Mesto Stará Ľubovňa sa nachádza v severnej časti Slovenska, v blízkosti Vysokých Tatier, neďaleko slovensko-poľského pohraničia. Územie mesta leží na oboch brehoch rieky Poprad a prítoku Jakubianka, medzi najsevernejšou časťou Levočských vrchov a Ľubovnianskou vrchovinou.
Z urbanistického hľadiska je mesto rozdelené na časť pôvodnú, historickú - námestie s parkom, kostolom a s priľahlými pôvodnými ulicami. Novodobú časť tvoria paneloblokové a domové sídliská. Hrad, kostol a meštianske domy boli vyhlásené za kultúrne pamiatky a celé historické jadro za mestskú pamiatkovú zónu.
Prvé Zmienky o Osídlení a Kostole
Prvé znaky osídlenia pochádzajú z tejto oblasti z doby kamennej, podľa archeologických nálezov. Nepriamo doložená existencia je z roku 1235 v listine pápeža Gregora IX., kde nariadil vyriešiť spory o desiatky z kostola Panny Márie a okolitých kostolov medzi krakovským biskupom a spišským prepoštom a ostrihomským arcibiskupom. Predpokladá sa, že "okolitými kostolmi" okrem iných bol aj kostol v Starej Ľubovni.
Prvá písomná zmienka je z roku 1292 v listine českého kráľa Václava II., kde sa spomína ako Libenow, ktorý okrem iného určil aj obyvateľom Starej Ľubovne pomáhať pri opevňovaní Podolínca. Z toho vyplýva, že pôvodná obec jestvovala skôr, zrejme ju zničili Tatári v nájazdoch na Spiš okolo roku 1242 a neskôr bola obnovená na šoltýskom práve. Šoltýsom - dedičným richtárom začiatkom 14. storočia bol kastelán hradu Tomáš Sečiansky.
Významné Udalosti v Dejinách Mesta
V roku 1364 dostala Stará Ľubovňa dve významné privilégiá od kráľa Ľudovíta I. Prvým povýšil Starú Ľubovňu na kráľovské mesto, mešťania si mohli voliť richtára, vymedzil mestu vlastný chotár a oslobodil ho od všetkých poplatkov. Bolo to tzv. magdeburské právo. Druhou listinou dal mestu výsady pri vydržiavaní výročných trhov.
Hrad úplne vyhorel v roku 1553, do roku 1557 bol nanovo prebudovaný starostom Jánom Bonarom. Počas správy rodinou Ľubomirských v rokoch 1655-1661 ukrývali tu poľské korunovačné klenoty pred Švédmi. V roku 1768 bol tu väznený aj neskorší kráľ Madagaskaru Móric Beňovský. Posledným vlastníkom bola rodina Zámoyských do roku 1944. V súčasnosti je vlastníkom Prešovský samosprávny kraj a je tam múzeum.
Rozvoj Mesta a Kostola v Novodobých Dejinách
V roku 1556 celé mesto vyhorelo, odvtedy sa viac stavali domy z pevného muriva. V polovici 18. storočia žilo v meste 218 mešťanov, z toho 133 remeselníkov. V roku 1772 na príkaz Márie Terézie zálohované územie pripojili späť k Uhorsku. Mesto bolo pripojené k Provincii XVI spišských miest, ktorú zrušili v roku 1876 a v Starej Ľubovni zriadili magistrát.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska a so vznikom ČSR v roku 1918 zostala Stará Ľubovňa okresným mestom až do súčasnosti, okrem obdobia 1960 - 1968.
K najnáročnejším akciám posledných rokov patrila intenzifikácia čistiarne odpadových vôd. Postavili sa aj novodobé architektonické diela - rím. kat. kostol svätého Petra a Pavla, nemocničná kaplnka a gr. kat. chrám Matky ustavičnej pomoci.
Mesto pripravuje aj ďalšie plány. Medzi nich patrí aj zabezpečenie ubytovania občanom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť, príprava cestného obchvatu, ktorý by vylúčil dopravu z centra mesta, vydláždenie pešej zóny, príprava stavebných parciel a inžinierskych sieti pre výstavbu rodinných domov, ukončenie realizácie umelej ľadovej plochy.
Pre ďalší rozvoj sa pripravujú nové aktivity, realizujú sa nové postupy, ku ktorým patria aj intenzívne partnerské kontakty so spriatelenými mestami: Nowy Sacz a Polaniec v Poľsku, North Augusta v USA (štát Južná Karolína), Vsetín v ČR, Svaľjava na Ukrajine a tiež aktivity v cezhraničnom združení Euroregión Tatry - Stará Ľubovňa je jeho zakladajúcim členom.
V Starej Ľubovni k sčítaniu v roku 2001 k trvalému pobytu sa prihlásilo 16227 obyvateľov, z čoho bolo 8163 žien. Klesajúci trend bol zaznamenaný v dojčenskej i novorodeneckej úmrtnosti.
Tabuľka: Vývoj počtu obyvateľov Starej Ľubovne
| Rok | Počet obyvateľov |
|---|---|
| 2001 | 16227 |