Autor, ktorému nie je nič také sväté, aby sa proti tomu nevzbúril, rebel, recesista, blasfemik a heretik Dušan Mitana predviedol na konci minulého tisícročia svojmu čitateľstvu šokujúcu premenu fantasticko-faktografickým pararománom s vesmírnou zápletkou, s podtitulom Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom a charizmatickým názvom Návrat Krista (1999).
V Mitanovej tvorbe sa totiž vždy spájalo niečo hrozitánsky vážne (láska, hľadanie lásky, pokora, oddanosť) s niečím hrozitánsky nevážnym a nemilosrdne ironizovaným (inštitúcie, vzťahy, škrupiny súvislostí). Je to jej princíp, ktorý sa nezmenil ani po kristologickej metamorfóze.
Dušan Mitana sa narodil 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Knižne vydal: Psie dni (1970), Patagónia (1972), Nočné správy (1976), Koniec hry (1984), Krutohory (1992), Hľadanie strateného autora (1991), Slovenský poker (1993), Prievan (1996), Maranatha (1996), Pocity pouličného našinca (1998), Návrat Krista (1999), Môj rodný cintorín (2000), Krst ohňom (2001), Zjavenie (2005). Viaceré diela mu vyšli opakovane v reedíciách a prekladoch do iných jazykov.
Do literatúry vstúpil veľmi energicky v polovici šesťdesiatych rokov. Prvé texty publikoval v Mladej tvorbe a takmer paralelne v Slovenských pohľadoch. Po štúdiách pracoval ako redaktor v Romboide, od roku 1975 je v slobodnom spisovateľskom povolaní. Aktívne sa venuje publicistike, a hoci vydal aj dve zbierky básní, ťažisko jeho tvorby spočíva v prozaických žánroch. Od poviedok a scenárov prešiel postupne k rozsiahlejším epickým útvarom. Najnovšie, koncom minulého roka, vydal román Zjavenie.
Jeho úporné sebazničujúce hľadanie strateného subjektu vo svete ,,na prahu sebazničenia“ a bezuzdné prekračovanie ontológie metafyzikou a mystikou tu vyústilo do „faktografickej“ analýzy dejín náboženského myslenia, na konci ktorej čnie onen návrat Krista ako zmierenie s nezmieriteľným, ale súčasne aj ako autorova najbytostnejšia vzbura.
Iste nie je náhoda, že román Zjavenie pokračujúci vo „faktografickom“ ťažení autor venuje svojej „manželke Eve Kristovej s láskou a vďakou“, ktorá napokon v románe aj „faktograficky“ účinkuje. Ani to, že autorovo meno na obálke Daniela Pastirčáka (spisovateľ a kresťanský kazateľ) má parodickú podobu reklamnej značky (slogan Vitana varí za vás) a že aj posttirážne strany sú priam vyzdobené poďakovaniami (okrem inšpirátora aj Ministerstvu kultúry).
Celý román je zjavne koncipovaný ako generačná výpoveď. Nadgeneračné a naddobové presahy sú ošetrené biblickými menami hlavných postáv: sú dve, obe majú krstné meno Dušan a biblické priezviská Jonáš a Eliáš; Jonáš je v Biblii tým, ktorého Boh poslal do Ninive priviesť obyvateľov mesta k pokániu, ktorý sa vzoprie proti tomuto príkazu, ako „prorok na úteku“ strávi tri dni v bruchu veľryby (predobraz pohrebu a zmŕtvychvstania Krista) a svedectvo o jeho príbehu sa stane obsahom prorockého spisu „pre poučenie“; Eliáš nevidí Jahveho vo víchrici a ohni, ale až v miernom vánku, postaví sa proti kráľovi, ktorý si neprávom privlastnil vinicu, a predpovedá, že za to budú jeho krv lízať psy, ale pred koncom sveta sa má vrátiť na zem a odvrátiť od ľudí kliatbu.
