Tento článok sa zameriava na históriu gréckokatolíckej farnosti a Chrámu Najsvätejšej Eucharistie vo Vranove nad Topľou, pričom sa dotýka aj kontextu blízkych obcí ako Strážske a Poša. Pre lepšie pochopenie miestnych súvislostí, pozrime sa najprv na mesto Strážske, ktoré leží v laboreckom výbežku Východoslovenskej nížiny, v nadmorskej výške okolo 133 m.
Hoci administratívne v súčasnosti patrí do okresu Michalovce, historicky leží v regióne Horný Zemplín. Počtom obyvateľov neveľké mesto v okrese Michalovce poskytuje životný priestor pre 4133 obyvateľov. Mesto je vybavené inžinierskymi sieťami s 32 ulicami.
V meste sú 4 sakrálne stavby: Rímskokatolícky kostol Nanebovstúpenia Pána, Kostol sv. Jána Nepomúckeho v Krivošťanoch, Gréckokatolícky chrám Pánovho nanebovstúpenia a Pravoslávny chrám Nanebovstúpenia Isusa Christa a sv. V Strážskom boli postavené 4 pomníky venované padlým hrdinom 1. a 2 sv. vojny. Nachádzajú sa tu tri Národné kultúrne pamiatky- Rímskokatolícky kostol Nanebovstúpenia Pána, Rímskokatolícka fara a Pomník padlým hrdinom 1. sv.
Poďme sa pozrieť na začiatky a vývoj Gréckokatolíckej cirkvi.
Začiatky a Vývoj Gréckokatolíckej Cirkvi
V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa.
K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie.
Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749. Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov.
Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.
Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh.
Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených.
Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.
Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach.
Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859.
Pre lepšie pochopenie kontextu, pozrime sa aj na Gréckokatolícku Farnosť v Poši.
Gréckokatolícka Farnosť v Poši
Gréckokatolícka farnosť v obci Poša existuje od roku 1815 a vznikla vyňatím z vtedajšej farnosti Pusté Čemerné. K nej boli pridelené ako filiálne obce Nižný Hrabovec, ktorá patrila do farnosti Strážske a obec Nižný Hrušov patriaca do farnosti Lesné. V tom čase v Poši už jestvovala murovaná cerkov Narodenia Presvätej Bohorodičky z roku 1721 postavená v barokovo-klasicistickom štýle. Bola obnovená v roku 1860, potom začiatkom 20. storočia a v roku 1973 bola zrealizovaná generálna oprava zvonku i znútra. Farská budova sa spomína od roku 1888, ktorá stála až do roku 1980.
Vo filiálnych obciach sa takisto nachádzajú murované chrámy - v Nižnom Hrabovci chrám Zoslania Svätého Ducha z roku 1870 a v Nižnom Hrušove, pôvodne rímskokatolícky chrám Najsvätejšej Eucharistie z druhej polovice 14. storočia, ktorý mal novú vežu z roku 1615, neskôr prestavanú v roku 1836 - v súčastnosti je to už gréckokatolícky chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky. V roku 2000 bola posvätená vo farnosti Poša nová cerkov v centre obce zasvätená Narodeniu Presvätej Bohorodičky, ktorá sa postupne zveľaďuje. Najnovšie v roku 2014 boli napísané ikony - fresky vo svätyni chrámu, na mohutnej klenbe nad ikonostasom a nápis na priečelí chóru. Dielo navrhol a realizoval Don Camillo so spolupracovníkmi. Pôvodná stará cerkov bola premenovaná na kaplnku sv. Jozefa. V súčasnosti, podľa posledného sčítania ľudu z roku 2011, má farnosť Poša 854 gréckokatolíkov vrátane filiálnej obce Nižný Hrušov (250).
Pre úplnosť si pripomeňme aj históriu obce Čemerné.
