písme a v srdci. Ak budeme Boha hľadať, on má pre nás oveľa väčšie a fascinujúcejšie veci než tie, ktoré vieme vymyslieť my. Musíme počítať s tým, že Boh nám môže dať dosť darov v Ježišovi Kristovi. Tie nám dajú sily aj odvahy postaviť sa na stranu sveta, ktorý je Boží a ktorý môžeme aj cez Vianoce ponúkať tým ostatným.
Častokrát ľudia v cirkvi chcú zážitky, emócie, zbor, vianočný koncert. A sú s tým spokojní. Ale ja ako ich pastier niekedy priam búram tú ich istotu v tom, čo robia a pripomínam im, kto je Ježiš Kristus a ako si majú pripraviť svoje srdce na jeho prijatie. Je to vec hlásania.
Vždy mi trochu prekážalo, keď sme sa ako kazatelia nechali strhnúť hlásaním, že pred Vianocami nemajú ľudia chodiť po obchodoch a nakupovať darčeky, lebo veď je to o inom. Ja osobne s tým nemám problém, mám rád vianočnú atmosféru v obchodoch. Nesústredím sa na boj so spoločnosťou, ktorá akoby kradla Vianoce pre reklamy. Dokonca si vravím, že keď my nepropagujeme Vianoce, tak je dobré, že aspoň svet ich reklamuje, aj keď svojím spôsobom. Svätý Pavol hovoril, že hlavné je to, že sa hlása Kristus - niektorí ho hlásajú zo žiarlivosti, ale hlavne, že hlásajú.
To podstatné je vrátiť sa k tomu, kto je pre mňa Ježiš Kristus a aké má miesto v mojom živote. Nejde o uspokojenie svojich emócií. Dôležité je zastaviť sa, akoby čas ani nebol, a vpustiť Boha, Ježiša Krista do svojho života.
Vianočným posolstvom je evanjelium. To, že Boh poslal svojho syna v tele. Narodil sa ako človek, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. A teraz ho my ľudia musíme každý osobne prijať. Čiže to nie je len nejaké učenie alebo nejaká naša tradícia, v ktorej sa my cítime dobre. Ježiš je nielen zakladateľ, učiteľ, ale i vykonávateľ. To svetlo - viera - pravda, ktorú my poznáme, nie je náš majetok, ale Boží. To nám pomôže trochu menej sa uzatvárať ako Cirkev do svojich vecí.
V Božom slove sa dozvedáme, že Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného syna, aby nik nezahynul, kto v neho uverí (Jn 3, 16). Pri týchto slovách si uvedomujeme, že Ježiš sa narodil do tohto sveta preto, lebo ho miluje, aj ľudí v ňom. Neodmieta ľudí, neodmieta tento svet, a to bez ohľadu na to, či sa nám tí ľudia páčia alebo nie. Všetci potrebujeme spásu. Potrebujeme uveriť, že Ježiš nám je darovaný ako osobný Spasiteľ, ktorého máme všetci, avšak každý konkrétne a veľmi osobne, prijať.
Najmä u ľudí, ktorí sú zranení, napríklad vplyvom okultizmu, vnímame zvýšené napätie, agresivitu, depresie, dokonca samovraždy v období kresťanských sviatkov. Akoby sa peklo spustilo na plné obrátky, akoby ľudí doslova prenasledovalo svojim týraním. A vôbec nie je prehnaným tvrdením, že to naozaj tak je, že sa to stáva. Ide o to, že sviatky sú nato, aby uctievali toho, komu sú zasvätené. A uctievanie narodenia nášho Pána vyvoláva na strane zla úplne opačnú reakciu. Zlému naša úcta voči Bohu prekáža, vadí mu a snaží sa ju negovať.
Keby sme všetky kresťanské sviatky vedeli správne prežiť, teda nielen z hľadiska tradície a dôsledného dodržiavania predpisov, ale skutočne v srdci ako Božie tajomstvo, veľa by sa zmenilo. To má ohromne veľkú silu a dopad na život človeka, a vôbec i celý svet po všetkých stránkach. Narodenie Ježiša Krista bolo veľmi silným momentom v celej existencii. Následky toho vnímame dodnes i na úrovni duchovného boja. História je plná faktov o tom, aké problémy sprevádzali Ježiša hneď po narodení. Ako bol od svojho narodenia prenasledovaný.
Zlý v tej osobnej rovine pracuje podobne, ako keď predátory lovia zver. Berú najprv to, čo majú väčšiu šancu a úspech uloviť. Toto všetko sa veľmi silno dotýka i ľudskej psychiky, ktorá to môže ovplyvniť. Vo vianočnom období máme viac voľna, dlhší čas nejdeme do práce. Pre osamotených ľudí je to priestor pre nostalgiu, dokonca až depresiu. Zvlášť ľudia, ktorí niekoho stratili, prežívajú najhoršie Vianoce. Proti tomuto sa ťažko bojuje.