Táto symbolika sa v Mitanových textoch zložito prelína, prestupuje, chvíľami sa prezentuje ako mentálna rozdvojenosť (Dostojevského Dvojník, Stevensonov Jekyll a Hyde), chvíľami ako sémantické opozitum a najčastejšie ako mystické spojenie nezlučiteľných princípov.
V biblickej sémantike pláva reálny, faktografický príbeh Jonáša s nápadnými príznakmi autorského životopisu (čím presnejšia faktografia, tým väčšia potreba premýšľať o nadskutočne, a dávať jej ním zmysel).
Dušan Jonáš je novinár a spisovateľ, ktorého neuspokojuje jeho písanie, pretože nie je schopné odpovedať na otázky o nespravodlivej skazenosti sveta (socializmu), a v biblických proroctvách o príchode Krista na Zem nachádza predovšetkým výzvu ľudstvu, ktorú prežíva až tak intenzívne, že sa do nej inkarnuje, hoci ju napokon opäť ľudsky nezvládne (Dušan Jonáš v bruchu socializmu?).
Dušan Eliáš sa hneď po skončení štúdia práv stane profesionálnym eštebákom, ale keďže je akousi prirodzenou opozíciou moci, skončí v base ako kriminálnik, ale súčasne v Kristovi, a keď po sebe zanechá tajné svedecké spisy, končí napokon v cele s podrezanými žilami (Dušan Eliáš, paradoxný vzor vytrvalého modlenia za deštrukciu socializmu, ktorého svedectvo raz predsa len vyjde najavo?).
V Mitanovom románe sa v príbehu týchto postáv premieta celá rozporuplná faktografia obdobia pokonsolidačného socializmu, nežnej revolúcie i reštaurácie primitívneho kapitalizmu, ale rovnako dôležitá je i nevysvetliteľná faktografia záhadných javov svedčiacich o inom riadení ľudských vecí, než sa prezentujú v televízii a prejavoch politikov. Je to naozaj drásavá výzva svetu, v ktorej je Kristus Mitanovou inkarnáciou totálnej vzbury.
Pravdaže, v mene pokory. A pravdepodobne v tomto je zložitosť tohto autora i jeho premien. V každom prípade, milovníci ani milenky Dušana Mitanu sa nemusia báť, že z proroka sa stal ideológ. To si len prorok vynašiel nové, absolútnejšie trápenie. Naďalej bude rebelom, recesistom, blasfemikom a heretikom. Verte, neverte.
Dušan Mitana je jednoznačne súčasťou kánonu slovenskej literatúry, pravda, ale… Mitana právom patrí do povinného čítania na rôznych stupňoch literárnej výchovy, áno, ale… Ale všetko sú to hlúposti - podstatné je to, že aj po rokoch sa jeho knihy stále dobre (a s radosťou) čítajú, a že rady jeho čitateľov sa neustále rozrastajú.
Vydavateľ Koloman Kertész Bagala sa cyklicky, vo viac či menej pravidelných intervaloch, vracia k vydávaniu reedícií kníh Dušana Mitanu. A robí dobre - predstava, že by tu od deväťdesiatych rokov nebolo nič z Mitanovho diela, je tristná, a myslím, že mnohé životy dnešných aktívnych čitateľov a čitateliek (ale aj ľudí píšucich) by sa od puberty uberali celkom iným smerom.
Mitanov dotyk a jeho čítanie v období dospievania (a teraz hovorím predovšetkým sám za seba, no možno so mnou budú súhlasiť viacerí „dotknutí“) je dobrým zdrojom akejsi zvláštnej odvahy „byť trochu iný“.
Vďaka Bagalovým „mitanovským“ reedíciám má však bývalý adolescent skvelú príležitosť uvedomiť si, že knihy ako Patagónia, Psie dni alebo Nočné správy nestarnú, ale spolu so svojimi čitateľmi dospievajú.
Po reedíciách kníh Psie dni, Patagónia (obe z roku 2012 a obe vypredané), Nočné správy (2014) a Slovenský poker (2015) prichádza teraz Koloman Kertész Bagala s ďalšími vzácnymi pokladmi.