História Obce Čemerné
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1254. Dedina Čemerné sa v písomnostiach od 13. storočia vyskytuje pravidelne pod názvom „Chemernye“, čo bol tvar staršieho slovenského názvu „Čemerná“ (Ves). Jej názov korení v slove „Čemer“ - choroba a „Čemerica“ - byliny, ktorá lieči túto chorobu. Názov „Márk-Csemernye“ sa datuje od roku 1473. Čemerná (Ves) nepochybne existovala už pred 13. storočím, prípadne pred 11. storočím. Obec patrila viacerým zemepánom a často menila majiteľov. Pred rokom 1332 bola farnosťou s Kostolom sv. Alžbety. Miestne sídlisko malo v roku 1 600 obývaných 13 poddanských domov, kúriu zemanov, kostol, faru aj školu. Na prelome 16. a 17. storočia bolo Čemerné stredne veľkou dedinou s poddanským, zemianskym aj farským obyvateľstvom. V priebehu 17. storočia sedliacke domácnosti schudobneli a ubúdalo ich. V dôsledku toho, bolo Čemerné na prelome 17. a 18. storočia len malou dedinkou. Koncom 18. storočia bol v barokovo-klasicistickom štýle postavený gréckokatolícky Chrám sv.
Vráťme sa ale k Strážskemu a jeho kontextu v historických udalostiach.
Strážske v Kontexte Historických Udalostí
Prvá správa o Strážskom je v listine z roku 1337 o deľbe majetkov šľachticov z Michaloviec, ktorý patrila aj dedina Staré. Jej územie vtedy pretínala cesta, vedúca zo Strážskeho do Starého. V písomnostiach od 14. do 17. storočia sa Strážske vyskytuje pravidelne pod maďarským názvom Ewrmezew a jeho pravopisným obmenách v zmysle Strážne Pole. Strážske vyrástlo najmä za socializmu okolo chemického podniku Chemko, hoci jeho história je staršia a siaha až k prvým uhorským kráľom.
Centrum tvoria väčšinou paneláky a socialistické budovy, zachovali sa však i dva kostoly, historická fara a ako-tak aj novší széchenyiovský kaštieľ. V stredoveku sa Strážske spomínalo ako dedina. Osídlené bolo pôvodne ako pohraničná strážna osada. Neskôr patrilo rôznym šľachtickým rodom. V 15. storočí to boli najmä magnáti Drugethovci z Humenného.
Koncom 19. storočia tu vznikla rafinéria. Napriek tomu si Strážske udržalo vidiecky charakter a aj za prvej republiky v roku 1930 malo len 1000 obyvateľov. Mestom sa oficiálne stalo až v roku 1968 po výstavbe podniku Chemko. Podnik vyrábal polychlórované bifenyly. Oba kaštiele stoja v parku neďaleko rieky Laborec. Novší v minulosti využívalo poľnohospodárske učilište. V čase mojej návštevy bola ešte stále na priečelí zhrdzavená tabuľa. Spomedzi dvojice kostolov v Strážskom (dvojice v prípade, ak nerátame časť Krivošťany) patrí starší grékokatolíkom a pochádza z 18. storočia. Katolícky kostol postavili začiatkom 19. Podobne ako v iných mestách na Slovensku, ani v Strážskom nechýba historický židovský cintorín. Tie bývali neraz od centra mesta pomerne vzdialené, čo v prípade Strážskeho jednoznačne platí.
Až do zlúčenia v roku 1960 zemplínske sídla Strážske (pred rokom 1918 známe pod názvom Örmezö) i Krivošťany (pred rokom 1918 Krivostyán, Gördös) tvorili samostatné obce. Najstaršie osídlenie Strážskeho i chotárov susedných obcí datujeme do obdobia staršej doby kamennej (poloha Hurka). Archeologické nálezy z chotárov Strážskeho či Krivoštian poznáme i z ďalších úsekov praveku a včasnej doby historickej a to mladšej doby kamennej, neskorej doby kamennej (i mohyly), z doby bronzovej, doby železnej i rímskej. Z mestskej časti Krivošťany, ktorá je archeologicky najvýznamnejšou polohou na území Strážskeho, pochádza z doby rímskej hromadný nález mincí, náhodne objavený ešte v polovici 19. storočia. Aj keď prvá písomná zmienka o Strážskom pochádza až z roku 1337 a Krivoštian z roku 1413, obe sídla majú starší pôvod.