Keď si odmyslíme temný duchovný vplyv a zostaneme na úrovni psychologickej, nostalgiu vytvára práve tradične zaužívaná príjemná rodinná atmosféra. To som si prežil aj ja počas prvých Vianoc, ktoré som slávil ako farár. Veriaci mi doniesli stromček, pomohli mi ho postaviť a potom odišli. Zrazu som zostal sám. Uvedomil som si, že ho vlastne ani nepotrebujem. Stromček je stred radosti rodiny, kedy má človek potrebu cítiť domov. A domov sú ľudia, nie je to len dom. Vianoce sa spájajú s deťmi, rodinou zhromaždenou okolo stromčeka a vianočného stola. A keď ju človek nemá, buď to cíti tak, že sa ho Vianoce netýkajú, alebo ich prežíva oveľa horšie.
Liekom je dôslednosť vo viere. To znamená nezačínať sviatky tradíciou a zvykmi, ale vianočným posolstvom narodenia Ježiša Krista. To rozhodne nemá atmosféru, ktorú sme vytvorili my v Európe. Pozerajme sa na vianočné posolstvo ako proroci, že sa všetkým zvestuje Božia spása - aj zraneným, nešťastným, núdznym. Ježiš je náš Spasiteľ, to je podstata. Vianoce nie sú len o tradíciách, ktoré sme si vytvorili.
Pokiaľ niekto len čaká, až sa konečne sviatky skončia, aby mohol ísť do práce a nabehnúť na normálny život, môže to byť zničujúce. Preto by sme mali aj v kostoloch a spoločenstvách vytvoriť atmosféru viery a zdôrazňovať posolstvo o spáse ľudí. Potom je to už na každého individuálnom postoji, či budú jeho Vianoce pekné alebo sa premenia na utrpenie.
Vo vianočnom posolstve teda tkvie i podstata a zmysel ľudského života? Áno, pretože v ňom Boh zjavil identitu človeka v plnej miere. Smrteľnému, stratenému človeku, ktorý zápasí vlastnými silami o prežitie a radosť zo života, Boh zjavil jeho identitu. Identita človeka je v Bohu, ktorý na neho pamätá, ktorý ho neopustí a podáva mu pomocnú ruku, aby ho zachránil.
Tá ruka nám nemôže byť podaná zrozumiteľnejším spôsobom ako tak, že Boh sa narodí ako človek, ktorý hovorí ľudským jazykom. Takto to vystihujú aj proroctvá predpovedajúce narodenie Ježiša: "Nenechám ťa, pošlem ti spasiteľa, záchrancu." Avšak je na nás, či Ježišovu podanú ruku prijmeme alebo odmietneme.
Pochopiť vianočné tajomstvo do hĺbky nie je vôbec jednoduché, keďže zahŕňa Boží majestát. Je to závažná otázka, či sa dá pochopiť a obsiahnuť Boží majestát a večnosť, ale ja si myslím, že sa to dá. Ale nie z našej moci. Človeka môže kadečo postihnúť. Sú ľudia, ktorí sa snažia okultným myslením dotknúť sa niečoho, čo je za týmto svetom. Priťahuje ich to - Halloween, mŕtve duše, uctievanie modiel. To je však opak Boha. Skutočného Božieho majestátu sa môžeme dotknúť len z milosti v Duchu Svätom.
Človek sa môže snažiť obsiahnuť Božiu veľkosť, napríklad filozofovaním či racionálnym uvažovaním, rozmýšľaním, bádaním. Kto a za akých okolností môže okúsiť takúto milosť v Duchu Svätom, možno i teraz počas Vianoc? Na to je dôležité práve to posolstvo. Keď sa Filip pýtal Ježiša, prečo nechce dať Ducha Svätého svetu, ale iba im, Ježiš mu povedal, že svet ho nevidí a nepozná. Čiže ľudia, ktorí sa chcú otvoriť pre poznanie Boha, najprv musia počuť zvesť evanjelia, aby im otvorila dvere. Duch Svätý už urobí ostatné, môže aj osobne zjaviť slávu Boha.
Človek musí byť po Bohu hladný. Svätý Serafim hovorí, že najdôležitejšie je mať hlad po Bohu. A takému človeku treba podať ruku, dať mu Božie slovo. Viera nie je naša súkromná záležitosť, nie je len pre naše náboženské, morálne či citové uspokojenie. Je naším povolaním odovzdávať ju ďalej a ostatným osvetľovať cestu k Bohu. Pokiaľ sa so svojou vierou nepodelíme s inými, ľudia možno nebudú vedieť, ako toho Boha nájsť.