Mitanove knihy sú mimoriadne čítavé, spájajú v sebe radosť z vybrúseného jazyka i zo slovnej hravosti, sú múdre, presiaknuté odkazmi na slovenskú i svetovú literatúru, filozofiu i film, sú pokorné, a napriek svojej múdrosti nevnucujú čitateľovi dojem, že ho prevyšujú, práve naopak, no a napokon, sú aj vtipné, Mitana je totiž hravý a veselý kocúr s výnimočným zmyslom pre humor. Tento nezvyčajne dobre namiešaný kokteil má práve vďaka tomu takú dlhú trvanlivosť.
Mitanovu knižku Krst ohňom môžeme čítať ako zbierku poviedok. Miestami v nej nadväzuje na to najlepšie, čo v žánri krátkej prózy vytvoril v knižkách Psie dni a Nočné správy, miestami sa dostáva o čosi ďalej. A práve to - o čosi ďalej - nám dáva príležitosť prečítať knihu jedným ťahom a vnímať ju aj trochu inak. Totiž - môžeme ju prijať aj ako mimoriadne osobnú správu o duchovnej ceste jedného konkrétneho človeka od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, až po začiatok dvadsiateho storočia.
Tento aspekt „prierezovosti“ knihy podporuje aj to, že niektoré z poviedok boli ako prvé verzie uverejnené v časopise Mladá tvorba ešte v šesťdesiatych rokoch. Odhliadnuc od týchto snáh o múdre súdy však treba povedať, že každá z týchto poviedok žiari ako diamant - tak sme si už pri Mitanových poviedkach zvykli a tak je to aj dobre.
Zabudnúť nesmieme ani na to, že Mitana je najprominentnejší slovenský mystifikátor. Avšak, na rozdiel od všetkých tých súčasných deformátorov a reformátorov a konšpirátorov, on si konšpiračné teórie stavia na svojom vlastnom diele, čo by sa v podstate dalo nazvať sebairóniou.
Digitalizácia literárneho dedičstva Slovenska pre budúce generácie
Je tu však aj poviedka Bomba 73, ktorá je podľa mňa jedným z najlepších literárnych obrazov normalizácie, aký bol kedy stvorený (poviedka neskôr figurovala aj ako kapitola Mitanovho románu Zjavenie). Absolútne prirodzene sa tu totiž prelína akási mladícka bezstarostnosť, dezilúzia z márneho zápasu s mocou a napokon aj s prvými obeťami nenápadného normalizačného besnenia (Elo Havetta).
Mitanov román Môj rodný cintorín nebol doposiaľ patrične docenený. Najlepšie by ho možno ocenil kuchár, totiž - namiešať takýto pikantno-sladkasto-korenistý guláš, to chce viac ako len talent. Mitanove fiktívne pamäti sa odohrávajú v päťdesiatych rokoch v Moravskom Lieskovom.
Je tu celá bizarná hrobárska rodina ako zo seriálu Adams Family, je tu katolícky a luteránsky farár i miestny predseda strany. Dovolím si povedať, že v rámci akéhosi „dvojitého kódovania“ dosiahol Dušan Mitana knihou Môj rodný cintorín v kontexte slovenskej literatúry absolútny vrchol. Rovín, v ktorých sa dá táto kniha čítať, je totiž viacero.
Môže to byť veselohra z prostredia kopaníc, môže to byť inteligentná groteska o postoji k bohu a cirkvi a môže to byť aj sofistikovaný pohľad na absurdnosť totalitných päťdesiatych rokov v Československu, keď nikto nevedel, čí vlastne je. V neposlednom rade je kniha Môj rodný cintorín aj medzigeneračným vyznaním vnuka svojmu starému otcovi i poďakovanie sa génom a ich prenosovej schopnosti: „Každá chvíľa bez deda bola stratená.
Z knihy Môj rodný cintorín sa na čitateľa valí číra autorská radosť. A takisto aj z poviedkovej zbierky Krst ohňom. Mitana je skrátka Mitana, nič viac a nič menej. Je to totálny Mitana. Absolut Mitana!