Strážske na prelome 11. a 12. storočia ako strážna osada, ktorá zabezpečovala severné pohraničie Uhorska. V priebehu 13. storočia sa jej pôvodné vojensko-roľnícke obyvateľstvo transformovalo na roľnícke. Existencia Krivoštian sa predpokladá už v 11. storočí. Koncom 13. storočia sa stali súčasťou michalovského panstva. V 15. storočí bolo Strážske súčasťou humenského panstva (vlastníkmi panstva boli vplyvní Drugethovci). Obyvatelia oboch dedín sa okrem poľnohospodárskeho zaoberali aj vinohradníctvom. Celé obdobie, ale predovšetkým 17. storočie bolo poznačené vojnovými konfliktami (boje o uhorský trón, protihabsburské povstania), následkom čoho dochádzalo k úbytku obyvateľstva.
V polovici 16. storočia sa v oboch obciach ujala reformácia. Od konca 17. storočia sú už obe obce väčšinovo katolícke. Oproti predchádzajúcemu predstavuje 18. storočie pokojné obdobie, v ktorom v oboch dedinách narastá počet obyvateľov prirodzeným prírastkom i migráciou zo severnejších oblasti najmä Zemplína a Šariša. Tým pribudli k rímskokatolíkom aj početní gréckokatolíci.
Od druhej polovice 18. storočia sa v oboch obciach usídľuje židovské obyvateľstvo. V 18. storočí Strážske i Krivošťany využívali vlastné erby. Erb Strážskeho tvoril veterný mlyn. V 18. storočí sa medzi najvýznamnejšie stavby v Strážskom zaradil barokový kaštieľ rodiny Okolicsányiovej (dodnes stojí v parku vľavo). Do kaštieľskeho areálu patrili hospodárske budovy a domy pánskych úradníkov či zamestnancov. V roku 1869 v tomto kaštieli býval statkár - gróf Alexander Tomáš Szirmay (1804 - ?) spolu s manželkou Otíliou Okolicsányiovou (1816, Strážske - 1870) a o ich pohodlie sa staralo 23 služobníkov. V kaštieli a v priľahlých budovách bolo dokopy 30 izieb, 5 predizieb, 3 siene, 2 kuchyne, 4 komory, 9 pivníc a 3 sklady.
Uvedení manželia si v roku 1855 súdne adoptovali Alexandru Sztárayovú (1843 - 1914). Alexandra Sztárayová - Szirmayová sa v roku 1865 vydala za grófa Imricha Széchényiho (1825-1898), c. k. komorníka a radcu. Keď bol vybudovaný nový kaštieľ (v dnešnom parku na pravej strane), starší objekt začal slúžiť na sociálne účely (po roku 1918 v tomto barokovom kaštieli istý čas sídlila vojenská posádka.
Začiatkom 20. storočia dala grófka Alexandra Széchényiová postaviť v Strážskom nový kaštieľ, ktorý členovia rodiny nazývali „nový dom“. Išlo o secesnú jednoposchodovú budovu s tzv. francúzskou úpravou nádvoria, situovanú v udržiavanom parku. V roku 1908 sa Alexandrin syn a dedič majetkov v Strážskom - gróf Ladislav Széchényi (1879 - 1938) zosobášili v New Yorku s Gladys Vanderbiltovou, ktorá pochádza z bohatej a vplyvnej finančnícko-priemyselnej rodiny.
Priemyselný areál Chemko Strážske, v pozadí mesto Strážske, okres Michalovce
Ladislav a Gladys Széchényiovci bývali v „novom dome“ iba krátko. V roku 1908 sa im tu narodila dcéra Kornélia. Ladislavovi Széchényimu patril strážsky veľkostatok, aj s kaštieľom a ďalšími budovami, i v roku 1936. Gróf sa tu ale nezdržiaval, býval v Budapešti. Po úmrtí grófa Széchényiho v roku 1938 majetky zdedilo jeho 5 dcér (nový kaštieľ bol po roku 1945 skonfiškovaný a slúžil prevažne na školské účely. V súčasnosti je objekt opustený. Obyvatelia obidvoch dedín sa živili najmä poľnohospodárstvom.
Hospodársky význam Strážskeho sa v období vojnového Slovenského štátu zvýraznil výstavbou železničnej trate Prešov - Vranov nad Topľou - Strážske. Do frontovej l...
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Drevený gréckokatolícky Chrám sv. Mikuláša v obci Bodružal z r.