Dušan Lukáč v mladosti ako neveriaci podával rázne argumenty proti viere v Boha. Prešiel obrovský posun. Až do úplne novej úrovne skúsenosti práve tým, že čítal evanjelium, ktorému nerozumel. Keď dokola čítal Nový zákon, začal si uvedomovať, že Ježiš ho začal priťahovať. Ale bol úplne iný. Iný v tom zmysle, že keď sme niekedy hovorili o Ježišovi, to s týmto Ježišom z Nového zákona nijako nesúviselo.
Na vysokej škole sa spoznal s jedným človekom. Bol veľmi zapálený pre Boha. Na druhej strane ho vnímal podobne ako seba - človeka s chybami či povahovými nedostatkami. To mu vlastne vyhovovalo, lebo bol to pre neho jasný dôkaz toho, že nie je dokonalý. V našich rozhovoroch sme diskutovali o tom, či existuje Boh, ako vyzerá smrť a to, čo nasleduje po smrti. Nevedel som prijať Boha, keďže ľudia trpia, deti zomierajú... Z týchto diskusií a z čítania Písma zrazu začal poznávať niekoho, kto mu dával pocítiť, že mu fandí a že chce mňa. Vždy som mal pocit, že Ježiš chce len dobrých ľudí, bezchybných, tých kresťanov v kostole, a mňa nechce.
Veľmi ho oslovilo, keď sa v evanjeliu dočítal, že Ježiš vyhľadával hriešnikov, bojoval o nich, zachraňoval ich. Bol to iný Ježiš, ako boli jeho dovtedajšie predstavy o ňom. Začal mu byť sympatický. Začal si uvedomovať, že potrebuje niekoho, kto ho spasí. Tieto nové postoje z neho začali nejako vychádzať, a vtedy si uvedomil, že v neho verí.
Pred osobnou premenou pre Dušana Lukáča Vianoce znamenali, že s kamarátmi chodieval na polnočnú. Polnočná v Partizánskom znamenala to, že mládež sa zhromaždila okolo kostola, kde sa pilo víno, chalani hrali na harmonike, spievali koledy a okolo nás stále chodili policajti a kontrolovali, či nerobíme verejný neporiadok. Vtedy ho ani len nenapadlo, že Vianoce znamenajú niečo iné, že to súvisí s omšou v tom kostole, kde sa slávi narodenie Ježiša. To nevedel, netušil; to bolo tabu. Nerozumel tomu. Necítil Boha, necítil potrebu ísť sa do toho kostola pozrieť. Pre neho bola polnočná - ideme von, berieme harmoniku, gitaru, víno, stretneme sa s priateľmi a budeme spievať pri kostole. Keď omša v kostole skončila, buď sme išli domov, alebo sme niekde išli na ďalšie víno.
Po vnútornom obrátení navonok vieru ešte nekomunikoval. Žil naďalej tak ako predtým. Bola to len jeho súkromná záležitosť. Ale začal chodiť pozerať do kostolov v Bratislave, kde mávali ako kunsthistorici rôzne pracovné cvičenia. Neskôr začal aj on sám chodiť do kostola.
Večer nádeje vo Farnosti Brezno v roku 2025:
Farnosť Nanebovzatia Panny Márie v Brezne organizuje sériu mesačných duchovných stretnutí pod názvom Večer nádeje, ktoré budú prebiehať od mája do decembra 2025. Stretnutia budú pozostávať z prednášok, adorácie, sviatosti zmierenia a spoločnej modlitby. „Cieľom tejto série je posilniť vnútorný život veriacich, pomôcť im znovuobjaviť hodnotu sviatostí a kresťanských vzťahov, ktoré sú často vystavené skúškam,“ uvádzajú organizátori. Na podujatiach budú kázať viacerí kňazi z rôznych farností.
- 27. júna 2025 - Uzdravenie vzťahov so súrodencami (Mgr.)
- 25. júla 2025 - Uzdravenie ostatných vzťahov (Mgr.)
- 29. augusta 2025 - Boží plán a jeho napodobeniny (Mgr.)
- 26. septembra 2025 - Pokánie a obrátenie (Mgr.)
- 31. októbra 2025 - Krása sviatosti zmierenia (Mgr.)
- 28. novembra 2025 - Nesmierny dar Eucharistie (Mons.)
- 19. decembra 2025 - Krása sviatosti zmierenia (ThDr. Mgr.)
